Pamätám si, že v ten deň pršalo. Na večernej ulici bolo ticho, jedine okoloidúce autá rušili tichú nirvánu dažďových kvapiek. Neóny podnikov tancovali do rytmu, ktorý sa ozýval na okolitých kovových strechách. Mal som ten zvuk rád.

Kráčal som práve z obchodu. Mal som na sebe svoj obľúbený klobúk, ktorý zabraňoval dažďu, aby mi namočil vlasy. Telo mi zase ochraňoval kabát hnedej farby. Na vlahu som však už dávno nedbal, gombíky som mal rozopnuté.

Svet okolo opantávala tma, ticho a chlad. Mohol som to vtedy tušiť. Aspoň na moment pomyslieť, že sa ma ulica snaží varovať pred mojim osudom.

Bol som hlupák, že mi to ani na moment nenapadlo. A kto vie? Pomyslí vôbec niekto na niečo také predtým, ako sa tak stane? Pred tým, ako mu život splatí všetky úroky? Ktovie.

Pevnejšie som stisol premoknutú papierovú tašku s nákupom v dlani a prešiel cez zelenú na prechode.

Tá taška to tiež mala v ten deň zrátané, v tom sme sa zhodovali, aj keď sme o tom obaja v tento moment netušili.

Pred koncom prechodu som stúpol do kaluže vody a v momente som pocítil chladnú vodu na svojich teplých ponožkách. Stále som nedbal a kráčal ďalej.

Sú to už roky, čo takto žijem. Nedbanlivý.

Ľudia by vraveli, ako môžem všetko takto neriešiť, no to je ten problém. Nikto tu nie je. Som tu len ja a moje slová.

Má to svoje výhody. Mám kopec času na písanie. Môžem spokojne písať od východu slnka, až do momentu, kým zaskočí za obzor. Vlastne aj preto, som napísal toľko kníh. Mnohé z nich úspešné a obľúbené, tie mi boli vstupenkou na rôzne miesta plné populárnych a cenných ľudí.

Áno, užil som si rozhovory s rôznymi ľuďmi, zažil priateľstvá i krátke lásky, no to všetko bolo plané. Všetci títo ľudia nechceli mňa ako osobu, ale mňa ako cennú osobu. Ako úbohú sošku, s ktorou by sa ukazovali aký sú obľúbený a cenný, rovnako ako som bol ja.

A práve preto tu nie sú. Práve pre túto odpornú vlastnosť ľudskej populácie. Že nevedia nič iné, iba sa chváliť cudzím perím.

Psychológovia by ma možno nazvali odmeraným a nedôverčivým, ale ja nie som dieťa, ktoré sa spokojne popáli aj storáz na tom istom sporáku. A takto mi to vyhovuje. Som spokojný.

Minul som pekáreň, z ktorej sa obvykle šírila vzduchom úžasná vôňa čerstvo upečeného pečiva. Natiahol som nos za slasťou, no dážď už všetku príjemnú vôňu zrazil na zem.

Všetky steny budov boli pochmúrne a všetky okná prázdne. Presne taký som sa cítil aj ja. Cítil som sa tak, aj keď som nebol ochotný to pred nikým priznať.

Biele záclony v každom okne ukrývali obydlia ľudí, pretože nik neukazuje svoje slabosti, len svoje radosti. A v deň ako bol tento, sa ani neukazovali. Nikde nebolo ani živej duše. Všetci boli unavený a smutný, kvôli dažďu, ktorý pohltil malé mestečko.

Len ja som kráčal po chodníku a nechával svoje šatstvo piť chladnú vodu, ktorá dopadala na mňa zo sivastých mračien, ktoré by neprepustili ani jediný lúč práve zapadajúceho slnka.

Bol som tam len ja, jediný človek, ktorý zvysoka kašle na to, či ho niekto uvidí trošku v zlej nálade. Ktovie, možnože to bolo preto, že som si tak stal za svojou mienkou, alebo preto, že som mával len zlú náladu. Stalo sa to už dávno.

Zastal som pred vysokými zelenými dverami s nádhernými, ručne vyrezávanými vzormi. Bola to tá najkrajšia vec, akú som kedy videl. Najkrajšia do tohto večera.

Vložil som do zámku kľúč a otočil ním. Vo dverách to zapraskalo a dvere povolili. Stisol som svojimi čiastočne zvráskavenými rukami kľučku a potlačil ju dovnútra.

Vnútri ma čakali schody, tma a prach. No, aspoň tu už nemoklo.

Pustil som sa hore a voľnou rukou som sa pridŕžal kovového zábradlia. Nezdalo sa to tak dávno, kedy som tieto schody vybehol ako profesionálny športovec, dnes mi však robili drobné komplikácie.

Vstúpil som do bytu. Len do bytu. Bol by som rád povedal, že to býval môj vysnívaný príbytok, no to by som klamal. Bol by som povedal, že býval útulný, krásny, pekne upravený, no to by bola taktiež lož. Takže len byt. Vstúpil som do bytu.

Zohol som sa, zložil tašku a vyzul si čierne kožené topánky. Opäť som sa zodvihol a zastal som. Zhlboka som sa nadýchol, nebol som už dvakrát najmladším, no od starca som ešte mal ďaleko.

Kabát som zavesil na háčik k ostatným. Vôbec som nedbal na vodu, ktorej sa bol cestou napil.

S taškou v pravici som sa vydal smerom do kuchyne. Tam som ju položil na stoličku a postupne začal vykladať jednotlivé jej časti obsahu na stôl pred sebou.

Pečivo, maslo, mlieko, šunka. Potraviny nijako nelákali moje chúťky. Jedol som len z dvoch dôvodov. Po prvé, musel som nejako prežiť a po druhé, nudil som sa.

Vtedy sa zosunula jedna položka nakúpu až na úplné dno a jemne cinkla. Siahol som dovnútra a vylovil fľašu červeného vína.

V očiach mi zaiskrilo potešením. No nie som alkoholik. Nebol som ním. Len to ticho, ktoré vám počas dňa umožní ponoriť sa do seba. Kdesi si vykopať cestu cez stred zeme až do ďalekej Číny. To ticho, vďaka, ktorému sa slová samé ukladajú za seba do viet a tie do textov. To isté ticho sa stáva najviac kričiacou vecou v noci. V čase, kedy odložíte rukopisy i pero. Keď zhasnete posledné svetlo a uložíte sa do príjemných teplých perín. V čase, kedy čakáte na to, aby sa vám niečo krásne prisnilo a telo si konečne oddýchlo od tých rôznych životov, o ktorých píšete. Alebo i od svojho vlastného...

Vtedy začne kričať, ako práve narodené novorodeňa a myšlienky začnú preskakovať jedna cez druhú. Je to ako odporný guláš, ktorý varia v nemocniciach. Ako zle nacvičený cirkus.

A preto tu mám pre seba niečo, čo zaručene pomôže. Vždy.

Narýchlo odložím nákup do chladničky, pečivo do skrinky a v šuplíku razom hľadám malého kovového bojovníka proti všetkým korkom, ktoré ma delia od môjho lieku na boľavú dušu.

Párkrát zatočím a známy zvuk sa rozlieha cez celú miestnosť. Na moment zaváham a v duchu sa sám seba pýtam: "Potrebujem vôbec pohár?"

Okamžite je spočítané a výsledok sa mi leje cez hrdlo fľaše priamo do úst.

Prechádzam do obývačky a zapnem drobný televízor na stolíku pred sedacou súpravou, ktorá mi kedysi prišla ako splnený sen. Dnes je len miesto, kde sedávam a liečim sa zatiaľ, čo mi tvár osvetľujú blikajúce farby televíznych staníc.

Práve dávajú nejakú lacnú americkú komédiu. Je otrasná, ale keďže už nikdy nedbám, tak ticho sedím, popíjam svoj liek a nechávam sa hypnotizovať.

Sedím tak vyše hodiny. Sotva vidím, že osud ma už našiel. Že si ma obmotal okolo svojimi chápadlami a plánuje mi vziať jedinú vec, na ktorej skutočne záleží.

Fľaša je temer prázdna, na dne zostáva sotva na tri hlty. Sledujem ostatnú tekutinu cez zelenkavé sklo, akoby to bolo zviera v zoo.

Vtedy film skončí a na obrazovke sa rolujú titulky. Postavím sa a idem ho vypnúť. Dotknem sa gombíka a razom ostane v celom byte tma. Spravím pár skúsených krokov, veď som tu doma, a smerujem do postele.

Keď vtom zrazu... sa mi tá tma zdá akási... reálnejšia...