... alebo Kapitola, v ktorej majú Mick a Licke problém

,,Čo sa ti stalo?“

Micka prebral zo zadumania známy hlas. Bol utorok, a on sedel sám za stolom v jedálni. Licke aj Gilbert museli dnes obaja utekať na hodiny už skôr, keďže to tak mali v rozvrhu. Jeho Komponovanie a hudba však začínalo rovnako ako včerajšia prvá hodina, preto sa s jedením veľmi neponáhľal.

Len čo zdvihol zrak, uvedomil si, že naňho hľadí Connie. Stála pri jeho stole ako policajt a dívala sa mu priamo do očí. Neunúvala sa posadiť, zrejme už bola naraňajkovaná. Micka jej príchod natoľko prekvapil, že takmer zabudol na svoje plné ústa.

Práve prežúval veľký kus pečiva a necítil sa práve najpríjemnejšie, keď ho pritom niekto pozoroval. Čo najrýchlejšie ho zhltol a celý červený zo seba vydal: ,,Ehm, prosím?“

Connie ukázala na jeho nohu. ,,Pýtam sa, kde si sa zranil,“ objasnila v krátkosti.

,,Och, aha,“ vydýchol Mick a s nervóznym úsmevom si prezrel ranu na nohe, akoby si sám nebol istý, kde sa mu tam vzala. ,,To som... len spadol z postele. Dnes ráno,“ vysvetlil rýchlo. To, čo včera s Gilbertom objavili nesmel predsa nikomu prezradiť! Stačilo len málinko a už by mu to vykĺzlo. Našťastie si dal ale pozor.

Connin výraz vyvolal v Mickovi zmiešané pocity. Tvárila sa smutne, akoby jej to bolo ľúto, no netušil, či to myslí vážne. Mal pocit, akoby sa za jej pohľadom skrývalo akési podozrenie. Nedokázal si to vysvetliť.

,,Hm,“ odvetila, ,,to muselo veľmi bolieť.“

,,To hej,“ zasmial sa Mick, potom však trochu nemotorne dodal: ,,Ale už je to v pohode, naozaj. Zažil som aj horšie veci.“

Connie sa len pousmiala. Opäť sa mu zdala priateľskejšia než pred chvíľkou. ,,Tak nech sa ti to rýchlo uzdraví,“ popriala mu milo, čo Micka vcelku prekvapilo.

,,Uhm, vďaka!“ zahundral, no to už sa Connie lúčila. ,,Maj sa!“ A s tými slovami vybehla von z jedálne.

Mick takmer aj zabudol na to, čo ho na jeho prvej hodine dnes čaká.

Až mu prišlo zle od žalúdka, keď si na to napokon spomenul, sediac v rade lavíc v učebni a čakajúc na profesora. Možnože to s tými raňajkami trochu prehnal...

Harmonika sa mu sama pripomínala, tlačila ho vo vrecku nohavíc, akoby už-už chcela vyskočiť a spustiť hru. Keď si predstavil ten drobný hudobný nástroj, ktorý preňho tak veľa znamenal, ako si poskakuje vo vzduchu do rytmu vlastnej country melódie, nemohol sa ubrániť úškrnu. Hneď sa cítil o čosi lepšie.

,,Je radosť vás tu toľkých vidieť, hudobníci všetkého druhu,“ prihovoril sa im pán profesor, len čo vošiel do učebne.

Mick si kútikom oka všimol, ako do lavice vedľa potichu dosadá čiernovlasé dievča. Krátke pramienky malo zopnuté do dvoch chvostov, preto Mickovi chvíľu trvalo, kým v ňom spoznal Milu. S takýmto účesom vyzerala inak než si ju pamätal z včerajšieho rána.

Ktovie, prečo ju dnes nestretol v jedálni spolu s Connie. Prišlo mu to zvláštne, keďže on so svojím spolubývajúcim trávil čas takmer stále. Dokonca po včerajšom objave ich spájalo omnoho viac, než len spoločná izba – v noci celú tú záležitosť pošepky preberali a polemizovali nad tým, čo sa mohlo otcovi pána Forda stať, a kto asi vtedy vošiel do učebne. Mick si už ani nepamätal, ku akým záverom došli, s najväčšou pravdepodobnosťou počas toho nočného rozhovoru zaspal.

To, že sa Mila objavila na hodine ho veľmi potešilo. Aspoň nejaká známa tvár, čo tu má rada hudbu, pomyslel si.

Pán profesor sa im predstavil ako Klaus Schneider z Rakúska – kolísky mnohých slávnych skladateľov, ako s hrdosťou vyhlásil. Mick sa musel potichu zasmiať, pretože ten muž bol ozaj stelesnením svojej záľuby. Svetlé dlhšie vlasy zviazané do nízkeho chvosta a strieborné sako s motýlikom mu dodávali výraz skutočného virtuóza. Akoby bol z iného storočia...!

,,Navrhujem,“ začal žoviálne, ,,aby sme si z prvej hodiny spravili taký menší koncert. Čo vy na to? Chcel by si niekto zahrať?“

Mickovi sa v okamihu nahrnula červeň do tváre, akoby nesedel v bezpečí na stoličke, ale stál pred celým davom iste veľmi skúsených muzikantov. Prečo len na tú dohodu pristal? Ak Gilbert hovoril pravdu – čo mu po včerajšku veril –, tak by to znamenalo, že je niekde tu, v učebni KOM. Možno počúva za nejakým obrazom...

Obzrel sa rýchlo po miestnosti. No v tejto žiadne obrazy neviseli. Jedine že by Gilbert počúval spoza dverí... Každopádne, niekde tu musí byť, a on mu sľúbil, že na tejto hodine zahrá. A to definitívne hovorí za všetko – musí sa prihlásiť.

Ruka mu sekundu na to už visela vo vzduchu a vstával prv, než ho profesor mohol vyvolať. Ako tvrdil Gilbert, pripomínal si v duchu, nesmieš dať tréme príležitosť, aby ťa dostihla.

,,Aha, máme tu dobrovoľníka!“ potešil sa pán profesor.

,,Nešiel by som sám od seba,“ vyletelo Mickovi, ako mieril svižne dopredu, hoci to tak pán profesor nevyžadoval. ,,Ale sľúbil som kamarátovi, že zahrám, takže nemôžem inak,“ dodal. Potom sa však nazlostil sám na seba, že to zase zdržuje. Cítil totiž, ako sa mu tréma opäť začína dostávať do hlavy, a to neveštilo nič dobré.

,,Ahá, jasné,“ pán profesor chcel zjavne ešte niečo povedať, no Mick mu nedal príležitosť.

Stál už vpredu, harmoniku si poriadne prichytil pri ústach, akoby jej chcel povedať: ,,Tu ostaneš a hotovo.“ Pevne zovrel viečka. Predstavil si, že je v telefónnej búdke a ide od zubára. Rody sa naňho mračí a on mu tak veľmi túži ukázať, aká vie byť hra na harmonike krásna...

Trhane sa nadýchol a spustil.

Ach, ten zvuk už mu tak chýbal!

Ruky si posúvali harmoniku sem a tam, ako sa im práve hodilo. Linula sa z nej opäť veselá melódia a znelo to nádherne. Aspoň v Mickových ušiach. Nebral to tak, že je to jeho zásluha. Skrátka nechal svoju myseľ odpočívať a ruky s dychom už tú prácu spravili zaňho. Preto sa mu to tak páčilo – bolo to niečo nezvyčajné, nečakané a prekvapivé aj preňho samého.

Prial si, aby to tak vnímali všetci. Že hra na hudobnom nástroji je úžasným dobrodružstvom!

A ako hral, odrazu sa mu do mysle vkradla spomienka...

Mal vtedy šesť rokov. Bol to deň, kedy mal ísť prvýkrát do školy. A ako každému inému dieťaťu, strach a nervozita mu zvierali hrdlo. Odmietal sa pripraviť na cestu, akoby ho to mohlo ušetriť konca detstva a vstúpenia do sveta veľkej, zodpovednej mládeže. Otec sa veľmi hneval. Malý chlapec sa teda skryl. Jediné útočisko našiel v úzkej miestnosti plnej starých krabíc. Ako sa krčil za veľkou kopou, v jednej z nich uvidel navrchu čosi ležať. Čierna fúkacia harmonika s krásnymi zlatými ornamentami. Vzal ju opatrne do rúk a od vzrušenia sa zachvel. Hoci bol len dieťa, už vtedy chápal vzácnosť toho predmetu. Cítil ju.

Otec ho našiel rýchlo. Keď zbadal chlapca učupeného medzi krabicami a obdivujúceho starý hudobný nástroj, hnev ho hneď prešiel. Prisadol si k synovi medzi haraburdie a chvíľu tak spolu v tichosti sedeli.

Chlapec taký okamih ešte nezažil. Otec bol veľmi prísny. No teraz tam sedel hneď pri ňom a hľadel na harmoniku takým láskavým pohľadom, akoby bola živým tvorom.

,,Tá je tvoja?“ opýtal sa chlapec tíško. Oči mal ešte červené, ako plakal kvôli škole, no slzy už boli preč.

Otec sa letmo pousmial a chlapcovi ten úsmev prišiel ako zázrak. ,,Nie, tá patrila jej starému otcovi.“

Chlapec si harmoniku znovu prezrel. Otec nepovedal nič viac, no obaja chápali, koho myslel pod slovom jej. Mamin.

Od tej chvíle si chlapec ten hudobný nástroj strážil ako oko v hlave. V ten deň sa napokon vzchopil a prvý raz šiel do školy. A bol to prekvapivo úžasný zážitok.

Mick cítil, ako sa mu začínajú triasť ruky. Prestal hrať.

Doháňal dych, a počas toho ticho napĺňalo miestnosť. Doznievala v ňom už len ozvena posledných tónov.

Hneď na to sa spustil nadšený aplauz. Mick prekvapene pohliadol na svojich spolužiakov. Tlieskal každý jeden z nich. Mila mu venovala široký úsmev. Pousmial sa späť.

,,No teda,“ začal pán profesor, ,,takýto hudobný nástroj sme tu už dávno nemali. Výborne! Ďakujeme, mladý virtuóz.“

Mick sa zasmial rád, že už to má za sebou. Dúfam, že si to fakt počul, Gilbert, pomyslel si, lebo opakovať to už nebudem! No nepochyboval o tom, že jeho spolubývajúci si naozaj dal záležať, aby svoje slovo dodržal. Napokon, nebolo to až také strašné. Možno si to niekedy predsa len ešte zopakuje. Ale najskôr až o pár mesiacov – potrebuje trochu času na spamätanie sa.

Len čo si s úľavou sadol späť, pán profesor vyzval ďalších dobrovoľníkov, nech sa prihlásila.

Aby ich posmelil, vzal z rohu miestnosti čiernu lesklú gitaru a postavil ju do stredu. Bol to jediný hudobný nástroj v celej učebni, čo bolo zvláštne, keďže Mick ich tam očakával aspoň dvadsať rôznych.

Pán Schneider však vyhlásil: ,,Netrápte sa, ak nemáte svoj nástroj so sebou, ako náš prvý koncertant.“ Pohliadol s úsmevom na Micka. ,,Máme tu totiž niečo pre každého. Čo by sme si dali, hm...“ Zamyslel sa a študenti si vymieňali nechápavé pohľady. ,,Stavme na klasiku – dámy a páni, klavír!“

Zdalo sa, že stisol akési tlačidlo na zadnej strane gitary, no Mick si tým nebol úplne istý, pretože hneď na to pán profesor odstúpil.

A gitara sa začala meniť. Vystrelili z nej s cvakaním štyri nohy, ako na stolčeku. Potom sa však aj jej plocha začala zväčšovať, akoby spod plátov dreva vyliezali ďalšie pláty dreva a skladali sa vedľa seba. Struny sa schovali dovnútra a von vystrelil zástup bielych a čiernych klávesov.

Mick ani poriadne nedokázal opísať, čo sa dialo, bolo to totiž šialené. Nejakým zázračným spôsobom sa tá priemerná gitara pretransformovala do obrovského lesklého krídlového klavíra. Všetci študenti ako omámení hľadeli do stredu miestnosti pokúšajúc sa spracovať, čo práve videli.

Pán profesor sa len usmieval. Zrejme si tie pohľady prvákov užíval každý rok. ,,Povedal by som vám, že je to len dielom našich veľmi šikovných technikov, ale to by sa pani profesorka la Vellová zlostila, že bránim vašej predstavivosti. Takže áno – bolo to kúzlo.“

V celej učebni to zašumelo prekvapeným smiechom. Mick musel uznať, že bolo omnoho jednoduchšie brať to ako kúzlo, než uvažovať, ako mohol niekto vymyslieť taký prepracovaný technický zázrak. Ktovie ako sa ten vynález vôbec volá?

,,Tak čo? Kto je na rade?“ vyzvedal znovu pán profesor. ,,Ak nie klavír, môže z toho byť aj čokoľvek iné, stačí povedať.“

Vlna šuškania preletela miestnosťou, no nikto sa neprihlásil.

Mick sa naklonil k Mile vo vedľajšej lavici: ,,Na čo hráš?“

Čiernovláska mu venovala nesmelý pohľad, ale odvetila: ,,Na klavír.“

,,No tak to je perfektné! Je pripravený len pre teba,“ ukázal s úsmevom dopredu.

Mila však nevyzerala presvedčene: ,,Po takom profíkovi, ako si ty?“

Mick sa začervenal. Také niečo mu totiž ešte nikto nikdy nepovedal. Pre väčšinu ľudí bola hra na harmonike skôr otravná. ,,Ale choď,“ protestoval nechápavo. ,,To nebolo nič. Chcel by som počuť teba.“

Mila stále váhala, a tak pokračoval: ,,Prosím, choď zahrať. Nech tu nie som za trapka,“ zasmial sa, na čo sa aj Mile z hrdla ozval chichot. ,,Určite to bude super,“ dodal nakoniec.

Mila napokon predsa len odhodlane prikývla. Otočila sa dopredu a opatrne zdvihla ruku.

,,Och, výborne, len poď!“ pán profesor sa zdal taký potešený ako malé dieťa, keď dostane lízanku. ,,Čo to bude?“

Chystal sa zrejme zmeniť krídlo na iný hudobný nástroj, no Mila zasiahla: ,,Klavír! Ehm, môže ostať klavír.“

Pán profesor sa usmial: ,,Tak teda ostane klavír.“ Predsa len však čosi vzadu na krídle stlačil. Vysunula sa nadol luxusná stolička s poduškou.

Mila to pozorovala s nadšením v očiach. Keď ju však profesor vyzval, nech sa predstaví – dodajúc, že na to prvý ,,koncertant“ kvôli zápalu pre hru asi zabudol –, v jej tvári sa zračila nervozita.

,,Volám sa Mila,“ odvetila rýchlo, ,,Vanistovová. A zahrám vám skladbu, čo som si sama vymyslela.“

Len čo sa usadila a spustila, Mick v okamihu prestal vnímať okolitý svet. Tá melódia mu tak veľmi pripomínala príbeh o štyroch bratoch, ktorý počuli v sobotu od Meredith. Znela tak hrdinsky a vznešene, zároveň však veľmi jemne, ako nejaká stará spomienka, ktorá človeku zasvieti v hlave a hneď zas zhasne.

Zvesť sa nesie
celým svetom,
vraví, že si
tiež študentom
Školy prianí,
tým, čo dobro šíri a zlo haní.
Nech sa ozýva hlas tebe daný.

Mick mal pocit, akoby tá klavírna melódia rozprávala. Akoby spievala presne tieto slová.

Chvíľu mu trvalo, kým si uvedomil, že tie slová tam naozaj znejú, nie sú iba v jeho hlave. Mila ich spievala. Zneli tak tíško, a predsa vytvárali s akordami a doprovodom takú krásnu harmóniu.

Keď pieseň skončila, Mickovi stále v ušiach doznievali tie slová. A atmosféra tej skladby mu ostala v srdci ešte dlho potom.

,,To bolo krásne!“ povedal Mile po hodine s vážnym výrazom, to totiž nebol len jeho osobný názor, bol to fakt. Nechápal, prečo sa Mila tak hanbila, keď mala takýto talent!

Čiernovláska sa len pousmiala, no hneď mu to vrátila: ,,To ty si hral úžasne. Ešte nikdy som nikoho nepočula hrať na harmonike!“

,,No teda, asi som urobil zlý prvý dojem, čo?“ nervózne sa zasmial. Potom sa však rýchlo spýtal: ,,Takže... Mila Vanistovová, hej?“

Mila prikývla. ,,A ty si Mick...?“

,,Mick Cross,“ doplnil veselo.

,,Mick Cross,“ zopakovala dievčinka s úsmevom. Potom však zvážnela. ,,Vlastne som ťa chcela o niečo poprosiť.“

,,Mňa?“ nechápavo pokrčil obočie.

Mila sklopila zrak. ,,Áno,“ prikývla zamyslene. Hneď na to zastala uprostred chodby, ktorou sa práve uberali. Ukázala bradou krátko na lavičku pri stene. Mick sledoval, ako sa vybrala tým smerom, potom sa ponáhľal za ňou.

Len čo si sadli, Mila spustila: ,,Vieš, že som v spoločnej izbe s Connie Wingerovou, však?“

,,Hej,“ odvetil krátko, ,,spomínala to. Prečo?“

,,Ja len...“ začala Mila, zrejme hľadajúc tie správne slová. ,,V noci som ju počula plakať. Už druhý raz. A je to zvláštne, pretože... No, Connie pôsobí tak...“

,,Sebaisto?“ dokončil Mick za ňu, keďže tušil, čo má na mysli.

Mila len stisla pery na znak súhlasu.

,,Nuž,“ Mick pokrčil plecami. ,,Aj sebaistí ľudia môžu byť z niečoho smutní. Je to normálne.“ Napokon, on už predsa Connie videl plakať. Vtedy keď sa prvý raz stretli. Ktovie, čo ju tak rozrušilo? Spomínala niečo rodičmi...

,,Ja viem,“ odvetila Mila, akoby si pripadala na chvíľku hlúpo. Potom však znovu zdvihla zrak: ,,Dnes ráno som sa jej na to pýtala. Či ju niečo netrápi. No len sa na mňa zamračila a odvtedy sme sa nerozprávali. Zdá sa mi, že sa na mňa nahnevala.“

,,Nahnevala? Prečo?“ nechápal Mick.

,,To neviem,“ sklopila znovu zrak. ,,Ale čo ak potrebuje pomoc? Ak ju niečo trápi, nemal by jej niekto pomôcť?“

Mick samozrejme súhlasil. Jasné, že treba pomáhať ľuďom, čo sú smutní. Ale Connie... Tá bola zvláštny prípad. ,,No,“ začal uvažovať, ,,Vyzerá to tak, že nerada prijíma pomoc. Niektorí ľudia si najlepšie vyriešia konflikt sami so sebou. Skrátka neradi zaťahujú druhých do svojich problémov.“

Mila sa mu zahľadela priamo do očí: ,,Vidíš? Ty ju úplne chápeš! Rozumieš jej. Myslím, že tebe by sa zverila skôr ako mne.“

Mick ostal zaskočený: ,,Čože?“

,,Už predtým mi to napadlo. Keď ste sa včera po raňajkách rozprávali,“ Mila sa krátko pousmiala. ,,Zdá sa mi, že si rozumiete, nie? Asi ti dôveruje.“

Mick celý očervenel až po korienky vlasov. ,,To ne–“ chcel namietať, že dôvod, pre ktorý sa mu včera Connie prihovorila nemal s dôverou absolútne nič spoločné. Práve naopak! Connie ho očividne neustále z niečoho podozrievala. Ale ako to má len Mile vysvetliť? Nemôže jej predsa povedať o tých čudných halucináciách. Nie, to by bolo hlúpe.

,,Ja viem, že ju asi nepoznáš o nič lepšie ako ja,“ pokračovala Mila, ,,no sme spolubývajúce. A to znamená, že aj kamarátky. A pokiaľ môžem niečo urobiť, aby som jej pomohla, tak... Chápeš. Preto som ťa chcela poprosiť, či by si sa s ňou o tom neporozprával.“

Mick sa to ešte stále pokúšal spracovať. ,,Nemyslím si, že by sa mi zverila,“ zamrmlal na svoju obranu. Keď však hľadal rozumný dôvod prečo, napadlo mu len jediné. ,,Určite sa nahnevá aj na mňa, že sa pletiem do jej vecí,“ vychrlil zo seba.

,,Možno,“ uznala Mila, ,,ale možno nie. Stačí ak to vyskúšaš. Mohol by si to spraviť? Iste ti bude veľmi vďačná.“

Tak o tom silno pochybujem. Keď si Mick predstavil Connie a ten jej ostrý pohľad, prišlo mu úzko. A keď si predstavil, že by za ňou mal prísť sám od seba a pýtať sa jej na problémy, ktoré prežíva, takmer sa mu zatmelo pred očami. On predsa nie je nijaký psychológ. Sám sa bojí, že by u jedného skončil! Navyše si po pár dňoch prežitých v novej škole nepripadal veľmi spoločensky zdatný a komunikatívny. Aspoň určite nie natoľko ako napríklad Licke.

Vtedy Mickovi zasvietila v hlave predstava kamarátky, ako sa rozpráva s tým svetlovlasým Francúzom. Prišlo to samo od seba. Ani nevedel, kde sa mu ten obraz v mysli vzal. Trhlo mu kútikom úst. Kam sa podel Mick Cross, ktorý sa nemá problém prihovoriť ľuďom? Áno, možno nie je taký spoločenský ako Licke, ale iste dokáže byť rovnako komunikatívny ako trebárs ten Francúz.

,,Dobre,“ vyletelo mu z úst takmer mimovoľne a nerozmýšľajúc nad tým, čo tá výpoveď vlastne zahŕňa dodal: ,,Skúsim sa jej na to opýtať.“

Mile sa na tvári zračila úľava. ,,Vďaka,“ odvetila a venovala mu úsmev. ,,To je od teba naozaj šľachetné!“ Mickovi sa zdalo, že sa jej v očiach zatrblietal obdiv. Pri tom pohľade sa zacítil trochu previnilo. Je vôbec možné, aby splnil to, čo tu práve sľubuje?

Na utíšenie svojho svedomia povedal: ,,Aj od teba je šľachetné, že sa o svoju spolubývajúcu tak zaujímaš.“

Kútiky úst sa čiernovláske roztiahli do úškrnu: ,,Nie je to práve príjemné mať v izbe osobu, ktorá sa správa nevrlo len preto, že ju niečo trápi.“

,,Vážne?“ to Micka zarazilo. ,,Správa sa k tebe zle?“

,,Nie,“ sklopila zrak, potom tichšie upresnila: ,,Teda... niektorí ľudia to tak majú. Je to skrátka ich prejav smútku. Potrebujú ho zo seba dostať. A možno aj na úkor druhých,“ pokrčila plecami.

Mick nad tými slovami premýšľal ešte dlho po tom, ako sa s Milou rozlúčili. Ten rozhovor mu ostal v hlave visieť ako filmový pás, neustále sa opakujúci. Miline slová mu dávali odrazu taký zmysel. Pripomenuli mu Rodyho. Správal sa odporne len ak sa cítil zle. Ale boli aj chvíle, keď ho nič netrápilo a vtedy s ním bola dokonca aj zábava. Hoci k takým situáciám došlo len veľmi ojedinele. Ale bol to skrátka jeho brat a mal ho rád, bez ohľadu na to, koľkokrát mu v živote vynadal.

Ak je Connie na tom rovnako, nemalo by to byť niečo, s čím sa ešte nestretol. Možnože to nakoniec zvládne. A v najlepšom prípade naňho Connie prestane tak čudne hľadieť.

Keď sa Mick stretol s Licke a Gilbertom pred učebňou VDB, spolubývajúci ho zahrnul otázkami: ,,Tak ako? Hral si? Alebo nie?“

Chvíľu mu trvalo, kým pochopil, čo má Gilbert na mysli. ,,Hral som,“ zarazene naňho pozrel: ,,Ty si tam nebol?“ Ani mu nenapadlo, že by sa kamarát na jeho koncert neprišiel pozrieť po tom, ako mu to sľuboval.

,,Dokelu...!“ Gilbert si pretrel oči a tváril sa ako to najskľúčenejšie stvorenie na svete. Obrátil sa späť k nemu: ,,Chcel som, vážne som chcel! Ale tá hlúpa profesorka...“

,,Héj, čo sa stalo?“ ozvala sa Licke chlácholivo a položila Gilbertovi ruku na plece, akoby si myslela, že ho niečo trápi.

Ten na ňu vrhol pohľad, ktorým akoby chcel povedať: Nič, až na to, že som niečo veľmi pokašlal. ,,Mick mal dnes hrať na hodine na harmonike,“ vysvetľoval. ,,Chcel som sa prestrojiť za iného študenta – dokonca som si aj vyhliadol jedného, čo sa na mňa celkom podobá. Dohodol som sa s ním, že sa na tú hodinu vymeníme...“

,,Počkať, čo?“ Mick sa musel začať smiať. ,,To len kvôli môjmu hraniu? A odkiaľ si zistil, kto chodí so mnou na hodinu?“

,,Bol to geniálny plán,“ pokračoval však Gilbert, akoby tie otázky prepočul. ,,Mieril som do tej vašej učebne, všetko by to parádne vyšlo. Keby sa tam práve neobjavila moja profesorka Anatómie. Vraj už čakajú len na mňa a nemôže začať, pokiaľ nebudú všetci študenti prítomní!“

,,To fakt? A čo ten druhý chalan? Bol tam predsa namiesto teba, nie?“ nechápal Mick.

,,To hej, ale profesorka zistila, že k jej skupine nepatrí,“ Gilbert sa zamračil.

,,A na to ako prišla?“ To už bol Mick úplne zmätený.

,,Nemám šajnu,“ rozhodil Gilbert rukami, ,,asi má kópie poznávacích kariet v zápisníčku či čo. Ale celé mi to pokazila...“

Mick len so smiechom pokrútil hlavou. Nechápal, prečo je z toho Gilbert taký sklamaný – veď zas o toľko neprišiel –, no bolo to milé. ,,To je v pohode, kamoš,“ vymenil si s Licke pobavený pohľad.

,,Presne tak, nerob si ťažkú hlavu,“ pridala sa Licke, ,,Mick nám iste zahrá rád aj znovu, všakže?“

,,To som zas nepovedal!“ protestoval celý červený.

Na to Gilbert rozhodil rukou: ,,Vidíš?“ zúfalo pozrel na Licke. ,,To mala byť veľkolepá neopakovateľná chvíľa. Je príliš vytrémovaný na to, aby to robil znovu.“

,,Vytrémovaný?“ Licke prižmúrila oči. ,,Čo je to za slovo?“

,,Akože má trému,“ vysvetlil Gilbert ako čosi samozrejmé.

Nad tým sa Mick uvoľnene pousmial. Zjavne nie je jediný, kto si vymýšľa nové slová. ,,Ktovie,“ začal záhadne, aby kamaráta potešil, ,,možno raz tú trému porazím, hm? Myslím, že po dnešku sú moje šance omnoho vyššie.“

,,Aké to bolo, hrať pred celou triedou?“ chcela vedieť Licke.

Než však stihol odpovedať, všimla si hnedovláska kohosi, kto zrejme prichádzal práve k učebni, lebo mu zdiaľky zakývala. ,,Tamto ide Pierre!“ ukázala chlapcom. ,,Povedala som mu, že tu budeme skôr. Napadlo mi, že by ste sa mohli navzájom predstaviť.“

Len čo sa Mick obrátil a zbadal toho svetlovlasého Francúza prichádzať, mimovoľne sa mu zachmúrila tvár. Ten chalan kráčal pomaly a elegantne. Takmer ako oco. Pri tej myšlienke sa Mick zamračil o to viac.

Licke bola vo svojom živle ako vždy. Zoznamovanie ľudí s ľuďmi bola jej špecialita. Mick z toho z nejakého záhadného dôvodu taký nadšený nebol.

Pierre ich pozdravil vyrovnaným hlasom a úsmevom, ktorý pôsobil ako šitý na mieru. Nie príliš strohý, nie príliš široký. Na trinásťročného chlapca sa správal neskutočne pokojne.

Z toho rozhovoru si zapamätal Mick len toľko, že z veľkej časti zapĺňala vzduch slovami Licke. Taktiež ešte to, ako sa pristihol, že hľadí na kamarátku a s nepríjemným zvieraním v hrudi uvažuje, kde sa vzal ten nadmieru veselý výraz v jej tvári. A posledné, čo mu ešte ostalo v mysli bolo Pierrovo podanie ruky, ktoré sa mu zdalo chladné, akoby mu dával najavo, že s ním plánuje jednať ako nadradený s podradeným. Teda, aspoň tak nejako sa cítil.

No a potom už sa pri učebni zjavil profesor, takže sa všetci štyria potichu premiestnili dovnútra.

Hodina Vyhliadok do budúcnosti s Prestonom Kennedym bola tá najodpornejšia skúsenosť, akú zatiaľ Mick v Škole prianí zažil. Ak máte chuť byť celú hodinu častovaný škaredými pohľadmi profesora, ktoré vám naznačujú, že ste príčinou všetkých nepríjemností sveta a pritom mať výhľad na dve nepriateľské tváre hrajúce sa pred svojím otcom na dokonalé, sladké cukríčky, prosím. Mick však o takýto zážitok v žiadnom prípade nestál.

A najhoršie bolo, keď si na konci hodiny spomenul, že o dva dni ho to čaká znovu. A potom každý týždeň tak isto.

Nočná mora však za dverami učebne nekončila.

Len čo sa s úľavou vyteperili z miestnosti, nalepil sa na nich zozadu nepríjemný Drewov hlas.

,,Aha, veliteľka Yvonne,“ zachechtal sa a obdaril Licke pohľadom plným nenávisti. ,,Koho ďalšieho dnes budeš komandovať, hm?“

Licke sa tvárila jemne a milo ako vždy, no Mick v jej pohľade zazrel výraz bolesti. Zrejme od nikoho ešte takýto prístup nezažila. Nepochyboval o tom, že na starej škole ju mal každý rád. Cítil sa strašne, že práve jeho vinou si tu niekto taký dobrý ako ona našiel nepriateľov.

,,Komandujem len tých, čo si o to sami žiadajú,“ odvetila stručne. ,,Už si zabudol, akú má veliteľka Yvonne tvrdú nohu?“

Drew sa zachechtal, no očividne sa mu nepáčilo, že sa Licke nenechá tak ľahko rozhodiť. Kým pátral v útrobách svojej zákeráckej mysle po ďalšej provokatívnej poznámke, sestra mu pomohla: ,,Dnes ráno niekto zapálil oheň v jedálni,“ prižmúrila varovne oči. ,,A myslím, že všetci vieme, kto bude prvým podozrivým.“

Micka táto správa zaskočila. ,,Aký oheň?“ vyrazil spoza zaťatých zubov. Blesky v Dakotiných očiach dokazovali, že k takému incidentu naozaj došlo.

,,Oheň,“ odvetila mu, akoby sa rozprávala s malým otravným dieťaťom, ,,tá horúca oranžová vec, čo môže zničiť aj celý les.“

Mick očervenel v tvári. ,,Viem, čo je oheň,“ vytisol zo seba.

,,Samozrejme že vieš,“ uškrnul sa Drew. ,,Inak by si ho nemohol zapáliť!“ Obe dvojčatá sa zlovestne zasmiali. Ani zďaleka to nebol príjemný smiech. Skôr akoby mačka škrabala o tabuľu.

,,Tak to už je vážne dosť,“ povedala Licke pokojne, no chladne. ,,Nemôžete Micka upodozrievať z niečoho, čo v žiadnom prípade neurobil!“

,,Vtipné,“ úsečne predniesla Dakota. ,,Tváriš sa, akoby si sa na tom vôbec nepodieľala.“

Licke ostala zarazená. Mick taktiež nechápal, čo majú dvojčatá v úmysle, ale vôbec sa mu to nepáčilo.

,,Nechcete ísť preč?“ šepol im zozadu Gilbert, ktorý sa dovtedy len so zachmúrenou tvárou prizeral.

Licke svižne prikývla.

,,Pozri, Daka,“ štuchol Drew nadšene sestru do ramena, ,,ďalší Pirátov poskok! Vy sa nejako rýchlo rozmnožujete.“

,,Poďme,“ vzdychla Licke nenápadne sa nakloniac k Mickovi, ,,skôr než aj z Gilberta spravia nejakého komandéra.“

Všetci traja sa rozbehli chodbou najrýchlejšie ako sa dalo a vplietli sa do davu. Po chvíli sa dostali ku schodisku, a len čo zbehli o tri poschodia nižšie, Gilbert sa obzrel. ,,Myslím, že sme im ušli,“ vydýchol. Potom sa obrátil k Licke. ,,Toto mi musíte vysvetliť! Oni poznajú aj teba?“

,,Hej,“ prehodila Licke, už však nie so smútkom, ale s akýmsi zvláštnym podtónom odhodlania. ,,Mick, musíme s tým niečo urobiť!“

,,Ale čo?“ rozhodil chlapec rukami. ,,Jediná možnosť, čo mi napadá je vyhýbať sa im.“

,,To znie múdro,“ uznal Gilbert.

Licke mala na tvári taký vážny výraz, aký u nej ešte nevidel: ,,No nemôžeš sa im vyhýbať navždy, vieš?“

Mick musel privoliť: ,,To viem.“

Než však stihli vymyslieť nejaký úžasný plán, ako sa dvojčatám postaviť, ktosi spoza nich sa im prihovoril: ,,Yvonne Dalicková?“

Mick sa obzrel za seba. Stál tam Fox Carlyle, celý červený ako paradajka, zrejme ho to množstvo schodov skolilo. Na krku mu visel ako obyčajne fotoaparát a oblečené mal hnedé rifle a tričko s nápisom nejakého sci-fi filmu. Mick netušil, že profesori smú počas vyučovania nosiť normálne oblečenie. Pravda, ani Harry Ford nemal včera na hodine svadobné sako, ale predsa len sa nahodil vkusnejšie než mladík, čo stál práve pred nimi.

Obočie Foxa Carlyla vyletelo do výšky. ,,Och, a Mickael Cross je tu tiež, výborne!“ rozžiaril sa, vzápätí sa mu tvár však opäť zvraštila, akoby si uvedomil, že nemá byť taký nadšený. ,,Ehm, teda,“ opravil sa a nasadil vážny výraz, ,,obávam sa, že budete musieť ísť so mnou.“

,,Obávate sa?“ Mick netušil prečo, ale tie slová ho z nejakého dôvodu desili.

,,Áno, chcela by vás vidieť pani riaditeľka,“ dodal pán profesor.

,,Nás dvoch?“ uisťovala sa Licke.

,,Presne tak.“

Mick s Licke vtedy ani netušili, čomu všetkému bude táto krátka výpoveď počiatkom.

Gilbert šiel s nimi zo zvedavosti až ku riaditeľni, no len čo sa ocitli pred dverami, pán Carlyle ho poslal preč, a tak sa museli rozlúčiť.

,,Zdá sa, že ešte niečo rieši,“ zamyslel sa pán profesor, keď nakukol cez škáru v pootvorených dverách dnu. Letmo sa na nich usmial: ,,Počkajte na ňu tu, fajn? Ja si musím ešte niečo vybaviť.“

Mick s Licke poslušne prikývli. Keď pán profesor odbehol preč, vrhol chlapec na kamarátku spýtavý pohľad. Tá len pokrčila plecami.

Spoza dverí započuli hlasy. Vyzeralo to na veľmi napätý rozhovor.

,,... nám zmizlo ďalšie dieťa, pani riaditeľka! Ak to mienite ďalej ignorovať –“ Mick spoznal pána Kennedyho. Aj napriek tomu, že bol dospelý a snažil sa hovoriť pokojne, nič by nezakrylo slizký podtón v jeho hlase, ktorý zrejme patril ku kennedyovským génom.

,,Nesnažím sa ten problém ignorovať, pán profesor,“ prerušila ho rázne pani riaditeľka. Hlas vyrovnaný, vznešený ako vždy. ,,Vnímam, čo sa deje a nie je mi to ani trochu ľahostajné. Ten problém však už rieši agentúra.“

,,A čo za agentúru, ak smiem vedieť?“ Pán Kennedy hovoril, akoby chcel niekoho prichytiť pri čine.

Riaditeľkin tón však ostával pokojný: ,,Mrzí ma to, ale nesmiem vám viac povedať. Pracuje tajne. Ale môžem vás ubezpečiť, že je problém v tých najlepších rukách. Informujeme aj rodičov. Nemusíte sa obávať, pán profesor.“

,,Pani riaditeľka, vy si neuvedomujete, kam vás táto situácia môže priviesť!“ Preston Kennedy čoraz viac zvyšoval intenzitu hlasu. ,,Ak sa okamžite neobrátite na –“

A vtedy si Licke kýchla.

Tichý náhly zvuk spoza dverí upútal oboch dospelých v miestnosti. Spozorneli. Potom pani riaditeľka jemne predniesla: ,,Dovolíte, pán profesor? Mám tu návštevu. Len poďte ďalej, milí študenti!“

Keď si Mick s Licke uvedomili, že to vyzvanie patrí im, znovu na seba spýtavo pozreli a ponáhľali sa dnu.

Preston Kennedy im venoval zamračený pohľad. V oceľovomodrých očiach, rovnakých, aké mali aj jeho deti, sa blýskalo, akoby ho vyrušili pri niečom životne dôležitom. Pani riaditeľka, naopak, pôsobila jemne a láskavo, aj napriek tomu, že sedela za širokým stolom a tvárila sa vážne.

,,Pán Carlyle nás poslal za vami, pani riaditeľka,“ chopila sa Licke slova. Mickovi zaletel pohľad znovu k pánu Kennedymu. Muž o krok ustúpil ku stene, akoby s ňou chcel splynúť a prekrížil si ruky na prsiach. Ani trochu ho to nespravilo menej nápadným. Práve naopak.

,,Áno,“ pani riaditeľka krátko prikývla a premeriavala si ich skúmavým pohľadom. ,,Iste viete, čo sa stalo dnes ráno v jedálni,“ pokračovala neurčito.

Mick vrhol na Licke zmätený pohľad. V jej očiach sa zrkadlilo presne to isté, na čo myslel aj on. Žeby si Drew s Dakotou nevymýšľali?

,,Počuli sme niečo o ohni,“ ozval sa váhavo Mick. ,,Ale viac nevieme.“

Riaditeľka súhlasne pokývala hlavou. ,,Áno, to som si aj myslela.“ Sklopila zrak, po chvíli však znovu pohliadla na nich. ,,Viete, študenti pri raňajkách obvykle nepoužívajú nástroje schopné spôsobiť požiar, a preto je vylúčené, že by to mohla byť nehoda. Niekto ten oheň zapálil úmyselne. A bohužiaľ, musím vám povedať, že všetky dôkazy odkazujú na vás dvoch.“

Mick vyvalil oči. ,,Na nás...?“ vyjachtal. Z úst pani riaditeľky tie slová zneli ešte hrozivejšie než keď niečo podobné tvrdili Drew s Dakotou.

,,Aké dôkazy?“ nerozumela Licke.

Pani riaditeľka si vzdychla, akoby ich úplne chápala, čo pôsobilo v tej situácii zvláštne. Siahla kamsi pred seba a zo stola zodvihla nejaké predmety. Vstala, obišla stôl a pristúpila k nim, aby im ich lepšie ukázala. Boli to dve poznávacie karty. Na jednej z nich sa vynímala usmiata tvár Licke. A druhá zobrazovala Mickovu fotografiu.

,,Vaše poznávacie karty sa našli na mieste činu,“ vysvetlila pani riaditeľka. Mickovi sa zakrútila hlava. Vždy tú kartu nosil so sebou – tak im to predsa nariadili. Ani si neuvedomil, že sa mu niekde stratila. Zjavne mu ju niekto vzal bez toho, aby si to vôbec všimol. To znelo strašidelne.

,,Ale...“ Licke sa to zjavne tiež pokúšala vstrebať. ,,Nikdy by sme nič také neurobili, pani riaditeľka. Skutočne.“

,,Nemáme na to dôvod,“ pridal sa Mick. Jeho vlastný hlas mu znel v ušiach prestrašene.

Pani riaditeľka sa smutne pousmiala. ,,Ja viem,“ súhlasila. ,,Deti, hoci vás nepoznám tak dobre ako možno vy seba navzájom, nemyslím si, že by ste si vôbec niekedy dovolili niečo podobné vykonať. Navyše,“ pokrútila neveriacky hlavou, ,,neviem si predstaviť, ktorý zločinec by dokázal byť až taký nepozorný, že po sebe zanechá svoju poznávaciu kartu. Nie, vy dvaja nie ste vinníkmi, to je mi jasné. Niekto to na vás očividne narafičil.“

Mick s Licke na riaditeľku v úžase hľadeli.

,,Nie ste tu preto, že by som vás podozrievala,“ pokračovala. ,,Ale potrebujem vašu pomoc. Vinníka je potrebné nájsť. A to, že si ako obete vybral práve vás dvoch nemôže byť náhoda. Ak by vám napadol niekto, kto by bol proti vám takto nepriateľsky zaujatý, musíte mi to povedať, rozumiete?“

Mickovi to vtedy docvaklo. Drew s Dakotou ich chceli provokovať, ale vôbec si neuvedomili, že tým vlastne prezradili svoju vlastnú vinu. Ako by inak tušili, čie poznávacie karty sa tam našli? Bolo to nad slnko jasné.

Bez rozmýšľania zo seba vytisol: ,,My vieme–“

Než však stihol dokončiť vetu, Licke ho jemne štuchla do ramena. Vyslala mu varovný pohľad a hneď na to krátko ukázala bradou dozadu. Preston Kennedy. Samozrejme. Mick takmer zabudol, že profesor tam je tiež. Licke zrejme napadlo presne to isté. Ale ako vždy, bola o krok pred ním. Skutočne by nebolo najmúdrejšie vysloviť svoje podozrenie na dvojčatá, keď ich otec stojí priamo za nimi a počúva.

,,My...“ pokračoval opatrne, ,,chápeme, že je to dôležité.“

,,Áno,“ pritakala Licke. ,,Ďakujeme, že nám veríte, pani riaditeľka.“ V jej pohľade sa zračila skutočná vďačnosť a úľava. ,,Ak na niečo prídeme, hneď vám to dáme vedieť.“

Pani riaditeľka ich obdarila dôverným pohľadom a s nežným úsmevom im vrátila ich poznávacie karty. Keď sa s nimi rozlúčila, Mick a Licke sa vybrali von z miestnosti. Mick cestou nenápadne pohliadol na pána Kennedyho. Tie čierne nakrátko ostrihané vlasy, autoritatívny postoj a chladný pohľad vzbudzovali hrôzu. Rýchlo odtrhol od profesora zrak a ponáhľal sa za Licke.