...alebo Kapitola, v ktorej sa chlapci trochu začmudia

Areál školy bol teraz akýsi tichý a prázdny. Mick si ho pamätal vždy ako také živé miesto! Ich otec tu učil už odkedy sa Mick narodil, a aj niekoľko rokov predtým. Kým ešte Mick navštevoval normálnu školu v Rolswicku, len kúsok od Maplehelm, za múry ohraničujúce Školu prianí nesmel. Výnimkou boli časy, keď bol chorý alebo z nejakého iného dôvodu nemohol do školy a otec naňho nemal ako dávať pozor, keďže musel učiť. Vtedy Micka posadil do kabinetu k vrátničke, pani O'Burryovej, aby bol pod nejakým dohľadom. Bola milá a vždy preňho pripravila kakao so škoricou. Hoci takáto kombinácia Mickovi nikdy veľmi nezachutila, zakaždým obrovskú šálku hnedej tekutiny od panej vďačne prijal. No ďalej než do vstupnej haly a kabinetu pani vrátničky sa ešte nedostal.

Cez víkendy zvykol nazerať cez medzery medzi striebornými tyčami brány a sledovať študentov, čo sa prechádzali po dokonale pokosenom trávniku medzi krami ruží a inými krásnymi kvetmi. Hrali rôzne hry a športy, pobehovali okolo v purpurových kabátikoch uniforiem a smiali sa, akoby boli na tom najúžasnejšom mieste na svete.

Keď sa Mick naozaj veľmi nudil, niekedy si prisunul z domu ku bráne stoličku a cez ďalekohľad sa snažil zaostriť na miesta v areáli, kde ešte nikdy nebol.

V takých chvíľach sa cítil veľmi osamelo, deti prechádzali okolo brány zabraté do rozhovorov a chlapca sediaceho za tyčami na stoličke si vôbec nevšímali, akoby ho cez bránu ani nevideli.

Svojim spolužiakom zo Školy Edwarda Greyharda v Rolswicku totiž nesmel prezradiť, kde býva, a tak teda ani nikdy nemohol žiadneho z nich pozvať k nim domov. Otec vravel, že Škola prianí musí ostať aspoň čiastočne utajená. ,,Ale prečo?" pýtal sa ho zakaždým Mick, keďže na tom nevidel nič logické. ,,Škola prianí nie je pre každého, Mickael." Tak znela otcova priama odpoveď. ,,Sú ľudia predurčení na veľké veci, a tí si k nej cestu vždy nájdu, nech už akýmkoľvek spôsobom."

Postupom času tomu začínal čoraz viac rozumieť. Jeho spolužiaci o dopravníkoch ako stará telefónna búdka, skriňa plná harabúrd či požiarny hydrant na rohu ulice nemali ani šajnu. Keď niekedy slovkom spomenul, že nejakou z uvedených vecí prišiel ráno do školy, všetci si mysleli, že len žartuje. A mal tušenie, že len čo nastúpi na novú školu, objaví sa mnoho ďalších vecí ktorým by jeho spolužiaci nerozumeli.

Možno práve preto mal Mick zo Školy prianí taký dobrý pocit. Bude sa učiť v kruhu detí, ktoré sú ako on, a pred ktorými nebude musieť nič tajiť ani predstierať. Môže byť snáď niečo ešte lepšie?

S takými myšlienkami kráčal Mick za bratom a čoraz viac v ňom rástlo nadšenie. Kamenná cesta obkolesená dokonale obstrihanými tujami ich viedla stále vpred. Z nej tu a tam odbáčali iné vydláždené cestičky vedúce na rôzne miesta, ale chlapci kráčali len ďalej. Symetrické tuje po chvíli vystriedali vysoké jasene, ktoré takmer tvorili nad cestou alej. Pomedzi ich mohutné kmene Mick pozoroval rozľahlé trávniky, na ktorých vždy vídal toľko detí.

Časť stromov skončila a chlapci vyšli z tieňa znovu na slnko. Prešli popri rázcestí. Mick sa zahľadel, kam vedie druhá cesta vpravo, hoci to veľmi dobre vedel. Asi po dvesto metroch sa rozdvojovala do oblúka okolo kamenného prstenca, na ktorom husto rástli žlté a fialové kvety. A tam, priamo v jeho strede stál ten najväčší strom, aký kedy Mick videl. ,,Deravý dub," zamrmlal si len tak pre seba spomínajúc na všetko, čo o tom mieste Rody rozprával. A hoci to nebol práve najvznešenejší názov pre tak kolosálny strom, Mickovi sa zdal úplne úžasný.

Za kruhom s dubom uprostred bolo porozkladaných množstvo stoličiek a široké pódium so starodávnymi lampami po bokoch. Mick to vedel, aj keď z takej diaľky a najmä za vysokým stromom sa to už nedalo rozoznať. No pamätal si každé miesto v areáli, ktoré dostal niekedy tú možnosť si obzrieť.

Bolo mu ľúto, že sa tam nemôže ešte na chvíľu zastaviť, no keď videl, ako popredu je Rody, musel pridať.

Vtom mu však priamo pred nosom preletelo čosi veľké, sýtomodré. Mick zo seba vyrazil prekvapené vzdychnutie. Nemohol to byť... Alebo žeby áno?

,,Modrý cisár," zahundral sledujúc trepot krídel motýľa veľkého ako jeho dlaň, keby ju zovrel do päste. Tvor mieril k pestrým záhonom petúnií, ruží, gerber, tulipánov a ktovie čoho ešte, a Mick si horúčkovito prechádzal v hlave všetko, čo sa o tom motýľovi dočítal v jednom z maplehelmských cestovateľských časopisov.

Mimovoľne sa vybral za lietajúcim stvorením, ktoré sa hompáľalo vo vzduchu hore-dolu, tam a zase späť.

,,Mick," zakričal naňho spredu Rody. Neznelo to bohvieako veselo. ,,Mick, nezdržuj sa zase!"

Mick však nespúšťal zrak z motýľa. ,,Nemôžeš chvíľu počkať?" zavolal späť. ,,Toto je dôležitá vec. Kde sa tu len mohol vziať? Veď tie žijú iba v Austrálii!"

Chystal sa práve vkročiť za motýľom do záhona, keď sa k nemu prirútil Rody a nazlostene ho odtiahol za rukáv košele preč.

,,Prestaň kecať nezmysly," fľochol mu do tváre a už zase sa mračil. ,,Oficiálne by si tu ani ty nemal byť, tak ma počúvaj a pohni si!"

,,Viem, že si ma so sebou vzal len preto, aby som to za teba vybavil," vybehol naňho Mick, na čo sa Rody opäť bez slova otočil na päte. ,,Mlčanie znamená súhlas," pokračoval provokatívne. ,,Takže si zbabelec!"

Rody nereagoval. ,,Ale teraz vážne," ozval sa Mick po chvíli, keď mu myšlienky opäť zablúdili k motýľovi. ,,Ako sa sem dostal? Nemá tu ani správne podmienky pre život, ako to, že si tu len tak lieta?" zaujímal sa.

,,Priviezli ho sem," odsekol Rody, zrejme hrdý na to, že je opäť ten múdrejší. Inak by zrejme na Mickove otázky zďaleka kašľal.

,,Profesori?" nechápal Mick.

,,Nie, špeciálni tajní agenti!" odvetil ironicky. ,,Samozrejme, že profesori, ty trúba."

,,Ale prečo?" vyzvedal ďalej Mick, neberúc do úvahy Rodyho urážku.

,,Potrebujú predsa učebné pomôcky na hodiny SOZ," vysvetlil Rody, akoby to bolo úplne jasné.

Mick nevedel, pre aký predmet je SOZ skratkou, keďže tú v Rodyho rozvrhu nikdy nevidel. Žeby systematické obrábanie zeme?

Tam však už cesta končila a viedla ich priamo ku vchodu do školy.

Keď sa povie škola, mnohí si iste predstavia prízemnú budovu s nanajvýš troma poschodiami a stenami v ošumelej béžovej farbe, v lepšom prípade bielej. Pod oknami sa tu a tam skvejú umelecké diela sprejerov a stará omietka každú chvíľu opadáva.

Nech už pod pojmom škola vidíte čokoľvek, nič z toho nebude ani zďaleka podobné škole, akou je tá, pred ktorou sa chlapci práve ocitli.

Mick v úžase zaklonil hlavu, aby dovidel na najvyššie deviate poschodie budovy, a hoci ju už predtým videl mnohokrát z diaľky i zblízka, opäť mu padla sánka.

Táto škola – Škola prianí, bola celá akoby jeden žiarivý, nanovo obrúsený drahokam. Tisícky sklenených štvorcov ju pokrývali spredu, zozadu, i z každého uhla, ale vďaka špeciálnemu mliečnemu sklu nebolo vidieť dovnútra, len von. Napriek tomu však okná odrážali slnečné svetlo a lesk tak prechádzal cez celučičkú budovu.

A bola veru obrovská! Vytvárala akýsi oblúk, takže mal Mick pocit, akoby ho tie steny zo skla chceli objať. Bola to trochu desivá predstava, ako sa steny začínajú hýbať, aby ho zovreli v mohutnom objatí a napokon... rozmliaždili na kúsky.

Striasol sa a na krátku chvíľu mu stiahlo žalúdok. Niekdy ho prepadli takéto živé predstavy, až sa toho aj sám zľakol. No vzápätí sa mu opäť hruď naplnila nadšením.

,,Plánuješ ísť aj dnu," Rody podvihol obočie, ,,alebo tu chceš celý deň stáť a zízať?"

Mick sa prebral: ,,Jasné, že chcem ísť dovnútra!"

Privítalo ich mramorové schodisko pred splývajúcimi vchodovými dverami. Ak by nad nimi nebola tabuľa s názvom školy napísaným veľkými tlačenými písmenami, asi by Mick ani neprišiel na to, že je tam vchod. Ach, samozrejme, ešte tie schodíky. Ale inak dvere splývali úplne.

Dostali sa dnu opäť vďaka Rodyho žetóniku. Dvere cvakli a pootvorili sa.

Vestibul bol len akási malá predizba s dverami vedúcimi do kancelárie vrátničky. Ktorá bola, iste, prázdna, keďže všetok personál sa musel povinne dostaviť na poslednú prázdninovú schôdzu. To pravé sa ukázalo, až keď vošli ďalšími dverami z mliečneho skla do prízemnej haly. Tam, za týmito dverami sa končili Mickove znalosti Školy prianí a začínali nepoznané chodby, miesta a zákutia, na ktoré sa tak tešil.

Bohužiaľ, Rody nemyslel na to isté.

,,Opováž sa znovu niekde zdržiavať," varoval Micka vediac, že má zase v úmysle si všetko obzerať.

,,Dobre, dobre," zahundral Mick, no jeden pohľad nahor ho uchvátil natoľko, že sa znovu zasníval.

Na stene nad ich hlavami visel zlatý kruhový rám, a v strede purpurovofialová plocha, na ktorej sa skvel symbol zlatého pierka. Okolo neho boli štyri štvorcípe hviezdy, jedna modrá, druhá ružová, tretia strieborná a štvrtá zlatá. Keď sa zadíval lepšie, všimol si, že zlatý rám je posiaty čiarkami a číslami v rozostupoch, zo stredu pierka sa ťahali tri ručičky zakončené ornamentmi, každá smerovala inde. Boli to hodiny! A zároveň aj odznak školy. Obrovitánsky odznak školy visiaci na stene v ešte obrovitánskejšej hale. Úchvatné!

,,Mick, čo som povedal?!" hneval sa znovu Rody a ťahal Micka ďalej naprieč priestrannou miestnosťou.

,,Prečo sa vlastne tak ponáhľame?" uvažoval Mick. ,,Máme predsa kopu času!" Odrazu mu napadlo: ,,A prečo si ma nikdy nevzal so sebou dnu, keď máš kľúč ku každým dverám?" Utekal za Rodym pokúšajúc sa neodvracať zrak na úžasné obrazy, nástenky či čalúnené kreslá v hale. ,,Predstav si to," nadchýnal sa, ,,ty máš kľúč od každých dverí v tejto budove! A nikdy si mi o tom nepovedal! Ako si predo mnou dokázal tajiť takúto úžasnú vec tak dlho? Ja viem, som otravný, ale musíš uznať! Toto je paráda! Môžeš ísť kamkoľvek a kedykoľvek sa ti zachce..."

,,Takto to tu nechodí, Mick," odbil ho Rody. Na krátku chvíľu sa Mickovi zdalo, že to povedal smutne. Ale iba zdalo.

,,A ako teda?" dožadoval sa Mick odpovede.

Rody ukázal na ďalšie dvere, tentoraz však boli ťažké, kovové. ,,Ideme hore," vysvetlil stručne. ,,A už žiadne otázky."

Mickovi chvíľu trvalo, kým to pochopil: ,,Páni, tu je výťah? To je ešte lepšie, ako som čakal!" Skutočne ho to tešilo. Tým, že býval v dome, v Škole E. Greyharda výťahy nemali a na návštevy veľmi nechodieval, výťahy boli preňho čosi naozaj výnimočné.

,,Ako to funguje?" zaujímal sa, skúmajúc dvere odhora nadol.

,,Takto," odvetil Rody a stisol tlačidlo na stene vedľa.

Zvnútra však zaznel ozrutný zvuk, ktorý chlapcov natoľko prekvapil, až sa obaja mykli. Zo škárok, kde sa výťah mal otvárať vyleteli iskry. Ozvalo sa praskanie, a vzápätí hlasné BUM!!

Výbuch z výťahu vypľul dym do všetkých strán a ofŕkal bratov Crossových sadzami a zvláštnou čiernou tekutinou.

Mick si rýchlo prikryl oči a v panike ustupoval vzad pred dymom. Po chvíli sa sivý opar roptýlil po veľkej miestnosti. Výťah prestal praskať a vysielať iskry do ovzdušia. Kovové dvere však napodiv ostali živé, až sa Mick čudoval, ako sa cez ne ten dym dostal von.

,,Čo to – ech-hm, ech-hm – čo to bolo?" ozval sa kašľajúc. Celá tá situácia sa udiala tak rýchlo, že ani poriadne nechápal, čo sa vlastne stalo.

Rody klipkal očami, zrejme ho štípali od dymu. Bol špinavý na tvári, aj na oblečení. Všade čierne fľaky a čmudy. Potom sa Mick pozrel na svoju košeľu a zistil, že na tom nie je o nič lepšie.

,,Zrejme skrat," kašľal Rody. ,,Je pokazený! A práve ja som musel byť opäť ten, kto na to prišiel!" hneval sa.

,,Hej, ja som tu tiež!" Mick rozhodil rukami. ,,A ako to myslíš, opäť? Už sa ti to stalo?"

,,O dôvod viac ísť za otcom," vyhlásil Rody namiesto odpovede. ,,Musíme to ohlásiť."

Mick pozrel úkosom na neporušené výťahové dvere. Takto vyzerali celkom neškodne. ,,Nemyslím si, že nám niekto bude veriť," prehodil pochybovačne.

,,Ak nie, nech si to láskavo overia sami," zavrčal Rody. ,,Ja už po dnešku búdkam neverím!" dodal, zrejme majúc na mysli aj pohyblivú telefónnu búdku, čo mu tak zakrútila žalúdkom.

Vybral sa na opačnú stranu haly, kde sa skvelo biele široké schodisko.

,,Ale sme celí špinaví!" namietal Mick.

Rody si len oprášil nohavice, ale odvetil: ,,To je jedno. Ideme hore."

Mick sa zahľadel na schody. ,,Poschodie...?" nadvihol spýtavo obočie.

Rody vyslovil strašné slová: ,,To najvyššie."

,,To snáď nemyslíš vážne!"

Ale myslel.

Mick sa teda s nevôľou pustil hore schodmi. Škola prianí bola úžasná, to áno. Ale schody? To bolo to jediné, čo by na tejto krásnej, modernej budove bez váhania vygumoval, keby sa dalo.

Cestou hore premýšľal nad tým, ako oca poprosí o kľúče pred toľkými ľuďmi. Bolo mu jasné, že Rody tam dnu pošle jeho. Nad slnko jasné. No vtom mu napadlo, že by to mohol aj akosi využiť.

Ak sa bude správať ako džentlmen, predvedie svoju sčítanosť a bude sa vyjadrovať vznešene, možno tým ohúri nielen otca, ale aj iných profesorov. To by bola paráda! A bude na škole obľúbený ešte predtým, ako vôbec začne školský rok. Pri tej predstave sa mimovoľne pousmial.

Napokon dorazili až na deviate poschodie. Pre Micka to bola neskutočná úľava, stačilo by totiž ešte jedno poschodie, a už by si necítil nohy.

,,Tu je zasadačka," ohlásil Rody s pohľadom upretým na dvere hneď oproti, na začiatku širokej chodby. Nevyzeral tak zadýchaný ako Mick, zrejme si na nekonečné schodiská už za ten čas zvykol.

Mick sa už-už chystal ku dverám vykročiť, keď ho Rody šokoval slovami: ,,Ostaň tu a ani sa nehni, kým to nevybavím, jasné?"

Mick bol z toho úplne mimo. ,,Čože? Ty tam ideš sám?"

,,Jasné že áno," odsekol mu brat, ,,nenechám sa strápniť."

Nemohol tomu uveriť. Odrazu mu bolo akosi ľúto, že sa na tú úlohu napokon odholal Rody sám. Možno k tomu prispelo aj to, ako ho nazval zbabelcom, ktovie. No Mick sa už nehodlal vzdať svojej predstavy predviesť sa pred profesormi.

,,Počkaj, tak ti aspoň pomôžem!" dožadoval sa.

,,Nie Mick," prísne mu nakázal Rody. ,,Zostaneš tu!"

,,Ani náhodou!" stál si Mick za svojím, a to už otváral dvere do zasadacej miestnosti.

Ovanul ho chladný vánok, a len čo vkročil dnu, pocítil v sebe zvláštny nápor energie a humoru. Pripadal si ako kdesi v Paríži, a tak nečudo, že začal po francúzsky, nehľadiac na to, že sa naňho upierajú desiatky očí dospelých ľudí.

,,Mesdames et messieurs, s'il vous plaît o prepáčenie," začal rozhadzujúc elegantne rukami, ,,mladý pán Roderick Bastien Cross prišiel žiadať predrahého père nášho o clés od domu nášho..."

,,Mick, čo to stváraš?" zasyčal mu Rody za chrbtom ťahajúc ho von. ,,Okamžite prestaň!"

V sále to začalo nepokojne šumieť. Niektorí profesori sa nechápavo otáčali ku dverám, iní sa pokúšali zakryť pobavenie.

,,Pán Cross, zrejme vás zháňajú," ozval sa milý, no zároveň vznešený hlas. Jeho majiteľka, čiernovlasá žena sediaca za vrchstolom sa nebadane pousmiala.

Louis Cross, otec chlapcov, vstal a opatrne odsunul svoju stoličku. ,,S prepáčením, madam Riversová," kývol hlavou k žene a vybral sa pomalým, elegantným krokom ku dverám. Na tvári nemal ani náznak rozladenia či hnevu, no chlapci veľmi dobre vedeli, že ich je otec skvelý v krotení emócií.

Mick si až prineskoro uvedomil, akého činu sa to dopustil. Prečo vlastne začínal s tou francúzštinou? A vôbec, ten čudný slovosled – museli si myslieť, že to v hlave nemá v poriadku. To už otec za sebou zatváral dvere a na jeho tvári sa začali objavovať skutočné emócie. A neboli práve pozitívne.

Mick už sa pripravoval na spŕšku hnevlivých slov na jeho účet. Preto ho prekvapilo, keď sa otec obrátil najprv k Rodymu.

,,Roderick, prečo si sem priviedol brata? Ešte tu nemá čo robiť!" vynadal mu takmer pošepky, akoby nechcel, aby to Mick počul.

,,Ale veď už zajtra začína škola," bránil sa Rody taktiež polohlasne.

,,No ešte nie je zajtra," odvetil otec a vzdychol si. Až potom sa obrátil na Micka.

,,Čo to malo znamenať, Mickael?" dostal zo seba vážnym tónom, so zachmúrenou tvárou. Tmavohnedé vlasy mal ulízané dozadu a v čiernych nohaviciach a bielej košeli pôsobil naozaj profesionálne.

,,Ja..." Mick hľadal správe slová.

,,A čo tu robíte tak skoro? Nevysvetlil som vám jasne, že máte ostať v Maplehelm?" Z hnedých očí mu sršalo pobúrenie.

,,Veď práve to...!" pokúšal sa Mick vymyslieť obhajobu. ,,Zabudol som a ehm... prišli sme ťa poprosiť o kľúče. Rody otvoril dvere žetónom a... A potom ten výbuch!" jachtal ukazujúc na svoju špinavú košeľu.

Otec sa vzpriamil. ,,Dosť," zastavil ho, ,,pokiaľ nemáš v hlave jasnú predstavu o tom, čo chceš povedať, radšej nehovor nič." Bola to zvyčajná fráza ich otca, no Mick sa cítil strašne ponížene, že bola adresovaná jemu. Oco väčšinou takéto slová hovoril Rodymu, Mickovi málokedy. Bolo jasné, že chce mať zo synov slušne vychovaných, uhladených a perfektných mladých mužov. Lenže to často dával najavo dosť prísnymi spôsobmi.

Napokon Rody otcovi vysvetlil omnoho solídnejšie, čo sa vlastne udialo, že si prišli vypýtať kľúče a aj že sa pokazil výťah. Otec trpezlivo počkal, kým jeho syn dorozprával. Potom krátko prikývol a zalovil vo vrecku nohavíc.

,,Nech sa páči," odvetil, akoby všetko bolo v poriadku a podal Rodymu zväzok kľúčov. ,,Bežte hneď domov. A ty sa nikde nezdržiavaj, Mickael. Až zajtra sa tu budeš môcť poobzerať. Pripravte sa na nový školský rok, všetko tak, ako sme si naplánovali, dobre?"

Mick cítil, že z otca trochu opadol hnev, no bál sa, že doma to bude opäť inak. Nemohol to predsa len radšej nechať na Rodyho? Teraz si pohneval nielen otca, ale sa strápnil aj pred celým personálom. Úplný opak toho, čo si predstavoval. A ani sa nevedel poriadne obhájiť. Toľká hanba!

S takýmito myšlienkami hľadel Mick do zeme a keď sa Rody ozval, pridal sa k nemu slovami: ,,Áno, otec."

,,A nech sa to už neopakuje," dodal vysoký muž a bez ďalších slov sa vrátil späť do zasadacej miestnosti.

Dvere sa za ním zabuchli, a to bolo znamenie pre Rodyho, aby vypukol do hnevu. ,,Prečo to len robíš, hm?! Prečo vždy musíš na seba ťahať pozornosť?"

,,Ja som nechcel...!" Vlastne ani nevedel, čo chcel povedať.

,,Spravím z tvojho prvého dňa v škole katastrofu, to si píš!" pohrozil mu brat a už sa hnal svižne dolu schodmi.

Mick bol trochu sklamaný. No keď si spomenul na ten skvelý pocit, ako otvoril dvere zasadačky a cítil sa ako v Paríži, musel sa usmiať. Akoby mama bola na chvíľu späť...

A to sa už Mick usmieval akoby sa ani nič zvláštneho nestalo. Takto som si posledný deň prázdnin nepredstavoval, pomyslel si zotierajúc si sadze z líca.

No nič. Doma ho čaká poriadna sprcha.