... alebo Kapitola, v ktorej behá chlapík s fotoaparátom

,,To naozaj vedia,“ súhlasila Yvonne.

Mick s úsmevom prikývol a priložil si dlaň na líce, aby si zakryl ten milý darček od brata. Nevedel, akým jazykom tento muž hovorí, no Fox Carlyle znelo ako anglické meno, takže bolo dosť pravdepodobné, že by vedel, čo ten nápis znamená.

V tej chvíli si uvedomil, že pána Carlyla už raz videl. Áno, predsa na začiatku leta na zápise! Všetci noví študenti prijatí na Školu prianí sa museli v nejakom dni leta pred nástupom prísť zapísať. Keď bol na zápise Mick, privítal ho v malom vestibule práve tento muž a ešte ďalší dvaja profesori.

,,No,“ pokračoval Fox Carlyle veselo, ,,nech už ma chcete volať akokoľvek, bude dobré, ak si zapamätáte, že sa tu starám takpovediac o väčšinu administratívnych záležitostí. Taktiež okolo vás budem pobehovať s týmto foťákom, pri všetkých dôležitých okamihoch a udalostiach, čo sa tu odohrajú. To len aby ste sa nezľakli!“ Zasmial sa a Yvonne vyslala Mickovi pobavený pohľad.

,,Okrem toho tu učím FFV, Fotografovanie a filmovú vedu. Takže ak ste blázni do tohto odboru, neváhajte sa naň prihlásiť, bude mi cťou!“ hovoril s možno až prehnaným naťahovaním.

Mick sa lepšie zadíval na fotoaparát v rukách toho chlapíka. Vyzeral tak... novo, usporiadane a moderne. Úplne inak, než akýkoľvek fotoaparát, aký kedy videl.

,,To je zaujímavý fotoaparát,“ vydal zo seba zamyslene. ,,Aký je to model?“

Fox Carlyle sa na chvíľku zarazil a zdvihol prístroj kúsok vyššie: ,,Tento?“ Potom sa mu oči rozžiarili. ,,Vyznáš sa vo fotoaparátoch?“

,,Ani nie,“ odvetil. Chystal sa, že povie: Ale čítam veľa časopisov. No nakoniec si to rozmyslel a iba dodal: ,,Ja len, že som taký ešte nikdy nevidel.“

Pánu Carlylovi sa úsmev rozšíril ešte viac. ,,To preto, že nemá nijakú značku,“ vysvetlil. ,,Žiadne logo, žiadna firma, nič. Tento tu je model vyrobený špeciálne pre Školu prianí!“

Muž sa zatváril hrdo, a tak si Mick domyslel: ,,To vy ste ho vyrobili?“

,,Ale kdeže,“ zachechtal sa pán Carlyle. ,,Ja nie, ja ho len používam. Na techniku tu máme iných profíkov. No teraz, ak dovolíte, rád by som vám položil zopár otázok,“ uškrnul sa a zdvihol si fotoaparát k tvári, ,,bude to pre vaše poznávacie karty. Úsmev prosím!“

Než sa Mick vôbec zmohol k úsmevu, pán Carlyle stisol dlhým tenkým prstom spúšť a v zlomku sekundy chlapca ožiarilo svetlo blesku.

,,Hej, pre naše čo?“ nechápal prižmúriac na chvíľku oči. To svetlo bolo oslepujúce.

,,Vaše poznávacie karty,“ odvetil pán Carlyle, a to už si odfotil aj Yvonne. ,,Niečo ako váš školský občiansky preukaz.“

,,Aha,“ vydali zo seba Mick a Yvonne naraz.

,,Najprv mladý pán,“ Fox Carlyle si zložil fotoaparát, nechal ho visieť na páse okolo svojho krku, a vzal do rúk ďalší z prístrojov, čo sa mu hompáľal na hrudi. ,,Takže: Ako sa voláš?“

,,Ja?“ uisťoval sa Mick, no keď naňho pán Carlyle pozrel so zdvihnutým obočím, bolo mu jasné, že hovorí k nemu. ,,Volám sa Mickael Henri Cross.“

,,Ach, ty si syn pána Crossa,“ prikývol muž nespúšťajúc zrak z prístroja. Čosi doňho ťukal, akoby tam bola zabudovaná klávesnica. ,,Dobre, Mickael. Koľko máš rokov?“

,,Trinásť,“ odvetil Mick a pozrel úkosom na Yvonne. Tá sa len usmievala s rukami založenými za chrbtom.

,,Takže ideš do prvého ročníka, áno,“ zopakoval si pán Carlyle pre seba. ,,A kedy si sa narodil?“

,,Dvanásteho júna,“ odpovedal, ,,tisícdeväťstosedemdesiatjeden.“

Fox Carlyle doťukal a usmial sa naňho: ,,Super, ďakujem.“

,,To je všetko?“ čudoval sa Mick.

,,Áno,“ odvetil muž pobavene, no potom sa zamyslel. ,,Vlastne nie. Ešte tam pribudnú vaše klasifikácie, ale to až neskôr, keď dopíšete testy.“

,,My budeme mať niečo písať?“ zhrozila sa Yvonne.

,,Len klasifikačné testy, nič ťažké,“ uistil ju pán Carlyle. ,,Nemáte sa pre čo stresovať. Tak, teraz ty, slečna.“

Yvonne sa vzpriamila a hneď sa predstavila: ,,Som Yvonne Dalicková.“

Fox sa asi veľmi nesústredil, keďže zdvihol pohľad a pýtal sa: ,,Počkaj, ako? Licke...ová?“

Mick videl, že Yvonne sa pokúša nevyprsknúť do smiechu. Aj on bol na tom podobne. Nechápal, ako mohol pán Carlyle až takto skomoliť jej priezvisko!

,,Dalicková,“ opravila ho zreteľne, ,,dé, á, el, í, cé, ká, ó...“

,,Dobre, dobre, už to mám!“ pokrútil muž sám nad sebou hlavou. ,,Takže, Yvonne...“

Opýtal sa jej rovnako na vek a dátum narodenia, ako pred chvíľou Micka. Potom zdvihol zrak, doťukal a znovu si vzal do rúk fotoaparát. ,,Vďaka za spoluprácu decká," povedal, akoby to bolo čosi úžasné, že s nimi spravil takýto malý interview. ,,Vaše poznávacie karty dostanete zajtra poobede na konzultáciách, až po vyhodnotení vašich klasifikačných testov.“ Vyzeralo to, že už skončil, keď vtom mu obočie vyletelo do výšky: ,,Och, takmer by som zabudol!“

Vzal do ruky znovu ten predošlý prístroj, čosi opäť ťukal. Po chvíli nastavil dlaň ku hornej strane prístroja. Keď sa Mick lepšie zadíval, všimol si, že tam je akási diera – taká, ako býva na sporiacom prasiatku, do ktorého sa vhadzujú mince. Zrazu odtiaľ pánu Carlylovi vyskočil do dlane žetónik. Bol svetlofialový s vyrytým symbolom pierka uprostred. Presne taký mal aj Rody!

,,Pán Mickael Henri Cross, váš žetón, prosím,“ povedal, akoby to bolo čosi veľmi vzácne. A Mick to tak aj bral. Veď toto je ten kľúč, ktorý tak veľmi včera obdivoval! A podľa slov pána Carlyla je priamo jeho! Nikoho iného, len jeho. ,,Odomyká dvere vstupnej brány a vašej izby,“ pokračoval Fox, ktorý mu odrazu z nejakého dôvodu vykal, ,,Taktiež ho môžete používať pri cestovaní špeciálnymi dopravníkmi, ako sú modely Škopr–Maplehelm–17, Škopr–Rolswick–08, Škopr–Londýn–02 – Ale! Ten len v nevyhnutných prípadoch! – a mnohé ďalšie. Viac o nich nájdete na tamtej výveske,“ ukázal kamsi dozadu, ,,tu, vo vstupnej hale, no podrobnejšie aj vo vašej Knihe učebníc, ktorú dostanete čo nevidieť. Číslo vašej izby je 472, v oddelení chlapcov v pravom krídle na štvrtom poschodí.“

Mick si vzal žetón a pokúšal sa spracovať to množstvo informácií, ktoré sa naňho práve vychrlilo. ,,Ehm, nie som si istý, či si to zapamätám...“ začal, no pán Carlyle len ukázal na malý predmet, ktorý mu práve podal.

,,Bez obáv, číslo izby máš aj na žetóniku,“ vysvetlil. ,,Tam, z druhej strany.“

Mick žetón obrátil, a naozaj. Bolo tam vyryté číslo 472. ,,Aha!“ hneď sa cítil lepšie.

Pán Carlyle znovu nastavil dlaň a skočil mu do nej ďalší žetón. Obrátil sa k Yvonne: ,,Slečna Yvonne Dalickeová...“

,,Dalicková,“ prerušila ho dievčina. ,,Píše sa to bez ,e‘.“

,,Hneď opravím,“ prikývol pán Carlyle. Mick a Yvonne na seba pozreli, potláčajúc smiech. ,,Teda, Yvonne Dalicková...“ A zopakoval všetko to, čo predtým aj Mickovi, akoby bol nejaký naprogramovaný stroj. Mickovi to prišlo trochu divné, ale radšej sa k tomu nevyjadroval. ,,Číslo vašej izby je 533, v oddelení dievčat v ľavom krídle na piatom poschodí,“ dodal muž nakoniec a podal Yvonne žetón. Dievčina sa slušne poďakovala prezerajúc si užasnuto malý predmet.

Micka v tej chvíli prepadol strach. Dostať takú drobnú, no zároveň dôležitú vec bola preňho až priveľká zodpovednosť! ,,Čo ak sa mi stratí?“ bál sa.

,,S tým si nelám hlavu!“ Pán Carlyle len mávol rukou. ,,Vráti sa ti.“

,,Vráti?“ nechápal Mick. ,,Ale ako...?“

Lenže to už sa Fox Carlyle hnal za ďalšími študentami.

,,Čudujem sa, že si pamätá, ktorých si už fotil, a ktorých nie,“ povedal Mick po chvíli zamyslene.

,,Určite v tom má nejaký systém,“ hádala Yvonne s úsmevom.

,,Určite,“ súhlasil Mick. ,,Taký chlapík ako on má iste vo všetkom nejaký systém,“ zasmial sa. ,,Veď ako ti to povedal? Lickeová?“

,,Áno, presne!“ smiala sa Yvonne. ,,Mala som sto chutí vybuchnúť do smiechu, no vedela som, že nesmiem,“ priznala sa.

Keď sa nad tým Mick zamyslel, čosi mu napadlo. ,,Ale bola by to dobrá prezývka! Slečna Licke,“ zaškľabil sa.

Yvonne si skryla tvár do dlaní predstierajúc utrpenie, hoci sa pritom smiala. ,,Prosím, len to nie! Nemám rada prezývky.“

,,Prečo nie?“ čudoval sa Mick. ,,Prezývky sú super! A Licke sa ti náhodou celkom hodí.“

,,Ó, myslíš?“ zatiahla Yvonne s úsmevom usadeným na tvári. ,,Ale v tom prípade mi neostáva nič iné, len vymyslieť aj tebe nejakú prezývku! Čo povieš na Trúba?“

,,Tak tá je hrozná, len čo je pravda,“ uznal Mick, no tú dievčinkinu prezývku nevedel striasť z mysle. Od toho okamihu preňho bola Yvonne už len Licke.

,,Počuj,“ ozvala sa po chvíli, ,,ako to, že ten profesor pozná tvojho otca? On je nejaká slávna osobnosť?“

Mick takmer vybuchol do smiechu: ,,Môj oco? Ale nie – aj keď, pred kolegami sa často tvári, akoby bol. No v žiadnom prípade nie je!“

,,Aha!“ Licke sa usmiala, no chcela vedieť: ,,Tak čo potom je?“

,,Je učiteľ,“ odvetil Mick, ,,učí tu, na Škole prianí.“

,,Naozaj?“ Zdalo sa, že ju to prekvapilo. ,,No to musí byť úžasné, nie?“ V jej dvojfarebných očiach sa zaligotalo.

,,No, ani by som nepovedal,“ priznal Mick, ,,predstav si, že by ťa otec doma stále s niečím otravoval, a keď ideš na miesto, kde už konečne nebudeš pod jeho dohľadom – bum! Je tam aj on! A všetko to pokračuje tak, ako doma.“

,,Hm,“ zamyslela sa Licke. ,,To neznie práve najpríjemnejšje,“ uznala. ,,No tvoj oco sa určite snaží! Nikdy nevieš, kedy sa ti v živote zídu jeho rady. A to hovorím z vlastnej skúsenosti,“ dodala veselo.

,,Máš pravdu,“ Mick sa trochu zahanbil, že sa nechal takto uniesť vlnou sťažností. Veď už začína byť mrzút ako Rody! Zato Licke priam prekypovala optimizmom. Priviedlo ho to do rozpakov – väčšinou on bol ten, kto roznášal dobrú náladu...

Licke si zrejme všimla jeho neistotu, tak zmenila tému: ,,No... Takže ty musíš asi bývať niekde z tých domov, okolo ktorých sa prechádza, keď sa ide ku škole, však?“

,,Áno,“ súhlasil Mick, ,,Zástavba pre profesorov a personál. Je to tam fajn.“ Vysvetlil jej, ako bývajú, že má s bratom spoločnú izbu, ale že to má kopu výhod, lebo sa už aspoň sčasti orientuje v tom, ako to na Škole prianí chodí.

,,To je dobre,“ uznala Licke. ,,Moje znalosti Školy prianí nesiahajú viac než stránky tohto letáčiku,“ povedala opäť s akousi vznešenosťou v hlase a ukázala Mickovi bouletin zladený do farieb odznaku školy – toho, ktorý v podobe veľkých hodín visel nad ich hlavami na stene.

,,Páni,“ Mick si s úžasom leták prezrel. Bolo na ňom niekoľko obrázkov školy, prostredia a dokonca aj študentov počas akejsi hodiny. Text bol však po holandsky, takže by ho Mick nedokázal rozlúštiť ani keby veľmi chcel. ,,Odkiaľ ho máš?“ zaujímalo ho.

,,Prišiel nám minulý rok poštou,“ vysvetľovala Licke. ,,Jedného dňa som išla skontrolovať schránku a zabalené v krásnej bielej obálke tam ležalo toto. Dokonca to aj zapečiatkovali!“

,,Dvakrát páni,“ uznal Mick. Spomenul si na otcove slová: ,,Sú ľudia predurčení na veľké veci, a tí si ku Škole cestu iste nájdu, nech už akýmkoľvek spôsobom.“ Odrazu sa cítil trochu smutne. Všetci študenti sa zrejme ku Škole prianí dostali nejakým podobným kúzelným spôsobom, no on len tým, že tam učí jeho otec. Čo ak vôbec na škole nemá byť? Čo ak je to len zásluha jeho otca, ktorý má životy svojich synov do detailov naplánované? Keď ho prepadli tieto myšlienky, cítil sa ešte horšie.

No Licke akoby vedela, na ktorú strunu zabrnkať, aby ho potešila: ,,No ty si sa v Škole prianí v podstate narodil. Všetko to poznáš, a tak! Musíš sa tu cítiť ako doma, nie?“

Mick sa pousmial ,,Kiežby áno,“ odvetil, ,,no sme na rovnakej úrovni, neboj! Najviac ako som kedy bol je tamten malý, nudný vestibul. Túto halu som včera videl prvý raz v živote!“

Licke sa zatvárila udivene: ,,Ale prečo? Veď bývaš len kúsok odtiaľto...“

,,Neviem,“ Mick rozhodil rukami, opäť v dobrej nálade, ,,musíš sa spýtať môjho otca. On –“

Než však stihol dopovedať, prízemnou halou sa rozľahol hlas: ,,Decká, decká! Prosím o pozornosť!“

Všetci študenti razom poslušne stíchli a upriamili pohľad na Foxa Carlyla, ktorý zrejme už dokončil svoje fotenie, a teraz stál na treťom schode, aby naňho všetci dobre videli. Mick už aj zabudol, že je tu toľko detí. Kým sa rozprával s Licke, úplne prestal vnímať okolie. No predsa sa mu zdalo, že ich akosi ubudlo. Áno, predtým ich bolo určite viac! A všetci, čo zostali, vyzerali asi podobne starí ako on. Žeby sa ostatní študenti už niekam rozišli?

,,Vďaka, ste perfektní,“ potešil sa pán Carlyle. ,,No, takže... Všetkých vás tu ešte raz pekne vítam. Niektorí sa pýtali, čo bude nasledovať teraz, nuž, a mám pre vás dobrú správu: vyučovanie to nie je!“ Niekoľko detí sa zasmialo. ,,Áno, nebojte, to príde až v pondelok. Dnes vás však čaká dôležitá vec. Všetci ste dostali svoje žetóniky a predpokladám, že ste ma poriadne počúvali, takže viete, na čo slúžia. Úloha na dnes je, aby ste pekne krásne vyšli do svojich izieb – nájdete tam všetku svoju batožinu, ktorú ste pri príchode odovzdali, no ale hlavne, aby ste si poriadne oddýchli a zabývali sa!“ zakončil s úsmevom, čo mnoho detí podnietilo k rozhovorom, takže to v hale opäť začínalo šumieť.

,,Počkať, počkať!“ hlásil sa pán Carlyle o slovo. ,,A to už som si začínal myslieť, akí ste skvelí!“ povedal naoko smutne, na čo sa decká rozchichotali. ,,No tak! Ešte som neskončil. Vy, prváci, dnes ešte nebudete obedovať v školskej jedálni, obedy nájdete v sáčkoch vo vašich izbách.“ Halou sa ozvala vlna nesúhlasného mrmlania, ktorú však pán Carlyle ignoroval. ,,Spoločný program začne až o pol šiestej večer, kedy sa všetci zídeme na privítaní na Pódiu pri Deravom dube. Nemajte strach, že by ste zablúdili, profesori vás budú navigovať – a navyše, nemyslím si, že taký veľký strom, ako je náš Deravý dub sa dá prehliadnuť. Takže žiadny problém.“

Na chvíľu sa zamyslel. ,,No, to je asi tak všetko, čo sa informácií týka. Verím, že tu spoločne zažijeme kopec zábavy!“

Napokon zbehol zo schodiska medzi deti čakajúce na ďalšie inštrukcie a zahlásil: ,,Tak všetci za mnou!“