... alebo Kapitola, v ktorej kreslo v salóniku skrýva tajomstvá

Z piatkovej prehliadky u zubára mal Mick už vopred dobrý pocit.

Znamenala totiž čas osamote s Rodym, kedy jeho brat nebude môcť utiecť pred jeho otázkami, a tým pádom ho môže vyspovedať zo všetkého, čo si o mame pamätá.

Mick nechápal, že sa to neodvážil spraviť už skôr. Asi preto, že v prítomnosti otca nikdy nechcel mamu spomínať, a keď boli s bratom sami, zdal sa mu Rody buď príliš mrzutý alebo príliš utiahnutý. A ani jedna možnosť nebola vhodnou pôdou pre hlboké otázky.

Dnes Rodyho nálada, samozrejme, nebola výnimkou, no Mick sa rozhodol to ingorovať. Túžba spoznať mamu aspoň z výpovedí ostatných, ktorú doňho zasial pán Ford v pondelok, sa nedala len tak utíšiť.

,,Sranda, ako nám oco upravil rozvrh, aby sme stíhali zubára,“ začal nenútene. Nemohol predsa hneď skočiť do vážnej témy, či áno?

,,Robí to každý rok,“ brat naňho pozrel s nadvihnutým obočím, ,,veď sme vždy chodili počas vyučovania, zabudol si?“

,,To áno,“ nenechal sa Mick rozladiť Rodyho nevrlým tónom, ,,no ja som kvôli tomu potreboval zakaždým priepustku. Ale ty nie, lebo si mal okno,“ dodal na vysvetlenie.

,,Dobre,“ uznal Rody napokon, ,,a čo s tým?“

,,Nič,“ Mick pokrčil plecami, ,,len poznámka.“

,,Hm," brat si na to iba povzdychol.

Prechádzali ulicami a od vystúpenia z telefónnej búdky ubehla už hodná chvíľa, takže Rodyho nevoľnosť sa snáď už pomaličky vytrácala. Napokon to Mick už nevydržal a vychrlil na brata otázku: ,,Rody, pamätáš si na mamu?“

Taký prekvapený výraz na Rodyho tvári v živote nevidel. Najprv len zarazene hľadel do zeme s podvihnutým obočím, potom stisol pery a napokon vrhol na Micka neurčitý pohľad. ,,Ako to myslíš?“

,,No,“ pokračoval Mick opatrne, ,,skrátka či si na ňu pamätáš.“

,,Samozrejme, že áno,“ odvetil brat mrzuto, na čo Mickovi zajasalo srdce.

,,A čo si pamätáš?“ vyzvedal hneď.

Rodymu tá otázka zrejme prišla len ako ďalší prejav Mickovej otravnej povahy, keďže si len vzdychol a prehodil: ,,Prečo to chceš vedieť, hm?“

,,Len tak,“ pokrčil Mick plecami, ,,oco o nej veľmi nerozpráva, vieš.“

Rody krátko prikývol: ,,To je fakt,“ čo Micka vcelku prekvapilo. Nečakal, že sa hneď tak chytí. ,,Ale nemysli si, že je toho veľa, čo si pamätám. Bol som dosť malý, keď zomrela.“

,,Ja viem,“ pritakal Mick, ,,ale rozhodne starší ako ja.“

,,Tak to hej,“ na Mickovo prekvapenie sa krátko uškrnul. Potom sa mu však tvár opäť zachmúrila a zmĺkol. Mohlo to byť aj pár minút, čo kráčali v tichu. Mick stále čakal, kedy brat otvorí ústa a bude pokračovať, no ako sa zdalo, veľmi mu nebolo do reči.

A tak sa ho spýtal: ,,No... Ako sa to mama vlastne volala?“

Rody pokrčil obočie. ,,No, tuším mala viacero mien. Videl som to vo svojom rodnom liste, keď sme s ocom boli niečo vybavovať, ale nepamätám si presne. Asi Avril Nella...? Možno. To fakt neviem.“

,,Uhm.“ Mick prechádzal pohľadom okolité budovy a pokúšal sa vyformovať si z odrazov v oknách aspoň nejakú hmlistú tvár ženy, ktorá by mu za normálnych okolností bola tou najbližšou osobou na svete. ,,Ako vyzerala?“ vyšlo mu z úst takmer mimovoľne.

Rody naňho pohliadol. ,,Skoro ako ty,“ zamrmlal.

,,Ako ja?“ rozžiaril sa Mick. ,,To musela byť krásna!“ dodal zo žartu.

Brat ho štuchol tak silno, až sa zapotácal, no aj z jeho hrdla sa ozval tichý smiech. ,,Mick,“ pokrútil nad ním hlavou. Smial sa. Páni. Mick už tak dlho ten zvuk nepočul. ,,Robím si srandu. Neviem presne, ako vyzerala.“

,,Aha,“ ozval sa Mick naoko smutne, ,,a ja som sa tak potešil!“

Rody sa opäť takmer nebadane uškrnul. ,,Mala dosť dlhé vlasy,“ pokračoval s pohľadom upretým do neznáma. ,,Tmavé. A myslím, že bola celkom vysoká. Ale určite nie vyššia ako oco.“

,,A čo hlas?“ chcel vedieť Mick.

Rody naňho pohliadol: ,,Ako si mám pamätať, aký mala hlas?“

,,Takže si to nepamätáš?“ uisťoval sa chlapec.

Rody len pokrútil hlavou. Zdalo sa, že pokladnici spomienok už prišiel na dno, lebo na dlhší čas stíchol. Nebolo toho vôbec veľa, čo sa od neho Mick dozvedel, ale aj za to málo bol rád.

Kráčali ďalej v celkom príjemnom tichu. Ulica bola opäť plná ako každý piatok. Bol práve čas skorého obeda, takže sa ľudia hrnuli do reštaurácií, ktorých by človek našiel v Maplehelm naozaj požehnane. Napokon zahli do užšej uličky, kde sa na prízemí jednej zo starých budov nachádzala súkromná zubárska ambulancia.

Po týždni sa zase stretávame, zubárske kreslo, pomyslel si Mick trpko, keď už boli vo vnútri. Prišlo mu to celé také suché a obyčajné po tom čase, čo strávil v novej škole. Zároveň však mal v sebe akýsi žltý, svetielkujúci pocit. Možno to bolo tými slnečnými lúčmi, čo zalievali celú miestnosť. Kým Rody sedel v kresle a pán Parks si obzeral jeho chrup, Mick premýšľal. Pozoroval, ako tie lúče pohládzajú každý kútik vo vnútri. Bolo v tom čosi spomienkové. Trochu sa mu z toho zatočila hlava. Akoby sa vrátil do minulosti spred týždňa, kedy ešte o Škole prianí nevedel vôbec nič. Kedy nepoznal Licke ani Gilberta a jeho jediným spoločníkom počas dlhých víkendov bola jeho predstavivosť.

,,Mick. Mick!“ prebralo ho Rodyho zasyčanie z myšlienok.

,,Ehm, čo?“ vytisol zo seba vstávajúc, akoby bol na rade. Až po chvíli mu došlo, že on už má kontrolu za sebou.

,,Tie papiere, Mick,“ objasnil Rody. ,,Tie, čo ti dal oco. Máš ich?“

,,Och,“ Mick zažmurkal a oblialo ho teplo. Našťastie bol ale pripravený. ,,Áno, tu sú.“

Uchopil výrazne červený fascikel do rúk a opatrne ho podal pánu Parksovi: ,,Prosím.“

Zubár sa usmial. ,,Vďaka.“ Otvoril fascikel a vytiahol z neho dokumenty. Popri tom prehodil: ,,Chlapci, opäť vás musím pochváliť. Kiežby sa všetky deti tak starali o svoje zuby ako vy dvaja.“

Mick s Rodym sa len zo slušnosti poďakovali, keďže podobnými slovami ich častoval pán Parks každý týždeň a už im to neprišlo až také výnimočné.

Vtom sa však zubár vystrel od stola, nad ktorým sa predtým skláňal. V prstoch v gumenej rukavici zvieral malý výstrižok papiera a s pokrčeným obočím si ho obzeral. Potom sa s otázkou v očiach pozrel na chlapcov.

,,Toto asi nepatrí medzi moje dokumenty,“ kútik úst sa mu vyšvihol do úsmevu.

Mick zvedavo prikročil bližšie. ,,Vážne? Čo je to?“ chcel vedieť.

Zubár mu bez okolkov malý papier podal, a hneď sa vrátil zas k písaniu, akoby v momente na ten zvláštny kúsok, čo našiel v červenom fascikli úplne zabudol.

Mick sa naň poriadne zahľadel. Boli tam slová. Slová napísané veľkými tlačenými písmenami. Niekto ich musel napísať ručne, lebo písmo bolo ozdobné a vyblednuté, akoby už poriadne staré. Rýchlo prebehol pohľadom po tom odkaze.

ČAS SA VLEČIE, MNOHO SLOV, NIEČO NIE JE V PORIADKU. ROZHOVOR MED PRE DUŠU. POZNÁ MIESTO V KORUNÁCH STROMOV, ZAPADNUTÉ PRACHOM.

Mick zvraštil obočie. To predsa nedáva zmysel. A čo by takýto výstrižok robil v otcovom fascikli? Zložil papierik na polovicu a vopchal si ho do vrecka.

Premýšľal nad ním ešte dlho po tom, ako sa vrátili späť do školy. Dokonca si aj zabudol vytiahnuť hramoniku pri ceste dopravníkom. Keď kráčali areálom, ukázal odkaz Rodymu a spýtal sa ho, čo by mohol znamenať, no Rody javil o ten papier ešte menší záujem, ako o to, že má pokrčený lem na košeli. A Rody sa o lemy na košeliach nezaujíma ani trošku, takže je to čo povedať. Mick teda nechal papier ležať vo vrecku, hoci to nič nezmenilo na tom, že sa mu k tej záhade myšlienky neustále vracali.

Po obede sa malo konať Zhrnutie týždňa. Mick sa na to ešte po ceste pýtal brata, keďže kolónka s daným nápisom sa skvela na konci jeho rozvrhu, no ani za mak nechápal, čo znamená.

,,Býva to každý týždeň,“ odvetil mu na to Rody, ,,poriadna nuda, to ti poviem už teraz.“

,,Ale čo sa tam robí? A kde to je? Pri Pódiu?“ hádal Mick.

Rody pokrčil obočie: ,,Jasné že nie. Aj keď, to by bolo určite omnoho lepšie.“

,,Vážne?“

,,Hej. Aspoň by to nebolo v skupinách, keby tam bola naraz celá škola.“

,,V akých skupinách?“ dožadoval sa Mick odpovede.

,,Tvoj ročník, tvoja klasifikácia,“ vysvetlil Rody, a to bolo všetko, čo k tomu povedal.

Našťastie Licke o Zhrnutí tiež niečo vedela.

,,Bude to naša malá skupinka,“ rozplývala sa, keď sa jej na to Mick pošepky spýtal cez hodinu Správnych motivácií. ,,Len fantázia z nášho ročníka. A budeme mať svojho predsedu zo starších!“

Zlá predtucha, ktorú do Micka Rody zasial razom zmizla: ,,A kto to bude?“

Licke sa pousmiala: ,,To ešte neviem. Ale vraj vyvesia na nástenku oznam. Musíme sa tam ísť pozrieť!“

A tak hneď po obede išli.

Ukázalo sa, že na to boli zvedaví asi všetci prváci, pretože sa ich okolo obrovskej nástenky v Prízemnej hale zhŕkli aj desiatky. Mick s Licke museli chvíľu počkať, kým sa dav trochu preriedi, až potom sa im podarilo predrať ku stene.

Visel tam plagát veľkého formátu, krásne nadizajnovaný a farebne zladený. Vyzeralo to, že každá skupina má svoju vlastnú miestnosť, v ktorej sa má na Zhrnutie týždňa stretnúť.

,,Klubová miestnosť fantázie jeden,“ čítala Licke so zatajeným dychom.

,,Klubová miestnosť,“ zopakoval Mick opatrne, akoby to slovné spojenie bolo vzácny artefakt, ,,to znie tak super!“

Licke s prikývnutím dodala: ,,A tá naša je vraj niekde na treťom poschodí.“

Svoju Klubovú miestnosť našli rýchlo, avšak len čo nakukli cez dvere, namiesto útulného priestoru sa im postavil pred nos akýsi učiteľ a díval sa na nich zhora neurčitým pohľadom.

,,Ehm,“ začala Licke neisto, ,,hľadáme tu svoju Klubovú miestnosť.“

Profesor sa krátko pousmial: ,,Ach, aha.“ Potom sa naklonil dovnútra do malej izby. Zrejme tam bolo viacero dospelých. Mick počul, ako sa ten muž pýta: ,,Nenapísali to na nástenku?“

,,Zjavne nie,“ ozval sa iný hlas zvnútra. Mick pozrel krátko na Licke, a tá len pokrčila plecami. Popri tom si všimol, že sa za nimi pri dverách zjavilo niekoľko ďalších študentov, ktorých si pamätal zo spoločných hodín.

,,Šiestaci vždy zabudnú na niečo dôležité,“ zasmial sa profesor stojaci vo dverách. ,,Vašu Klubovú miestnosť práve rekonštruujeme. Ešte to pár dní potrvá, ale bude to stáť za to, verte mi!“

Deti si nechápavo začali šuškať.

,,Ale kde budeme na Zhrnutí týždňa?“ chcelo vedieť nejaké dievča.

,,Kde ste to len mali byť, hm...“ muž sa zamyslel, napokon sa mu ale rozžiarila tvár, ,,och, áno, dnes máte byť v Salóniku profesorov. Je to na prízemí, úplne na konci chodby s kabinetmi.“

Deti ešte chvíľu váhali, a tak ich popohnal: ,,Tak bežte, predseda vás už určite čaká!“

Nech už to povedal len zo žartu, či preto, aby ich odohnal a mohol sa vrátiť k práci, alebo preto, že si tým bol naozaj istý, tak-či-tak ťažko povedať, či sa mýlil alebo nie.

Svetlovlasá dievčina zo šiesteho ročníka sedela sama v žltom kresle, v lone mala položenú akúsi knihu a zdalo sa, že hltá každé jedno slovo v nej. Čakala na nich? Alebo si len prišla čítať? To ťažko určiť. Keďže však bola v miestnosti jediná, všetci príchodzí prváci ju v momente začali považovať za svoju predsedkyňu.

Napriek tomu nezdvihla zrak ešte dobrých pár minút, a tak sa študenti zatiaľ pousádzali.

Salónik profesorov bolo krásne miesto. Možno až príliš žlté, ale krásne. Pôsobilo ako malá, luxusná knižnička, kam si človek príde len tak sadnúť, vyložiť nohy či vypiť čaj. Široké, od podlahy až po strop siahajúce okná púšťali dovnútra vlny slnka a krištáľové vázy či sklenené drobné figuríny zvieratiek, akých bolo v miestnosti plno sa len tak ligotali. Mickovi chvíľu preblesklo hlavou, ako ešte nedávno sedel v zubárskej ambulancii a videl presne ten istý slnečný svit. Vlastne bol všade... Keď vstúpil do Zasadačky a presunul sa na chvíľku do Paríža. Keď zachránil Yvonne Dalickovej jej čistobielu blúzku. Keď dostal svoju klasifikáciu – aj vtedy ho hladilo slnko po tvári. Keď s Gilbertom našli zápisník pána Forda, rovnako, hoci o čosi tajomnejšie. A aj v stredu, keď objavil dom v korunách stromov – ukázal sa. Ten istý svit, prenasledoval ho, sprevádzal. Toho svitu bola plná celá škola.

Mick sa musel pousmiať. Netušil, prečo má dnes takú poetickú náladu. Nevedel, prečo sa mu zrazu chcelo tak uvažovať o slnku. Ale páčili sa mu tie myšlienky. Rozjasňovali mu ducha. Ktovie, možno sa v ňom prebudili spomienky na mamu. Niekedy si na ňu pamätal. Neboli to také spomienky, aké mal pravdepodobne Rody – konkrétne, ale napriek tomu hmlisté. Tie jeho boli neurčité, ale predsa jasné. Také jasné, ako to slnko. Tak nejako si totiž mamu predstavoval.

Svetlovlasá šiestačka napokon knihu zavrela. To tupé buchnutie pretlo ticho vznášajúce sa v žltom salóniku. Ticho, ktoré si nik neuvedomil, až kým už nebolo.

,,Táto kniha je dokonalá, všetkým vám ju veľmi odporúčam,“ vyhlásila dievčina s úsmevom, a až keď vstala a pohliadla na svojich zverencov, Mick si uvedomil, že je mu vlastne známa. Bola to tá šiestačka s tým zvláštnym „er“, ktorá ich priviedla v pondelok ku učebni HSP. Spoznal ju v tejto dievčine, až keď začala rozprávať.

Len čo odložila knihu na vedľajší stolík a znovu sa usadila do kresla, predstavila sa im ako Denisa Zelenáková. Prváci sa jej predstavili postupne tiež, hoci Mick mal pocit, že ich už dopredu mala naštudovaných. Veď je ich predsedkyňou, zrejme bolo jej povinnosťou sa poriadne pripraviť. Napriek tomu pôsobila Denisa veľmi uvoľnene, akoby bola predsedkyňou už odjakživa.

Boli malá skupinka, len osem študentov. Tak málo fantazírujúcich... No ich predsedkyňa bola zjavne aj z toho mála nadšená až do neba. Neustále sa ich niečo vypytovala, kládla jednu otázku za druhou a podarilo sa jej už v priebehu pár minút vyčarovať v Salóniku profesorov ešte hrejivejšiu atmosféru. Mickovi sa ani nechcelo veriť, že táto istá dievčina ešte pred chvíľou sedela tak potichu. Keby ju vtedy s tou knihou nebol videl, myslel by si, že takéto urozprávané dievča neznesie ani chvíľočku ticha. Denisu Zelenákovú z Československa si rýchlo obľúbil, len čo je pravda. Aj napriek tomu, že v živote nepočul o krajine, z ktorej pochádzala.

V takomto malom kruhu sa rozprávali o celom týždni, o hodinách, o profesoroch a o tom, čo si o nich zatiaľ myslia. Mick sa chvíľami s úškrnom obzrel po salóniku, akoby sa chcel uistiť, či ich steny nepočúvajú, veď by všetko prezradili. Ale ak aj počúvali, smiali sa spolu s nimi.

Deni poznala mnoho historiek. Povedala im, čo vykonal tamten profesor, čo sa stalo hen tomu študentovi; skrátka každú pikošku. Prváci sa neraz išli popukať od smiechu.

Až po veľmi dlhom čase, ktorý sa však zdal takým rýchlym, keďže bol príjemný, navrhla ich predsedkyňa: ,,Čo keby sme si zahrali nejakú spoločenskú hru?“

Všetci hneď súhlasili, a tak Deni vstala a zamierila kamsi dozadu. ,,No tak poďte!“ pokynula im veselo, na čo aj prváci začali vstávať.

Len Mick si v tej chvíli čosi všimol.

Ako sa zaprel rukami do mäkkého kresla a pomaly sa dvíhal hore, zbadal, že Licke sa nikam neponáhľa. Sedela trochu schúlená, čo bolo u nej neobvyklé, a zadumane hľadela za seba. Keď sa zadíval nenápadne lepšie, uvedomil si, že kamarátke zablúdila ruka k miestu, kde sa operadlo spája so sedadlom. Mohol to byť len okamih, ale predsa. A tam...

„Čo je to, Licke?“ spýtal sa zvedavo.

Licke sebou trhla, akoby si neuvedomila, že sa Mick na ňu díva. Na krátku chvíľu akoby zbledla, no to sa mu muselo len zdať, pretože v momente naširoko otvorila dvojfarebné oči a plná vzrušenia pošepla: ,,Mick, pozri, niečo som našla!“

Chlapec si sadol späť.

Licke siahla rukou do škáry v žltom kresle, a tú záhadu odtiaľ vytiahla. Bol to malý kus tvrdého papiera preložený úhľadne na polovicu. Len čo ho Licke otvorila, naskytol sa im pohľad na ozdobné veľké tlačené písmo. Mickovi sa na krátku chvíľu zatočila hlava. Až nápadne sa to totiž podobalo na niečo, čo dnes už videl.

„Čo myslíš, že to je?“ premýšľala Licke ešte stále pošepky. Ostatní prváci aj s Deni už zmizli kdesi za rohom, za jednou z vysokých políc, odkiaľ sa ozývali veselé hlasy. Kamarátka Mickovi papier podala, aby si ho mohol obzrieť. Mick so zachmúrenou tvárou čítal:

NEPRIATEĽ SA PRIBLÍŽI. OBRACIA KABÁT. SPOJIŤ SILY, POČÚVNUŤ HLAS, VYKROČIŤ.

Rovnako nezmyselné ako ten papier z rána. Jedno ale bolo isté. Musia spolu súvisieť. Nech už akýmkoľvek spôsobom.

,,Taký podobný som našiel dnes ráno,“ prezradil Mick, nakloniac sa bližšie. Opatrne vrátil papierik kamarátke.

Licke sa strhla a obočie jej vyletelo do výšky. ,,V-vážne?“ ktovie prečo sa jej to slovíčko tak zaseklo v hrdle. Očividne ju to dosť prekvapilo. ,,Ale kde?“

,,V dokumentoch od oca,“ vysvetlil v krátkosti. ,,Keď sme boli s Rodym u zubára. Presne také isté písmo. A presne taký istý náhodný zhluk slov,“ dodal po chvíli.

Licke chvíľu mlčala, akoby nevedela, čo si počať, pritom, podľa Micka, to nebola až taká katastrofa, keď si odmyslel fakt, že to bolo zvláštne. ,,Asi by si si ho mal nechať ty,“ predniesla napokon a vtisla mu odkaz do dlane. ,,Možno ich chcel niekto dať tvojmu otcovi.“

To Micka zarazilo: ,,Prečo si to myslíš?“

Licke pokrčila plecami. ,,No, jeden si našiel v jeho dokumentoch. A druhý tu, v kresle, na ktorom zvykne sedávať – to musí niečo znamenať...“

„Počkaj,“ zastavil ju Mick, ,,môj otec tu zvykne sedávať? V tomto kresle?“

Jeho hnedovlasej kamarátke na okamih akoby znovu zbelelo čelo, no hneď sa ponáhľala objasniť: ,,No, áno, Deni to predsa spomínala, nepamätáš?“

Mick sa cítil hlúpo, ale vážne si nepamätal. Deni toho za toto popoludnie povedala veľa, ale že by zabudol na takú informáciu, akou je, že jeho otec sedáva práve v tomto kresle?

Napokon sa však pousmial. ,,Máme tu ďalšiu záhadu, Licke,“ potešil sa.

,,To máme,“ súhlasila kamarátka, avšak akosi rezervovane.

A tak Mick dodal: ,,Neboj sa. Spýtam sa oca, či o tom niečo nevie. Ak sú to nejaké tajné správy preňho, určite sa k tomu nejako vyjadrí.“

To sa už Licke potichu zasmiala. ,,Dobre.“ Venovala mu veľavravný úsmev. ,,Tak si ho schovaj,“ pošepla nakoniec.

Mick poslúchol plný vzrušenia. Rysuje sa tu ďalšie dobrodružstvo... Toľko záhad, on ešte ani jednej nestihol prísť na kĺb, už mu klope iná na dvere! Keď ležal odkaz v bezpečí pri jeho žetóniku, vybrali sa obaja za ostatnými, nakoľko Deni ich práve v tej chvíli prišla zháňať.

,,Obdivovali sme obľúbené kreslo pána Crossa,“ ospravedlnila sa Licke a s potmehúdskym úsmevom dodala, ,,najmä Mickovi sa páči!“

Denisa sa schuti zasmiala: ,,Samozrejme, to som si mohla myslieť! Otec a syn obľubujú rovnaké kreslo!“

,,Hej,“ Mickovu tvár zaliala červeň. Vrhol na Licke káravý pohľad, tá sa však len ticho chichúňala. ,,Môj oco tam iste sedáva rád len preto, že je to blízko pri východe,“ pokúšal sa o obhajobu. Ani mu nenapadlo, že to Licke s Deni vezmú ako vtipnú poznámku.