... alebo Kapitola, v ktorej si každý hľadá vlastné stromy

V stredu pred obedom bolo vonku chladno. Po úplne nezáživnej hodine Využitia priaznivých situácií s otcom sa Mick na Lesníctvo tešil tak, ako už dávno na nič. Nečakal však, že sa počasie takto spikne proti nemu.

Skupinka prvákov kráčala areálom drkotajúc zubami. Viedol ich starší muž, ktorého by asi nikto pri prvom pohľade nepovažoval za profesora. Široké plecia a prácou zvráskavené ruky pôsobili hrozivo, navyše ešte k tomu všetkému chodil ako pirát, ale tvárou sa zdal ako dobrák. Spoza tmavých fúzov vytŕčajúcich do všetkých strán obdarúval študentov jedným úsmevom za druhým a zelené oči mu iskrili pri každom slove, ktoré vyletelo z jeho úst. Mick by bol dokonca ochotný tvrdiť, že spokojnosť Larsa Karlssona, toho starého zakriveného pána, o pár stupňov ohriala ovzdušie.

,,Kosa, čo?“ uškrnul sa na Micka s Licke, ktorí kráčali ako jedni z prvých v zástupe. Vietor sa Mickovi opieral do tváre, až mu začínali slzieť oči. Pokúsil sa o letmý úsmev a prikývol. Pán profesor zakričal smerom dozadu, aby ho všetci počuli: ,,No, len vydržte, vy triesočky. Vezmeme si nejakú výstroj, aby ste mi tu nezamrzli.“

Po chvíli sa dostali k akejsi drevenej záhradnej kôlni. Bola plná náradí od pílok až po najrôznejšie klince. Mick sa odvážil spýtať: ,,Budeme používať aj tieto nástroje?“

,,Niektoré áno,“ pritakal pán Karlsson a vzal z háčika na stene zväzok kľúčov, ktorými odomkol veľkú zaprášenú skriňu.

Mickovi to prišlo zvláštne. Pri pohľade na ostrie pílky visiacej najbližšie sa opatrne uistil: ,,Nemal by sa lesník o stromy starať?“

,,Pletieš si lesníka s horárom,“ zasmialo sa nejaké dievča spoza neho.

Pán profesor sa tiež uškrnul. Zo skrine začal prvákom podávať hrubé sivé vesty. Keď boli všetci študenti poriadne zababušení, vydali sa ďalej do lesa.

Mick sa tešil, pretože sa zdalo, že Drew sa mu vtedy v nedeľu len vyhrážal a nakoniec si Lesníctvo nezaškrtol. O nejakú chvíľu sa však obrátil a uvedomil si, že ten čiernovlasý chalan, ktorý sa ich spolu so sestrou snažil včera sabotovať, sa vlečie v zástupe tiež. Hľadel priamo naňho akoby ho sledoval celý čas a už vymýšľal nejakú pascu či zákernosť, ktorú si naňho pripraví. Nemal však na sebe vestu, čo dokazovalo, že ich skutočne musel dobehnúť až niekedy nedávno.

Mick radšej rýchlo odvrátil zrak. Nemohol tomu uveriť. Nedokázal pochopiť, že si Drew dáva tak veľmi záležať na tom, aby mu strpčoval život.

,,On je tu?“ zašepkala mu Licke tiež s letmým pohľadom dozadu.

Mick len sklamane prikývol. Na to Licke nadvihla obočie: ,,Nikdy by som netipovala, že má rád stromy.“

,,Nemá,“ tvrdil Mick, ,,len ma chce naštvať.“

Licke s porozumením stisla pery.

,,Kedy povieme riaditeľke, že to boli oni dvaja?“ spýtal sa najtichšie ako vedel, aby ho Drew náhodou nezačul.

,,Neviem,“ pokrčila kamarátka plecami, ,,myslím, že by sme mali počkať. Nemáme nijaké dôkazy.“

,,Ale pani riaditeľka nám verí,“ podotkol.

,,Áno,“ súhlasila Licke, ,,ale to ešte neznamená, že môžeme obviniť kohokoľvek. Chce to čas.“

,,Čas, ktorý nechávame dvojčatám, nech si robia, čo sa im zachce,“ odvetil otrávene.

Dievčinka naňho smutne pozrela rôznofarebnými očami: ,,Tiež sa mi to nepáči, Mick, ale my si taktiež nemôžeme robiť, čo chceme. Vieš čo? Pierre dnes na hodine Práva povedal jednu skvelú vetu: Keď nevyhrá spravodlivosť, vyhrá trpezlivosť.“

Mick musel uznať, že to znelo fakt múdro. Ale to, že Licke toho francúzskeho chlapca čoraz viac spomínala mu nerobilo veľmi dobre.

Prižmúrila oči: ,,Súviselo to s justičným právom, čo sme začali preberať, ale myslím, že sa to celkom hodí aj do našej situácie, čo povieš?“

,,Hej,“ odvetil krátko. Nechcel nad tým viac premýšľať.

Našťastie práve v tej chvíli pán profesor zastal a vyhlásil: ,,Tak fajn, triesočky. Dnešnú hodinu začneme tu.“

Ocitli sa na čistine medzi vysokánskymi stromami. Študenti sa dívali okolo seba, akoby boli v lese prvý raz. Kým si profesor vykladal z náplecnej tašky nejaké veci, niektorí sa hneď pustili liezť po najbližších stromoch. Jednému chlapcovi sa krehká vetvička pod nohami prelomila a ostal visieť za ruky dva metre nad zemou. So smiechom sa k nemu prirútili ďalší a pokúšali sa mu radiť, kam dať nohy, aby sa bezpečne dostal dolu. Nezaobišlo sa to samozrejme bez podpichovania, jojkania a výkrikov najrôznejšieho typu.

Drew sa usadil na zem do machu, odtrhol si dlhočizné steblo trávy a vstokol si ho medzi zuby. Sediac tam s vražedným pohľadom, tváril sa ako ten najprofesionálnejší lesník pod slnkom.

Mickovi prišlo jeho pokojné správanie ešte desivejšie než keby sa mu nejako vyhrážal. Vie snáď o ich dohode s riaditeľkou? Došlo mu, že Mick s Licke nedostali trest, v ktorý zjavne dvojčatá dúfali?

Po chvíli si však predsa našiel nejakú zábavku – pustil sa do hľadania kameňov a následne ich hádzal do detí lezúcich po stromoch.

Mick očakával, že mu za to ostatní hneď vynadajú. Je to predsa nepríjemné a navyše nebezpečné. Ale nikto sa lezcov nezastal, dokonca sa viacerí k Drewovi pridali. Mick bol z toho znechutený.

Pán Karlsson si našťastie po pár minútach celú skupinku zavolal.

,,Všetky uši sem,“ začal hrubým, silným hlasom a zodvihol zo zeme jeden spadnutý list. ,,Viete, čo je toto za strom?“

,,Javor?“ skúsil to akýsi chlapec.

Mick sa musel zasmiať, keďže list v profesorových rukách sa na javor ani zďaleka nepodobal.

,,Nie,“ odvetil pán Karlsson s pobavením v očiach. ,,Je to buk. Štíhly strom, hnedosivá kôra. Veľmi dobrý na rezbárske práce.“

Prešiel sa pomedzi študentov, aby im list poriadne ukázal: ,,Zapamätajte si ten tvar. Podobá sa na oko. A v tomto ročnom období môžete buk spoznať aj podľa jeho maličkých plodov, váľajú sa tu všade po zemi.“

,,Bukvice?“ uistilo sa nejaké dievča.

,,Presne tak, bukvice,“ pritakal pán profesor a postavil sa opäť dopredu, aby ho všetci videli. ,,Dnes si dáme malú aktivitku. Každý správny lesník by mal dobre poznať stromy. Dokážte mi, že rozoznáte buky od ostatných konárovcov.“

Po jednom podával študentom zväzok nalepovacích štítkov. Mick si všimol, že každý dostal štítky o niečo inej farby. Dokopy ich v jednom zväzku mohlo byť aj sto.

,,Pôjde tu o rýchlosť,“ pokračoval pán profesor, ,,ale aj o šikovnosť. Na úlohu budete mať polovicu hodiny. A teraz dobre počúvajte, pretože hneď, ako dokončím vysvetľovania, váš čas sa spúšťa.“

Založil si ruky vbok. Študenti nechápavo zvierali svoje štítky a čakali, čo sa bude diať.

,,Zadanie je jednoduché,“ tvrdil profesor, ,,hľadajte buky. Ak nejaký nájdete, nalepte naň svoj štítok. Tým bude váš strom označený a ktokoľvek prejde okolo, bude vedieť, že daný buk už je obsadený. Sledujte si hodinky. Po uplynutí času sa sem vrátite, zvyšné štítky odovzdáte a nalepené štítky si vyzbierate.“

,,Ale to potrvá večnosť!“ posťažovalo sa jedno dievča. Ostatní s mrmlaním prikyvovali.

,,Nepotrvá,“ protestoval pán Karlsson, ,,pokiaľ si ako šikovní lesníci zapamätáte, v ktorých kruhoch ste sa pohybovali a tým pádom aj ktoré stromy ste si označili.“ Keď sa nikto neozval, pokračoval vo vysvetľovaní. ,,Za každý štítok, ktorý prinesiete naspäť dostanete bod. Ten z vás, čo prinesie najviac, je víťaz.“

,,Čo ak mi môj štítok niekto odlepí?“ opýtal sa ktosi ustarostene. Bola to otázka na mieste. Mick totiž pochyboval, že by niektorí konkrétni jedinci v ich skupine boli ochotní hrať férovo.

Profesor si vzdychol. ,,Tak počúvajte. Nechcem tu nijaké podvádzanie ani fígle. Každý si hľadajte vlastné stromy. Ak sa bojíš, že ti niekto štítok odlepí, choď niekde ďaleko, kde budeš sám, a tam si lep, je to jasné?“

,,Ale... To môžeme?“

,,Čo je to za otázky,“ zasmial sa pán profesor a rozhodil širokými rukami. ,,Máte predsa celý les, samozrejme, že môžete!“

Nikto už sa nesťažoval, a tak starý muž dodal: ,,Ide tu hlavne o to, aby sme sa niečo naučili, hej? Víťazstvo je len forma motivácie.“

Odkašľal si. Potom ich popohnal: ,,Tak už bežte.“ Študentom chvíľu trvalo, kým sa spamätali. ,,No bežte, uteká vám čas!“

Mick obdaril Licke úsmevom plným očakávaní, a potom sa všetky deti z ich skupinky rozpŕchli do lesa.

Ponáhľajúc sa pomedzi vysoké stromy, Mick si uvedomil, že sa ešte nikdy necítil v lese tak dobrodružne. Akoby tam bol doma. Po machu a popadaných listoch sa bežalo ako po cukrovej vate a ani sa pri tom nezadýchal.

Svoj prvý buk označil hneď ako sa dostal z dohľadu ostatných. Zabrzdil pri strome s tenkým dlhým kmeňom a v mihu sekundy odtrhol jeden zo štítkov. Tie jeho boli svetlomodré. Vyskočiac ho nalepil čo najvyššie na kôru stromu, aby mu ho nikto nemohol vziať a zároveň aby videli, že ten strom už je označený. A bežal ďalej.

Buky naozaj nebolo ťažké nájsť, a po pár ďalších už sa ani nemusel pozastavovať nad tým, aké majú listy – spoznal ich podľa kôry. Potom mu to už išlo omnoho rýchlejšie.

Čochvíľa sa predrali pomedzi konáre lúče slnka a Mick si uvedomil, že sa v hrubej veste potí. Takmer mimovoľne si ju dal dolu. Napadlo mu, že by ju mohol zavesiť na jeden z bukov naokolo – nebude mu zavadzať a zároveň keď bude potom na konci hodiny štítky zbierať, aspoň ľahšie rozozná, kde sa pohyboval.

Zavesil si teda vestu na najbližší konár a chcel sa ubrať ďalej, keď odrazu započul za sebou zapraskanie. Prichádzalo to zdiaľky, ale v tichu lesa znelo celkom zreteľne. Podvedome sa skrčil za stromom, pri ktorom stál a srdce sa mu rozbúchalo. Mohol to byť jeden z ich skupiny, ale čo ak tam v kroví číha nejaké zviera? Tá myšlienka vyvolala v Mickovi paniku.

V tej chvíli však rozoznal postavu, ktorá sa plížila lesom. Purpurovofialový kabátik dokazoval, že ide o študenta Školy prianí. Trochu sa mu uľavilo. Skrátka sa niekto vybral rovnakým smerom ako on. To je pochopiteľné.

Keď sa však zadíval lepšie, zovrelo Mickovi žalúdok. Dotyčný sa zjavne nikam neponáhľal. Nebežal rýchlo, aby si označil čo najviac stromov. Nie, tá osoba kráčala pomaly s určitým zámerom. A akým, to si Mick dokázal celkom ľahko domyslieť.

Drew sa obzeral naokolo. Po niečom pátral. Preto sa vliekol tak ostražito. Zastavoval pri každom druhom strome. A len čo na nejakom zbadal svetlomodrý štítok, už sa načahoval, aby ho odstránil.

Mick sa nazlostil tak, ako už dávno nie. To snáď nie je možné! Ale čo iné vlastne mohol čakať? Od nepolepšiteľného Drewa Kennedyho, ktorý nielen že je zákerák od kosti, ale ešte má aj takú zakrpatenú fantáziu, že sa rozhodne robiť presne to, čo už niekto pred ním spomenul.

Hnev v Mickovi zovrel ako horúca voda. Už-už zatínal päsť a chystal sa vyraziť vpred. Vtedy si ale spomenul na slová Licke. Na to, že by mal byť trpezlivý. A hoci to nerád priznával, aj hláška toho Francúza musela mať niečo do seba. Ak chce Drew podvádzať, nech si podvádza. Jediný, komu to uškodí je on sám. Mick mohol spraviť len toľko, že mu to neuľahčí.

Pohľad mu zaletel hore ku konárom. Visela tam jeho šedá vesta. Vtedy mu čosi napadlo.

Najtichšie ako to len dokázal siahol po najbližšom konári a zlomil ho. Bolo to ťažšie, pretože musel dávať pozor, aby ho spoza stromu nebolo vidieť. Drew bol našťastie dosť ďaleko a zaujatý lepením svojich papierikov na už obsadené stromy.

Dlhý odlomený konár zapichol pevne do zeme. Keďže v noci trochu pršalo, bola mäkká a vsadiť do nej palicu zabralo len chvíľočku. Mick potom opatrne vzal svoju vestu a zavesil ju za štítok na kôl trčiaci zo zeme. Dal si záležať na tom, aby vestu bolo vidieť len z okraja, a teda to muselo z diaľky vyzerať, akoby tam Mick čupel a niečo skúmal pri koreňoch stromu.

To Drewa trochu zdrží. Iste sa neodváži vykročiť ďalej, kým bude Mick stáť na mieste. Navyše, tak-či-tak mu ide len o to, aby ho okradol o jeho označené stromy, čo znamená, že ak sa on nebude hýbať, nebude mať dôvod hýbať sa ani Drew.

Pousmial sa. Ten nápad sa mu pozdával.

Skontroloval letmým pohľadom Drewa, ktorý mal stále kopu práce, takže si ho vôbec nevšimol.

Lenže potom si Mick uvedomil, aké náročné bude dostať sa z Drewovho dohľadu bez toho, aby ho zbadal.

Asi to bude chcieť len veľa obozretnosti. Poobzeral sa okolo seba. Mohol by sa priebežne skrývať za stromy. Tu už bol totiž les hustejší, a tak kmene vytŕčali zo zeme pomerne blízko pri sebe. Stačí si vyhliadnuť tú správnu chvíľku...

Drew sa práve obrátil. Mick najopatrnejšie ako to len išlo vybehol zo svojho úkrytu a skočil za ďalší strom. Srdce mu búšilo v hrudi akoby chcelo každú chvíľu vyletieť von. Nenápadne vykukol spoza kmeňa. Drew bol ešte stále zaujatý, ale zdalo sa, že už si dáva väčší pozor, aby ho Mick neuvidel. Vrhal totiž letmé pohľady ku stromu, kde visela na konári jeho vesta.

Zožral to aj s navijakom. Úžasné!

Mick si počkal na ďalšiu chvíľku, keď sa Drew nedíval a presunul sa o strom ďalej. To už bol Drew s prácou hotový a očividne čakal, kedy sa Mick vyberie preč, aby ho mohol okradnúť o ďalšie buky.

Z tej diaľky sa to nedalo veľmi rozoznať, no Mick si bol takmer istý, že sa Drew tvári otrávene. Zasunul sa aj on za jeden zo stromov a odtiaľ prepaľoval šedú vestu pohľadom, akoby ju chcel posúriť, nech už sa zdvihne a pokračuje v ceste.

Mick sa musel uškrnúť. Drew bol natoľko upriamený na ten kus oblečenia, že presunúť sa za ďalší strom, a potom za ďalší si skutočne vyžiadalo len málinko úsilia.

Napokon sa Mick potichu a nenápadne dostal až tak ďaleko, že šedú vestu a Drewa úplne stratil z dohľadu. Usúdil, že už môže skrýšu opustiť, a tak sa s potmehúdskym úsmevom, že sa mu podarilo Drewa zbaviť rozbehol lesom.

Ako povedal pán Karlsson, ak chce vôbec nejaké buky získať, musí si nájsť také ďaleké miesto, kde ho nikto nevystopuje, a tam si stromy označovať.

Utekal stále vpred, jemný vetrík mu hnal veselosť do pľúc.

Keď vtom zavadil o čosi na zemi. Nohy sa mu zamotali a on sa zrútil s dunením medzi lístie.

Kým sa spamätával z prvotného šoku a bolesti v palci na nohe, uvedomil si, že cítil, ako mu pritom čosi vykĺzlo z vrecka nohavíc. Bolo prázdne. Vedel to bez toho, aby to skontroloval.

Jeho žetón!

Mick sa zdvihol na kolená a začal šmátrať po zemi. Niekde tam predsa musí byť! Nemohol spadnúť ďaleko.

Dlaňou prehrabával lístie, keď tu...

Tam pod listami na niečo narazil. Odhrabal všetku hlinu na kraj, aby zistil, o čo ide.

Vyzeralo to na nejakú železnú tyčku. Vytŕčala zo zeme, ale zjavne bola zasadená hlboko. Mick nechápal, kde sa tam taká vec vzala. Ak aj kedysi na niečo slúžila, už dávno ju zjavne nikto nepoužil.

Zaujatý týmto novým objavom len tak zo zvedavosti skúsil do tyčky kopnúť. Kov sa pohol viac, než predpokladal. A to ani nedal do toho kopnutia toľkú silu!

Akonáhle sa to však stalo, kdesi zďaleka zazneli ozrutné zvuky.

Cak-cak-cak, vŕŕŕzg! Hlasné dunenie rozdrnčalo zem. Mick mal pocit, akoby sa začala triasť

A vtedy sa niekde v diaľke pred ním spod listov zdvihla do vzduchu obrovská drevená doska. Sotva sa dostala pol metra nahor, už za ňou nasledovala ďalšia o kúsok bližšie. A potom ďalšia. A ďalšia. Zo zeme vystupovali dlhé pláty dreva a skladali sa vedľa seba akoby vytvárali cestičku. Mick si v tom chaose všimol, že dosky zospodu nič nedrží. Jedna dvíhala druhú, a tá zasa tretiu. Museli byť spojené nejakým veľmi silným lanom. Viseli totiž vo vzduchu do závratnej výšky – až kdesi nad stromy!

S hlasným cvakaním a vŕzganím sa dvíhalo drevo za drevom, nakláňalo sa došikma, čoraz nižšie, až kým po pár minútach nevyrazila doska spod lístia priamo pred Mickom.

Od ľaku zjajkol a reflexívne sa stiahol dozadu, akoby sa bál, že príde ďalšia spod neho. Táto však bola posledná, najnižšia. Visela šikmo naklonená a jeden jej koniec sa dotýkal zeme.

Zvuky úplne ustali. Les pohltilo zvláštne ticho. Akoby sa vôbec nič nestalo.

Až na dlhočizný drevený mostík, ktorý sa ťahal do neznáma – niekam nad vrcholky stromov.

Mick sa pokúšal spracovať, čo práve videl. Bolo to neuveriteľné! Kde sa tu tá cesta vzala? Ukázala sa mu preto, že kopol to tej páčky? A kam vlastne vedie?

Opatrne sa zaprel do rúk a vstal. Nohy sa mu triasli od vzrušenia a ústa mal ešte stále v šoku pootvorené. Nič podobné v živote nezažil...!

V tom tichu, ktoré pretínalo len svišťanie vetra sa drevený mostík majestátne vynímal vo vzduchu a pôsobil priam kúzlene.

Mick sa nenechal dlho prosiť. Bádateľská povaha v ňom zvíťazila nad obozretnosťou. Nech už ho tá cesta zavedie kamkoľvek, musí to poriadne preskúmať!

Jednou nohou vykročil vpred. Podrážka jeho hnedej botasky sa dotkla dreva. V tom okamihu akoby mu prešla celým telom vlna elektriny.

Ďalšie kroky už neboli ani zďaleka také opatrné a váhavé. Mick sa pustil nahor mostíkom s istotou, akoby to bol robil odjakživa. Vôbec mu nenaháňala strach závratná výška, do ktorej sa každým krokom viac a viac dostával. A ani náhodou ho nedesilo jemné kymácanie dosiek od vetra. Kráčal pevne – len s rukami roztiahnutými kvôli rovnováhe.

Očami však mieril napred – tam, kde v diaľke mostík končil medzi čiapočkami tých najvyšších ihličnatých stromov.

Tak dobre. Možno ho občas trochu chytila závrať. No ale koho by nie, keď sa ocitne v takej výške a bez akéhokoľvek istenia?

Mick však kráčal po mostíku stále ďalej a ďalej. Bol taký zvedavý! Dosky stále stúpali nahor, no čoraz viac sa približoval k časti, ktorú zakrývali husté koruny stromov. Čoskoro bude koniec, domyslel si logickým uvažovaním.

Avšak toho nebolo treba, ako sa o pár chvíľ presvedčil.

Priamo pred ním vzdušná cesta končila a skrytý za konármi stromov sa týčil drevený dom.

Nie však len akýsi úzky domček na strome. Ani náhodou. Táto drevená opacha musela mať aj dve poschodia a pred vchodom sa tiahli dohora podporné trámy a strieška. Bola to celkom slušná drevenica. Až na to, že tam stála niekoľko desiatok metrov nad zemou a jej strecha presahovala všetky vrcholky stromov.

Akoby sa vznášala vo vzduchu.

Mickovi sa takmer zastavilo srdce pri tom pohľade. Bolo to nádherné. Kúzelné a desivé zároveň. A také fascinujúce, že sa nezmohol na ďalší krok.

Práve objavil tajný mostík vedúci do tajnej drevenice. A všetka tá perfektne skrytá a premyslená montáž sa mu dostala do mušky úplnou náhodou.

Napokon sa odvážil vybrať ďalej. Laná pod doskami tu museli byť poriadne napnuté, keďže sa mu mostík pod nohami ani trošku nepohol. Po pár krokoch preskočil na akúsi verandu.

Dnu viedli malé schodíky a priateľsky pôsobiace dvere s drobným začmudeným okienkom uprostred. ,,Tak sa pozrime, či je otvorené,“ zahundral si Mick sám pre seba. Bolo zvláštne po toľkom čase počuť nejaký hlas, hoci patril len jemu. Tie slová sa niesli tichom lesa a kdesi v diaľke zahúkala sova, akoby mu chcela odpovedať.

Mick vystúpil na prvý schodík.

Len čo sa tam však ocitol, ozval sa spoza neho tlmený buchot. V šoku sa obrátil a uvedomil si, že mostík, po ktorom sem prišiel sa vyparil. Len tak. Odrazu už ho nebolo.

Mickovo srdce sa divo roztĺklo. Čo teraz? Hlavou sa mu prehnal hurikán zdesených myšlienok. Ako sa dostane zas dolu?

,,To nič,“ dohováral sám sebe, ,,musí to byť súčasť zabezpečenia alebo čo. Snáď sa po chvíli zase objaví.“

Keď takto sám seba povzbudil, vrátil sa myšlienkami späť k dverám. Vyhupol sa po schodoch na malú terasu pred nimi a siahol po guľovej kľučke.

Pokúsil sa otvoriť. Nič. Nech do toho dal akúkoľvek veľkú silu, kľučka sa ani nepohla.

,,Jasné, čo sa dalo čakať,“ zahundral si Mick sám pre seba. Takto skvelo zabezpečené miesto a aby malo otvorený vstup? To ťažko. Čo si vlastne myslel?

Obzrel sa naokolo. Fúkal jemný vietor, takže mu pomaly znovu začínala byť zima. Asi by bolo múdre vrátiť sa späť na hodinu. Ktovie, či už vypršal čas, ktorý dostali na úlohu?

No bol tu jeden problém. A ten ležal priamo pod ním.

Mick zišiel opatrne dolu schodmi a vyklonil sa z priedomia. Dlhokánsky mostík z drevených klád ležal niekoľko desiatok metrov ďaleko a nezdalo sa, že by mal v pláne vyhupnúť sa zase hore.

,,No super,“ vzdychol si, a už počul v mysli káravý hlas otca, ,,čo spravíš teraz, Mickael, hm? Skok bez padáka asi nie je najlepší nápad.“

Ako sa do jeho mysle pomaly tlačila nervozita, pokúšal sa premýšľať. Spomenul si, že mostík spadol, keď šliapol na prvý schodík. Možnože to funguje aj vratne.

To už Mick prešiel ku schodom a zľahka položil nohu na ten prvý. Keď to nezabralo, dupol naň z celej sily, až sa drevené priedomie zatriaslo. No mostík z dosák ostal nečinne ležať.

,,Nejaká cesta tu musí byť!“ vytisol zo seba zúfalo.

Vtom sa ozvalo kdesi nad ním začvirikanie. Mick sa reflexívne strhol. Hneď vrhol vyľakaný pohľad nahor ku strieške, čo pokrývala celé priedomie až po vchodové dvere.

Zospodu visela na háčiku malá kovová klietka. Taká drobná, že si ju Mick doteraz vôbec nevšimol. Možno preto, že doposiaľ nevydala ani hláska. No teraz bolo odtiaľ počuť trepotanie krídel, akoby jej obyvateľ túžil vyletieť von.

Mick sa postavil na špičky a natiahol sa rukami za klietkou. Bola celkom vysoko, no napokon sa mu ju podarilo zvesiť z háčika. Okrídlenec vo vnútri začal čvirikať o to naliehavejšie.

Chlapec položil klietku na zem a čupol si, aby si ju poriadne prezrel. Malý žlto-modrý vtáčik zletel na bidielko uprostred a stíchol, akoby zaujatý svojím záchrancom.

,,Páni,“ vzdychol si Mick a mimovoľne sa pousmial. ,,Ahoj,“ pozdravil svojho spoločníka sediaceho za mrežami. ,,Tebe tu musí byť ale zima, čo?“

Vtáčik si ho premeriaval lesklými očami a hodnú chvíľu nevydal ani hláska. Ako keby na niečo čakal.

A vtedy si to Mick všimol.

Na dne klietky ležal predmet. Kovový, takmer taký veľký ako jeho farebný strážca.

,,Kľúč,“ zamrmlal Mick užasnuto.

Opartne prestrčil prsty cez úzulinké medzery medzi tyčami klietky a pokúšajúc sa veľmi nevystrašiť jej obyvateľa, podarilo sa mu vytiahnuť kľúč von.

Zdvihol si ho k očiam a pozorne preletel pohľadom.

,,Dobre, teraz už sa fakt začínam cítiť ako v nejakom románe,“ zasmial sa len tak sám pre seba. Bez otáľania vybehol hore schodmi, aby vyskúšal, či ten drobný nástroj pasuje do kľúčovej dierky.

Potom sa však zarazil a rozhodol sa vrátiť po klietku s vtáčikom. Zviera naňho hľadelo v okúzlení, ako keby nikdy žiadneho chlapca v uniforme nevidelo. ,,Dáme ťa dnu,“ povedal mu Mick, hoci ani nevedel prečo. ,,Ak tam ten kľúč tdda pasuje,“ dodal so zatajeným dychom.

Pasoval.

Hneď na to sa ozvalo cvaknutie – ten uspokojivý zvuk, ktorý značil voľný prístup. Mick sa v očakávaní zachvel.

V predstavách mal mnoho rôznych variant, čo sa tam vnútri môže nachádzať. No útulná izbietka, do ktorej sa mu otvorili dvere bolo to posledné, čo čakal.

Veľká kopa haraburdia to bola, to áno, ale usporiadaná tak perfektne, že sa toho zdalo tak akurát. Koberce, poličky plné starých kníh, dekorácie, obrazy, vázy, sochy, črepníky, kreslá... To všetko sa zhŕklo okolo neho až mal Mick pocit, že sa s ním točí svet. Desiatky rôznych hodín od tých najmenších až po kolosálne kukučkové siahajúce až po strop súladne napĺňali priestor tikaním, ktoré rozdrnčiavalo drevené steny.

,,Dom hodín,“ poznamenal si Mick sám pre seba. Z hrdla sa mu mimovoľne vydral nadšený povzdych. Zdvihol si klietku s vtáčikom vyššie k očiam. ,,Čo na to povieš, môžeme to tak volať?“ spýtal sa nového kamaráta.

Vták len zatrepotal krídlami. Mick sa ani nestihol zamyslieť nad tým, čo je to za druh – čo väčšinou robieval pri každom vtákovi či hmyze. Teraz však bol natoľko vzrušený z toho objavu, že mu všetko pripadalo kúzelné. V tej chvíli to preňho bol skrátka čarovný vtáčik, a nič viac vedieť nepotreboval.

Opatrne vkročil dnu.

Len čo sa však jeho topánka dotkla podlahy, spoza chrbta sa mu ozvalo vŕzganie a cvakanie, ako keď sa hýbu obrovské mechanické kolesá.

Kým sa splašene obrátil a utekal späť dolu schodmi, aby zistil, čo sa deje, drevený mostík z klád už sa znovu vynímal vo vzduchu a ponúkal mu bezpečnú cestu späť na zem.

Mick len s úľavou prehltol paniku, čo sa mu za ten krátky čas nahromadila v hrdle. Div že nepustil tú klietku s vtákom, tak veľmi sa zľakol!

,,No, dobrá správa,“ poznamenal si do ticha lesa, ,,asi už viem, ako to funguje.“

S týmto pocitom opatrne prekročil prvý schod, aby si klady znovu nezmysleli spadnúť a vošiel konečne do Domu hodín.

Vtáčik začvirikal, akoby od radosti. Mick prešiel miestnosťou, drevená podlaha pod jeho krokmi tíško vŕzgala. Uprostred podopieral strop široký hranatý stĺp obklopený poličkami. Bolo tam toho plno. Všetkého možného. Chcelo by to aj celý mesiac, kým by to tam Mick celé prekutral. Ale má kľúč!

,,To je kľúčové.“ Zasmial sa nad svojou vlastnou myšlienkou.

Musí si to tu všetko obzrieť. Musí zistiť, kto tú drevenicu postavil a prečo je tak zabezpečená. Musí o tom objave povedať Licke a Gilbertovi! Musí –

,,Musíš chodiť vždy načas, Mickael,“ vyskočilo mu v tej chvíli v hlave poučenie od otca.

Práve teraz? nazlostil sa Mick, akoby otec stál priamo pred ním. Práve teraz mi to musíš pripomínať?

No čosi na tom ho predsa len presvedčilo. Ak prepásne čas, kedy sa študenti majú vrátiť naspäť k pánu profesorovi, otec na to iste príde. A potom už nebude nijaké bádanie.

Mick ľutoval, že si nevzal hodinky. Mal by potom istotu, koľko času v drevenici môže stráviť. Nabudúce si ich určite vezme.

Položil klietku jemne na stôl, čo stál hneď vedľa. ,,No nič,“ povzdychol si a ospravedlňujúco pozrel na vtáčika, ,,prídem nabudúce.“

Prehliadol si znovu kľúč, čo držal v ruke a odrazu sa zacítil trochu previnilo. Naozaj si ho chce vziať? Čo ak sa to nesmie?

No predsa len si vložil kovový predmet do vrecka nohavíc.

Vtedy nahmatal vo vrecku ešte čosi. Bolo to okrúhle, ako minca.

Mick to neveriacky vytiahol. Skutočne. Jeho žetón!

Ako je to možné? Veď mu tam dole vypadol. Bol si tým istý! A pokiaľ ho pamäť neklamala, nepodarilo sa mu ho nájsť. No nič z toho nemohlo poprieť Mickovo potešenie z toho, že má žetón zase pri sebe.

Kývol vtáčikovi na pozdrav a vybral sa von. Dvere starostlivo zamkol, najnižší schodík obozretne preskočil a pustil sa kráčať nadol po mostíku.

Len čo sa ocitol bezpečne na zemi, napadlo mu posunúť železnú páčku späť – možnože to tajný most opäť skryje.

Nemýlil sa. Dosky sa o pár sekúnd znovu spustili dolu. Mick si ešte označil všetky stromy naokolo modrými štítkami, ktoré mu ešte ostali, aby to miesto opäť našiel. Hoci nepochyboval o tom, že aj keď budú drevené dosky opäť pokryté napadaným lístím, trafí sem ako nič.

A napriek tomu, ako veľmi sa obával, vrátil sa Mick práve včas. Dokonca bol späť na čistine úplne prvý.

,,To už si žiadne buky nenašiel?“ vypytoval sa ho profesor nechápavo, aj keď v očiach mu svietili iskričky.

,,No, to nie,“ habkal chlapec, ešte stále sa trochu trasúc od nadšenia, ,,len som si nevzal hodinky, tak som si nebol istý, či to stihnem.“ Dúfal, že v jeho hlase nepočuť, že niečo skrýva. Aj keď, ak už aj niečo skrýval, tak to bolo len obrovské nadšenie.

Mick v ten moment aj zabudol, že sa na Drewa ešte stále má hnevať. Veď mu ukradol snáď všetky stromy! No ak už na tom záležalo, bola pravda, že ten dom v korunách stromov objavil aj vďaka nemu.

Licke sa po hodine veľmi čudovala, že Mick nezískal žiadne body. Jasné, mohol sa vrátiť v druhej polovici hodiny aspoň po tie štítky, ktorými si označil svoj poklad. Ale to by bolo proti pravidlám – hoci nepochyboval, že mnoho detí v ich skupinke to tak urobilo a na buky sa úplne vykašľalo –, a po druhé, chcel ich tam predsa nechať, pre istotu.

,,Vravím ti,“ vysvetľoval kamarátke, predstierajúc rozladenie, ,,Drew mi ich všetky vzal.“

,,A to si ho nemohol zastaviť? Iste by prestal, keby vedel, že si na jeho plán prišiel,“ Licke nešťastne našpúlila peru.

,,Nemyslím si,“ prehodil Mick a pokrčil plecami, ,,a asi si mala pravdu, bude lepšie, ak si ho nebudem všímať. Navyše, on je tu ten, čo vyjde zo školy a nebude vedieť rozoznať buk od javora!“

Na to sa už Licke schuti rozosmiala. ,,Tak sa mi páčiš,“ štuchla ho zľahka do ramena. Mick sa plný radosti uškrnul tiež.

Mohol Licke hneď vysvetliť, prečo získal tak málo bodov a prečo si už ďalšie stromy nestihol označiť. A sprvu aj chcel – povedať jej o tom, čo sa mu podarilo nájsť.

No čím viac nad tým rozmýšľal, tým väčšmi sa mu to začínalo páčiť ako tajomstvo, ktoré nesmie nikomu prezradiť.

Asi si ten objav nakoniec predsa len nechá pre seba.