Pelech, plná miska, hrejivá náruč svojho pána. To je sen každého psa, či už túlavého alebo z útulku. 

Útulok, akási čakáreň, či väzenie. Trocha jedla, trocha tepla a ešte menej pohladenia, no súputníka si nevyberieš. Predstavte si takú malú čivavu, ktorej do klietky prinesú veľkého boxera z ulice. Asi každý vie, čo sa tam stane. 

Bohužiaľ niektorí nemajú toľko šťastia, aby sa do útulku dostali. Ich domovom je ulica. Ťažký to život. Túlajú sa ulicami, ľudia sa im vyhýbajú a boja sa ich. 

Aha, tam je jeden! Pravidelný zákazník kontajnera za lahôdkami, kde čakáva kým predavačka vynesie nepredané zvyšky. 

Vtedy nastane jeho čas, vlezie doňho a zblajzne čo sa dá. Ako tak sýty zalezie do tmavej uličky, tam ,,býva" Deň trávi sám, naháňaním mačiek, holubov alebo ako sa situácia vyvinie. Všetci sa mu vyhýbajú oblúkom, ale on si už zvykol. Užíva si slobodu, neviaže sa k nikomu. 

Až raz začul bolestný krik. Chlpáč sa zvrtol tým smerom. A čo nevidel? Akási skupinka bila, kopala chlapa na zemi. 

Sám nevedel, čo mu to napadlo, ale so zúrivým brechotom sa rozbehol k nim. Všetci sa ho zľakli a utekali preč. Bodaj by aj nie, keď vyzeral ako besný. Aj pán na zemi sa ho zľakol, no nevládal ujsť. 

Keď videl, že sa mu pes nechystal ublížiť, pozviechal sa zo zeme, poďakoval za záchranu a odkríval preč.

 Až po chvíli si všimol, že nešiel sám. Za ním kráčal jeho štvornohý záchranca. ,,Hej psík, už môžeš ísť, doma ťa isto čakajú." Pes naňho uprel nechápavý pohľad, naklonil hlavu napravo potom naľavo. ,,No tak , bež. Neotravuj." Povedal ráznejšie, človek zvyknutý na samotu. No on sa nechystal odísť. Jemu z nepochopiteľných príčin srdce vravelo ostať. Muž si povzdychol, ale na koniec to nechal tak a pokračoval v chôdzi. Pes šiel za ním ako chvostík. 

V tom sa pán zastavil druhýkrát. Rýchlim pohľadom si obzrel sám seba. Voľakedy hnedý kabát, dnes už špinavý a otrhaný, vlasy a barda na nerozoznanie. Otočil sa ešte raz a skoro akoby sa díval do zrkadla. Hnedá krátka srsť, taký akurát veľký a poriadne špinavý. Plemeno si hádať netrúfol. Od toho okamihu im bolo jasné, že sú pre seba ako stvorený. 

A tak spolu zmizli v tmavej a špinavej uličke. Na jej konci si obaja sadli na kopu kartónov, kde si muž ako vždy prešmátral vrecká. V jednom z nich našiel polovicu rohlíka. Aj s tým málom sa podelil so svojim novým priateľom. Pes pomaly olízal mužovi ruku, ktorú mal položenú na nohe. Bolo to akési gesto vďaky. Odrazu sa pes rozbehol preč.  Vbehol do neďalekej uličky, v ktorej bola kartónová krabica. Bola to jeho krabica, jeho ,,domov". 

Chlap ostal smutný, lebo sa zdalo, že mal aspoň na chvíľu kamaráta a ešte k tomu s rovnakým osudom. Obaja boli bezdomovci. Nálada sa mu zlepšila, keď spoza rohu vycúval pes a ťahal za sebou svoj ,,domov". Hneď sa začal smiať a pomohol mu. 

Štvornohý sa uvelebil do krabice a mužovi to až vtedy došlo. Ten pes sa k nemu prisťahoval. Ten moment ho pobavil. ,,Ja som Ľuboš, a ty?" Zoznámil sa so svojim novým spolubývajúcim. ,,No počkať, ty si PES, asi mi neodpovieš," skonštatoval Ľuboš ,,dobre, ja ti teda meno dám!" Chvíľu rozmýšľal a nakoniec prehovoril. ,,Čo takto Dunčo?" Pes zavrčal. ,,Takže asi nie. Alebo Muro?" Ozval sa ostrejší nesúhlas. ,,Och, veď to je meno pre mačku," napadlo mužovi. 

Tak to pokračovalo ešte hodnú chvíľu, no za každým sa ozvalo nesúhlasné vrčanie. ,,Tak ja už neviem, čo tak napríklad Psík?" tentokrát sa ozvalo súhlasné zaštekanie. Súhlasí! ,,Si celkom vyberavý, vieš o tom?" Zasmial sa Ľuboš a pes sa mu otočil tvárou preč. ,,Urazil si sa na mňa? Takže máme tichú domácnosť?" Zase sa z chuti zasmial. Už si ani nespomínal, kedy sa tak dobre zasmial. ,,Z nás budú dobrý kamaráti," skonštatoval Ľuboš a chystal sa ísť spať. 

Ustlal si na kartónoch a keďže k večeru už bývalo chladno, snažil sa všemožne zahriať. Po chvíli sa Psík postavil , prišiel k nemu, ľahol si a hlavu vopchal pod Ľubošovu ruku. Vyzeralo to akoby ho objímal. 

Netrvalo dlho a z nich dvoch sa stala nerozlučná dvojka. Spolu chodil každé ráno na raňajky do lahôdok, teda do kontajnera za nimi. Spolu sedávali na zemi a žobrali od okoloidúcich peniaze. Spolu každý večer ulíhali v bočnej uličke do ,,postele". Trávili spolu všetok čas a bolo im spolu dobre. Dokonca si Ľuboš našiel prácu. Nebolo to nič svetoborné, ale aspoň niečo. Chodil predávať časopisy, noviny a podobné veci. 

Neskôr sa na nich usmialo šťastie a už nebývali v tej uličke, ale v útulku pre bezdomovcov. Najprv tam Psíka nechceli, ale Ľuboš ich uprosil. Boli to dva mesiace čo mali takéto šťastie a boli za to vďační. 

Práve teraz stoja na ulici a predávajú noviny, keď sa zrazu Ľuboš strašne rozkašle. Nič si z toho nerobí, veď takto kašle už celý týždeň. ,,Asi to bude chrípka," povie. Psík naňho však pozerá skúmavým pohľadom. Cíti, že s Ľubošom nie je niečo v poriadku. 

Keď predajú všetky noviny, poberú sa domov. Počas cesty sa naháňajú, vystrájajú, šantia a neprestávajú do seba pošťuchovať, ani keď už sú doma. Všetci sa na nich dobre zabávajú.

Ďalšie dni prebiehajú v rovnakom duchu. Teda až na to, že Ľuboš každým dňom kašle a chradne viac a viac. Podpísal sa na ňom život na ulici. 

Už je to päť dní, čo Ľuboš nevládze vstať z postele. 

A Psík? Ten pri ňom leží celý ten čas a smutne sa naňho pozerá. Nikto ho odtiaľ nevie dostať. Vôbec nežerie, len tam tak leží a smutne kňučí. 

Na pätnásty deň Ľuboš zomrel. 

Pochovali ho dôstojne. Zišli sa tam všetci jeho priatelia z útulku. Dokonca prišla aj nejaká jeho rodina. Nesmel tam chýbať ani Psík.  Ten keby vedel plakať, nerobil by nič iné. Smútok mu bolo vidieť v očiach.

Po pohrebe všetci odišli. Ostal tam iba on sám. Teda to si aspoň myslel, až kým sa mu neprihovorila žena. Patrila k Ľubošovej rodine. ,,Ahoj psíček, ty asi nemáš rodinu. Si osamelý, však? Poď, u nás máš dvere otvorené," povedala. Vyzerala byť milá, ale Psík na ňu len smutne pozeral, no neprišiel ani o krok bližšie. 

On nebol osamelý. Každý kto ho mal tú česť poznať vedel, že s Ľubošom boli nerozlučná dvojka. Len ON a ĽUBOŠ, nik iný.

A on sa už rozhodol.

Zbohom Ľuboš.

Odišiel.