... alebo Kapitola, v ktorej hortenzie voňajú až príliš

Teraz, keď už aj Gilbert vedel o drevenici, mal Mick o to väčšie nutkanie podeliť sa s ním o všetko, čo zistil z odkazov a o to, že sa stretol v nohe stola s Theseom Overterom. Na druhej strane však mal v sebe blok, obrovský zvláštny múr, ktorý mu to vôbec neuľahčoval. Nevedel, kde sa tam ten múr vzal. Netušil, prečo v ňom je a prečo sa ho nevie zbaviť. No mal pocit, že je to čosi, čo ani s tajomnými odkazmi a Theseom nesúvisí... Akoby to bolo v ňom zakorenené odjakživa.

Od utorka viedli Gilbert s Mickom v izbe siahodlhé rozhovory ohľadom pána Forda, tajnej chodby a domu v korunách stromov, a zakaždým to Micka tešilo, pretože mu prišlo fascinujúce rozprávať sa s kamarátom o niečom takom nezvyčajnom. Často uvažoval, že vo vedľajších izbách sa možno študenti zhovárajú o škole, predmetoch, koníčkoch a iných témach na zabitie času, a v takých chvíľach bol vďačný, že má za spolubývajúceho práve Gilberta.

Ale boli tu aj chvíle, kedy sa ho kamarát začal pýtať otázky, ktoré sa až príliš približovali odkazom, a to ho znervózňovalo.

V stredu v noci viedli jeden taký rozhovor, ležiac každý na svojej posteli, a keď si napokon povedali dobrú noc, Micka naplnil zvláštny pocit, že by o tých zisteniach Gilbertovi predsa len mal povedať. V tej tme spiacej, mĺkvej izby sa mu ten múr v jeho vnútri odrazu nezdal taký kolosálny ako vždy, dokonca mal pocit, že by ho dokázal aj preskočiť, ak by chcel.

Mohlo prejsť aj trištvrte hodiny, ako takto ležal, hľadel do tmy na strop a váhal, no jemu sa to zdalo sotva pár minút. Keď sa napokon odhodlal, začal tichým hlasom: ,,Gilbert, musím ti niečo prezradiť."

Na chvíľku zmĺkol, pretože sa potreboval utvrdiť, že to naozaj hovorí nahlas, a nepremieta si to len v predstavách – uštipol sa zľahka do ruky. Au. Bolelo. A tak trošku chrapľavo pokračoval: ,,Vieš, tie odkazy... Povedal som ti, že nič neskrývali, ale to nebola pravda. Bol tam príbeh. V oboch z nich, a dokonca ten istý – na pokračovanie. Bola to fakt sila... Celé som si to prečítal."

Potom sa zarazil.

To ticho mu prišlo zvláštne. Gilbert by predsa na takúto informáciu iste nejako reagoval. Minimálne by sa cítil urazene, že mu to Mick sprvu zatajil.

No z postele vo vedľajšej bunke nezaznelo ani hláska.

,,Gilbert?" sykol Mick do šera trochu hlasnejšie.

Potom sa započúval.

Hoci boli s Gilbertom spolubývajúci sotva dva týždne, Mick si už zapamätal, ako to znie, keď jeho kamarát spí. Vždy bolo počuť z jeho postele tiché, pravidelné odfukovanie.

No teraz nič.

,,Hej, Gilbert!" zavolal znovu. Napokon mu to nedalo a zliezol rýchlo dolu cez rebrík. Tromi krokmi pribehol ku Gilbertovej posteli, vyliezol na prvú priečku a zadíval sa hore na lôžko.

A ostal naň zmätene hľadieť ešte dobrých pár minút.

Okrem pokrčenej prikrývky totiž bolo úplne prázdne.

V tú noc Mick zaspával so zvláštnou ťažobou na srdci.

Už hneď si zaumienil, že na Gilberta počká, a potom ho prepadne s otázkami, kde sa potuloval. No jeho spolubývajúci nechodil a nechodil.

Dokonca ani ráno.

Mickovi, ktorého toto záhadné zmiznutie úplne rozhodilo, sa zdal Lickin pozdrav pri raňajkách ako zázrak.

,,Ahoj, Mick!" zaznelo veselo, len čo si sadla na miesto vedľa neho. ,,Ako sa máš?"

Chlapec otvoril ústa v úľave, že je tu konečne niekto, s kým sa môže podeliť o to, že mu niekam zmizol spolubývajúci. No len čo chcel začať hovoriť, pri ich stole sa zjavil Pierre.

,,Dobré ráno," pozdravil tým svojím spôsobom a odsunul si stoličku vedľa, aby sa na ňu mohol posadiť.

Keď Mick videl, ako sa Licke príchodu Francúza potešila, prehltol všetko, čo mal na jazyku. Tá ťažoba v ňom zapustila korene už v noci, no tie sa teraz začali predierať jeho vnútrom ako divé. A bolelo to.

Nie. Nebude s tým Licke zaťažovať. Možno sa na Gilberta spýta sama. Potom jej to snáď povie...

Celý deň sa Mick cítil strašne osamelo.

Nehneval sa na Licke, ale mal pocit, akoby naňho pomaličky zabúdala. Možnože sa mal viac snažiť. Viac sa jej venovať. Lenže ako mohol, keď mu na to nedala nijakú príležitosť? Teda, vlastne nie ona, ale ten Francúz. Mick netušil, čo mu na tom chalanovi tak vadilo. Ale vadilo mu to tak veľmi, až si predsavzal, že s ním dobrovoľne nepreriekne už ani slovo.

Na hodine Hľadania skrytých posolstiev sa Mick cítil ešte zvláštnejšie. Zdalo sa mu, akoby od tej udalosti z utorka pán Ford nejako vychladol, a to ho mrzelo. Vyčítal si, že je to jeho chyba. A asi mal aj pravdu.

Aby však bolo jasné, hodina sa zdala stále rovnako úžasná a zaujímavá, ale pán profesor akoby si už vôbec nepamätal Mickov pondelkajší úspech v čítaní medzi riadkami. Dokonca sa za celú hodinu a pol naňho ani len nepozrel.

Až keď skončili a Mick sa uberal sám, hoci v dave von z miestnosti, pán Ford mu zrazu položil ruku na plece. Chlapca to tak prekvapilo, že sa prudko obrátil a obdaril profesora vyjaveným pohľadom.

,,Mick," oslovil ho muž jemne. Mick si spomenul na úplne prvú hodinu, kedy ho rozhovor s profesorom tak potešil. Prial si, aby ho tešil aj teraz. Ktovie prečo sa však cítil ako odsúdenec.

,,Ehm, pán profesor," preglgol a poslušne si založil ruky za chrbát. Postrehol, ako mu tvárou putuje strnulý chlad.

Pán Ford ustarane zvraštil čelo. ,,Kde máš kamaráta?" spýtal sa opatrne.

,,Gilberta?" vyjachtal Mick. Zarazenie sa v ňom zmiešalo s úľavou. Pán profesor bol zatiaľ asi prvý, kto si všimol Gilbertovu neprítomnosť. Mickovi preblesklo hlavou, čo by na to asi Gilbert povedal, ak by sa dozvedel, ako málo sa oňho ľudia zaujímajú... Ale potom tú myšlienku hneď zahnal. ,,No, to si nie som úplne istý," začal váhavo. ,,On sa niekedy tak túla, viete?"

Pán Ford prikývol a jeden kútik úst sa mu podvihol. ,,Rozumiem. Ale bolo by dobre, ak by chodil na hodiny a nechal si túlanie na poobedie. Môžeš mu to odkázať, až sa vráti?"

Mick pritakal, no v duchu si povedal: Ak sa vôbec plánuje vrátiť ešte dnes. U Gilberta človek nikdy nevie...

Pán profesor sa potom usmial a naklonil sa bližšie, akoby mu chcel čosi prezradiť. ,,Vieš, premýšľal som. Keď som videl tvoje a Gilbertovo nadšenie, napadlo mi, že by som vám dvom mohol čosi navrhnúť, samozrejme, len ak budeš chcieť."

Mick odrazu akoby ožil. Vytušil, kam tým pán Ford mieri, a to tušenie ho ohromne potešilo. Žeby nejaký návrh ohľadom Épousseté?

No prv než muž stihol pokračovať, zacítil Mick zvláštne brnenie na čele. Prišlo to náhle a nečakane, ale skôr ako sa mohol spamätať, ohlušujúce ticho naplnilo celú miestnosť a hlas profesora sa stratil v prázdnote.

Chlapec ako omámený hľadel pánu Fordovi do šedých očí, dúfajúc, že pochopí a vytiahne ho z toho. Z toho ticha, čo ho držalo vo svojom zovretí a odmietalo každučký pohyb.

A vtedy sa znovu rozľahol vzduchom hlas.

Otvor... oči!

Mick ťažko preglgol. No napriek tomu mimovoľne pohliadol nahor, nad hlavu pána profesora. Ťahalo to tam jeho zrak.

Tie farebné šmuhy boli tentoraz ohromujúco veľké. Micka až striaslo. Obrovské chápadlá červeného a zeleného svetla sa plazili po stene oproti, pulzovali. Bolo to čosi úchvatné, ale aj desivé, až Mickovi nohy takmer vypovedali službu.

Tak poď! zasyčal hlas znova.

Potom do ticha sekol iný hlas. ,,Možno už o tom vie," povedal pán profesor rozvážne. Ale keď naňho Mick pohliadol, muž mal ústa zavreté. Len v jeho očiach, v tých hlbokých jazerách, sa zbiehali mračná a kumulovali, akoby sa chystalo na búrku.

Mick si myslel, že sa zrúti.

No v tej chvíli sa farby spoza pána Forda vytratili. Hluk a vrava sa okamžite dostavili späť.

,,Čo ty na to?" dokončil pán profesor nenútene.

Mick mu hľadel zúfalo do tváre, snažil sa vypátrať, o čom asi muž práve hovoril, no nenachádzal ani jedinú indíciu.

,,Ehm," odvetil chrapľavo, ,,pán profesor, mohli by sme sa o tom porozprávať neskôr? Nejako mi je zle." Vlastne to nebolo úplne klamstvo.

Pán Ford na to chvatne prikývol. ,,Ach, jasné. Prepáč, Mick. Ak je ti zle, mal by si si ísť ľahnúť."

Chlapec však len mávol rukou, pokúšajúc sa o presvedčivý tón: ,,To prejde." Potom sa však už rýchlo rozlúčil a ponáhľal sa do izby.

Trvalo ešte veľmi dlho, kým sa Mick spamätal aspoň natoľko, aby začal poriadne vnímať, čo sa deje okolo neho. Keď sa mu pozornosť vrátila späť, bola už posledná hodina, Fotografovanie a filmová veda. Mick si matne uvedomoval, že im pán Carlyle vysvetľuje čosi o správnej kompozícii fotografie a zlatom reze. V jeho podaní bolo ťažké odlíšiť, čo naozaj patrí k učivu, a čo je len vtipom či výrokom na pobavenie.

No aj napriek tomu, keď si profesor vzdychol: ,,Jejda, zabudol som doniesť výbavu! Budeme potrebovať nejaké objekty na zátišie. Niečo asi takto veľké... Už to mám! Nezbehli by ste niekto do Sklenníkov?" Mickova ruka bola ako prvá vo vzduchu.

,,Pôjdeš, Mick? Vďaka," usmial sa pán Carlyle jeho okamžitej ochote. ,,Vezmi akýkoľvek kvetináč, čo unesieš. Môžeš aj dva. Najlepšie nejaké extravagantné rastliny."

Chlapec len prikyvoval pokúšajúc sa zachytiť každú profesorovu požiadavku. V skutočnosti sa len potreboval nadýchať čerstvého vzduchu. Hneď ako mohol, vykročil svižne von z miestnosti.

Na chodbe mu bolo omnoho lepšie. Netušil, prečo má z toho všetkého taký čudný pocit. Veď to predsa už zažil. Už si tým prešiel. Tie hlasy, farby a pohlcujúce ticho mu neboli neznáme.

Dúfal však, že už sa to nezopakuje. A možno práve skutočnosť, že to dokonca ešte zosilnelo ho naplnila tým zlým pocitom...

To, čo mu však najviac rýpalo v mysli bolo, čo počul z úst pán Forda. Vlastne, skôr z jeho hlavy. Mick netušil, ako to funguje, ale domyslel si, že to bolo to isté, čo sa mu vtedy stalo aj s Connie. Akoby počul na chvíľu jej myšlienky. A teraz tie pána profesora.

Mick nemal veľmi dobrú pamäť na slová, ale táto veta vtedy tak zarezonovala, že sa mu vpísala rýh v hlave a nedokázal sa jej zbaviť. Možno už o tom vie...

O čom? Prepána, o čom by mal len vedieť?

Mick netušil. Vôbec to nechápal. Toľko otázok a možných teórií sa mu rojilo v hlave, až mu išla vybuchnúť... A ani stopa po odpovedi.

Zbehol až dolu, do Prízemnej haly. Na kreslách sedeli študenti, čo mali práve voľno a ich rozhovor sa rozliehal veľkou miestnosťou. Mick zachytil zopár slov, ale nevenoval im veľa pozornosti. Prešiel rýchlo okolo nich a zamieril si to von. Musel pani O'Burryovej v skratke vysvetliť, kam má namierené, ale keďže ho poznala už v podstate od malička a tešila sa vždy keď prešiel okolo, bolo skôr ťažšie presvedčiť ju, že sa ponáhľa a nemá veľmi čas na dlhý rozhovor. Zároveň sa na taký práve ani necítil.

Napokon sa dostal až ku vchodu do Sklenníkového priestoru. Napriek tomu, že sa vtedy pred Gilbertom toľko oháňal tým záhradkárstvom, pravda bola, že Sklenníky nenavštívil ešte ani raz.

Od voľne prístupných dverí viedlo nadol do podzemia široké schodisko. Steny chodbičky boli z kamenných kvádrov a celý ten priestor vyžaroval chlad. Pôsobilo to čudne. Akoby sa ocitol v inom storočí.

Mick sa opatrne vybral dolu. Jeho botasky s tvrdým opätkom na podrážke vydávali klopkanie pri každom kroku, ako pomaly zostupoval. Ozývalo sa od stien a vracalo sa obratom do jeho uší. Chlapec sa mimovoľne striasol.

Len čo sa ocitol v rozľahlom sklenníku, prekvapilo ho, ako mu odrazu bolo teplo. V porovnaní s chladným schodiskom to bol obrovský skok. Ďalšia vec, čo mu hneď udrela do zmyslov bola výrazná zmes vôní. Bolo to ako v obchode s voňavkami. Až na to, že omnoho silnejšie. Skutočne sa mu chcelo kýchať!

Ale to samotné miesto... Bolo nádherné. Toľko rôznych rastlín Mick nevidel snáď za celý svoj život. Zhora cez sklenený strop prúdilo dnu slnečné svetlo, ale Mick si bol istý, že to teplo vychádza aj z iných zdrojov, pre jeho oči neviditeľných. V zástupoch tam rástli exempláre siahajúce do výšok, ale aj tie úplne najdrobnejšie, od zelených drevín až po tie s najfarebnejšími kvetmi.

Mick si uvedomil, že sa mu okamžite nahrnula krv do čela a konečne sa prebral a vyslobodil zo zajatia tých desivých halucinácií.

,,Záhrada fantázie," spomenul si na slová, ktoré pred týždňom vyriekla Licke na privítaní. Vyskočil mu v mysli aj obraz mamy z tých odkazov. Jej úsmev s iskriacimi očami, ktoré akoby túžili oblapiť celý svet jediným pohľadom mal pocit, že sa vpísali do každého jedného lupienka, každého jedného listu tam, v Sklenníkoch. Mickovi prebehli po chrbte príjemné zimomriavky.

Mohol vziať do rúk dva-tri kvetináče – hneď z kraja ich stálo veľa – a utekať naspäť na hodinu. No tá úloha mu odrazu neprišla taká dôležitá. Dôležitejšie sa javilo volanie po bádaní, preskúmaní miesta, ktoré sa s jeho drobným pestovaním rastlín doma v izbe nedalo ani zďaleka porovnávať.

Vybral sa do tej džungle. Klopkanie o kamennú podlahu sa naďalej rozliehalo priestorom, ako pomaličky kráčal a so zatajeným dychom si obzeral rastliny. Nebolo to však až tak dlho, keď odrazu zastal.

Na kamennej stene ho čosi upútalo. Niečo tam viselo. Mick sa rozbehol popri husto zarastených kvádrových kochlíkoch, ktorých tam bolo niekoľko radov, kým sa mu podarilo dostať na kraj.

Do nosa sa mu nahrnula prenikavá čudná vôňa. V bohatom zastúpení tu kvitli hortenzie – Mick si ten názov pamätal z hodiny Záhradníctva, hoci aj doma pod oknami ich oddávna pestovali, len dovtedy netušil, ako sa tie kvety volajú. Vedel len, že jeho babička Susan, otcova mama, sa nad nimi rozplývala zakaždým, keď niekedy prišla na návštevu. Tá spomienka mu prišla odrazu taká silná...

Bolo to iste pre ten obraz, čo tam visel. Ten predmet, čo Micka upútal bol totiž obraz. Chlapec naň hľadel ako vo sne a chvíľu mu trvalo, kým pochopil, prečo mu je taký povedomý. A v tej chvíli sa všetky spomienky akoby stali prítomnosťou.

Na plátne bola namaľovaná verná podobizeň slávneho Víťazného oblúka v Paríži. Pamiatka bola tak zvláštne žiarivá v porovnaní z oblohou, ktorá sa chvela farbami neskorého večera. Okolo nej postávali tmavé siluety postáv, ožiarené len svetlom z kamennej stavby. Bol to presne ten istý obraz, čo obdivovali Nell s pánom profesorom Fordom. Lenže nevisel v Épousseté, z nejakého zvláštneho dôvodu sa nachádzal práve tu.

Mick párkrát zažmurkal, aby sa presvedčil, že tam obraz skutočne je. Zdalo sa mu, akoby sa tie namaľované osoby naozaj niekam presúvali...

Prikročil bližšie a prižmúril oči.

A vtedy sa to stalo.

Niekto by mohol tvrdiť, že si na to za ten čas Mick už zvykol, no takto zblízka to ešte nezažil, a tak sa niet čomu čudovať, že naľakane ustúpil vzad.

Celý obraz sa totiž dal do pohybu.

Plátno sa sčerilo ako vodná hladina. Potom sa začalo krútiť, akoby ho ktosi miešal. Farby sa zhlukovali do šmúh a prechádzali plynulo jedna do druhej ako tornádo. A krátko na to z obrazu vyrazili lúče svetla.

Mick sa celý v šoku díval na ten výjav a pokúšal sa odmyslieť si fakt, že sa to deje len pol metra od neho. Tlmič zvuku sa znovu natlačil do jeho mysle. Jediné, čo ho spájalo so skutočnosťou bola prenikavá vôňa hortenzií, ktoré by za normálnych okolností iste takto silno nevoňali.

Hľadáš sa... Mick! hlas sa nezabudol ozvať ani teraz. Chlapcovi začala mravenčiť koža na čele.

Nie, pomyslel si odmietavo, choď preč!

Žiara z obrazu však len o to viac začala pulzovať.

Viem, že máš strach... pokračoval hlas neoblomne. Rozumiem ti. Len sa neboj. Ukážem ti niečo krásne.

Niečo krásne? Mick by sa aj pochybovačne zasmial, no netrvalo dlho, kým si uvedomil, že už sa vlastne vôbec necíti tak zle. Netočila sa mu hlava a nebolo mu na odpadnutie.

Zvláštne. Ten hlas znel odrazu úplne inak. Milšie. Prívetivo.

,,Si ešte tu?" pomyslel si Mick. Potom mu došlo, že to povedal nahlas. Toto bolo prvý raz, čo počas toho prehovoril. Jeho slová sa rozľahli tichom ako jaskyňou.

Čakám ťa. Znovu ten hlas. Mick mimovoľne prikročil bližšie. Poď sa pozrieť. Bude to dobrodružstvo!

Dobrodružstvo. To slovo vlialo Mickovi čudný pocit do celého tela. ,,Myslíš... tam dnu?" spýtal sa opatrne. Hlas sa mu zachvel.

Áno, pritakalo to. Oči sú bránou.

Mick si spomenul, ako v tom odkaze Nell s Louisom zmizli v stene, keď sa Louisovi tie farby ukázali. Oni ten hlas počúvli. Tak, ako spomínal Theseus. Musel vtedy hovoriť o nich...!

Mal by som ho počúvnuť aj ja.

Cítil to odrazu tak silno, že sa pristihol, ako pomaly dvíha ruku a naťahuje ju smerom k obrazu, z ktorého žiaril vír svetla a odtieňov modrej.

Zavrel oči. V jeho mysli sa vtedy vynoril pohľad na obraz s Víťazným oblúkom, na ktorý sa díval ešte pred pár minútami, a z ktorého teraz bola len sčerená hladina. Siluety ľudí, parížske námestie. Noc, život.

Svet.

Akoby to všetko videl priamo pred sebou. Akoby bol toho súčasťou.

Natiahol ruku ešte viac.

A v tej chvíli ho čosi prudko strhlo so sebou.

Mick v šoku otvoril oči. Z hrdla mu stihlo vyjsť preľaknuté zhíknutie.

A potom sa už rútil preč.