... alebo Kapitola, v ktorej Gilbert lezie spoza obrazu

,,Ako bolo na Záhradníctve, Mick?" zaujímala sa Licke.

Práve sa stretli po druhej hodine opäť na deviatom poschodí, aby spolu našli učebňu Formoviania predstavivosti – predmetu, ktorý mali obaja v rozvrhu ako nasledujúci. Chodby už boli omnoho voľnejšie, až sa Mickovi ani nechcelo veriť, že ešte dnes ráno tam zažili takú tlačenicu.

,,Celkom fajn," odvetil veselo. ,,Učili sme sa názvy nejakých kvetov. Pani van Dijnová, naša profesorka, tvrdí, že poznať kvety je základ."

,,To znie dobre," uznala Licke. Potom jej však tvárou prebehol tieň obavy: ,,Kde je Gilbert? O chvíľu začíname!"

Skutočne, Gilbert sa stále neukazoval. A to sa dohodli, že sa tu stretnú hneď po druhej hodine.

Mick tomu však nepripisoval toľkú vážnosť: ,,Asi sa niekde zašil. Spomínam si, ako vravel, že ho vysedávanie až tak nebaví." Bolo možné, že si Gilbert namiesto vyučovania našiel nejakú inú zábavu. Čo však z dlhodobého hľadiska nemuselo vypáliť práve najlepšie. Stačí, že sa takto niekde vyparí raz, a profesori mu na to istotne hneď prídu.

Nakoniec sa vybrali do učebne bez neho, hoci to v Mickovi vzbudzovalo čoraz nepríjemnejší pocit. Čo ak sa Gilbertovi predsa len niečo stalo? Táto otázka trápila jednu polovicu jeho mysle. A tá druhá polovica bola zaujatá uvažovaním nad tým, čo asi jeho spolubývajúci práve robí a podfarbená malinkou vrstvou závisti. Ak sa túla po škole a preskúmava ju, potom by sa k nemu stokrát radšej pridal, než sedel teraz za lavicou.

Netrvalo však dlho, než Mickovi takéto myšlienky vystriedalo opätovné nadšenie.

Učebňa FOP bola asi rovnako nezvyčajná ako tá, v ktorej strávili prvú hodinu. V jej strede stálo akési schodisko, avšak na jeho vysokých stupienkoch sa rysovali rady lavíc. Čo ale bolo zvláštne - ako z jednej strany schodisko stúpalo, tak z druhej zas klesalo. Takúto obojstrannú tribúnu s lavicami pripomínajúcu pyramídu obklopovali steny z lesklých perleťových kachličiek rôznych jemných farieb, takmer bielych, ktoré sa len tak ligotali, ako ich ožarovalo svetlo zhora, od sklenného stropu.

Mick sa cítil ako v nejakej prazvláštne usporiadanej sále. Bez slova sa s Licke vybrali na stranu lavíc obrátenú ku vchodu.

A hoci mal kopu otázok aj poznámok, neodvážil sa vydať ani hláska, pretože v miestnosti už čakala pani profesorka.

Bola to totiž Giulia la Vellová, tá staršia žena, ktorá mu povolila zahrať si na harmonike pri písaní testov, a ktorej povolenie on sám napokon nechal len tak odplávať.

Nepočítal s tým, že táto pani profesorka ich bude učiť práve jeden z povinných predmetov. Bál sa, že si naňho ešte pamätá. Do tváre mu vstúpila červeň hanby. V žiadnom prípade na seba nechcel znovu upozorňovať. Preto sa len zošuchol na miesto vedľa Licke. Tá vyzerala plná radosti, a zdalo sa, že by veľmi rada čosi povedala, no keď si všimla jeho nervózny pohľad, len stisla pery a tvárila sa, že si v úžase obzerá miestnosť. Zrejme tušila, že by jej neodpovedal, a nechcela aby sa cítil zle. Bol jej za to vďačný.

Drew s Dakotou sa prirútili opäť medzi poslednými, a tak im prischli miesta na opačnej strane, chrbtom ku vchodu, keďže tú si vybralo menej detí. Ako dvojčatá prechádzali okolo, Mick čakal, kedy Drew alebo jeho sestra zdvihnú zrak a uštedria mu zlovestný pohľad, no ničoho takého sa nedočkal. Až mu prišlo zvláštne podozrivé ich tiché správanie. Nakoľko väčšinou zvykli vyvádzať, nedokázal si to Mick vysvetliť. To samozrejme nič nemenilo na tom, že bol rád. Na chvíľku si ho dvojčatá prestali všímať. To je len dobre.

Hneď ako sa lavice na jednej aj na druhej strane zaplnili, hlavy všetkých študentov sa obrátili ku pani profesorke stojacej pred tribúnou tak, že ju videli z oboch strán len vtedy, ak poriadne vykrútili krky. To práve Mickovi prišlo čudné. Ako mohla byť učebňa zariadená tak, že študenti na profesora videli tak zle? Ak by sa totiž pani la Vellová postavila pred jednu stranu, deti na tej druhej by ju nevideli vôbec, a naopak. Nedávalo to zmysel.

Giulia la Vellová ich však hneď poučila: ,,Och, nie, nemusíte sa obracať!"

Učebňou preletela vlna zmäteného mrmlania.

Pani profesorka sa len pousmiala, akoby nepochopenie zo strany študentov očakávala. ,,Nie ste prví, kto pri vstupe do učebne Formovania predstavivosti ostal zarazený." Vysvetlila im, že na jej hodinách si študenti utvárajú predstavu o tom, čo počúvajú úplne sami. Tým, že nevidia na hovoriaceho a je dosť možné, že bez sústredenia nezachytia úplne každú informáciu, buduje sa oveľa väčší priestor pre ich nápady a myšlienky, z ktorých napokon môžu vzniknúť veľké veci.

,,Rozvíjanie našej predstavivosti je základom pre rozprúdenie myšlienkových pochodov, a tie nám môžu zachrániť život v budúcnosti, o ktorej teraz ani netušíme."

Mick musel uznať, že sa mu to začínalo čoraz viac páčiť. To totiž znamenalo, že sa nemusí cítiť zle, ak niekedy myšlienkami zaletí do diaľok namiesto toho, aby dával pozor. Dokonca, podľa slov pani profesorky, takáto možnosť bola ešte aj prospešná!

Nabádala ich, aby nechali svoje myšlienky putovať a aby dovolili svojej mysli vytvárať obrazy na stenách. Mickovi to sprvu prišlo absurdné, pretože ako sa díval na stenu oproti, nedokázal si predstaviť, že by sa nejakým spôsobom zmenila alebo čo – ako to tvrdila pani profesorka.

Počas jej rozprávania sa však skutočne niekoľkokrát pristihol, ako na lesklých kachličkách steny pozoruje obrazy, ktoré ale vôbec nesúviseli s tým, čo práve počúval. Jeho predstavivosť si dovolila prevziať žezlo a vytvárala si vlastnú predstavu na stene oproti, ktorá priam nabádala k tomu, aby na ňu pozorovateľ maľoval svojou fantáziou. A pritom si to ani neuvedomoval, dialo sa to úplne samo!

Po úvode o tom, aká je predstavivosť dôležitá a akými najrôznejšími spôsobmi sa ju budú učiť formovať a používať, rozdelila pani profesorka študentov do dvojíc, aby sa pozdieľali o tom, čo na stenách vďaka svojej fantázii videli. Mick sa potešil, keďže on toho veru mal čo povedať!

Ukázalo sa však, že aj Svetti Tereščenková, dievčina, s ktorou ho pani la Vellová dala do dvojice, mala čo povedať, keďže celý čas mlela a mlela, dokonca aj mimo témy. A odmietala sa zastaviť. Mick raz za čas otvoril ústa, aby čosi zo seba vydal tiež, no akonáhle tak urobil, Svetti už zas vypĺňala ticho ďalšou siahodlhou rečou. A tak to Mick napokon vzdal, a len zo slušnosti pritakával a usmieval sa, aby Svetti vedela, že ju počúva.

Vlastne, možno ani nepočúval. Aspoň nie celý čas. Ale ako by aj mohol, keď už sa v tom celom jej bľabotaní strácal?

Občas mu zaletel pohľad ku Licke, ktorá sedela za Svetti, a tak mal na ňu dobrý výhľad. Ona bola vo dvojici s tým svetlovlasým chlapcom, ktorého si Mick pamätal z rána – na hodine HSP správne odpovedal, čo je to intencia a na lavici mal vtedy akúsi rozrobenú kresbu.

Vyzeralo to, že si s ním Licke ozaj dobre rozumie. Horlivo prikyvovala na všetko, čo chlapec povedal, akoby chcela dať najavo, že to má rovnako, a keď sa jeden z nich začal smiať, druhý sa ihneď pridal. Mick to všetko pozoroval a zahorela v ňom zápalka závisti. Ani netušil, kde sa to v ňom vzalo.

Odrazu mu prišlo ľúto, že na začiatku hodiny mlčal. Licke sa očividne chcela rozprávať, a on to takto pokazil len tým, že sa hanbil pred pani la Vellovou vydať hláska, aby na seba nepútal pozornosť. A teraz si Licke našla nového kamaráta, ktorý sa jej venuje a nemyslí len na seba. Ach, ako sa len cítil hlúpo...!

Potom sa však tieto jeho myšlienky sebaľútosti premostili do ešte väčšej závisti. Pozoroval svetlovlasého chlapca, ktorý vyzeral ako hviezda z katalógu, a len čo započul pár slov z jeho úst, uvedomil si, že je to iste Francúz. Ten prízvuk by spoznal kdekoľvek. Licke musela Francúzsko zbožňovať, veď odtiaľ bola jej mama. Iste v tej krajine strávila veľa času. Niet sa preto čudovať, že sa má s tým chalanom o čom rozprávať.

Mick sa prvý raz odkedy Licke spoznal pristihol, že niekomu niečo závidí. A o to väčšmi ho to trápilo, keď si uvedomil, že tomu chlapcovi závidí Licke samotnú...

Keď sa po skončení hodiny opäť stretli, zdalo sa Mickovi, akoby bol odrazu úplne neschopný v konverzácii. Všetko, čo povedal zdalo sa mu hlúpe a nepodstatné.

,,Tak s kým si to bola na tom zdieľaní?" opýtal sa váhavo, po chvíľke tichého rozhovoru. Zároveň to však priam naliehavo potreboval vedieť.

Licke vyzerala s celou hodinou veľmi spokojná, vykračovala si chodbou veselo, takmer si občas až poskočila. ,,Volá sa Pierre Carpiniello. Zistila som, že máme toľko vecí spoločných! Určite sa s ním musíš niekedy porozprávať, Mick. Je z Francúzska."

,,Hej, všimol som si jeho prízvuk," odvetil trošku podráždene.

Licke prikývla. ,,Áno, má ho celkom výrazný. Ale vraj sa učí aj po anglicky. Iste by ste si rozumeli!"

,,Hm," vydal Mick tíško zo seba. Na viac sa nezmohol.

Hnedovláska si všimla jeho zastretý pohľad, a tak sa pýtala: ,,No a koho si mal ty?"

Mick hľadel do zeme, len sa letmo pousmial. ,,Takú Svetti," odpovedal krátko. Vtedy zacítil obrovskú túžbu sa posťažovať. Ani sa nad tým nestačil zamyslieť, už z neho letelo: ,,Bola dosť utáraná. Vlastne ma ani raz nepustila k slovu. Za celú hodinu...!" Ledva si uvedomil, akým tónom to povedal. Až ho samého zarazilo, že znie tak dotknuto.

,,Ó, to ma mrzí, Mick," povedala Licke smutne. ,,Mne môžeš o všetkom porozprávať!" ponúkla sa. ,,O všetkom, čo ti len napadne, chceš?"

Keď Mick zdvihol pohľad, až vtedy mu došlo, že sa zase správa odporne. Prečo si vybíja zlosť na Licke? Ona predsa za nič nemohla. A už vôbec nemohla za jeho otravnú zmenu nálad. Sotva sa v tom vyznal on sám, nieto aby sa s tým musel trápiť ešte niekto iný...

,,Nie, nemusí ťa to mrzieť," namietal zahanbene. Chcel nadviazať na čosi iné, no v tej chvíli mu nenapadala nijaká téma na rozhovor. Mal pocit, že sa Licke tak vzdialil, hoci ani netušil prečo. Vtom však ako jasná správa z neba mu vyskočila v mysli spomienka.

,,Ozaj, čo bude s tým tvojím bouletinom?" opýtal sa, nadšený z toho, že má s Licke predsa len nejakú spoločnú vec.

Tá sa však zatvárila nechápavo: ,,Ako to myslíš?"

,,Pamätáš," začal Mick vysvetľovať, ,,predsavzali sme si, že prídeme na to, odkiaľ sa u teba vzal!"

,,Aha!" spomenula si Licke. Vzápätí jej tvárou prebehlo zahanbenie. ,,Mick, prepáč, úplne som na to zabudla."

,,To nevadí," ponáhľal sa Mick odvetiť, ,,veď na to máme celý rok!"

,,Nie," namietala však Licke, ,,ide o to, že ja už som na to prišla."

Chlapec sa cítil, akoby naňho vyliali vedro ľadovej vody. ,,Už...?" začal meravo a zmätene na kamarátku hľadel.

,,Pýtala som sa na to pani profesorky Hareovej na konzultáciách," vysvetlila váhavo. ,,Prepáč mi to, úplne mi vypadlo, že sme to chceli zistiť spolu..."

Mick sa pokúšal tváriť, že mu to nevadí: ,,To nič, v pohode," hoci vo vnútri sa mu práve rúcal celý svet. ,,No a na čo si prišla?" Dúfal, že to neznie utrápene. Na tú chvíľku si prial mať schopnosť vyzerať tak ľahostajne ako Gilbert. Ten bol v tom preborníkom.

Licke odpovedala krátko: ,,Vraj sa to stáva. Niekedy sa pri posielaní pošty študentom zamiešajú medzi nové letáčiky aj nejaké staršie."

,,To znie tak jednoducho," vzdychol Mick, ,,teda, aspoň jednoduchšie než som čakal."

,,Však?" súhlasila Licke. ,,Nijaké kúzlo za tým bohužiaľ nie je..." Potichu sa zasmiala, a Mick ku jej smiechu mimovoľne pridal svoj.

,,No, tak máme o jednu záhadu menej," zhrnul to napokon, hoci ešte stále trochu smutný. No na Licke sa samozrejme nehneval. Ani trošku. Skôr mu to bolo ľúto.

,,Ale záhadou ostáva," premýšľala Licke, ,,kde je Gilbert?"

,,No," súhlasil Mick, ,,dúfam, že na Práci v tíme sa už ukáže." A myslel to naozaj úprimne.

Gilbert sa však neukázal ani na Práci v tíme.

Až keď sa Mick uberal po obede do izby, tešiac sa na to, že má celé popoludnie voľné na preskúmavanie školy, čakalo ho zvláštne prekvapenie.

Kráčal práve chodbou ku dverám a už z vrecka vyťahoval žetónik, keď vtom ho upútal pohyb na stene oproti.

Visel tam velikánsky obraz s nejakou slávnou stavbou. Mick presne nevedel, čo za stavbu to je, no mal taký pocit, že je slávna. Mohla to byť nejaká veža.

V tejto chvíli však pripomínala Šikmú vežu v Pise, keďže celý obraz sa o niekoľko stupňov vychýlil.

A spoza neho, z tmavej štrbinky vykukla hlava.

Jej majiteľ zdvihol zrak hore, akoby sa chcel uistiť, či obraz nespadne. A keď tak urobil, prichytil si ho pevnejšie rukou a začal liezť von.

Mick to pozoroval s vyvalenými očami. Zdalo sa, že ten záhadný obrazový špión si ho nevšimol. No jemu netrvalo dlho, kým v ňom spoznal svojho spolubývajúceho.

,,Gilbert?" vydal zo seba zmätene.

Chlapec už stál nohami pevne na zemi. Obrátil prekvapene zrak k Mickovi a pustil obraz, takže sa s oškieraním o tapety rozhojdal, až kým nespočinul zas na predošlom mieste a nezakryl celú dieru v stene.

,,Čau, Mick," pozdravil ho letmým zdvihnutím dlane a slabým úškrnom. Potom sa obrátil späť k obrazu a skontroloval, či spoza neho nevidieť nijakú škáročku. Mickova prítomnosť v tejto priam komediálnej situácii mu zjavne vôbec neprekážala.

,,Čo to tu stváraš?" nechápal Mick.

Gilbert sa naňho usmial a len pokrčil plecami: ,,Venujem sa svojmu koníčku, čo iné?"

Mick prikročil bližšie a neveriacky si premeral Gilberta aj celý obraz odhora až nadol. ,,Tvoj koníček je prezerianie si obrazov... Zozadu?"

Gilbert prekrútil očami, akoby Mick bol úplne mimo. ,,Nevidel si tú chodbu?"

,,Videl, ale..." než však stihol dokončiť, jeho spolubývajúci sa vydal smerom ku dverám vedúcim do izby.

,,Nedáme si kolo Tajnej správy?" navrhol.

Mick celý zmätený to však nehodlal nechať len tak. ,,Gilbert! Ty si práve vyliezol z chodby skrytej za obrazom a máš chuť hrať nejakú blbú hru? Ako si sa tam vôbec dostal?" chcel vedieť.

Vtedy Gilbert konečne zasyčal: ,,Nie tu, veď nás môže niekto počuť! Poďme dnu."

Tak fajn, pomyslel si Mick, ktorý bol tým všetkým stále pomerne zaskočený. Len čo sa za nimi dvere zavreli, nedokázal svoj jazyk zastaviť: ,,Ako si sa do tej chodby dostal? A vôbec, prečo si nebol na vyučovaní?"

,,Trošku som pátral," pokrčil Gilbert plecami, tentoraz už normálne nahlas. ,,Kvôli tej našej dohode, pamätáš?"

Mickovi chvíľku trvalo, kým si spomenul, hoci to bolo len dnes ráno. S Gilbertom si dali preteky, kto prvý nájde nejaké tajné miesto v učebni HSP. Úplne na to zabudol. Myslel si, že to mal byť len žart. Ani vo sne by mu nenapadlo, že by to Gilbert vzal tak vážne!

,,No," odvetil váhavo, bál sa totiž priznať, že on ešte na nijakú stopu po tajnom mieste neprišiel, ,,lenže toto je internátne zariadenie, nie učebňa HSP!"

Gilbert sa vlažne usmial. ,,Keby si trochu počkal, hneď ti to vysvetlím. Ide o to, že táto chodba tam vedie. Priamo za jeden z obrazov v učebni Posolstiev."

,,To vážne?!" vydal Mick prekvapene zo seba.

,,Hej," potvrdil Gilbert presvedčivo.

,,Ale," Mickovi sa na chvíľku zatočila hlava, ,,nechce sa mi veriť, že by tu mohlo byť čosi také... Prepojenie dvoch miest, ktorým sa môžeš prekradnúť bez toho, aby ťa zbadala čo len jedna osoba! Takéto veci predsa do školy nepatria. Prečo by tu vôbec niečo také postavili?"

,,Dobrá otázka," súhlasil Gilbert. ,,Na čo je komu v škole tajná chodba?"

,,To sa pýtam ja teba," zvesil Mick beznádejne plecia, ,,ty si tu ten, čo chcel hľadať skryté miesta. Nemôžem uveriť, že si fakt niečo našiel! Ako ti vôbec napadlo, že by tu nejaké tajné miesta mohli byť?"

,,Žeby intuícia?" rozhodil Gilbert rukami. ,,Mám pre to šiesty zmysel."

,,Ale choď," zasmial sa Mick, ,,nič také neexistuje."

Na to sa Gilbert uškrnul: ,,Hovor si, čo chceš, ale tú chodbu za obrazom nepoprieš!"

,,To veru nie," uznal Mick plný vzrušenia. Potom so zatajeným dychom povedal: ,,Mohol by som... Sa tam ísť pozrieť?"

Gilbert pri tej otázke prižmúril oči, akoby zvažoval, či je Mick dostatočne dôveryhodná osoba.

Aby ho v tom utvrdil, začal sa Mick oháňať slovami: ,,Teda, je to tvoja chodba, to je jasné. Ty si ju objavil."

,,Hej, je to moja chodba," súhlasil Gilbert. Zrejme sa mu tá predstava páčila.

,,Áno, presne," pokračoval Mick, ,,a ja ju nikomu neukážem, neprezradím – nič! U mňa je tajomstvo v bezpečí, to mi môžeš veriť! Smiem sa tam aspoň pozrieť? Prosím!"

Kamarát sa však v momente začal uškŕňať: ,,Nerob zo seba šteňa, Mick! Jasné, že môžeš do tej chodby ísť." Tie slová Micka tak podvihli na duchu ako už dávno nič. ,,Čo som hlupák?" smial sa Gilbert. ,,Ak by som nechcel, aby si ju preskúmaval spolu so mnou, hneď ako si ma uvidel odtiaľ liezť by som si vymyslel dáku výhovorku – niečo na štýl: Ó, nie, nič si nevidel!"

Mick sa začal chichúňať: ,,Chvíľu si sa tak tváril."

Gilbertove ústa sa len skrivili do šibalského úsmevu, keď vyhlásil: ,,Tak poď!"

Chodba bola na začiatku tmavá. Tmavšia, než čakal. Mickovi prebehli po tele zimomriavky.

,,Pozor na hlavu," zaševelil Gilbert do tmy, akoby sa rozprával s nejakým tajomným tieňovým tvorom pred sebou. Háčik bol v tom, že tie slová adresoval Mickovi, len sa v úzkom priestore nemohol veľmi otáčať. Po chvíľke však zapol malú baterku a vnútro pred nimi hneď ožiaril malý pásik svetla.

,,Uhm," prikývol chlapec lezúci vzadu po štyroch. Bol taký zvedavý a plný vzrušenia z toho objavu, že nebol veľmi schopný slova.

Čochvíľa sa prekradli až k miestu, kde sa chodba zvažovala, a potom mierila priamo kolmo nahor.

,,Toto bude trochu makačka," varoval ho Gilbert stále pošepky, akoby skutočne boli nejakí agenti.

Keď sa Mick priblížil k tomu miestu, spoza Gilbertových pliec zbadal zopár priečok uchytených na kolmej stene. ,,To je rebrík?"

,,Hej," pritakal jeho spolubývajúci, ,,musíme vyjsť päť poschodí, pamätáš? Drž sa pevne."

,,Páni," nemohol si Mick odpustiť nadšený povzdych, zatiaľ čo čakal, kým sa Gilbert vyštverá dosť vysoko, aby sa tam zmestil aj on. Potom sa pustil hore za ním.

Lezenie bolo ozaj makačka. Priečky totiž len trčali zo steny, nemali nijaké špeciálne úchytky, a preto sa Mickovi šmýkali prsty. Navyše ak sa poriadne do rúk nezaprel, nemal švih potrebný na to, aby sa dostal na ďalší stupienok. Chvíľami si už myslel, že ďalej nevylezie. Raz sa mu dokonca tak šmyklo, že sa takmer zrútil. No v poslednej chvíli sa stihol oprieť chrbtom o zadnú stenu a udržal sa hore.

Gilbertovi to šlo omnoho rýchlejšie, a keď napokon Mick dosiahol poslednú priečku, zdalo sa, že naňho spolubývajúci čakal už dobrých pár minút.

,,Prepáč, nie som veľmi športový typ," ospravedlnil sa chytajúc dych.

,,Však ani ja!" zasmial sa Gilbert a podal mu ruku. Len čo ju Mick prijal, kamarát za ňu zatiahol takým prudkým pohybom, až Mick takmer zjajkol. Nakoniec sa aj on ocitol v bezpečí na mieste, kde chodba pokračovala horizontálne.

,,Nuž," vydýchol Mick ešte stále trochu zadýchaný, ,,za toto by ťa vzali rovno do zápasníckeho tímu. Takmer som dostal infarkt!" Dodal, narážajúc na to, ako mu Gilbert pomohol hore.

Ten iba s úškrnom objasnil: ,,Preto som si dal Atletiku a šport. Človek musí byť trochu vo forme, keď chce liezť na takéto miesta."

Nemuseli ísť už dlho. Tajomná chodba po pár minútach zahla doprava, a potom už prešli len pár metrov, keď Gilbert zastal, a so zatajeným dychom skonštatoval: ,,Sme tu – na konci!"

,,To už je ten obraz?" Mick plný očakávaní pozrel ponad Gilbertovo plece na miesto, kam namieril svoju malú baterku. Skutočne tam bola slepá ulička – stena z materiálu, ktorý pripomínal korkovú nástenku, akú mali v Mickovej starej triede v Škole E. Greyharda. Mickovi však napadlo, že to musí byť len časť obrazu. Ak je to ozaj jedno z tých troch umeleckých diel v učebni, potom musí byť minimálne trikrát väčší. ,,Ako sa cez to dostaneme?" chcel vedieť.

Gilbert len pokrčil plecami: ,,Skrátka zatlačíme, potom si ho chytíme zboku a nakloníme. A vylezieme."

Jeho spolubývajúci chcel už-už na tú zadnú časť obrazu položiť dlaň, no Mick ho zastavil: ,,Počkaj! Čo ak tam niekto je?"

,,Teraz?" Gilbert naňho vrhol pohľad spoza pleca. ,,Bol som tu pred chvíľou a nebolo v nej ani živej duše. Ver mi!"

,,No dobre," vydýchol Mick napokon a nechal Gilberta, nech tajný vchod odsunie.

Čochvíľa sa dovnútra nahrnulo svetlo z učebne. Mick čakal, že v nej bude teraz tma, až vtedy si však uvedomil, že strop miestnosti je sklenený, a odtiaľ prúdi tá žiara.

Gilbert zoskočil dolu ako prvý. Nebolo to veľmi vysoko, no aj tak pri jeho doskoku podstavec zadunel. Mick sa zaprel do obrazu. Gilbert mu ho pomohol pridržať, keďže bol ozaj ťažký. Nakoniec sa zošuchol na podstavec s lavicami aj on.

Keď už stáli bezpečne na zemi, poobzeral sa Mick po triede.

Bola prázdna, ako aj Gilbert vravel. Až mu to prišlo zvláštne, keďže ešte dnes ráno v nej videl toľko ľudí. Hoci tam už predtým boli, Mick mal pocit, že vstúpil na úplne nové neprebádané územie. Asi to bolo tým, že neprišli dverami, ale tmavou chodbou. To všetko tomu miestu dodávalo akýsi nádych tajomna.

Gilbert rozhodil rukami a Mickovi sa zdalo, že pyšne vypol hruď: ,,Takže uznávaš, že som objavil skryté miesto v učebni HSP?"

Mick musel prekrútiť očami, no len s úsmevom prikývol: ,,Máš moje uznanie!"

Vtom mu však Gilbert pripomenul: ,,Ale vieš, čo to znamená, však? Dlhuješ mi koncert na najbližšej hodine."

Mickovu tvár zaliala červeň. Na tú druhú časť stávky úplne zabudol! Pokúšal sa to rýchlo nejako zahovoriť: ,,Najbližšiu hodinu ale nemáme spolu, takže to nepôjde."

,,Pravda," uznal Gilbert, ,,čo máš ty za hodinu?"

,,Komponovanie a hudbu," vysvetlil Mick. Vyzeralo to nádejne. Možnože sa z toho koncertu vyvlečie...

,,Dobre," riekol Gilbert odhodlane. ,,Budem tam."

,,Budeš...?" habkal nechápavo Mick. ,,Ale to sa nesmie. Všimli by si ťa!"

,,Nevšimnú a hotovo," trval na svojom jeho spolubývajúci. Ten závoj hrdosti na jeho tvári Micka trošku hneval. Akoby vedel niečo, čo on nie, no nehodlá mu to povedať

,,Ale ako?" chcel vedieť. Gilbert sa však len usmieval, no bez odpovede. ,,No tak!" prosil. ,,Vravel si, že sa osobným priestorom nezapodievaš..."

,,Toto ale nie je osobný priestor, pozor na to!" vysvetľoval kamarát. ,,Je to skôr čosi ako pracovné tajomstvo. Moje profesijné triky, chápeš? Kúzelník tiež neprezrádza, ako robí všetky tie láry-fáry."

,,To je fakt," uvedomil si Mick.

,,Navyše," pokračoval Gilbert, ,,už som ti dnes prezradil zo svojich tajností dosť, nemyslíš, Mickey?"

,,Hej! Nevolaj ma Mickey!" zachmúrila sa mu na chvíľu tvár. Potom však dodal s úsmevom: ,,Ale vážne. Vďaka, že si ma sem vzal. Je to strašne fascinujúce!"

,,V pohode," Gilbert pokrčil plecami. ,,Asi sa mi aj viac pozdáva mať niekoho po boku, keď preskúmavam všetky tie temné chodby."

,,Páni, myslím, že si práve povedal niečo pekné!" zasmial sa Mick. Potom sa však zarazil: ,,Počkať, všetky...? Je ich tu viac?"

Gilbert naznačil prstami, že si zamkol ústa: ,,Pracovné tajomstvo!"

Mick to napokon vzdal a len sa s úsmevom poobzeral znovu po učebni.

,,Tak už môžeme ísť naspäť, čo povieš?" potľapkal ho Gilbert, akoby ho chcel posúriť.

Mick naňho však vrhol nechápavý pohľad: ,,Veď sme len teraz prišli! To to tu nechceš trošku preskúmať?"

,,Už som všetko preskúmal," odvetil nezaujato. ,,Okrem tej chodby nič zaujímavé."

Mick sa aj napriek tomu tvrdeniu mimovoľne vydal vpred po móle a zišiel až dolu. ,,Mňa by zaujímalo, čo je to za knihy," ukázal na poličky na boku podstavca. Boli plné na prasknutie, a predsa to pôsobilo všetko usporiadane a elegantne. Mick si čupol a takmer s bázňou jednu z nich vytiahol.

,,Nekonečný príbeh," prečítal si názov na obálke a hneď mu svitlo. ,,Gilbert, veď podľa toho je ten nový film! Toto leto sme na ňom boli v kine."

,,Nepoznám," pokrčil Gilbert plecami, no už aj on si čupol a prezeral si rady kníh. ,,Zdá sa, že sú to všetko romány," dodal napokon.

,,Na čo asi sú?" uvažoval Mick. Postavil sa a zalistoval v Nekonečnom príbehu. Ako však zastal na jednej zo strán, znenazdajky odtiaľ vyliezol veľký čierny pavúk.

Mick sa tak vyľakal, že v šoku pustil knihu na zem. Ozvalo sa tupé buch!

Celý sa striasol, akoby jeho reflexy chceli vyhnať z mysle ten strašidelný pohľad.

,,Čo je?" prihnal sa Gilbert k nemu a obočie mu vyletelo do výšky.

Micka v okamihu zaliala červeň, keď si uvedomil, ako sa práve zachoval. ,,To len..." začal habkavo. ,,Bol tam pavúk."

Gilbertovi to vysvetlenie zjavne prišlo hrozne vtipné, keďže sa začal rehotať na plné kolo. ,,Aha," vydal zo seba, akoby sa pokúšal zadržiavať smiech, no nie veľmi úspešne. ,,A ja som si myslel, že ťa tá kniha chcela vtiahnuť do seba, či čo!"

,,Bol to reflex," bránil sa zahanbene, ,,tak už sa nesmej!"

Kým sa však jeho spolubývajúci topil v záchvate smiechu, Mick si čosi všimol.

Na mieste, kam Nekonečný príbeh dopadol, sa jedna kachlička akoby zasunula nižšie. Vytvoril sa pokles a škáry okolo sa zdali prázdne. Keď Mick prešiel pohľadom na iné kachličky vedľa, prišlo mu to zvláštne. Tie totiž mali škáry vyplnené vápnom. Táto ale nie.

,,Gilbert, pozri," znovu si čupol a opatrne spadnutú knihu zodvihol. Akonáhle tak urobil, kachlička sa akoby odrazila na nejakej pružinke a vyskočila tentoraz vyššie, takže prevyšovala všetky ostatné.

Gilberta už smiech prešiel a zaujato pozoroval, čo sa dialo. ,,To je fakt divné," poznamenal, na čo Mick prikývol.

Bez slova a takmer mimovoľne sa pokúsil nadvihnutú kachličku vytiahnuť. Išlo to prekvapivo ľahko. Akoby sa mu sama ponúkala.

A pod ňou chlapci objavili úžasnú vec.

,,Je tam kniha," hlesol Mick plný vzrušenia. ,,Gilbert, asi sme našli nejakú skrýšu!"

,,No teda..." aj Gilbert hovoril so zatajeným dychom.

Len čo knihu vo vnútri úložného priestoru vybrali, Mickovi preleteli po tele zimomriavky. Takéto niečo ešte nikdy nezažil! Kto by vôbec čakal, že táto obyčajná učebňa bude plná toľkých tajomstiev?

,,Čo je to za knihu?" dožadoval sa Gilbert odpovede.

Mick ju chvíľu zvieral v rukách ako bájny poklad. Nevyzeralo to ako kniha, skôr ako zápisník. Mal ošúchaný starý obal tmavomodrej farby a zvnútra trčali odtrhnuté a vložené stránky. Po chvíli sa odvážil otvoriť ju na tej úplne prvej.

Naskytol sa im v nej pohľad na slová písané atramentovým perom. Tie zápisky museli byť ozaj staré, písmo bolo totiž vyblednuté a ťažko čitateľné. No slová na úvodnej strane dokázal rozlúštiť takmer hneď.

,,Majiteľ zápisníka, Harrison Ford. Dôvod zápiskov, pátranie po otcovi. Cieľ, nájsť ho," prečítal Mick takmer šeptom. Tie slová v ňom vyvolali zmiešané pocity.

,,Gilbert," začal váhavo, ,,Harrison Ford, to je predsa ten náš profesor!"

,,Hej, to je on. Čie by to asi inak bolo?" dodal Gilbert súhlasne. Potom sa však zamyslel: ,,Ale prečo to má tu? Prečo nie u seba doma?"

Mick len pokrčil plecami. Vôbec totiž nemal poňatia. Navyše sa mu tie slová tak vryli do mysle, že nedokázal uvažovať nad ničím iným. ,,Čo znamená, že chcel pátrať po otcovi?"

,,Jeho otec sa asi niekde stratil, to dáva zmysel, nie?" povedal Gilbert.

,,Áno, ale..."

,,Také veci sa stávajú," Gilbertovi sa trochu zatriasol hlas. ,,Človek skrátka niekam zmizne a ľudia po ňom potom začnú pátrať. Raz som čítal v novinách o takom dievčati, čo sa stratilo."

Mick len nemo prikývol. Áno, dávalo to zmysel. Ale prišlo mu desivé, že by sa také niečo mohlo stať dospelému človeku, ktorý má dokonca už aj dospelého syna.

,,Tak čítaj ďalej!" povzbudil ho Gilbert, zrejme tiež plný otázok. ,,Chcem vedieť, čo sa stalo."

Než však stihol Mick obrátiť zápisník na ďalšiu stranu, ozvalo sa od dverí cinkanie kľúčov. A vzápätí zvuk odomykania.

,,Mick, rýchlo to schovaj!" zasyčal Gilbert a spoločnými silami nemotorne hodili zápisník späť do skrýše a zakryli ho kachličkou.

,,Poďme!" súril Gilbert, no Mick si všimol Nekonečný príbeh ležiaci na zemi.

,,Tá kniha!" hnesol ukazujúc na ňu.

Gilbert ho však ťahal k mólu: ,,Na to nie je čas!"

Chlapci sa jeden za druhým náhlili k obrazu, cez ktorý viedla ich záchranná cesta von. Kľúč vo dverách sa otočil už druhý raz. Gilbert odsunul obraz zátišia najrýchlejšie ako dokázal a vyliezol hore v rekordnej rýchlosti.

Mick už taký zručný nebol. Gilbert mu podal ruku, čo bolo ťažké, pretože musel držať aj obraz naklonený. Len čo jeho dlaň Mick uchopil, kamarát ho vytiahol hore tak svižne, že sa oškrel nohou o ostrý roh steny.

Zasyčal od bolesti, no nesmeli strácať čas.

Kľúč v zámke zaštrkotal tretí raz. Ozvalo sa zavŕzganie dverí.

Práve v tom momente Gilbert pustil obraz a chlapci zmizli v tme tajnej chodby.