... alebo Kapitola, v ktorej vidlička zachráni situáciu

,,Všetko to začalo jedným malým chlapcom," tak uviedla Meredith svoj príbeh. ,,A jedným kolosálnym stromom. Volal sa Theseus Overter a bol vskutku neobyčajný. Samozrejme, ten chlapec, nie ten strom!" zasmiala sa a aj z hľadiska sa ozval chichot. ,,Hoci, aj ten strom mal svoje čaro." Uznala, ale potom vzpriamila a vyhlásila: ,,No, ale aby ste si to vedeli lepšie predstaviť..."

A stalo čosi naozaj úžasné! Meredith sa dotkla akéhosi miesta na páse svojej sukne. A v tom okamihu sa jej uniforma akoby obrátila naruby – len tak sama od seba. V zlomku sekundy sa zmenila na hnedé chlapčenské nohavice a košeľu s kabátom, aké sa nosievali asi pred dvesto rokmi. Dlhé vlasy sa jej schovali pod hnedú čiapku so šiltom z hrubej látky a strieborným odznakom na boku. V hľadisku to zašumelo prekvapením. Meredith sa prezliekla za chlapca bez toho, aby sa čo len pohla z miesta!

Odkiaľsi začala hrať tichá orchestrálna hudba, sláčiky sa prelínali s dychovými nástrojmi a vytvárali tak jemnú melódiu. Mick na to všetko v úžase hľadel.

,,Kedysi," pokračovala Meredith, teraz už v kostýme chlapca, ,,na mieste Školy prianí stála iná, obyčajná dedinská škola. Do nej chodil aj Theseus a jeho traja starší bratia - Hercules, Prometheus a Odysseus. Veľmi tvorivé zo strany ich rodičov, že dali synom takéto mená, však?"

Mick sa pousmial, pokúšajúc sa vyloviť v pamäti, čo ktoré meno v gréckej mýtológii predstavuje. Hercules bol jasný, Odysseus takisto. Meno Prometheus už voľakedy tiež začul. Ale Theseus... Kto len mohol byť ten Theseus?

,,Všetci bratia mali zlé známky a hrozilo, že ich zo školy vyhodia," prezradila Meredith, ,,z čoho ich otec nebol vôbec nadšený. Malý Theseus mal hlavu plnú nápadov a poletujúcich myšlienok. Veľmi ťažko sa mu sústredilo na predmety, čo ich v škole učili.

Jedného dňa dokonca neprišiel na vyučovanie. Cestou do školy totiž zbadal niečo kúzelné." Meredith zdvihla zrak hore a zadívala sa do koruny mohutného duba, akoby si príbeh živo predstavovala. ,,Zo stromu, ktorý rástol neďaleko, z veľkej diery v jeho kmeni žiaril prúd svetla. Chlapec bol očarený a ihneď začal liezť nahor. Keď sa vrátil v ten deň domov, nerozprával o ničom inom. Vraj v tej diere videl víly, dokonca celý ich svet! Chcel, aby sa na to pozreli aj jeho bratia, no tí mu spočiatku neverili a Thesea to mrzelo.

O nejaký čas neskôr si púšťali pri strome draka a ten im uviazol v jeho konároch. Theseus naň chcel vyliezť, aby draka zachránil, no pošmykla sa mu noha."

Čiernovláska so staromódnou chlapčenskou čiapkou urobila dramatickú pauzu a prešla pohľadom poslucháčov. ,,Ale stalo sa kúzlo. Obklopilo ho svetlo a to ho znieslo pomaličky na zem. Jeho bratia pozerali plní prekvapenia na to, čo sa práve udialo. To svetlo zachránilo ich bratovi život, nech už to bolo čokoľvek. Od toho dňa chodievali chlapci k stromu čoraz častejšie. Aj Theseovi bratia chceli v strome to svetlo uvidieť, no nikdy sa im už neukázalo, zatiaľ čo Theseus o ňom veľa rozprával a videl ho zakaždým.

Rodičia mali z chlapca veľkú radosť. Keď im pri večeri rozprával príbehy o svete v strome a o maličkých lesných stvoreniach, oči im žiarili šťastím a odpustili Theseovi aj jeho zlý prospech v škole.

Jeho bratov však čosi na tom hnevalo. Nepáčilo sa im, že Theseovi sú rodičia tak naklonení a im ani trošku. Už aj zabudli na ten kúzelný zážitok. Svetlo, ktoré videli na vlastné oči zatienila závisť, až v nich vzplanul voči bratovi hnev. A tak ho raz pri ceste do mesta priviazali k stromu a nechali samého v lese."

Mick zhrozene pokrčil obočie. Tak toto naozaj nečakal...

,,Doma povedali, že Theseus sa zatúlal a nevedeli ho nájsť. Rodičia najmladšieho syna dlho v lese hľadali, no márne. Akoby zmizol.

Od toho dňa v dome zavládol smútok. Theseovi bratia si po nejakom čase uvedomili, čo urobili a neskutočne im to bolo ľúto. Mysleli si, že keď Theseus nebude s nimi, budú sa rodičia venovať im, budú ich chváliť a budú aj na nich hrdí. No namiesto toho odišlo aj to malinké svetlo, čo im ich malý brat vkladal do sŕdc svojimi príbehmi a veselou náladou.

Vybrali sa ho hľadať na miesto, kde ho nechali, no bolo prázdne. Chceli to vzdať a zmieriť sa s tým, že už je mŕtvy, no Odysseus ich presviedčal, aby hľadali ďalej. Blúdili po lese za svetla aj tmy, prehľadávali všetko kde sa len dalo. Odysseus hľadal veľmi vytrvalo a neustále kričal bratovo meno. Na krátku chvíľu sa nedíval sa pod nohy, a to bola osudná chyba. Odrazu sa potkol a spadol do priekopy."

Hudba v pozadí znela teraz akosi smutne a napäto. ,,Nemohol vyliezť, pretože steny priekopy boli veľmi strmé. Hercules sa pustil za ním, aby ho vytiahol, no uviazli tam obaja.

Boli už zúfalí, keď sa za nimi zrazu ozval známy hlas. Tie slová, ktoré povedal zarezonovali chlapcom až v srdci. ,Hľadáte mňa, ale pritom ste ešte nenašli ani sami seba.'"

Orchestrálna hudba zmenila náladu opäť, tentoraz bola taká... plná nádeje. Akoby vystrihnutá z nejakého hrdinského filmu. ,,Prometheus, ktorý ostal sám hore nad priekopou nemohol uveriť vlastným očiam. Cez slzy si ani nebol istý, či dobre vidí, no iste to bol Theseus. Ich malý brat, ktorému tak veľmi ublížili. Prosili ho, aby im odpustil. Ten sa len usmieval aj napriek tomu, v akej situácii sa jeho bratia nachádzali. Veselo im odvetil, že sa na nich ani nikdy nehneval. Jeho bratom sa veľmi uľavilo, keď to počuli. Potom Theseus povzbudil Promethea, aby sa pozrel do vreciek, či v nich nemá niečo, čo by sa im mohlo zísť na záchranu bratov.

Prometheus nechápal, ako to myslí. Hoci... bola pravda, že vždy so sebou nosil všetko možné. No ešte nikdy sa nestalo, že by to bolo niečo užitočné. Siahol do vrecka a čosi z neho vytiahol – bola to vidlička! Len čo však v ruke pocítil jej chladný kovový povrch, cítil sa hlúpo. Ako by mu len vidlička mohla pomôcť pri zachraňovaní bratov? No Theseus sa opäť len usmieval. Prometheus hodnú chvíľu premýšľal, no keď sa pozrel malému bratovi do očí, hneď vedel, čo s tou vidličkou urobí.

Pustil sa do práce. Prikročil k jednému zo stromov a celou silou doň vidličku vrazil. Z vyhĺbených dierok sa po chvíli začala zo stromu liať živica. Prometheus si zložil z hlavy čiapku a priložil ju ku stromu. Živica tiekla dnu a bolo jej veľa, priam sa mu zdalo, že nikdy nevidel toľko živice naraz! No vedel aj, že rýchlo schne, takže sa musel ponáhľať. Medzitým zakričal na bratov uviaznutých v priekope, aby si vyzuli topánky. Chlapci poslúchli, aj keď vôbec nechápali, čo má v pláne. Po chvíli sa prihnal Prometheus ku priekope a hodil Herculovi čiapku plnú živice. Prikázal im, aby ňou potreli podrážky topánok a prilepili ich o stenu.

Bratia sa pozreli na miesto, kam ukazoval. Bola to skalná stena, strmá, no vyzerala ako jediný možný východ z priekopy. Len keby na nej boli nejaké záchytné body... Vtedy Hercules pochopil, čo ich brat vymyslel. Ponáhľal sa ku skalnej stene, namočil prsty do chladnej živice a potrel ňou podrážku svojej topánky. Potom ju priložil ku skalnej stene na úrovni pása. Vzal ďalšiu a po nej ďalšiu, až tú poslednú prilepil na stenu najvyššie, ako len dosiahol. Takto vytvoril schodíky, ktoré by im mohli pomôcť vyliezť hore.

Prometheus žiaril šťastím, keď videl, že topánky na skale držia. Počkali, kým živica zaschne, a potom už len stačilo po improvizovaných schodíkoch vyliezť.

Hercules však na krátku chvíľu zaváhal. Živica síce lepí, no že by udržala aj ich váhu? Zdalo sa to nemožné. A akokoľvek sľubne ten plán sprvu vyzeral, teraz sa mu javil absurdne.

Ale v tej chvíli zbadal hore usmievajúce sa tváre svojich bratov. Dôvera žiarila z ich očí, a Hercules si uvedomil, ako veľmi mu to chýbalo. Tá túžba byť dospelým a vidieť hrdosť v očiach rodičov mu úplne vzala detskú jednoduchosť a bezstarostnosť. Chcel ju cítiť opäť.

A tak popohnal Odyssea, nech skúsi vyliezť. Ten neváhal ani chvíľočku a pustil sa hore.

A nech to už môže znieť akokoľvek neskutočne – fungovalo to. Živica držala a topánkové schody vyviedli chlapca až na vrchol skaly. To v Herculovi vzbudilo nádej, a tak sa vybral hore aj on. Chytil sa jednej z vyššie prilepených topánok a nohou sa zaprel do tej najnižšej. A vtedy to pocítil. Akoby ho čosi ťahalo hore. Akoby nevážil ani gram. Akoby sa jeho noha topánky ani len nedotýkala!"

Mick sa pristihol, ako sa mu mimovoľne dvíhajú kútiky úst do úsmevu.

,,S týmto čarovným pocitom liezol nahor, až sa vyškriabal na vrchol. A tam urobil to, čo mal urobiť už dávno – objal Thesea a privinul si ho k hrudi. Prometheus s Odysseom sa k nim pridali. A ako chlapci celí šťastní stáli takto v objatí, všetky stromy v lese sa rozžiarili."

Meredith s jemným úsmevom na tvári na chvíľku stíchla. Tak sa ponoril do príbehu, až si Mick sprvu ani neuvedomil, že urobila takúto pauzu. Možno to bolo hudbou, ktorá stále hrala. Začínalo sa v nej objavovať čoraz viac sláčikov, že teraz znela pokojne a veselo zároveň. Mick žasol, ako úplne presne dokázala vystihnúť atmosféru Meredithinho príbehu.

,,Keď sa vracali domov," hovorila ďalej Meredith, ,,Theseus im vyrozprával, ako sa pri ňom vtedy v lese pristavil kráľovský koč. Vyšla z neho sama princezná a odviazala mu laná. Potom ho vzala do mesta a cestou jej rozprával jeden zo svojich príbehov. Vraj sa jej tak veľmi páčil, že ho pozvala, aby s ňou šiel na zámok a porozprával ho na slávnostnej večeri, ktorá sa v ten deň chystala. Theseus u nej strávil celý ten čas a všetci jeho príbehy zbožňovali. No Theseus práve v ten večer akosi cítil, že ho práve potrebujú bratia, a tak sa vydal za nimi do lesa. Vysvetlil im, že mu to zrejme pošepli víly, na čo sa bratia usmiali. Teraz mu už verili! No bolo im ľúto, ako sa zachovali a cítili sa strašne hlúpo a sebecky. Theseus im však múdro odvetil, že nesprávne rozhodnutia sú súčasťou cesty k nájdeniu seba samého. Keď to bratia počuli, spomenuli si, čo im povedal: Ešte ste nenašli ani sami seba. Opýtali sa ho, čo tým myslel.

Theseus im však záhadne odvetil, že to už je dávno za nimi – oni sa predsa už našli. A hoci mu bratia nerozumeli, rozhodli sa nechať to tajomstvom. Blížili sa domov, keď im malý Theseus odrazu povedal, že by chcel založiť školu.

,Takú, kde by deti nehľadali niekoho iného, ale kde by našli seba samých,' tak im svoju túžbu predstavil. Bratia sa na seba zarazene pozreli, no odrazu to chápali. Pre nich bola škola len miestom, kde sa učili to, čo patrilo iným. O poznatkoch, na ktoré prišiel niekto iný, nápadoch, ktoré patrili iným, činoch, ktoré vykonali iní. Ako majú deti nájsť v sebe potenciál, keď im závisť a túžba byť ako ostatní bráni vo výhľade? Theseovi bratia poznali ten pocit a nechceli ho už nikdy zažiť. Viedol ich totiž k nenávisti a ublíženu vlastnému bratovi.

Vzali si Theseove slová k srdcu a spoločne začali plánovať. Krôčik po krôčiku vymýšľali ako by škola vyzerala a fungovala, no najmä o tom, čo by mala študentom priniesť. Ale nezabudli ani na kúzlo. Chodievali často plánovať do lesa na miesto, kde sa zmierili – tam, pri skalnej stene, na ktorej ostali prilepené ich topánky, a zakaždým sa pri ich nadšených hlasoch rozžiarili bútľavé stromy, akoby ich počuli a páčilo sa im, čo vymýšľajú.

Z nesmelých myšlienok sa čoskoro začala stávať skutočnosť. Theseus bol pozvaný samotnou princeznou na slávnosť na zámku, kde porozprával jeden zo svojich príbehov. Potom sa zveril princeznej s nápadmi na založenie školy a spolu s bratmi jej predstavili svoje plány. Princezná bola nadšená a neváhala poskytnúť peniaze na stavbu školy. A tak začína príbeh čohosi kúzelného, úžasného a krásneho."

Zdalo sa, že hudba už dohráva, zneli len posledné tiché sláčiky. Niektorí nedočkavci už spustili aplauz, akoby sa od začiatku nevedeli dočkať konca. Po chvíli však hudba začala hrať znovu, durovú melódiu s množstvom nástrojov, ako keď sa odrazu z ničoho-nič pustí rádio.

,,Odkedy boli v roku 1772 postavené základy školy," vysvetľovala Meredith, ,,jej zovňajšok ale aj tradície sa menili. No podstata ostáva rovnaká. Tak, ako kúzelne môže znieť to, čo sa prihodilo malému Theseovi a jeho bratom, tak kúzelné vám môže prísť aj to, že ste tu a vybrali sme práve vás, aby sme pomohli vášmu potenciálu prerásť v niečo prekrásne. Niečo, čo zmení svet." Usmiala sa, akoby mala už pred očami úžasnú budúcnosť každého jedného zo študentov. ,,Je to len príbeh. Nikto nevie, či je pravdivý. Je príliš starý na to, aby sa to dalo posúdiť. No jeho čaro pretrvalo až dodnes. A pokračuje," pohliadla na divákov, ,,vo vás."

Hľadisko sa rozozvučalo potleskom. Tak takýto príbeh založenia školy Mick skutočne nečakal. Predstavoval si nejaké nezáživné fakty zo sveta dospelých, ale toto... Toto bolo úplne mimo všetkého, čo kedy počul či videl. A neskutočne ho to očarilo.

Meredith sa podľa všetkého v kostýme malého Thesea cítila dobre, keďže si ho nechala aj po odchode z javiska. Po nej opäť nastúpila na pódium pani riaditeľka, poďakovala sa Meredith a predniesla záverečnú reč.

,,Tak, moji drahí," naširoko sa usmiala, ,,verím, že pre nás všetkých, študentov aj profesorov, bude Škola prianí naďalej miestom, kde každý objaví sám seba, a podarí sa nám spojiť sily a pridať ruku k dielu – každý tým, čo v sebe nájde, svojou výnimočnosťou. A takto sa, moje milé deti, plnia aj tie najnesplniteľnejšie priania!"

Potom vydala ďalšie inštrukcie ohľadom večerného programu. ,,Študenti, teraz dostanete večere v papierových sáčkoch, ako aj na obed," povedala ,,a potom máte priestor na spoznávanie sa a čokoľvek iné v rámci blízkosti Pódia pri Deravom dube."

,,Páčil sa ti ten príbeh?" opýtal sa Mick Licke s plnými ústami, keďže si práve odhryzol poriadne sústo zapekaného chleba, ktoré im rozdali starší študenti.

,,Ten, čo rozprávala Meredith?" Licke zdvihla zrak od svojho sáčku.

,,Uhm," prikývol.

Dievčina sa usmiala. ,,No, bol celkom pekný. Mnoho zaujímavých myšlienok," uvažovala. ,,Ale niektoré časti mi prišli nelogické. Napríklad – to s tou vidličkou a topánkami. Neviem si predstaviť, že by to skutočne fungovalo!"

Mick si utrel ústa hánkou ruky. ,,Ale práve o to išlo! Bolo to nerealistické, trochu áno. No práve vďaka tomu vyniklo to kúzlo. Veď ten Hercules vraj cítil, ako ho to ťahalo nahor. A tie svietiace stromy..."

,,To je podľa mňa už vymyslené," namietala Licke, ,,dali to tam len ako ozdobku na prikrášlenie."

,,Keď myslíš," Mick nadvihol obočie.
Hľadel, ako si Licke po maličkých kúskoch z večere odhryzáva. Nie ako on, na plné ústa. Na krátku chvíľu medzi nimi zavládlo ticho.

Licke sa však odrazu začala smiať: ,,Len žartujem, Mick!" Štuchla ho zľahka do ramena. ,,Jasné, že to bolo úžasné!"

Mick sa uškrnul. ,,To som rád! Inak by to znamenalo, že nemáš fantáziu," podpichol ju.

Licke sa zamračila, naoko urazne: ,,Jasné, že mám fantáziu! Mám dokonca celú záhradu fantázie!"

,,To je mi už jasné," usmial sa. Po chvíli sa však vrátil myšlienkami späť k príbehu. ,,Jediné, čo mi trochu nedáva zmysel je to, ako rýchlo sa ten chlapec zmieril so svojimi bratmi," premýšľal.

,,Ako to myslíš?" zaujímala sa Licke.

Vysvetľoval: ,,Myslím to tak, že by mal byť skôr nedôverčivý. Ako môže vedieť, že mu bratia nespravia znovu niečo zlé, keď už to raz urobili?"

Licke sa rozžiarila. ,,Vidíš, toto som zas ja pochopila! Po prvé, bol ešte malý. A deti mávajú vždy väčšiu dôveru ako dospelí. Je to skrátka tak. Možno tým, že neuvažujú až tak o všetkých možných hlúpostiach. Keď niekomu veria, jednoducho mu veria. No a po druhé, podstatou odpustenia je aj dôvera. Ak by im neveril, že už mu neublížia, vlastne by im ani nikdy neodpustil. No a..."

,,Z príbehu by nič nebolo," dokončil za ňu Mick.

,,Presne tak," potvrdila Licke, no znenazdajky sa za nimi ozval hlas: ,,Počujem, že vediete zaujímavú debatu!"

,,Ahoj!" usmiala sa naširoko Licke, keďže ona sedela v inom uhle, a tak hneď vedela, komu hlas patrí. Mick sa však musel najprv otočiť. Hoci v zlomku sekundy predtým, ako to urobil aj jemu svitlo.

Bola to Meredith, ešte stále v kostýme chlapca, lenže čierne vlasy už si uvoľnila spod čiapky, takže vyzerala znovu celkom normálne.

Uchopila za operadlo jednu zo stoličiek z radu pred nimi a otočila si ju opačne. Mick musel uznať, že to spravila celkom rýchlo, akoby už v tom mala prax.

,,Nevadí, ak sa k vám pridám?" opýtala sa, hoci to bolo očividne zbytočné, keďže už sedela a ich stoličky spolu utvorili trojuholník.

,,Jasné, že nie," uistila ju Licke a odhryzla si ďalšie sústo z chleba. Mick len nemo hľadel na čiernovlásku. Nedokázal pochopiť, prečo sa rozhodla robiť spoločnosť práve im. To sú snáď jediní, kto jej padol do oka? Skutočne?

Teda, nie, že by nebol rád. Len bol z toho trošku mimo. Dcéra riaditeľky sa prišla pridať do ich debaty! A on vôbec netušil, čo povedať.

,,To prekostýmovanie bolo mega," vyletelo z neho, no hneď tie slová oľutoval. Licke naňho prekvapene pozrela, akoby nechápala, čo má na mysli.

,,Prekostýmovanie?" Meredith pokrčila obočie. Čo za hlúposť som to len zase povedal? hneval sa Mick sám na seba, no len naprázdno prehltol. Čiernovláske sa však po chvíli tvár rozjasnila. ,,Páni, to je perfektné slovo! Áno, presne tak to budem volať!" Fascinovane pokrútila hlavou a nahla sa bližšie smerom k Mickovi: ,,Kde si na také slovo prišiel?"

Mick bol prekvapením celý bez seba. Takže jej sa to páči...? ,,Ehm, žeby v mojej hlave?" odvetil neurčito, na čo sa Meredith schuti zasmiala.

,,Ty si teda vtipkár!" tvár jej žiarila nadšením. ,,Povedz, ako sa voláš?"

,,Mickael," predstavil sa, už opäť plný radosti a ukázal na dievčinu sediacu vedľa. ,,A toto je Licke, moja kamarátka."

Licke sa nahrnula do tváre červeň. Mick úplne zabudol, ako hovorila, že nemá rada prezývky...

Chcel sa hneď ospravedlniť a opraviť to na Yvonne, ale Meredith sa naširoko usmiala a zdvihla bradu trochu dohora, akoby sa práve účastnila schôdze nejakej veľmi vznešenej spoločnosti. ,,Nuž, Mickael a Licke, naozaj veľmi rada vás spoznávam! Vitajte v Škole prianí."

,,Ďakujeme," odvetila Licke. Mick po nej hodil očkom, no zdalo sa, že sa vôbec nehnevá, že ju tak predstavil. Teda, aspoň dúfal... ,,Keď už Mick spomenul to prekostýmovanie," usmiala sa na Micka, čím mu hneď opäť zdvihla náladu, ,,nikdy som nič také nevidela! Ako si to dokázala?"

V Meredithiných očiach sa zjavili iskričky radosti a zdvihla zrak k tmavej večernej oblohe. ,,Som predsa vynaliezavá!" objasnila, akoby to bol nejaký titul. ,,Vymýšľanie a vynálezy sú moja šálka čaju." Potom pohliadla opäť na nich. ,,To sa veľmi teším, že sa vám to páčilo." Oprela sa lakťami o stehná. ,,A čo história o zakladateľoch našej školy? Niečo z vašich názorov som už začula. Čo naň hovoríte?"

,,Povedala by som, že to bola skôr rozprávka," zasmiala sa Licke.

Meredith nadvihla obočie. ,,A nemôže byť?" povedala potmehúdsky. ,,Rozprávky skrývajú toľko krás! Pre mňa sú práve ony základom všetkých ostatných príbehov sveta. Z nich čerpajú všetci rojkovia a rozprávači, pretože sú jasné a jednoduché, ale zároveň aj tak tajomné a... A hlboké. Majú nám vždy čo povedať. Len si to skúste predstaviť. Nie je to úžasné?"

Mick mal pocit, akoby záhrada fantázie – ako to Licke nazvala – v jeho vnútri, doteraz len malá a skromná práve vzrástla do farbami hýriacej džungle. ,,Je," odvetil zasnene. Ani si neuvedomil, že sa usmieva. Meredith dokázala rozprávať tak zapálene...!

Spomenul si na farby na stenách, čo videl dnes ráno. Prišlo mu to už tak dávno. Takmer na ne aj zabudol. Ak príbeh o štyroch chlapcoch bol pravdivý, potom bol Mick odhodlaný veriť, že ani tie farby si len nevymyslel.

No pri spomienke na syčiaci hlas sa striasol. Asi by bolo aj lepšie, keby sa mu to len zdalo. To by aspoň znamenalo, že žiadne desivé šepkanie sa Školou neozýva.

,,Mickovi sa to páčilo, však Mick?"

Licke ho zľahka štuchla do pleca. Chlapec sa prebral z myšlienok. ,,Ehm, čože?" Nejakú časť rozhovoru zjavne prepásol.

,,Tá vec s tou vidličkou, hovoril si o tom tak pekne," objasnila mu Licke.

,,No, áno," pustil sa Mick do rozprávania, ,,bolo to ako: Aha, Prometheus má vidličku! A vie, čo s ňou! No a potom sa pustil do akcie. A jeho nápad vyšiel, aj keď to znelo ako hlúposť. Ale on si veril. To bolo úplne super!"

Micka trochu zarazilo, keď sa dievčatá začali smiať. ,,Nemyslím to ako vtip, naozaj to bola paráda," pokúšal sa znieť čo najpresvedčivejšie. ,,Rozprávala si o tom tak skvelo, že som si to vedel živo predstaviť, naozaj!"

Meredith mu položila ruku na koleno, ešte stále sa smejúc. ,,Ty si tak rozkošný!" Obrátila sa na Licke. ,,Ak tvojmu kamarátovi nevyjde fantázia, tak už neviem, čo iné! Si pre fantáziu ako stvorený!" povedala mu. Mick cítil, ako sa začína červenať.

,,No, fantázia znie dobre," uznal, ,,pokiaľ sa nejedná o zúbkové víly a morské panny."

Meredith s Licke opäť vybuchli do smiechu a Mick sa cítil skvelo. Akoby mu v hrudi zažiaril drobný ohníček. Tak sa mu to páčilo. Keď mohol druhých rozosmievať, nebolo nič viac, čo by mu ešte chýbalo.

No, možno predsalen ešte niečo.

,,Mick," zaznel spoza neho známy hlas. Samozrejme, hneď v ňom spoznal svojho brata. A odrazu sa radosť v ňom o to rozrástla. Páni, už sa zrejme prestáva hrať na to, že sa vôbec nepoznajú!

,,Rody!" obrátil sa nadšene a potiahol brata za ruku, neberúc do úvahy jeho zachmúrenú tvár. ,,To je super, že sa k nám pridávaš! Práve sme –"

,,Choď spať, Mick," zahundral Rody nezreteľne, no chlapec mu aj napriek tomu úplne rozumel. Nie, že by to znamenalo, že aj pochopil.

,,Čože?" pokrčil obočie.

Rody zopakoval trochu hlasnejšie: ,,Hovorím ti, že máš ísť spať. Je neskoro."

Licke s Meredith zvedavo pozorovali vývoj toho prapodivného rozhovoru. Mick sa pochybovačne zasmial: ,,Čo to vravíš? Veď nikto ešte nejde spať!"

Netušil, čo má Rody za problém. Iste si robí len srandu. No brat si iba vzdychol, akoby si v duchu hovoril, že to nemá zmysel a napokon potichu odvetil: ,,To je jedno. Oco mi povedal, aby som ti povedal, že máš ísť spať."

Typická Rodyho dopletená veta. No tentoraz mala na Micka účinok, keďže pohliadol smerom, kde stáli všetci profesori a zhovárali sa. Pohľad sa mu stretol s očami vysokého tmavovlasého muža. Oco mu výrazom tváre jasne naznačoval, že má brata poslúchnuť a ísť. Micka to hnevalo. Keď sa konečne niekde cítil dobre, prijatý a veselý, musí tu byť ešte policajt otec, ktorý mu všetko pokazí.

No nemohol s tým nič robiť. ,,Ehm, tak ja asi pôjdem," povedal váhavo.

Meredith vyzerala prekvapene. ,,Už?" s pokrčeným obočím pohliadla na Rodyho, akoby on bol príčinou. Mickovi sa zazdalo, že Rody na krátku chvíľu zosmutnel. Mick nechcel, aby sa Rody cítil zle...! ,,Hej," odvetil rýchlo, aby upriamil Meredithinu pozornosť späť na seba, a nie na brata. ,,Náš oco je v tomto dosť striktný, musíme chodiť včas spať a tak... Normálka," uškrnul sa.

Meredith sa zamyslela, keď pri pohľade na Rodyho jej to došlo: ,,No jasné, veď vy ste bratia Crossovci," usmiala sa, ,,váš ocko ma v prvých troch ročníkoch učil VPS!"

,,Hej, hej," prikývol Mick a trochu zahanbene sa usmial, ,,to on učí."

Vzápätí sa však ozvala Licke: ,,Aj ja už pôjdem. Odprevadím ťa, Mick," ponúkla sa.

Mick sa cítil zle. Nechcel Licke pokaziť zábavu... ,,To nemusíš," začal váhavo, no Licke vyhlásila: ,,To nič, aj tak už je neskoro. Idem s vami."

Tak sa teda rozlúčili s Meredith a v trojici zamierili späť ku škole. Mick s Licke kráčali vpredu a Rody sa zamyslene vliekol niekoľko metrov za nimi.

Po chvíli Mick pohliadol na kamarátku: ,,Naozaj si nemusela ísť."

Licke sa usmiala: ,,Mick, som predsa priama osoba, pamätáš? Keby som nechcela ísť s tebou, nešla by som."

,,Keď to povieš takto," zasmial sa.

Prechádzali popri záhone, v ktorom včera Mick videl poletovať modrého cisára.

,,Prečo ťa vlastne Drew volá Krívajúci pirát?" opýtala sa Licke po chvíli.

Mickovu tvár zaliala červeň. ,,Ehm, no... Nerád o tom hovorím."

Licke sa zháčila, no rýchlo dodala: ,,Ahá, to je v poriadku, prepáč..."

,,To nič," usmial sa. Pohľadom zaletel ku najbližšiemu záhonu tulipánov. Takto potme už ich farby nebolo možné rozoznať, všetky sa zmenili na najrôznejšie odtiene čiernej. Po chvíli však prišli na časť chodníku, ktorú osvetľovali po bokoch lampy – presne také starodávne, aké boli aj po stranách pódia. Cez deň si ich Mick ani nevšimol, keďže bolo svetlo. Tak to býva. Niektoré veci si všimneme, až keď ich naozaj potrebujeme.

,,No... Tak mi povedz niečo o sebe!" obrátil sa späť na Licke.

Tá sa zatvárila prekvapene: ,,Ja?"

,,Áno, ty," zasmial sa Mick. ,,Máš nejakých súrodencov?"

Pokrútila hlavou. ,,Nie, som jedináčik," vyhlásila s úškrnom.

Mick nadvihol obočie, nakloniac sa bližšie, aby ho Rody náhodou nezačul: ,,To môže byť celkom fajn, nie?"

Licke sa nad tou otázkou pousmiala, keďže si dobre všimla, že Mick nemá s bratom práve najúžasnejší vzťah. ,,Niekedy aj áno," uznala.

Mickovi hneď napadla ďalšia otázka: ,,A... Chcel som sa spýtať, prečo máš tú hete-chromatídu?"

,,Heterochrómiu, Mick!" opravila ho so smiechom. ,,A neviem prečo," dodala zamyslene, ,,keď máš nejakú dedičnú poruchu, väčšinou nevieš prečo."

Mick sa trochu zahanbil. ,,Jasné, to mi mohlo docvaknúť," zamrmlal. ,,A po kom máš ktoré?" chcel vedieť.

Licke ukázala najprv na svoje hnedé oko. ,,Ocko," povedala a vzápätí posunula prst k zelenému: ,,Mamka."

,,Super," pousmial sa Mick, ,,vlastne ich takto nosíš oboch."

,,Áno, presne!" súhlasila Licke a oči sa jej rozžiarili. Zjavne sa jej tá metafora páčila. Mick pohliadol na vysokánsku lesklú budovu, čo sa vynárala pred nimi spod závoja tmy. To je oddnes môj domov, pomyslel si. Svetlá lámp sa odrážali na sklenených stenách školy a vyzerali trochu rozmazane, takže sa zdalo, akoby vo vnútri žiarili zapálené ohne.

,,A už vieš, aké predmety si dáš?" prebrala ho Licke z premýšľania. Mick sa zamyslel nad jej otázkou, no potom sa len zasmial: ,,Žartuješ? Veď ešte ani neviem, aká je ponuka!"

Nato sa Licke zatvárila udivene: ,,Ahá," a vytiahla čosi z vrecka svojho purpurovofialového kabátiku. ,,No to nič, neboj. Kľudne ti ten zoznam prečítam!" usmiala sa.

,,Ty máš zoznam?" Mick s prekvapením hľadel, ako pomaly rozkladala papier, čo mala predtým vo vrecku. Ukázalo sa, že je to ten istý buletin, ktorý mala so sebou dnes ráno, keď sa prvý raz stretli. Zrejme ho rada nosila všade so sebou.

Licke prikývla: ,,Áno, pozri, sú tu všetky." Podišla ku najbližšej lampe, aby mohla Mickovi papier ukázať na svetle. Ozaj tam bolo čosi, čo pripomínalo list predmetov. Mick sa čudoval, že si ho nevšimol, keď mu Licke buletin vtedy ráno ukazovala. Už-už sa išla pustiť do čítania, keď vtom sa za nimi zjavil Rody. Zjavne celý čas ich rozhovor počúval. ,,Ukáž mi to," doslova vytrhol Licke papier z rúk. Tá naňho zmätene hľadela.

,,Čo to robíš?" nechápal Mick a obdaroval Rodyho poriadne škaredým pohľadom. ,,Je to jej, tak jej to vráť!"

Rody však nespúšťal zrak z buletinu. Chvíľu si ho zamyslene prezeral a obracal v rukách, keď zrazu vyhlásil: ,,Ten je starý."

Mick pokrčil obočie: ,,Ty vieš po holandsky?"

,,Jasné, že nie," odvrkol mu brat, ,,ale videl som už tento dizajn. Takéto posielali pred dvoma rokmi, keď som bol prvák ako vy." Podal buletin späť Licke, ktorá si ho váhavo zobrala. ,,Tento rok posielali iné a aj zoznam sa zmenil, niekoľko predmetov pridali a nejaké odobrali. Všetko sa tu mení," vzdychol.

,,A odkiaľ to vieš?" ozval sa znovu Mick, tentoraz skôr zvedavo.

Rodyho zachmúrená tvár na chvíľku prestala pripomínať zatiahnutú oblohu pred búrkou. ,,Minulý rok sme mali veľa hodín Mechaniky spojených s Dizajnom – oni tieto veci navrhujú, takže viem, ako vyzerajú tie nové," vysvetlil. Potom pozrel na Licke: ,,Neviem, ako sa tento k tebe dostal."

Mickovi sa zdala Licke čoraz zmätenejšia, a tak na Rodyho zagánil: ,,Nie je to jedno, či je starý alebo nový?"

Rody s kamennou tvárou pokrčil plecami, no namiesto odpovede sa vydal ďalej chodníkom.

,,Ehm," Mick sa cítil divne, keďže vôbec nechápal, o čo bratovi išlo. ,,Z toho si nič nerob," zahundral smerom k Licke. ,,On už je raz taký. Zrejme má zase zlú náladu, a tak to musí všetkým naokolo dávať najavo."

Licke sa zachichotala: ,,To nič, aspoň mám o záhadu naviac!"

,,Ako to myslíš?" vyzvedal Mick.

,,Predsa ten buletin," Licke mu ukázala papier. ,,Tvoj brat vravel, že nechápe, ako sa ku mne dostal, keďže je starý. No, ako sa ku mne len dostal? Na to musíme prísť!"

Mick sa mimovoľne pousmial. Páčilo sa mu, že Licke povedala musíme. To znamená, že s ním počíta. ,,Jasné, my tú záhadu rozlúštime!" vyhlásil nadšene.

Len čo vošli do školy, privítala ich veľká vstupná hala a v nej úžasné ticho, aké Mick zažil aj včera na obed, keď spolu s Rodym prvý raz do tej miestnosti vošiel. Uprostred steny bol ešte stále otvorený tajný vchod a za ním sa skveli dve schodiská vedúce do internátnych zariadení.

,,Dobrú noc, Mick," ozvalo sa z dievčinkiných úst a jej hlas ešte dlho doznieval vo vysokej prázdnej miestnosti.

,,Dobrú noc, Licke," odvetil jej chlapec ako ozvena. Keď vtom si uvedomil, že sa opäť preriekol a nazval kamarátku prezývkou.

Tá sa však len potmehúdsky usmiala a vykročila nahor schodiskom.

Mick kráčal za bratom, no neprehovorili spolu ani slovko. Rody pokračoval na nejaké vyššie poschodie a s mladším bratom sa ani nerozlúčil. To je teda výhra, mať brata, ktorý sa absolútne vôbec nezaujíma o tvoje dojmy z prvého dňa v novej škole, pomyslel si skleslo, sledujúc, ako Rodyho chrbát mizne za zákrutou schodiska.

,,To inak nebolo pekné, čo si mi napísal dnes ráno na líce!“ zakričal za ním vyčítavo.

Rodyho kroky na chvíľu utíchli. Na schodisko padol závoj očakávania. Potom rozľahlý priestor priniesol k Mickovým ušiam bratove opatrné: ,,Prepáč, Mick.“

Nejaký čas bolo ešte ticho. Mick premýšľal, či tie slová naozaj počul. Telom mu prebehlo brnenie. Na to sa však opäť rozozneli Rodyho kroky, ako stúpal hore.

Mick stisol pery a vybral sa do chodby.