... alebo Kapitola, v ktorej Peter Pan naozaj lieta

No tak to jednoducho sprav, nie je to taká veda. Mickove prsty už asi po desiaty raz putovali k prekladovému náramku. Z toho už približne tri razy spočinuli na zapínacom remienku. A jeden raz ho už takmer stisli. No zakaždým si Mick porazene vzdychol a zaradil prstom spiatočku. Nedokázal to. Možno ani nechcel. Aj napriek tomu, že si to tak veľmi potreboval overiť.

Učebňa, v ktorej mali Žurnalistiku a hlásateľstvo bola maličká. Tvarom pripomínala mušľu - polkruhovitý zaoblený priestor, kde sa v cípiku mušle tiahla drevená trámová tribúna, alebo skôr skromné pódium s viacerými stupňami. Zvyčajne atmosféru tejto miestnosti dotvárala ešte postava pani profesorky Hanele Järvinenovej, ženy v smiešne suchopádnom, a predsa istým spôsobom výstrednom kostýmčeku, ktorá odtiaľ, z vyvýšeného miesta, nesmierne rada umárala žiakov sediacich nižšie svojimi divokými gestami a patetickým prednášaním. Dnes však učebni chýbala jej zvyčajná čerešnička na torte.

Z tribúny sa rozliehal hlas Gilberta Conollyho, ktorý sa pokúšal napodobniť nadnesenú reč pani profesorky. Mickov spolubývajúci bol síce v mnohých veciach preborníkom, ale rečník to nebol. A za normálnych okolností by sa Mick na jeho chabých pokusoch splniť zadanie od pani Järvinenovej - niečo na štýl prednesu žurnalistického komentára k modelovej situácii - dobre bavil. No teraz mu myseľ trápila iná záležitosť.

Stačí na pár sekúnd, nič si nevšimne. Hrýzol si peru. Má si ten náramok vypnúť či nie? Nedokázal sa rozhodnúť. A tak len uprene pozoroval svojho kamaráta, snažiac sa prísť na to, či pohyby jeho pier súhlasia s tým, čo rozpráva. Gilbert však hovoril rýchlo. Zjavne aby to mal už z krku, a mohol si zas sadnúť. Ešte rozprávaj, prosil ho v duchu Mick. Alebo si jednoducho vypni ten náramok, odpovedalo mu jeho vnútro.

Chcel vedieť, či je to pravda. To, čo mu pán Ford vravel. Neveril tomu, ale predsa... Predsa sa bál, a chcel to vedieť. Prsty sa mu blížili k náramku.

Mick sa striasol. Čo to len robí? Prečo by mal vlastne Gilberta podozrievať? Veď ešte v toľkom mu bol ten chalan záhadou. Mohlo by byť teda úplne jedno, akým jazykom hovorí. Mení to azda niečo?

V tej chvíli však jeho prúd myšlienok prerušila krátka melódia.

Bola to zvučka školského hlásateľa. Akonáhle sa ozvala, Gilbert zmĺkol a pozrel dohora, akoby odtiaľ malo naňho čosi spadnúť. Zvyšok učebne nasledoval jeho pohľad, na stene nad ich hlavami visel drobný reproduktor. Ktovie prečo mali študenti tendenciu dívať sa naň, keď z neho niečo hlásili. Očakávanie robí svoje. Aj teraz hŕstka detí tajila dych očakávaním.

„Milí študenti!" vylúdil reproduktor nadšený dievčenský hlas, len čo zvučka odznela. „Hlási sa vám Denisa Zelenáková zo šiesteho ročníka, fantázia jeden!" Mick sa musel pousmiať. Hlas svojej predsedkyne spoznal ešte krátko predtým, než sa predstavila. Netušil, že Deni tiež chodí na Žurnalistiku a hlásateľstvo! Na ďalšom zhrnutí sa jej istotne spýta na jej predmety... „Nasledujúci oznam patrí všetkým našim prvákom. Takže ostatní - veľmi ma to mrzí, no máte smolu."

V pozadí čosi zaprašťalo a bolo počuť pohoršené syknutie: „Slečna Zelenáková!" Niekoľko detí okolo Micka si pobavene začalo šuškať. „Ehm, pardon," pokračovala Deni trochu ostýchavo, vzápätí sa jej hlas opäť napumpoval elánom, „no vy, prváci, poriadne nastražte uši. Túto sobotu, teda piateho októbra, vás čaká exkurzia."

„Exkurzia?" počul Mick sklamaný povzdych odkiaľsi sprava. Vymenil si spýtavý pohľad s Gilbertom, ktorý stále utrápene stál na vrchu pódia.

„Táto exkurzia sa tradične organizuje pre našich študentov prvého ročníka už desiatky rokov. Je pre budovanie ducha našej školy nesmierne dôležitá a žiaci si z nej vždy odnášajú bohaté skúsenosti."

Mick si uvedomoval, že Deni už stráca pozornosť jeho spolužiakov, čo sedeli naokolo. Jej hlas však dokončil hlásenie, podfarbený šibalskosťou: „Tak sa pripravte, kamaráti, pretože ak ste ešte neboli na exkurzii v zábavnom parku, práve túto sobotu sa hodlá táto skutočnosť zmeniť! Nezabudnite si prečítať všetky podrobnosti na hlavnej nástenke, a do počutia!"

Netreba ani opisovať, aké nadšenie prebudil záver hlásenia v učebni. Zvučka školského hlásateľa sa prelínala s vravou detí, a Mick úplne zabudol na prekladový náramok.

,,Tak čítaj, čítaj!" tešil sa Mick, keď sa skupinka jeho kamarátov konečne pretlačila ku stene v Prízemnej hale.

Licke sa usmievala od ucha k uchu. Nahla sa na špičky a spustila:

,,Exkurzia prvákov. V sobotu piateho októbra sa už tradične vyberú študenti prvého ročníka na exkurziu do Onšóntopia -"

,,Enčántopia," opravila ju Connie, ktorá stála hneď za nimi. Aj na jej tvári poihrával úsmev, taký, aký u nej Mick snáď ešte nevidel, a veľmi ho potešilo, že sa Connie aj po nevydarenom včerajšku usmieva.

Licke sa nad tým zachichotala. ,,Pardon, francúzština," objasnila a pokračovala v čítaní.

,,Podľa starého motta školy - ,,Chvíľa zábavy, veľa pre život" si pripomenieme, aké obohacujúce je raz za čas si zabehnúť do zábavného parku."

Na to kamaráti spustili nadšené výskanie. Takto potvrdené z hlavnej nástenky to hlásenie nabralo úplne iné obrátky. Čo je totiž na hlavnej nástenke, to je oficiálne a koniec debát.

,,Študenti pocestujú Petrom Panom," pokračovala Licke. ,,Ako hlavný dozor a šofér ich bude sprevádzať pán profesor Harrison Ford. Ďalší zástupcovia z pedagogického zboru slúžiaci ako dozor -"

,,Blá-blá-blá, to nie je dôležité," skočil jej do toho Gilbert. ,,Prejdi na ďalší odstavec!"

,,Tak dobre," zasmiala sa Licke. ,,Všetky atrakcie sú školou vopred zaplatené, preto študentom sľubujeme množstvo zábavy a prajeme, aby si melódiu strún detstva vychutnali najviac ako sa dá. Za Školu prianí, Klub sprievodníkov."

,,To je paráda!" vzdychol si Mick blažene.

,,Nie je to šialené?" pridal sa Gilbert neveriacky. ,,Exkurzia do zábavného parku... Veď už len to spojenie nedáva zmysel!"

,,To máš úplnú pravdu," súhlasila Connie okamžite. ,,Podľa mňa si z nás len strieľajú."

,,Nemali by," dal sa do debaty aj Pierre. ,,Na hlavnú nástenku vyvesujú len veci, čo sú naozaj potvrdené. Pýtal som sa na to."

Licke bez okolkov prikývla a hneď na to si veselo poskočila. ,,Takže ideme na výlet!"

,,Ehm, ale toto," Mila si odkašľala a ukázala na akúsi stať prstom. ,,Študenti pocestujú Petrom Panom. Čo to asi znamená?"

Nikto Mile neodpovedal. Všetkých tá otázka zaujala, ale nepoznali na ňu odpoveď.

,,Peter Pan," ozvalo sa vzápätí spoza nich. Šesť hláv prvákov sa obrátilo a zbadali Meredith, ktorá sa tam sčista-jasna objavila. ,,Náš školský autobus," upresnila a veselo si založila ruky za chrbát. Keď si všimla ich nechápavé tváre, prekvapene nadvihla obočie: ,,Och, vy ste o ňom ešte nepočuli?"

Kamaráti začali svorne krútiť hlavami.

Na to sa dcéra riaditeľky ešte viac rozžiarila: ,,Máte sa na čo tešiť! Je to ten najúžasnejší autobus na svete!"

,,Prečo ho nazvali Peter Pan?" prižmúrila Connie prezieravo oči.

Meredith sa naklonila bližšie, ako keď chce človek prezradiť čosi tajné, no napokon sa len okúzľujúco usmiala, akoby si to rozmyslela. ,,Predsa podľa obľúbenej postavy nášho šoféra!" vysvetlila nadšene.

,,Pán Ford má rád Petra Pana?" zasmial sa na tom Gilbert. ,,To znie fakt divne."

,,Ó, nie, nepodceňuj rozprávky, zlatko!" napomenula ho Meredith starostlivo. Gilbert sa nad tým zamračil, asi sa cítil zahanbene, že ho Meredith nazvala zlatko. ,,Sú veľmi dôležité," pokračovala dievčina neochvejne. ,,A najmä vy, ako študenti Školy prianí by ste tomu mali rozumieť."

Chvíľu na nich hľadela s podvihnutým obočím. Mick netušil, či od nich očakáva nejakú reakciu, no akonáhle už mu to prišlo trápne a chcel čosi povedať, Meredith sa odrazu akoby spamätala. ,,Och, už musím! Majte sa!" Stihla ešte pohladiť Pierra po hlave ako psíča, a hneď na to sa rozbehla preč.

Mick chvíľu zarazene sledoval, ako sa Pierre pokúša napraviť si vlasy, čo mu staršia dievčina tak rozstrapatila. Bolo to asi prvý raz, čo s Pierrom aspoň trošku súcitil. Potom však ten pocit rýchlo kamsi zahrabal a nasadil nesmelý úsmev. ,,No, ale tá exkurzia bude iste strašne zaujímavá, čo poviete?"

Akosi automaticky sa všetci šiesti stretli na obede pri stole. Za ten čas sa z nich stala neoficiálna skupinka. Dosť zvláštna, nakoľko si nerozumel každý s každým. Dosť neobvyklá, keďže ich až tak veľa nespájalo. No predsa sa tak nejako držali pri sebe. Po včerajšej hodine Práce v tíme by možno ľudia očakávali, že sa ich skupinka rozpadne. No spolupatričnosť, ktorú cítil Mick pri nástenke, to spoločné nadšenie z nových zážitkov... Možno práve to ich situáciu zmenilo. A možno ich držalo spolu len to, že pre Micka a jeho život v škole tí ľudia niečo znamenali, a on sa spomienok vždy držal zubami-nechtami.

Či už boli pozitívne alebo negatívne.

Čosi v ňom totiž verilo, že aj z tých negatívnych sa časom môže vykľuť niečo dobré. Aspoň vtedy v to veril. Aspoň na chvíľočku.

,,No to určite!" smiala sa Licke, naberajúc si ryžu zo stredu stola. Jej smiech sa rozlial Mickovi v ušiach a podvihol aj jemu kútiky úst do úsmevu, hoci nemal ani šajnu, o čom je reč. ,,Gregorov a aby ma vyvolal? To sa nikdy nestane."

Ach, áno, reagovala na hodinu Vynaliezavosti v praxi, ktorou dnes všetci šiesti zakončii vyučovanie.

,,To preto, že sa nehlásiš," objasnil jej Gilbert akoby on vedel úplne všetko.

,,Raz som sa hlásila!" opravila ho Licke a zdvihla do vzduchu ukazovák, aby svojim slovám pridala na vážnosti. ,,Bola som jediná v celej miestnosti, kto sa hlásil. A predsa ma nevyvolal."

,,Ani sa na ňu nepozrel," potvrdil Pierre naoko pohoršene. Zdalo sa, že má tú spomienku celkom jasne pred očami.

,,Je jasné, že som mu nesympatická," vyhlásila Licke dôrazne, no nevyzeralo to, že by ju to nejako veľmi trápilo.

,,Ty a nesympatická?" linulo sa Mickovi automaticky z úst. Jeho vnútro si totiž nevedelo predstaviť, že by sa našiel ktosi taký, čo by Licke nemusel. A obzvlášť medzi profesormi.

,,Presne, to ani nejde dokopy, Yvonne," pridala sa povzbudivo Mila, no aj ona sa popod nos chichotala na Lickinej neobyčajnej situácii.

,,Teba to nemusí trápiť," ozvala sa Connie od jedla, ,,ty nie si vynaliezavá. Ak by profesor Vynaliezavosti takto ignoroval mňa, asi by som zaliezla do postele a viac sa neukázala."

Mick sa pustil do smiechu. Najmä preto, že ho tá predstava pobavila, no aj preto, aby Connie ukázal, že sa oplatí byť veselá. Občas sa mu pri pohľade na ňu vrátil ten obraz a všetko sa mu to spojilo... Ako ju videl takmer plakať, keď sa prvý raz stretli... A ako ju videl takmer plakať, keď ju včera Gilbert urazil...

Ostatní sa tiež pridali k jeho smiechu, až na Gilberta, ktorý sa z nejakého dôvodu rozhodol podpichovať: ,,Tak potom už by ťa ignoroval úplne."

V tej chvíli smiech utíchol. Všetkým sa v napätí roztiahli tváre. Akoby boli zase späť vo včerajšku... Mick neveriacky pohliadol na Gilberta.

Než sa však niekto stihol ozvať, Connie prosto odvetila: ,,Čo ty vieš." V očiach sa jej zjavili iskričky a dodala: „Možnože by prišiel za mnou do izby a začal by ma chlácholiť tým, že mal len zlý deň a že som jeho najlepšou študentkou," pred tým, než si do úst vložila poriadne sústo.

Zrejme očakávala, že tým Gilberta uzemní a bude koniec, no ten prišiel s čímsi úplne nečakaným: ,,Ó, no teda, Connie! Tebe sa snáď pán profesor páči?"

,,Gilbert," sykla Licke celá bledá. Mickovi sa dokonca zazdalo, že Gilberta pod stolom kopla, no bol natoľko zmätený, že sa nezmohol na iné, len napäto sledovať Conninu tvár. Možno dúfal, že ju aspoň pohľadom presvedčí o tom, že Gilbert to tak iste nemyslel...

Connie to však vôbec nerozhodilo, dokonca si dopriala čas na dožutie, a až o chvíľu prehodila: ,,To ani náhodou, Gilbert. Veď je to tridsaťročný chlap!"

,,To ale nič na veci nemení," zatiahol Gilbert naoko nevinne, ,,láska je láska, však Connie?"

Mick to ledva postrehol, ale... Predsa si vtedy čosi všimol - Gilbert na Connie žmurkol. Rýchlo, nenápadne, jedným okom.

,,A ty si trdlo," vrátila mu to Connie celkom vážne.

Chvíľu vládlo úplné ticho.

A potom sa Gilbert s Connie pustili do smiechu. Len tak, z ničoho-nič. Takého smiechu, až sa Mickovi zdalo, že sa pomaly zadusia.

Ten zvláštny pohľad na dvoch kamarátov, ktorí sa ešte včera išli takmer roztrhnúť, a dnes sa tu spoločne rehocú, na Micka neuveriteľne zapôsobil. Odrazu sa začal smiať aj on. A nedokázal prestať. O chvíľu už sa smiech rozliehal celým stolom.

,,Čo- Čo to vyvádzate, vy dvaja?" vytkla im Licke pomedzi nezastaviteľné vlny chichotu. ,,Myslela som, že sa zase hádate!"

,,Tak prepáč," vyhŕkol Gilbert, ktorý takmer až plakal od smiechu. ,,Nemohol som... Ja nemôžem!"

„To ste si z nás akože chceli vystreliť?" sťažoval sa Mick, stále sa však zadúšal smiechom.

„Tak... trochu," vytisla Connie zo seba. Natoľko ju ten smiech zmohol, že sa musela schúliť nad stôl. Takto veselú ju ešte nikdy nevidel. Takmer ho to až dojalo... Čo to s ňou Gilbert spravil? O čom sa to včera rozprávali, že sa Connie zrazu tak uvoľnila? Rovnako, ako ho tá záhadná zmena potešila, musel si priznať, že bola preňho aj veľkým otáznikom.

Gilbert si odkašľal, a pokúšal sa upokojiť. „Dobre, dobre, stačí. Už som v pohode!" Udržal vážnu tvár len na pár sekúnd, potom mu už zas začalo šklbať kútikmi úsť.

„Ale Connie nie je," poznamenal Pierre s nadvihnutým obočím. Mick nechápal, ako ten blondiak dokáže odolávať smiechu, ktorý všetkých ostatných úplne ovládol. Zjavne nemá zmysel pre humor, urobil si v duchu poznámku. Ale napriek tomu mal Pierre pravdu, Connie sa dostlova topila.

„Connie, dýchaj!" uťahoval si z nej Gilbert.

Svetlovlásku to vyzvanie naopak ešte viac rozosmialo.

„Connie, to ťa teda riadne dostalo," krútila Licke pobavene hlavou. Oči jej žiarili zovreté ako dva mesiačiky mandarínky. „Veď Gilbert nie je až taký vtipný!"

„Akože nie som?" dotknuto vyhŕkol Mickov spolubývajúci. „Ja som nesmierne vtipný. A konečne to niekto vie aj oceniť!"

Connie sa dvihla, aby mu čosi odvetila, no len čo otvorila ústa, premohla ju ďalšia vlna rehotu.

„Vážne sa dusí!" riekol Gilbert naoko zhrozene. Obrátil sa k Mickovi. „Mali by sme jej spraviť dierku do krku, čo ty na to?"

„Čože?" nechápal Pierre.

„To sa tak robí," stál si za svojím Gilbert. Jeho rola mu šla skvelo, až na tie tiky kútikmi úst, čo bol prejav jeho boja s dobiedzajúcimi nárazmi pobavenia.

Mick sa mimovoľne pridal. Zdvihol zo stola vidličku. „Och, áno, pán doktor! Viem presne, čo treba robiť!"

„Niéé...!" Connie sa začala oháňať jednou voľnou rukou. Tou druhou sa držala za brucho, odkiaľ jej putoval všetok ten chichot akoby bol odrážaný pružinkami.

„Vďakabohu!" Licke sa vložila do hry tiež. Chytila Connie za chrbát. „Žiaden strach, doktor Cross má vidličku. A vie, čo s ňou!"

Mick sa s nasadením postavil a za všeobecného chichotu si vyhrnul rukávy ako pravý lekár. Potom sa však prestal smiať. Hľadel na vidličku a pokúšal sa prísť na to, čo ho tak zarazilo. Má vidličku. A vie, čo s ňou. Tie slová. Lickine slová - už ich niekde počul...

Vlastne nie. To on ich predsa povedal!

A vtedy mu v hlave skrslo čosi parádne.

„Niečo mi napadlo!" vyhŕkol nadšene.

Kamaráti pri stole sa ďalej smiali. „Poďte do nej, doktor Cross, aha, ako sa dusí!" hrala Licke vydesenú tvár.

„Nedusím sa!" protestovala Connie a položila si ruku na krk, akoby sa chcela brániť pred Mickovou vidličkou.

Mick sa posadil a nechal vidličku ležať v tanieri s načatým obedom. „Nie, vážne mi niečo napadlo. Počúvajte ma!"

Jeho piati spoločníci pri stole sa trochu upokojili. Niektorí z nich si párkrát odkašľali, aby zahnali pozostatky smiechu.

Keď videl, že si získal ich pozornosť, spustil: „Čo keby sme... Čo keby sme ako náš projekt na Prácu v tíme nacvičili divadlo!"

„Divadlo?" zachechtal sa Glbert. „Chceš povedať, že ťa inšpiroval môj herecký výkon?" rozžiaril sa, na čo sa ostatní zachichotali.

„Možno aj," uznal Mick, no pokračoval s rozžiarenou tvárou, „ale pravdupovediac mi to napadlo, keď si ty použila moju hlášku zo začiatku roka, Licke," obrátil sa k nej.

„Tú s vidličkou...?" nadvihla Licke spýtavo obočie a stisla pery v očakávaní, čo ďalšie má Mick na jazyku.

„Hej, presne! Nenacvičili by sme si len tak nejaké divadlo. Čo keby sme stvárnili Meredithin príbeh?"

„Aký?" nechytal sa Gilbert. „Petra Pana?"

„Nie," schladili ho viacerí zborovo, keďže už sa pomaly prekopávali k Mickovej myšlienke.

„Príbeh o našich zakladateľoch," dokončila zaňho Licke so zatajeným dychom.

Chvíľu vládlo pri stole ticho. Aj Connie už sa vyslobodila zo zajatia smiechu. Mick sa trochu zahanbil. Čo ak sa im ten návrh nepáči? Navyše ním zničil skvelú atmosféru pri stole.

Napokon však prišiel na to, prečo všetci mlčia. Gilbert tú skutočnosť sformoval do slov: „Myslím, že by mal rozhodnúť vodca nášho tímu." Pri tom sa obrátil na Connie a venoval jej opäť jedno bleskurýchle žmurknutie.

Connie sa na Mickovo prekvapenie začervenala, no potom sa jej na tvári zjavil seriózny výraz zodpovedného vodcu. „Nuž," odkašľala si, „mne sa ten nápad pozdáva. Čo keby sme hlasovali?"

„Výborný návrh, šéfka," usmiala sa Licke.

Connie spokojne zatiahla ramená dozadu. „Takže," prešla pohľadom po všetkých členoch tímu, v očiach jej žiarila radosť, ,,Mick prichádza s nápadom, aby sme ako náš skupinový projekt nacvičili divadlo o zakladateľoch našej školy. Nech zvihne ruku každý, kto je za!"

Do vzduchu sa vzniesla ruka každého z kamarátov, sediacich za stolom.

Mickovi prebehli telom príjemné zimomriavky.

Zvláštne, ako sa mu hneď vybavil príbeh o Theseovi a jeho bratoch, keď počul Licke vysloviť tie slová. Človek niekedy ani netuší, aké spomienky sa mu uložili do hlavy, až kým sa s nejakým podnetom samé nepripomenú. Áno, tak to chodí. Vtedy ale nemal Mick zdanie o tom, aké spomienky sa mu čochvíľa mali pripomenúť. A že táto bezstarostná medzihra v jeho živote žiaľ nebude trvať dlho.

„Tak máš už všetko?"

,,Vydrž!"

Mick by nikdy dovtedy nebol povedal, že je Gilbert taký fanúšik do vláčenia všetkého možného. Nakoľko vždy chodieval všade naľahko, zdalo sa Mickovi, akoby jeho spolubývajúceho ktosi teraz vymenil za úplne inú osobu.

Mick v jednom kuse sledoval nové hodinky, čo si vypýtal od otca. Do odchodu ostávalo ešte desať minút... Deväť... Osem... ,,Gilbert, ale už vážne!"

Keď sa začínal skutočne báť, že prepásnu autobus, vyrútil sa Gilbert z izby. ,,Hotovo," ohlásil sa a zabrzdil prudko pred Mickom, pričom mu obrovský batoh na pleciach hlasno zahrkotal.

,,Choď do hája," hneval sa Mick, ako sa hnali dolu schodmi, ,,polovicu z toho ani len nevytiahneš!"

,,Polovica z toho je jedlo," obhajoval sa Gilbert, ,,keď budeš od hladu na pokraji zúfalstva, ešte sa mi poďakuješ."

Mick sa snažil chytiť dych, a pomedzi to sa mu podarilo zo seba vytisnúť: ,,Jedlo dostaneme, ty majster."

Gilbert však pokrútil hlavou. ,,Celkom jasne predsa povedali, že si máme vziať dosť na celý deň!"

Dostali sa konečne do Prízemnej haly. A Gilbertova poznámka zas dostala Micka do rozpakov. ,,Počkaj, to naozaj?" So strachom hodil očkom na svoju malú kapsu, v ktorej bola možno tak jedna Marathon tyčinka, čo si bez otcovho vedomia kúpil v školskom bufete.

Gilbert sa uškrnul a rozhodil rukami. ,,Vďakabohu za Gilberta, ktorý myslí na všetko, že Mickey?"

Mickovi očerveneli líca: ,,Prečo si mi o tom nepovedal?"

,,Nepýtal si sa," odvetil spolubývajúci ľahostajne. Potom sa však usmial: ,,Neboj, mám dosť aj pre teba."

,,Tak vďaka," zahundral Mick stále trochu urazene, no rýchlo dodal: ,,Ale teraz sa pohnime, lebo ak nestihneme autobus, bude nám to jedlo dobré iba ak na piknik v areáli!"

A tak obaja leteli po chodníku vykladanom kamennými dlaždicami. Prebehli okolo križovatky, kadiaľ sa odbáčalo k Pódiu a Mick znovu pozrel na hodinky. Dve minúty.

Keď sa obaja prihnali ku bráne, Mickove hodinky už tvrdili, že meškajú. Pred naširoko otvoreným hlavným vchodom ich však čakali kamaráti.

,,Čo vám to toľko trvalo?" vychrlila na nich Connie nervózne. ,,Pán Ford už chcel vyraziť."

,,Gilbert sa musel zbaliť ako na Aljašku," vydýchol Mick so smiechom. Len čo totiž videl, že strieborný autobus s vystupujúcou prednou časťou stojí nehybne na trávniku, namiesto stresu ho zaplavila úľava.

,,Gilbert!" Licke si založila ruky v bok, keď si všimla jeho obrovský batoh. ,,Všetci čakajú len na nás!"

Gilbert sa však neobťažoval výčitkami svedomia. ,,Zbalil som aj Jelly Tots," prehodil ledabolo, ,,ale zjavne ich zjem sám, keďže o ne nemáte záujem."

A hneď na to vykročil smerom k autobusu. Kamaráti sa rozbehli za ním, všetci do jedného, akoby ich predstava cukríkov zmenila na malé deti. Začali okolo Gilberta poskakovať a ospravedlňovať sa mu, až musel chlapec sľúbiť, že sa s nimi predsa len rozdelí.

,,Zase ste sa niekde túlali, chlapci?" smial sa pán profesor Ford, len čo Mick s Gilbertom vhupli po schodíkoch do autobusu. Pohľad dovnútra Micka natoľko zarazil, že zabudol odpovedať. Ten priestor bol dlhokánsky. Takmer akoby sa díval na celý vagón vlaku. Autobus vyzeral omnoho priestrannejšie, než by sa mohlo pri pohľade zvonka zdať. Rady sedadiel sa tiahli do diaľky a do jeho povedomia sa nahrnul zvuk rozhovorov, smiechu či hudby z Walkmanov, čo si mnohí študenti priniesli. Snáď na každom rohu znela úplne iná pieseň!

„Kam si sadneme?" zahučal Gilbert Mickovi do ucha cez plece. Mick od ľaku poskočil.

„Otázkou je, či si vôbec sadneme," obrátil sa k nim spredu Pierre.

„No, Connie, ja už som obsadila miesta tu, v predu," ukázala Mila váhavo na dvojicu sedadiel kúsok od miesta, kde kamaráti práve stáli a zapchávali uličku.

Connie na Milu zvláštne pohliadla, ako keď človek niečo tuho zvažuje. Mickovi sa pri tom pohľade vybavil záblesk jej tváre zo začiatku roka, keď s dievčatami prvý raz sedel pri stole...

„Teda, ak nevadí, že si sadneme spolu," dodala Mila tak tíško, že jej slová boli ledva zrozumiteľné.

„V pohode, mne je to jedno," pokrčila Connie plecami a vybrala sa k sedadlám, ktoré jej Mila predtým ukázala. Mickovi sa málinko stiahlo hrdlo. Úplne zabudol, prečo vlastne Connie na začiatku roka veľmi nemusel...

Než však stihol niečo povedať, ozvala sa Licke: „A počujte, kdesi v strede sedí Bronte s Holly, vravela mi, že za sebou postrážia jednu dvojku."

„Skvelé," usmial sa na ňu Pierre tým svojím strohým úsmevom, „poďme tam."

Mick sa nestačil spamätať, už sa Mila s Connie usadili v predných sedadlách, Pierre a Licke sa stratili kdesi uprostred autobusu, a on si uvedomil, že ostali s Gilbertom v uličke sami.

„Zabudol som im povedať, že tie Jelly Tots plánujem otvoriť už po ceste," nevinne sa uškrnul Gilbert, ako sa pretláčal uličkou pred Micka. Ten sa musel schuti zasmiať. Všetky nepríjemné pocity sa v okamihu vytratili. „Tak si poďme nájsť miesto."

„Hej," súhlasil Mick. „Najlepšie niekde úplne vzadu!"

Urobili sotva pár krokov, keď mu zrazu na plece dopadla ťažká dlaň. Mick zmeravel. Skúmavo prešiel pohľadom najprv dlhé prsty, čo mu obopínali rameno, postupne skĺzol na predlaktie a celú ruku v podvedome známom čiernom saku... Až kým mu zrak nenarazil na otcovu zamačenú tvár.

„Mickael," oslovil ho muž vážne. Mickovu tvár zaliala horúčava. Oco sa čnel nad ním ako výhražný výkričník. Mick si v duchu vynadal, že si na nástenke poriadne neprečítal, kto všetko bude tvoriť dozor na ich exkurzii. „Chcem, aby si sedel v predu," oznámil mu otec prosto.

Prv, než Mick stihol protestovať, obopäl ho oco okolo pliec a tlačil uličkou naspäť. Mick sa obzrel na zmäteného Gilberta a až vtedy zo seba dostal: „Ale... Ale prečo?"

„Býva ti zle," objasnil mu otec krátko, tónom, ktorý netoleroval odvrávanie.

Mick sa aj napriek tomu o isté odvrávanie pokúsil: „Oci, bolo to len raz. Odvtedy sa mi to už nikdy..." Nedokončil však. Zrak mu totiž padol na prvú dvojicu sedadiel hneď za kabínou šoféra, vedľa ktorej cez uličku ho zjavne otec chcel posadiť. Na študentov, čo ich okupovali, ktorých hlavy s havraními vlasmi vykúkali nad operadlá, a ktorých si predtým vôbec nevšimol.

„Oci, tam nechcem sedieť," hlesol a nohy prikoval k podlahe autobusu.

Otcov stisk zosilnel. „Nerob hlúposti, Mick. Rýchlo si sadni a pripútaj sa, aby sme mohli vyraziť."

Mickovi sa tvorila v hrdle guča. Predstava, že by celú cestu mal stráviť vedľa dvojčiat Kennedyových mu vyhnala všetku farbu z tváre. „Vieš čo, oci, naozaj by som asi radšej sedel vzadu. Nemusíš sa o mňa báť, vážne. Ak by mi prišlo zle, môj kamoš Gilbert iste vyprázdni vrecko od cukríkov a budem sa môcť..."

„Stačí, Mick."

Tie slová Micka zlomili. Pochopil z nich totiž úprimnú starosť. Prvý raz po dlhom čase. Vybavila sa mu v hlave spomienka na otcovu reakciu, keď sa vtedy ako malý povracal v autobuse. Na verejnosti. Jeho otec sa zdal tvrdý ako oceľ. No v skutočnosti znášal mnoho vecí veľmi ťažko. Veď aj kvôli tomu vtedy cestovali na dovolenku autobusom. On nevedel šoférovať. Občas, keď sa Mick na otca veľmi nahneval, predstavoval si, že to vedomie o jeho slabostiach je eso v rukáve a ubezpečoval sa, že mu ho raz vytrčí priamo na oči. No nikdy to naozaj nespravil. Asi otca nechcel naštvať.

Podvolil sa a s ťažkým pocitom sa zošuchol na sedadlo vpredu. Cítil, že Drew a Dakota už naňho uprene hľadia a na tvárach sa im rozťahujú slizké úškrny.

„Chudáčik Mickey," rypol si Drew, ,,koho to otecko posadil dopredu, hm? Snáď nás neogrcáš svojimi raňajkami!"

Mickovi sa rozhorelo čelo. Ale vlastne to očakával. Musí sa len tváriť, že ho krajne nezaujímajú ich poznámky. Musí len vydržať a...

„Váž slová, Andrew," preťal vravu autobusu zrazu hlas Mickovho otca. „Nezabúdajte, že nebyť presviedčania vašej matky, vy dvaja by ste tu teraz nesedeli. Predné sedadlá sú ešte slabý trest, vzhľadom na to, že ste svojimi činmi ohrozili celú školu."

Mick spozornel. Nielen to ho prekvapilo, že sa ho otec zastal, hoci aj to bola novinka. Ale to, čo dvojčatám povedal...

Dakotu slová pána Crossa mierne zaskočili, no Drew očividne veľa úcty k autoritám nepojedol. „Nemáte právo rozhodovať o našom treste," odsekol medzi zuby. Potom dodal takmer pošpky, s výstražným pohľadom na Micka: „Hlavne keď váš synáčik je hnusný donášač."

Mick vystrelil na sedadle ako pružinka. „Čo si povedal?" vyrazil zo seba.

Než však stihol on, jeho otec alebo jedno z dvojčiat priložiť ďalšiu zápalku do bublajúceho oleja, motor autobusu sa náhle rozhučal. A namiesto toho, aby autobus pokojným tempom vyrazil vpred, odrazu sa naklonil prudko dohora.

Vrava vo vnútri sa spojila v jedno mnohohlasé vydesené zhíknutie. Micka hodilo dozadu o sedadlo. Počul, ako sa kdesi za ním Gilbert pokúša prekričať hluk: „Prepáčte, pán Cross, mohol by som? Vzali ste mi totiž spolusediaceho!"

A potom už Mick len podvedome vnímal, ako jeho otec púšťa Gilberta dopredu a vracia sa k svojmu sedadlu. Už len podvedome vnímal, ako jeho kamarát dosadá na sedadlo vedľa neho. To všetko sa totiž zdalo odrazu nepodstatné, pretože tam vonku - tam za oknami autobusu - sa naklonil celý svet.

Márne sa profesorský dozor pokúšal deti upokojiť. Všetky do jedného sa stavali a udivene sa lepili k oknu, aby sa presvedčili, či sa to naozaj deje.

„My letíme!" zajasal ktosi. A bolo to tak. Čochvíľa sa trávnik a brána obkolesujúca školu stratili z ich dohľadu a za oknami plávali len vlny a vlny belasej oblohy.

,,Ty kokšo," vzdychol prekvapene aj Gilbert, a to už bolo naozaj čo povedať. Autobus sa nahol trochu do strany, takže Mick narazil do kamaráta plecom. Rýchlo si obaja zapli pás a ostali sedieť a v nemom úžase sa dívať z okna. Nie že by nikdy predtým neleteli lietadlom, no vedomie, že sedia v obyčajnom starom autobuse a ten sa len tak vznáša vo vzduchu, ich ohromne nadchlo.

V autobuse však bol ktosi, koho až toľké nadšenie nepolapilo.

,,Je tam toho," odfrkol si Drew nahlas. ,,Len lacná technika!" Na to sa ľahostajne postavil a prešiel sa uličkou, akoby ho dianie za oknami krajne nezaujímalo.

Gilbert vrhol na Micka spýtavý pohľad. Ten len pokrčil plecami, a obaja sa zahľadeli znovu von oknom. Dolu pod nimi sa tiahol rozľahlý hustý les. Mick na okamih zmeravel. Akoby sa tam ďaleko medzi korunami stromov črtala strecha tajomnej drevenice... Prižmúril lepšie oči. V mysli sa mu prehrali obrazy ako z premietačky v kinosále... Most, dvere, klietka s vtáčikom. Klavír pod starou dekou...

,,Môj otec bol raz na služobke v krajine, kde sa na lietajúcich autách vozí každý človek," ozval sa Drewov povýšenecký hlas. Bol úplne blízko. Mick si pri nepatrnom pohľade jeho smerom uvedomil, že Drew sa opiera lakťami o operadlá. Jeden z nich mal zaborený do sedadla, kde sa krčil zamračený Gilbert. Mickovi bolo jasné, že jeho kamarátovi z úst čochvíľa vyrazí nejaká poznámka.

,,To fakt úplne každý?" uisťoval sa akýsi chlapec v druhom rade. Mick mal tušenie, že sa volá Julian.

,,Úplne," slizko odvetil Drew.

,,Páni!" zaochkal odkiaľsi dievčenský hlas, ďalšie dieťa hneď za Mickom sa postavilo a so záujmom zaborilo predlaktie do operadla jeho sedadla - cítil to.

Gilbert už to nevydržal a vypustil paru: ,,To mu fakt veríte takú blbosť?" Musel sa tiež odopnúť a postaviť, aby mohol dôverčivých spolužiakov schladiť káravým pohľadom.

Drew sa uškrnul, akoby presne na takúto reakciu čakal. ,,Čo je, Bertík, chceš dôkazy, či čo?" sykol cez plece.

Mick cítil, že sa musí zapojiť, podporiť Gilberta, a tak, hoci s premáhaním, zo seba vytisol: ,,Skrátka prestaň machrovať, Drew." Tichšie dodal: ,,Nič tým nezískaš."

,,Aha," zatiahol Drew a to už všetku svoju pozornosť preniesol na nich dvoch: ,,Takže ty si myslíš, že si to len vymýšľam?"

Mick prehltol ťažký pocit. Nepočkal, kým mu skĺzne dolu krkom, ponáhľal sa s odpoveďou, a to bola chyba. Jeho ,,Myslím," neznelo ani trošku sebavedomo. A tak bez premýšľania pokračoval: ,,A ak nie, tak kde potom leží tá krajina, hm?"

Bola to hlúpa otázka, to mu došlo hneď, ako ju vyslovil. Iba ňou Drewovi nahral do kariet.

,,V Ázii," odsekol Drew okamžite. Založil si ruky na hrudi a len tak tam stál uprostred uličky ako nejaká desivá socha. Oblaky za oknom mu maľovali na tvár plávajúce tiene, keď hovoril ďalej zatiahnutým hlasom: ,,Bohatý štát, kde si ľudia hrabú peniaze za každú somarinu a potom investujú do vecí, ako je táto rachotina, v ktorej práve sedíme." Rozhodil rukami. Mick len dúfal, že sa autobus práve nakloní, aby hodilo Drewa späť na jeho sedadlo. Alebo na zem. To by bolo ešte lepšie. Čiernovlasý chlapec ich však naďalej prepaľoval pohľadom a pomedzi zuby v úškrne vypľul: ,,Odkiaľ myslíš, že ju ten náš priblblý učiteľ, čo sa hrá na šoféra, vytiahol?"

Mick mal pocit, že mu Drewov ostrý pohľad čochvíľa vypáli medzi očami dieru. V tom momente sa však Gilbert opäť postavil: ,,Tak sa toho tvojho priblblého učiteľa spýtame, čo ty na to?" A to už si razil cestu popri Drewovi, aby sa dostal až ku kabíne vodiča.

V Drewových očiach sa zalesklo prekvapenie, a Mick sa pristihol, že ho ten pohľad nesmierne teší - pohľad na Drewa Kennedyho, ktorému sa situácia vymyká z rúk.

,,Pán profesor!" zaklopkal Gilbert zľahka na sklo kabíny. Mick aj Drew sa v očakávaní naklonili bližšie, dokonca aj Dakota, ktorá bola dovtedy podozrivo ticho, teraz natiahla krk, aby počula, čo sa bude diať.

Harry Ford za sklom obrátil hlavu a spýtavo nadvihol obočie. Potom sa usmial, pootvoril lakťom dvere kabíny, ktoré Gilbert pohotovo zachytil. ,,Áno, čo sa deje, Gilbert?" zaujímal sa s pohľadom už opäť upretým na cestu - teda, vlastne na oblohu - za predným sklom.

,,Máme na vás otázku," začal Gilbert jasným hlasom, aby prekričal hučanie motora a Walkmanov, ktoré sa medzitým už opäť rozozvučali. ,,Konkrétne tu pána Kennedyho zaujíma, odkiaľ máte tento autobus."

Pán Ford sa nad tou otázkou zasmial, akoby mu prišla milá. ,,Ach, si zvedavý, Andrew," prehodil s krátkym pohľadom do spätného zrkadielka nad svojou hlavou. Mick periférne zbadal, ako sa Drew stiahol dozadu, a dokázal si predstaviť, ako sa mu pritom zachmúrila tvár. ,,Pravda je," pokračoval pán Ford, ,,že je náš. Patrí Škole prianí a vyrobili ho naši šikovní mechanici. Ale je už aj dosť starý, áno - starý Peter Pan, prvý raz sa preletel ešte pár rokov pred tým, než som sa vôbec narodil." Pán Ford hovoril s nostalgiou, ako dôchodcovia, keď spomínajú na staré časy. Musí ten autobus fakt zbožňovať, napadlo Mickovi.

,,To vážne?" ,,Super!" Mick si až pri nadšených hlasoch spolužiakov, ozývajúcich sa zozadu uvedomil, koľko detí teraz zvedavo pána profesora počúva.

,,Naozaj úžasné!" rozžiaril sa Gilbert. Vrhol víťazný pohľad na Drewa a šibalsky pokračoval: ,,A pán profesor, povedzte, existuje vo svete nejaká krajina, kde takéto vozidlá vyrábajú? Viete, lietajúce autobusy, autá..."

Pán Ford sa veselo zasmial: ,,O tom silno pochybujem." Cez spätné zrkadielko im všetkým venoval úsmev. ,,Tí ľudia by museli mať naše výrobné postupy, aby to dokázali. Inak si myslím že nie je možné, aby sa vozidlo ako autobus či auto vznieslo do vzduchu."

,,To sme tušili," prikývol súhlasne Gilbert. Smerom k Drewovi našpúlil spodnú peru, akoby mu chcel povedať: Fakt ma to mrzí. Mick už teraz neodolal, musel sa na toho čiernovlasého chvastúňa pozrieť. Nebol jediný. Aj študenti, čo predtým Drewove výmysly zožrali aj s navijakom, naňho teraz spýtavo, takmer až s opovrhnutím hľadeli. Drew si odfúkol vlasy z čela a nadurdene sa posadil, zrejme dúfajúc, že splynie so svojím sedadlom. Dakotine oči sa zaleskli hnevom a jediným chladným zamračením odohnala všetky tie pohľady. Deti postupne mizli za operadlami sedadiel a po chvíli už dvojčatám nikto nevenoval pozornosť.

Mick si uvedomil, že sa mu kútik úst podvihol do úsmevu. Naposledy sa tak cítil na začiatku roka, keď Licke dopriala Drewovi to poriadne šliapnutie na nohu. Trochu sa však zahabil pri pomyslení, že je to už druhý raz, čo niekto dvojčatá schladil zaňho... Mal by sa naučiť konečne s tým niečo robiť sám...

,,A to je všetko, na čo ste sa chceli opýtať?" ozval sa opäť pán Ford.

,,Hej, vďaka, pán profesor," odvetil Gilbert a chystal sa zavrieť dvere kabíny.

Keď vtom pán Ford pokrčil plecami a naklonil hlavu do strany. ,,Hm, čo ja viem, čakal som, že vás bude napríklad zaujímať, ako je možné, že letíme."

Tentoraz sa odpovede ujal Mick. Takmer sama mu vyletela z úst: ,,Po pár týždňoch v Škole prianí sa človek naučí niektoré veci brať skrátka ako kúzlo."

Pán profesor prekvapene zdvihol zrak, a hoci s rukami stále na volante, pohliadol chlapcovi cez spätné zrkadlo priamo do očí. A tentoraz tam ukotvil pohľad na dlhšie. Alebo sa tak aspoň Mickovi zdalo. V šedých očiach mladého učiteľa plávali mračná a Mick mal pocit, že sú mu veľmi, veľmi známe...

,,To je skvelá odpoveď, Mick," uznal napokon pán Ford a veselo sa usmial. ,,Naozaj trefná." A potom im zaželal: ,,Tak si užite cestu. Gilbert, myslím, že by si si mal ísť radšej sadnúť, trochu stúpneme!"

Z kabíny šoféra sa ozval smiech pred tým, než Gilbert dvere nechal úplne privrieť. Stihol dosadnúť do svojho sedadla akurát vo chvíli, keď sa autobus prudko naklonil dohora.

Dlhou uličkou k Mickovým ušiam doľahlo jasavé úúú, stvorené z desiatok detských hlasov. Už toto bolo fantastické, a to ich ešte čakal celý deň v zábavnom parku!

Cesta už ďalej prebiehala bez problémov. A ak sa aj nejaké problémy objavili, Mick si na ne pri pristávaní už vôbec nepamätal. Možno to bolo aj vďaka Gilbertovi, ktorý mu dovolil zjesť takmer polovicu balíka Jelly Tots, a okrem toho aj jeden zo svojich štyroch vynikajúcich tuniakových sendvičov.

Kovové konštrukcie horských dráh a ruských kôl bolo vidieť už ďaleko pred tým, než autobus prilepil kolesá opäť na zem. No z bezpečnostných dôvodov museli pristáť asi kilometer od zábavného parku. Mick tipoval, že by to narobilo naozaj veľký hurhaj, ak by ľudia, čo pomery Školy prianí nepoznajú, uvideli autobus vznášajúci sa vo vzduchu. Zvyšok cesty teda odšoféroval pán Ford po obyčajnej osamelej asfaltke.

Keď si Mick pri pohľade na približujúce sa atrakcie spomenul, prečo ho vlastne otec posadil dopredu, prišiel mu ten dôvod taký hlúpy, až si predsavzal, že to ocovi musí vytknúť. A tak, po tom, čo autobus zastavil, pustil Mick Gilberta napred a počkal si, kým oco nevystúpi. Potom sa pretlačil cez zástup detí hrnúcich sa von až ku schodíkom.

Oco stál pred dverami, počítal študentov. Mick ho videl cez okno. Pripravil si už reč, mal ju na jazyku. Niečo v štýle: Vidíš, ako si sa mýlil! Ak by mi naozaj bývalo zle, tvoj úžasný nápad by mi bol aj tak nanič, lebo sme celú cestu leteli. Le-te-li! Nevedel sa už dočkať, ako to ocovi povie, ako to naňho hodí ako takú škaredú, slizkú zelenú žabu...

Hnal sa dolu schodíkmi. Keď vtom sa mu zamotali nohy. Pri poslednom schode stratil rovnováhu a...

Spamätal sa až pri tvrdom dopade lakťami na kamienkovú príjazdovú cestu. Kolená aj ruky sa mu rozpulzovali bolesťou, no nebolo to horšie ako alarm trápneho pocitu, ktorý sa mu spustil v hlave a rozpálil mu celú tvár.

,,Mick! Čo to vyvádzaš?" počul nad sebou prísny hlas otca.

Chlapec si otrávene vzdychol. Teraz už ocovi určite svoju reč neprednesie. Navyše úplne zabudol, ako to vlastne chcel povedať.

V okamihu už nad ním stál Gilbert a Mick z jeho tónu cítil, že sa uškŕňa. ,,To čo bolo, kamoš? Letel si ako v animáku!" Chytil ho však priateľsky za plece, aby mu pomohol vstať. Z druhej strany ho uchopil zas oco a spoločne ho chceli dvihnúť. Mick sa zaprel do rúk, no pri periférnom pohľade nahor zaváhal. Z autobusu sa hrnul zástup detí. A všetci sa naňho dívali. Obrátil radšej tvár opačne, aby pri vstávaní nemusel čeliť tým zvedavým pohľadom.

A ako sa dvíhal na nohy, pri obrovskom kolese autobusu si čosi všimol.

Alebo by bolo lepšie povedať - nevšimol.

Niečo tam totiž chýbalo. Niečo, nedokázal úplne povedať, čo presne, ale niečo tam iste nebolo. Niečo, čo tam na základe zdravého ľudského rozumu byť malo.

Prižmúril oči. A vtedy mu to došlo.

Gilbert s pánom Crossom mu pomohli vstať, no jeho už netrápili pohľady či smiech spolužiakov. Otočil sa na Gilberta a zdesene vychrili: ,,Ten autobus nemá tieň!“