Písomné skúšky sa nebezpečne blížili. Každý deň som sedel neustále zamknutý vo svojej izbe drviac do seba každý predmet, ktorý sa na U.A. učíme. Mama si o mňa robila i starosť, ale to že nežijem len učením ju presvedčili časté hovori od Uraraky a Iidy, ktorí neustále - najmä Uraraka - prosili o pomoc. Áno, v našej triede si asi jediný píšem poznámky. Samozrejme nie som jediný. Kacchan si napríklad tiež všetko zapisuje! Čo ma pravdu povediac celkom prekvapilo. Kacchan predsa len nevyzerá ako ten typ študenta, ktorý vôbec pozná zošity. Ale je pravda, že doňho by som nepovedal mnoho vecí, nebudem si klamať.

Práve kráčam s Urarakou a Iidom do jedálne na obed, keďže nám práve odzvonilo na obedňajšiu prestávku, na ktorú som sa tešil viac ako domov ak by som mal byť úprimný. Celkom ma aj zaujíma, čo dnes bude! Väčšinou varia naozaj skvelo aj keď ide o obyčajnú ryžu! Dobre, možno trošku preháňam, ale môžete ma obviňovať? Som na U.A.! Škole, kde študovalo tisíce profesionálnych hrdinov! Na škole mojich snov!

Ako som tak sníval tak som ani nepostrehol, že už sedím za stolom aj s táckou s obedom. Uraraka sa na niečom smiala a pritom pozerala na mňa a Iida sa snažil neuškierať.

,,Mrmlal si, Deku-kun!" vyhŕkla so smiechom Uraraka a ja som si okamžite zakryl ústa.

Sprostý zlozvyk. Nikdy neviem kedy mrmlem a kedy nie! Je to naozaj hnusné! Najmä, keď nechcem aby niekto počul moje myšlienky. Naozaj to je obrovská nevýhoda... hlavne vtedy, keď dúfam v to, aby som nedostal výbuch do tváre od Kacchana...

,,Neboj sa, Midoriya. Nebolo ti rozumieť nič dôležité," povedal Iida a poupravil si okuliare na nose.

,,Skôr dúfam, že mi nebolo vôbec nič rozumieť," preniesol som a nervózne sa usmial.

,,Robíš z toho veľkú vedu, Deku-kun! Nie je zlé si sem tam zamrmlať!" vhŕkla milo Uraraka, ktorej asi nedochádza, že mrmlanie mi zostalo od detstva.

Na to som už neodpovedal a namiesto rozprávania sa dal do jedla z našej jedálne. Varia tu dosť dobre a preto si nezabúdam oblizovať pery po každom druhom súste, ktoré sa ocitne v mojich ústach. Uraraka a Iida sa zrejme rozprávali o skúškach, ktoré nás len čakajú. Pravda - Uraraka si minulý týždeň dohodla s Yaoyorozu doučovanie. Povedala, že najprv chcela poprosiť mňa, ale nechcela ma trápiť niečím tak hlúpym. Náhodou by som jej rád pomohol! Ale nechal som to tak, navyše s Urarakou sa neradno hádať. Väčšinou to nikam nevedie.

Moc som sa zahrabal do svojich myšlienok, že som ani nevnímal opakované "Midoriya", ktoré sa ozývalo za mojim chrbtom. Spamätal som sa, keď do mňa zo zadu osoba ťukla. Otočil som hlavu a zazrel vlasy rozdelené na bielu a červenú polovicu. Na tvári sa mi rozlial široký úsmev.

,,Ahoj, Todoroki-kun!" vyhŕkol som a usmieval sa akoby to bol môj posledný úsmev.

,,Midoriya, potreboval by som sa s tebou dohodnúť na jednej veci," preniesol jeho monotónnym hlasom a zabodol pohľad do mojich šťastných očí.

,,Počúvam!" preniesol som a stále sa usmieval.

,,Potrebujem doučovanie matematiky."

.

.

.

.

.

,,Eh?" môj tupý výraz donútil Uraraku, aby vybuchla do hurikánu smiechu a Iida sa tiež uškŕňal, len Todoroki zostal nemo stáť.

,,Potrebujem, aby si ma doučoval z matematiky," zopakoval a stále na mňa pozeral čakajúc na moju odpoveď.

,,J-jasné! Môžme sa po škole stretnúť u teba-"

,,U teba," nenechal ma ani dohovoriť a hneď mi skočil do reči.

,,T-tak u mňa! Mama nám zrejme prichystá nejaké občerstvenie a-a-a..." ani neviem čo som zo seba chcel vykoktať, ale viem si predstaviť svoju tvár ako sa pomaly varí v červenej farbe mojich líc.

Todoroki na to len prikývol a preniesol: ,,Po škole, Midoriya."

Ja som stále nervózne bľabotal a ani si nevšimol, že červeno-bielo vlasý chlapec odišiel. Uraraka sa pomaly hodila do svojho obeda. Smiala sa na celú jedáleň a Iida sa ju snažil upokojiť keďže privolávala viac pozornosti akoby sme si želali. Keď Uraraka konečne chytila dych tak sa pozrela na mňa uškŕňala sa ako hrdá mater.

,,Deku-kun si nám zariadil rande a ani nepotreboval moju pomoc! Som na teba hrdá, Deku!" jačala Uraraka a pritom ma búchala po chrbte.

,,N-N-Nie je to rande! Je-e to le-len doučovanie!" vyhŕkol som a ešte viac sčervenal.

-----------------------------------------

Vybehol som z dverí školy a pri bráne zazrel Todorokiho ako chladným výrazom vraždí svoj mobil. Prstami udieral po spodnej časti displeju. Zrejme niekomu písal a podľa jeho tváre mu to mohlo byť buď jedno alebo bol naštvaný. Vsadím sa, že to bola kombinácia obidvoch možností.

Potiahol som si svoj veľký žltý ruksak na chrbte, aby mi nespadol a s hlbokým nádychom kráčal smerom k Todorokimu. Podľa úškrnov naokolo a občasného smiechu som musel vyzerať naozaj komicky. Možno to bude tým, že som pomaly chodil ako robot a nie ako človek. Izuku spamätaj sa! Je to jedno hlúpe doučovanie a Todoroki je jeden z tvojich veľkých kamarátov! Tak sa upokoj! Nejdeš na rande s Urarakou alebo niečo také!

,,Ahoj, Todoroki-kun! Môžme ísť?" preniesol som s veľkým úsmevom na tvári.

,,Uhm," preniesol monotónne a prikývol.

Kráčali sme vedľa seba v trápnom tichu. Čo si budeme klamať ani jeden z nás nemá s tým druhým tému na rozoberanie. Celú cestu som sa nervózne ťahal za rukáv školskej uniformy, pozeral po muchách a kamienkoch, sem tam autách. Todoroki ma len mlčky nasledoval k môjmu domu kam sme vďaka pánu došli celkom rýchlo. Odomkol som dvere a spolu s Todorokim vošiel dnu.

Vyzuli sme sa a Todoroki si okamžite začal obzerať chodbu môjho príbytku, o ktorý sa delím ešte s mamou.

,,Chceš niečo? Pitie, jedlo?" preniesol som len tak medzi tichom.

,,Ani nie. Kde máš izbu?" spýtal sa a ja som len nechápavo nadvihol obočie.

,,Učiť sa budeme tam nie?" preniesol akoby to bolo viac ako jasné.

,,J-jasné!" vyhŕkol som a nervózne sa pohladil po zátylku.

Čo to so mnou je?! Je to len doučovanie! Len Todorokimu vysvetlím zopár vzorcov a pôjde domov! Koniec! Bodka! Správam sa horšie ako Mineta, keď má nakúkať do dievčenských šatní. Doteraz mám v hlave ten obraz, keď ho Jiro pichla do oka. Zrejme na to nikdy nezabudnem. Predsa len stál som presne vedľa neho.

Ja i Todoroki sme vyšli schody a prešli chodbou k mojej izbe. Dvere do mojej izby nie je ťažké nájsť - ceduľka s menom Izuku svietila na celú chodbu. Todoroki si ju prezrel pred tým ako vošiel do mojej izby, kde ho okamžite upútali plagáty All Mighta po všetkých stenách. Moje poličky boli plné All Might vecí ako sú figúrky, kartičky a hry. Otaku sa od detstva pozná. Mama sa vždy na mojej závislosti len zasmiala. Ale aj ja sa na tom vždy smejem. 

,,Tak teda," preniesol som a posadil sa na koberček na mojej zemi, ,,s čím začneme?"

Todoroki stál a pozeral na mňa. Nemo sme na seba hľadeli, kým som sa naňho spýtavo nepozrel. Okamžite si vytiahol zošit matematiky z tašky a posadil sa ku mne na zem. Otvoril zošit na jednej zo stránok popísaných vzorcami, príkladmi a obrovským množstvom šipiek a škrtancov. Prebehol aj zopár stránok, na ktorých bolo narysovaných zopár kociek, kvádrov, trojuholníkov a ihlanov. Matematika na strednej škole ako U.A. je naozaj zložitá. Myslím, že ja sa učiva držím dosť dobre. Predsa len na testoch som skončil štvrtý a teraz nás čakajú koncoročné na ukončenie roka. 

,,S týmto by som začal," preniesol chladne Todoroki, keď otvoril stránku plnú rovníc a výpočtov, kde bolo pomaly viac písmen ako čísel.

,,Dobre teda! Začneme tak zľahka! Dúfam, že tu niekde mám zopár papierov..." a odtiaľto sa začalo niekoľko hodín vysvetľovania spôsobov výpočtu, hľadania odpovedí a dávaní jednoduchých príkladov na výpočet.

Todoroki sa učil rýchlo. Keby to bola Uraraka tak mám pocit, že tú by som nikdy nič nedoučil. Raz keď som jej vysvetľoval zopár vecí z fyziky tak zaspala len ako som vyslovil f. Čas nám ubiehal rýchlo a zároveň pomaly. Todoroki bol väčšinu času vážny, za to ja som bol len nervózny a neustále neistý tým čo vlastne rozprávam. 

,,Za chvíľu som naspäť," preniesol som, keď som započul ako dolu treskli dvere.

,,V poriadku," preniesol monotónne Todoroki počítajúc ďalšiu z rovníc, ktoré som mu nadiktoval z učebnice.

Vstal som zo zeme, vďaka čomu sa odkotúľali asi tri ceruzky a jemne pokrčilo niekoľko papierov plných rovníc, výpočtov, zlomkov, písmen a hlúpostí. Vybehol som z dverí ako riadená strela a utekal dolu schodmi až do kuchyne, kde mama vykladala nákup z asi štyroch tašiek s logom obchodu, v ktorom bola.

,,Ahoj, mama!" pozdravil som so širokým úsmevom na tvári a okamžite k nej pribehol pomáhať s nákupom.

,,Ahoj, Izuku! Prosím odložil by si fľaše do spodnej skrinky pod drezom?" preniesla a ukázala na zrejme najväčšiu a aj najťažšiu tašku, ktorú položila k rohu stola.

Prikývol som a okamžite začal vyťahovať fľaše vody z tašky. Otvoril som skrinku a začal fľaše ukladať jedna vedľa druhej. Mama vyberala ostatné veci. Keď som dokončil svoju prácu tak som sa otočil k mame.

,,Mama, Todoroki-kun prišiel kvôli učeniu. Sme hore v izbe, keby si niečo potrebovala," oznámil som a okamžite sa začal vracať do svojej izby, kde by mal byť Todoroki.

Vybehol som schody a vletel do mojej izby ako hurikán. Todoroki zdvihol hlavu a v rukách držal - moje zápisky! Ak som dobre videl tak mal otvorenú stránku, kde som načrtol Todorokiho postavu a čítal si, čo mám o ňom zapísané. Rýchlo som k nemu pribehol - nezabudol som tresknúť dverami až spadol balíček kartičiek super hrdinov z mojej poličky -  vytrhol som mu notes z rúk a začal sa červenať.

,,Bol si dlho preč," preniesol a ukázal na notes, ,,mal si ho položený na nočnom stolíku."

,,Viem!" vyhŕkol som a hodil notes na posteľ.

Spadol som na zadok na zem a povzdychol si. Pozrel som na Todorokiho zošit, kde mal už vypočítané príklady. Rýchlo som si pozrel výsledky v mojom zošite a pozrel na tie jeho.

,,Todoroki, máš to správne!" vykríkol som veselo a ukazoval na moje a jeho výsledky, ,,už ti to ide!"

Todoroki neodpovedal. Namiesto toho sa mi pozeral do očí. Dosť intenzívne ak mám pravdu povedať. Nevedel som či ma znervózňoval jeho pohľad alebo fakt, že mal jedno oko modré a druhé sivé. Možno obidve veci naraz.

,,Todoroki-kun?" ozval som sa nechápavo.

Do ruky vzal obidva zošity, ktoré som držal a položil ich na zem. Svojimi rukami chytil tie moje. Pozeral mi do očí. Cítil som, ako mi krv nabehla do tváre. Srdce mi bilo ako zbláznené. Raz rýchlo a potom pomalšie. Mal som chuť utekať. Chcel som zobrať nohy na ramená a zmiznúť. Nervózne som sa neustále vrtel na mieste. Nedokázal som ani poriadne sedieť!

,,Midoriya, vysvetlíš mi ešte jednu vec?" spýtal sa a vôbec nevnímal blízkosť našich tvárí, ktorú som ja vnímal viac ako moc.

,,A-a-a-akú?" nervozita mi zrejme nahradila krv - nič iné som necítil.

,,Čo znamená, keď mi rýchlo tlčie srdce? A prečo sa to deje len v tvojej blízkosti?" preniesol a naďalej mi intenzívne hľadel do očí.

Slová ma opustili. V tej chvíli som musel vyzerať ako rubíny. Rovnako červený. Myslel som, že sa mi mozog uvaril vo vlastnej šťave. 

,,EH?!" vykríkol som a odtiahol sa kryjúc si tvár.

,,T-t-t-t-t-t-to j-j-j-j-j-je p-p-p-p-pre-e-e-et-t-t-to, le-le-le-lebo, no-o-o-o..." koktal som, nedokázal som to jednoducho povedať.

Todoroki naďalej čakal moju odpoveď. Pozeral na mňa a ja som sa pohľadom díval len na plagáty All Mighta, pretože priamy očný kontakt by som zrejme nezvládol. Krv sa mi naliala do líc. Nádych, výdych.

,,Tento pocit je často opísaný v knihách ako náznak toho, že.... že... že máš niekoho rád," preniesol som a naďalej sa červenal.

Srdce mi búšilo akoby namiesto hrude mal bubon. Pohľad som zabodol do zeme. Nedokázal som sa na Todorokiho pozrieť. Bolo mi to nesmierne trápne a hlúpe... Zrazu mi dve ruky chytili tvár. Akurát hneď som sa odtrhol. Popálil ma a zároveň takmer zmrazil!

Pozrel som na Todorokiho držiac si líca. Z jeho ľavej ruky pomaly stúpala para, ktorá bola zrejme dosť horúca a z pravej ruky stúpala para, ktorá sa mohla možno vyrovnať aj našej mrazničke. Až teraz som si všimol ako začína byť nervózny. Snažil sa upokojiť svoj quirk, ale nešlo mu to. Zrazu sa z pod jeho pravej nohy začala tvoriť jemná námraza.

,,T-Todoroki!" vyhŕkol som a rýchlo ukázal na zem pod ním.

Okamžite priložil prst k podlahe a rozpustil námrazu. Začal ovládať svoj quirk a pomaly ho dostával do normálu. Vydýchol si a ja tiež. Začal som sa smiať. 

,,Midoriya?" nerozumel mi.

Správal som sa ako chalan v puberte - čo vlastne stále som! Smial som sa ako zbláznený. Po chvíli som započul slabý chichot od Todorokiho. Prekvapene som pozrel na chlapca, ktorý si držal ruku pri ústach, aby nebol jeho smiech moc počuť. Oči mal privreté a ramená sa mu jemne nadvihovali počas smiechu, ktorý tlmil rukou.

Opatrne som sa k Todorokimu natiahol. Pozeral som mu do očí. Pomaly odtiahol ruku. Nahol na stranu hlavu. V ten moment mi pripomenul zmätené mača. Keby mal ušká tak ho asi za ne poškriabem. 

,,Shouto..." šepol som smerom k jeho tvári a zavrel oči.

Natiahol som sa a jemne sa dotkol perami tých jeho. Neodťahoval som sa ani nehýbal. Len som takto stál spojený s Todorokim. Odtiahol som sa a otvoril oči. Uvedomil som si čo som spravil a sčervenal ako čerešne.

Schoval som si tvár do najbližšieho vankúša a vykríkol doňho.

-----------------------------------------

Ešte v ten večer Todoroki odišiel a poďakoval za doučovanie. Teraz sedím nad písomkou z angličtiny, ktorej skoro vôbec nerozumie. Vypĺňam otázky skôr podľa citu a nie poučiek. Pri najhoršom to dopadne na trojku. 

Odovzdal som svoj papier medzi poslednými a zmordovane spadol do lavice. Len čo zazvonilo tak som si vytiahol ďalší predmet a zmučene si opäť ľahol. To by ma, ale nesmel vyrušiť niekto, kto sa oprel o moju lavicu a čakal kým sa donútim naňho alebo na ňu pozrieť. Zdvihol som zrak a okamžite som sa prebral. O lavicu sa opieral Todoroki-kun, ktorý na mňa opäť intenzívne hľadel.

,,Po včerajšku sa mi zdá tá matematika naozaj ľahká," preniesol monotónne, ,,Ešte raz ďakujem, Midoriya."

,,T-to nestojí za reč, Todoroki-kun!" vyhŕkol som a usmial sa.

,,Ale ešte ľahšie mi príde pochopenie toho pocitu, Midoriya," preniesol a ukázal na svoju hruď a následne pery.

,,Todoroki-kun?" pochopil som čo myslel, ale dúfal som, že myslel niečo iné.

,,Je to rovnako jednoduché ako matematika, Izuku. Mám ťa rád."

[2369 slov]

°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°

Slová nakoniec [Výkec autorky]:

Takže! Keďže sa zo mňa stal obrovský fanúšik Boku no Hero Academie a som správna Fujoshi tak mi to nedalo nenapísať na tieto dve srdiečka krátku fanfikciu! A verte mi toto je ešte relatívne krátke (ehm.... jedenásť tisíc slovná kapitola na EreRi fanfikcii, u ktorej dostala blok...).  

Síce viac shippujem KatsuDeku (alebo všetkých troch naraz :33), ale uznajme - TodoDeku má svoje krásne čaro a preto to každý z nás shippuje! 

A keďže nám aj končí školský rok tak som vám musela dať nejakú odmenu za snahu v škole! Hlavne pre seba! Musím si napísať fanfikciu v slovenčine, keďže na Wattpade (a aj FanfictionNete) sú len anglické! Musím si spraviť proste radosť :D 

Inak ak by ste chceli vedieť koľko TodoDeku/KatsuDeku fanfikcii som už čítala - stačí si pozrieť moje zoznamy kníh - mám len jeden na My Hero Academia fanfikcie. 

Plus ešte vám spravím jednou vecou radosť! V lete (možno tak koncom júla) možno ale naozaj možno príde na svet jedna EreRi fanfikcia, na ktorej nejakú dobu pracujem. Takže. Budeme mať aktívne a upísané leto!!! Tešíte sa? Ja áno :D

Am_Pple