... alebo Kapitola, v ktorej Drew dostane, čo si zaslúži

Deti nasledovali Foxa Carlyla približne do polovice obrovskej prízemnej haly, kde odrazu zastal priamo pred holou stenou.

,,Teraz pozorne sledujte," povedal pomaly a nadvihol pri tom obočie.

Všetci noví študenti s očakávaním hľadeli na profesora FFV a sledovali, čo urobí. Chvíľu šmátral po stene, akoby čosi hľadal.

,,Ehm, a čo máme sledovať?" opýtalo sa jedno dievča z davu.

,,Čo nevidíš?" ozval sa z popredia provokatívny chlapčenský hlas. ,,Predsa blbú prázdnu stenu, to máme sledovať!"

Mick zovrel päste. Buď ticho, Drew! mal chuť vyraziť zo seba. No keď si všimol, že chladné modré oči chlapca zablúdili smerom k nemu, trochu sa prikrčil za deti pred sebou. Dúfal, že si Licke nič nevšimla. Vedel, že je trápne, ako sa skrýva, no nechcel mať s Drewom Kennedym a jeho hlúpymi poznámkami nič spoločné.

Drew si však nedal pokoj. ,,Každú chvíľu z nej vylezie príšera a všetkých nás zabije!" zasyčal s prudkým pohybom smerom k deťom. Niektoré z nich od ľaku zhíkli či poskočili. Dakota Kennedyová, stojaca hneď vedľa svojho dvojčaťa ako tieň si posmešne odfrkla.

Fox Carlyle sa však len zasmial: ,,Príšera? Ale nie, nič také!" A šmátral ďalej. ,,Len chvíľočku počkajte... Niekde tu... Nikdy to neviem nájsť... Ach! Mám to!" vyhŕkol víťazoslávne.

Mick sa pousmial. Páčilo sa mu, ako skvelo sa tento mladý profesor dokázal povzniesť nad Drewove poznámky. Možno by sa to aj on už konečne mohol naučiť. Lenže to nebolo tak jednoduché.

Pán Carlyle sa pozrel cez plece na zástup detí s výrazom, ktorý by mohol značiť čosi ako hrdosť. Ruka mu visela na mieste uprostred steny, kdesi vo výške jeho hrudníka. Mick si všimol, že vzal do ruky žetón, no nie svetlofialový, ako ten jeho, Lickin a Rodyho. Tento bol rôznofarebný, no akých odtieňov, to už zdiaľky rozoznať nedokázal.

,,Aha, profesori majú zrejme špeciálne žetóny," pošepol Licke, ktorá hľadela s očakávaním pred seba.

Tá informácia sa však ihneď stala nepodstatnou, pretože to, čo sa stalo po tom, ako pán Carlyle priložil svoj žetón k tomu miestu na stene, vykúzlilo Mickovi v hlave hotový ohňostroj vybuchujúcich myšlienok.

Stena sa pohla.

Kus sadrobetónu veľkosti dvojitých dverí sa len tak sám od seba oddelil od zvyšku steny. Zasunul sa dozadu, a potom nabok, takže vytvoril v stene priechod. A to v priebehu pár sekúnd, bez vydania akéhokoľvek zvuku.

Teda, aspoň žiaden zvuk nebolo možné počuť, keďže toto čarovné divadlo rozprúdilo vravu v celej miestnosti. ,,Tajný vchod!" nadchýnali sa deti a užasnuto si mrmlali, pokúšajúc sa sformovať svoje prekvapenie do slov.

,,Páni," vydýchla Licke s ústami dokorán. Tým jediným slovíčkom presne vystihla aj Mickove myšlienky. Deti sa začali tlačiť dopredu, aby si čo najskôr mohli prezrieť vchod, alebo cezeň aspoň prejsť.

Vtedy Mickovu pozornosť upútalo čosi zvláštne na stene nad práve objavenými tajnými dverami. Akoby sa zavlnila! Áno, prešla cez ňu takmer nepostrehnuteľná vlnka. Belota zaiskrila a objavili sa jemné farebné šmuhy. Ako keď sa po dlážke rozleje tekutá farba. Presne tak to vyzeralo.

Mick zažmurkal. Tie farby tam však stále boli. Slabučké a ledva viditeľné, no určite boli. Žiarivá zelená... Tú vystriedala modrá s ružovou. A potom ohnivá žltooranžová. Akoby sa stena sčasti roztopila a za ňou sa objavoval skrytý svet...

Mick...! zaznel šepkajúci hlas, až chlapcom šokovane trhlo. Farby na stene stále pútali jeho pozornosť, nemohol od nich odtrhnúť oči. Hľadáš sa... Mick? Horúčkovito premýšľal, odkiaľ sa ten hlas berie. A čo to vôbec znamená: hľadáš sa? Poď, nemaj strach... Otvor...

Mick pevne zavrel viečka.

Hlas sa stratil.

Opäť sa mu do povedomia nahrnuli zvuky okolia. Ani si neuvedomil, ako predtým všetko v jeho hlave stíchlo... Počul len to čudné šepkanie...

,,Spomaľte, no tak spomaľte, decká!" To sa zrejme pán Carlyle pokúšal trošku skoordinovať nadšený dav nových študentov.

,,To je len hlúpy lacný mechanizmus!" počul Mick odkiaľsi z davu Drewov povýšenecký hlas.

,,S tou príšerou si mal pravdu, Drew," povedala Dakota posmešne, nahlas rovnako ako jej dvojča, akoby obaja chceli, aby ich počulo čo najviac študentov. ,,Prečo by tu inak boli nepraktické tajné dvere, ak by tu nestrašilo?"

Vyzeralo to, že ich snaha ostatných vydesiť bola márna, keďže len zopár detí sa obrátilo ich smerom, a tie to brali skôr ako vtipnú poznámku, než strašidelnú historku.

,,Poď, Mick!" natešene zvolala Licke, zatiaľ čo on sa ešte stále pokúšal spamätať. No zozadu už naňho tlačili iné deti, tak nemal na výber a musel vykročiť za ostatnými.

Licke odtrhla zrak od dverí a pozrela na svojho nového kamaráta. Zrejme si všimla jeho neurčitý výraz, lebo sa spýtala: ,,Čo sa stalo? Niečo je zle?"

,,Ehm, nič," odvetil Mick trochu zmätene, ,,vôbec nič, práve naopak, je to úplne super!" Naširoko sa usmial, aby dodal svojim slovám presvedčivosť.

,,Však?" potvrdila Licke. No pohľad jej zaletel k miestu nad vchodom, kde Mick videl tie farby. Akoby niečo tušila.

Mick nedokázal svoj jazyk zastaviť, prv než si to vôbec premyslel z neho vyletelo: ,,Videla si aj ty tie farby?"

To však už Licke znovu hľadela pred seba. ,,Čo? Aké farby?" spýtala sa nechápajúc.

Možno sa mi to len zdalo, napadlo mu. Znelo to nepravdepodobne, keďže jemu sa nikdy nič nezdalo, no všetko sa môže stať niekedy prvý raz. Asi to bolo tým, že sa na školu tak tešil, a tak už vidí všade poletovať farebné ohňostroje. ,,Vlastne žiadne," zahundral, a to už sa mu na tvári znovu usadil úsmev, pretože práve spolu s Licke prešli cez tajný vchod.

Miestnosť, v ktorej sa ocitli bola trochu úzkejšia a menšia ako prízemná hala, no majestát jej dodávali dve lesklé točité schodiská. Neboli to také schodiská, aké bývajú trebárs v starom stiesnenom dome, tieto boli široké aj niekoľko metrov a stáčali sa okolo stĺpov s rôznymi ozdobami, farebnými papierikmi, nálepkami, či dokonca nápismi všakovakého druhu.

,,Áno, áno, všetci pekne dnu," povzbudzoval deti pán Carlyle a spokojne sa usmieval. ,,Predpokladám, že vám všetkým ešte chvíľku potrvá, kým sa sem budete vedieť dostať sami, no žiadne strachy, tento váš fascinujúci "tajný vchod" ostane zatiaľ otvorený."

,,Kam vedú tie schody?" opýtalo sa jedno dievča otázku ozaj na mieste. Veď vlastne ani nevedeli, kam sa to dostali!

,,Ach, hej," začal profesor, no vtom ho prerušil hlas prichádzajúci zo schodiska naľavo.

,,Vitajte v internátnom zariadení," všetci sa obráti k hovoriacej žene. Tmavé vlasy jej splývali cez plecia, oblečenú mala tmavoružovú priliehavú sukňu a bielu košeľu. Ako tak schádzala elegantne dolu poslednými schodmi, s úsmevom na tvári, vyzerala naozaj vznešene. Mick si dovtedy ani nevšimol, že je na schodisku! Musela chodiť skutočne potichu, čo Mick považoval pre ženy s opätkami za umenie. ,,Moji milí malí študenti," dodala a šibalsky sa jej zaligotali oči.

,,Dobrý deň," pozdravila Licke zdvorilo, akoby cítila, že tá pani je dôležitá osoba. Ona jediná si spomenula na slušné správanie. Mick a ostatné deti, možno len s výnimkou Dakoty a Drewa sa ponáhľali pozdraviť tiež, takže to vo vysokej miestnosti zašumelo.

,,Deti, to je pani riaditeľka," predstavil ju pán Carlyle. ,,A áno, toto je internátne zariadenie, časť školy, kde budete bývať, spať, no... a všetko okolo toho."

Zdalo sa, že pána profesora nikto už nepočúva. Všetci hľadeli na elegantnú paniu, ktorá akurát zišla posledný schod. Mick si spomenul, ako ju videl včera v zasadačke. Presne ten istý úsmev, tá istá vznešenosť.

,,Ďakujem pán profesor," povedala. ,,Chcela som sa s vami stretnúť, deti, ešte pred tým, ako oficiálne začneme spoločným programom," vysvetlila. Študenti na ňu hľadeli s doširoka otvorenými očami. ,,Volám sa Bianca," predstavila sa, úplne vynechajúc priezvisko, akoby to bol nepodstatný údaj. ,,A predpokladám, že by ste si aj túto miestnosť radi obzreli, nemám pravdu?" Chvíľku na deti hľadela, akoby na čosi čakala. Potom veselo rozhodila rukami: ,,Nemusíte sa hanbiť! Tak bežte, všetko si poriadne prezrite! A nebojte sa ma, spýtajte sa na čokoľvek, čo vás zaujíma!"

Takéto vyzvanie deti nemohli odmietnuť. Hneď sa rozpŕchli do všetkých strán a začali rečniť. Akoby odrazu ktosi pustil rádio - tak náhle sa to zomlelo.

Miestnosťou sa niesla vrava a klopkanie topánok o dlážku. Aj okolo pani riaditeľky sa zhŕkol hlúčik zvedavých študentov a zahrnuli ju prívalom otázok.

Mick spracovával dojmy a uvažoval, že by sa pani riaditeľky opýtal na tie farebné svietielkujúce šmuhy na stene, no Licke ho zaťahala za rukáv.

,,Poďme sa pozrieť tamto!" ukázala kamsi dozadu.

No prv, než si Mick stihol uvedomiť, aké miesto mala na mysli, všimol si, že tým istým smerom sa uberajú aj Kennedyovci.

,,Ehm," začal, ,,radšej by som sa pozrel napríklad..."

Ale to už ho Drew prepaľoval pohľadom, na tvári sa mu zjavil zlovestný úškrn a blížil sa k nim.

,,Daka, že neuveríš, kto to sem dokrivkal!" zavolal tak, že jeho poznámku nebolo možné prepočuť, no Mick sa aj tak pokúšal tváriť, že nevie, o kom hovoria.

Samozrejme, veľmi dobre vedel, o kom hovoria.

,,Myšiak Mickey!" zasmiala sa Dakota naoko potešene, no oči jej iskrili tak, ako to Mick veľmi dobre poznal: keď už vymýšľala plány, ako niekoho zosmiešniť. ,,A uši mu odstávajú stále rovnako!"

Mick nenápadne štuchol do Licke: ,,Poďme rýchlo ďalej! Neobzeraj sa..."

,,Vy sa poznáte?" opýtala sa kamarátka zvedavo. Mick jej závidel, že vôbec netuší, o čo sa jedná a kto sú tí dvaja. ,,Nanešťastie," zahundral. Pokúšal sa Licke potisnúť ďalej, no bolo neskoro.

Drew s Dakotou si stali hneď pred nich a vyškierali sa tak, ako to dokážu len oni dvaja. ,,Héj, pozrime, Krívajúci pirát si našiel spojenca!" zrakom spočinul na Licke.

,,Krívajúci pirát?" nechápala dievčina.

Mick zo seba vytisol, pokúšajúc sa o pokojný tón: ,,Nohu mám už v poriadku, ak si si nevšimol."

Drew sa zachechtal. ,,Ou, myslím, že si chcel povedať: ,Rád vás vidím'. Lebo ak nie, pekne si to odskáčeš!"

Mick už zovieral päste a chystal sa vychrliť zopár hlúpych slov, ktoré by mu u otca zabezpečili perfektný trest, no slova sa prekvapivo ujala Licke.

,,Hej," postúpila hnedovláska kúsok dopredu, ,,neviem, kto ste, ale spôsob, akým sa rozprávate s Mickom sa mi vôbec nepáči!"

Dakota sa zamračila. ,,To, čo sa ti páči alebo nie je mi ukradnuté," odeskla.

,,Presne tak, to si nechaj pre seba!" pridal sa Drew, ,,My tu máme s pirátom nevybavené účty."

To Micka ozaj nahnevalo: ,,To skôr ja s vami, vy dvaja odporní -!"

,,Mick!" Licke mu položila ruku na plece a vyslaním vážneho pohľadu ho poprosila, nech sa krotí. Mick sa nespoznával. Takýto nikdy nebol. A ani nikdy nechcel byť. To všetko len kvôli dvojčatám!

Trochu zahanbene sklopil zrak. Drew s Dakotou sa ticho zasmiali. Licke sa obrátila k nim: ,,Myslím, že by sme sa mali najprv navzájom predstaviť. Ja nepoznám vás a vy nepoznáte zase mňa. Mick, nepredstavil by si nás, prosím?"

Mick ostal zarazene mlčať. Takýto ťah zo strany svojej kamarátky vôbec nečakal. Najradšej by sa skryl niekde za schodisko alebo vplietol do davu. On a predstaviť Kennedyovcov? Akoby boli priatelia? Čo za zbláznila?

,,Ten nevie ani sám seba predstaviť!" Drewovi to zjavne prišlo veľmi vtipné. ,,No kto sme my by si mala vedieť, keďže ťa náš otec bude učiť!"

,,Vážne?" Licke sa tvárila zaujato. ,,Aj Mickov otec tu vraj učí. To je super, nie? Iste sa poznajú."

Mick stále hľadel do zeme, pokúšajúc sa nejako telepaticky kamarátke naznačiť, aby skončila tú konverzáciu a mohli skrátka odkráčať preč.

,,Ty si mi nejaká vtipná!" zasmiala sa Dakota. ,,Ako sa voláš?"

,,Yvonne," prestavila sa - napokon sama -, a zdvorilo čiernovláske podala ruku.

Tá však gesto ignorovala a hovorila ďalej: ,,Yvonne, myslíš si, že sme hlúpi? Jasné, že vieme, že tu jeho otec učí! Veď už rok bývame na tej istej ulici!"

Mick čakal, že sa Licke nahnevá, alebo v lepšom prípade ostane zahanbená. Ani jednu z tých dvoch možností, samozrejme, nechcel, no nemohol s tým nič robiť.

No Licke naklonila hlavu trochu do strany a odvetila úplne pokojne a milo ako predtým: ,,Len rok? Hmm..." Zamyslela sa. ,,To sa váš otec zatiaľ asi veľmi nevyzná. Veď ten Mickov už tu učí sedemnásty rok!"

Dvojčatá to trochu zarazilo, no Drew sa hneď ozval: ,,No a? Čo je nás po tom?"

,,Ja len," Licke si založila ruky na prsiach, ,,že byť vami sa až tak nevyťahujem. Zdá sa mi, že nemáte veľa toho, čím by ste sa mohli chváliť."

Dakota znovu zvraštila čelo, a zrejme trošku zmätená sa pokúšala seba aj brata obrániť: ,,Ako to môžeš vedieť? Vôbec nás nepoznáš!"

,,Viem to podľa toho, čo vidím," usmiala sa Licke, ,,bez urážky. A na druhej strane, nie je to ten istý princíp, ako vaše správanie k Mickovi? Rok je príliš krátky čas na to, aby ste ho poriadne spoznali, preto nemáte právo si z neho uťahovať."

Z Drewovho hrdla sa vydral pridusený smiech. ,,Máme právo na čo chceme! A nejaká hlúpa Yvonne nás nebude komandovať!"

Mick s údivom hľadel na svoju kamarátku nechápajúc, ako dokáže stále ostať tak nad vecou. ,,Keď som ti taká hlúpa, čo je potom toto?"

Drew s Dakotou na seba nechápavo pozreli. ,,Čo je čo?" vydal zo seba Drew, no to už mu Licke celou silou stúpila na nohu, až čiernovlasý chlapec zjajkol.

Mick šokovane vyvalil oči.

,,Čo si to dovoľuješ?!" v Dakotiných očiach zahorel oheň zlosti. Zdalo sa, že by Licke rada jednu strelila.

,,Otázkou je," odvetila vážne Licke, ,,čo si to dovoľujete vy? Mali by ste vedieť, že nie každý človek je tak znášanlivý ako Mick. Len vás varujem, aby ste si dávali pozor na svoje správanie! Je to pre vaše aj spoločné dobro."

Keď takto objasnila svoj čin, Drew zaťal zuby. ,,S tebou si to ešte vybavím, Yvonne," vyštekol a štuchol do sestry. ,,Poďme, Daka!"

Dakota zavrčala ako zviera a obaja Kennedyovci odkráčali, Drew zľahka krívajúc, keďže Licke mu šliapla na nohu zrejme dosť silno.

Mick za nimi užasnuto hľadel. Mal chuť zakričať: Kto je tu teraz Krívajúci pirát?, no radšej to neriskoval. Namiesto toho sa s rozžiarenou tvárou obrátil ku kamarátke.

,,Páni, čo to bolo?" nechápal.

Licke sa na chvíľu začervenala, no hneď jej tvár opäť zvážnela a v očiach sa zalesklo odhodlanie. ,,Zaslúžil si to."

,,To nepopieram," uškrnul sa Mick, ,,no nikdy by som nepovedal, že dokážeš byť taká tvrdá!"

Licke sa zamračila: ,,Nie som tvrdá. Len niekedy nad slušným správaním musí zvíťaziť spravodlivosť, vieš? To, ako sa s tebou rozprávali bolo odporné."

Po chvíli sa pozrela Mickovi do očí. ,,Prepáč, že som to nenechala na teba. Bála som sa, že by došlo k bitke. Vyzeral si tak... rozohnene."

,,V pohode," ponáhľal sa Mick s odpoveďou, ,,asi máš pravdu, niekedy sa viem fakt naštvať. Ale viem aj, že by to dopadlo hrozne, keby som sa do nich pustil."

Licke sa zasmiala. ,,To je dobre, že vieš sám seba takto zhodnotiť!"

Mick prikývol, no potom sklopil zrak. ,,No asi by bolo lepšie, keby som sa vedel obhájiť, namiesto toho, ako len trpieť urážky alebo opačný extrém - vybuchnúť." Po chvíli dodal: ,,Trochu sa hanbím, že je moja slovná zásoba tak chabá, že ma v takejto potýčke musí obhajovať dievča."

Licke sa usmiala: ,,Myslím, že veta, ktorú si práve povedal je dôkazom, že tvoja slovná zásoba nie je vôbec chabá! No človek niekedy ťažko hľadá správne slová, keď je v kritickej situácii, vieš?"

,,To máš pravdu," súhlasil Mick, no potom sa opäť rozžiaril. ,,Ale bola si parádna! Úplne si ich dostala. Ako si vedela, že môj otec tu učí už sedemnásty rok?"

Licke sa zatvárila prekvapene: ,,No... asi odhad. Bolo to správne?"

,,Úplne presne!" odvetil Mick užasnuto. ,,Páni, začínaš ma desiť."

,,Neboj," zasmiala sa Licke a šibalsky prižmúrila oči, ,,pokiaľ si môj kamarát, nič ti odo mňa nehrozí."

Obaja sa s chuťou rozosmiali. V tej chvíli však prehovorila pani riaditeľka. ,,Už je čas, deti," povedala s neistým úsmevom, a Mick si bol istý, že hoci sa to snaží skrývať, z otázok mladých študentov a odpovedania na ne bola iste poriadne vyčerpaná.

Nad tou myšlienkou sa pousmial. Pani riaditeľka sa mu pozdávala zatiaľ zo všetkých najviac. Nenútenosť, otvorenosť a láska k deťom z nej doslova vyžarovali, a hoci skrotiť dav toľkých trinásťročných zvedavcov pre ňu určite nebolo jednoduché, pustila sa do toho s plným nasadením. Nečudo, že je Škola prianí taká úchvatná, keď ju riadi takáto žena.

,,Mnohí múdri ľudia poznajú túto frázu: Všetko má svoj čas. A teraz nadišiel čas," vztýčila ukazovák a ukázala dohora, ,,presunúť sa trochu vyššie! Dámy, vás povediem ja - do dievčenského krídla. Mladých mužov prevedie pán profesor Carlyle."

Po tejto inštrukcii sa už Mick a Licke rozlúčili, vydajúc sa obaja k inému schodisku. To vedúce do chlapčenského krídla bolo vpravo, a Mick kráčal po schodoch za davom chlapcov so zvláštnym zvieravým pocitom v hrudi. Bál sa, že sa Drew rozhodne znovu za ním doliezť a vysmievať sa mu. No zdalo sa, že mu Licke dostatočne silno stúpila na nohu, lebo sa v záplave študentov ani neukázal. Niežeby ho tam Mick vyslovene hľadal. Len sa... občas uistil, či nestojí za ním. Pre každý prípad.

Postupne s každým ďalším poschodím chlapcov ubúdalo. Pán Carlyle im vysvetlil, že svoje izby nájdu celkom jednoducho - na poschodí začiatočného čísla na ich žetóniku.

To znamenalo, že tá Mickova bude kdesi na štvrtom.

Keď tam vystúpili po schodoch, Mick, trochu ľutujúc tých, čo sa musia vyškrabať až na deviate poschodie, sa spolu s malou hŕstkou chlapcov vybral prehľadávať dlhočiznú chodbu s purpurovofialovým kobercom. S úľavou zistil, že Drew na tomto poschodí zrejme nebude, a keď napokon narazil na dvere s číslom 472, ponáhľal sa rýchlo vyskúšať funkčnosť žetóniku.

Priložil ho ku kľučke, na miesto, kde by obyčajne bola kľúčová dierka. Pozorne počúval, a keď sa ozval už známy cvakavý zvuk, Mickovi sa od nadšenia mimovoľne roztiahli kútiky úst do širokého úsmevu. Je to tu! Jeho izba!

Pekná bola, to teda áno. Len čo Mick pootvoril dvere, naskytol sa mu pohľad na celkom priestrannú miestnosť. Na to, že ju bude mať celú pre seba bola dosť veľká. Prvé, čo si všimol bola poschodová posteľ, lenže na spodnom poschodí nebolo lôžko, ale písací stôl. Ďalší stolík, hneď oproti pri stene bol o niečo menší, no spolu s úložným priestorom a zásuvkami pripomínal skôr komodu. Z jednej strany vedľa postele boli dvierka vedúce do kúpeľne. A úplne vzadu tá najväčšia skriňa, akú kedy videl.

Prepána, veď ani doma nemá toľko vecí, aby to tu niečím zaplnil!

Mick sa zvalil do veľkého sivého kresla hneď pri dverách a slastne si povzdychol. Vtedy si čosi uvedomil: jeho izba bola prepojená s ďalšou. No jasné, bunky! Mick úplne zabudol, že bude mať aj spolubývajúceho. Viac vzadu, vedľa komodo-stolíku bol totiž oblúkovitý priechod a zrejme viedol do druhej časti bunky.

Mick vyskočil z pohodlného gauča, nechal svoj batoh, nech mu skĺzne z pleca na dlážku a ponáhľal sa k priechodu. Už-už sa chystal pozdraviť svojho spolubývajúceho, nech už to bol ktokoľvek, no v poslednej chvíli si poriadne obzrel izbu.

Bola prázdna. Nikto.

To ho zarazilo. Vtedy mu však napadlo, že ak by tam niekto bol, predsa by ho videl vchádzať dnu vedľajšími dverami. Očividne žiadneho spolubývajúceho nemá.

Táto správa ho naplnila sklamaním.

V prvom rade si prial, aby jeho spolubývajúci bol lepší než ten, akého má Rody. Alvaro Vazquez bol úplne tichý a o okolitý svet prejavoval absolútny nezáujem, čo zrejme Rodymu vyhovovalo, no pre Micka by to bola katastrofa. Chcel mať izbu s niekým kamarátskym a komunikatívnym, kto by bol za každú zábavu. No ani vo sne by mu nenapadlo, aby si radšej prial mať vôbec nejakého spolubývajúceho.

Na druhej strane, mať izbu celú pre seba nemôže byť až také zlé. Už videl v duchu Rodyho, ako očervenie od závisti, keď mu o tom povie. To bude sranda!

Pri myšlienke na Rodyho si Mick spomenul ešte na čosi: ,,Ajaj, ešteže mi to napadlo!" zahundral si sám pre seba a ponáhľal sa do kúpeľne zmyť si tú nadávku z líca.

A tam, na stolčeku naňho čakala prekrásne poskladaná, žiarivo čistá školská uniforma.

Nuž, a to by nebol Mick Cross, keby si ju hneď aj neobliekol.