V diaľke hrmelo a blesky bolo vidieť v šere. Kika sedela na verande domu a sledovala výjav pred sebou. Už ako malá milovala takéto počasie. Lákalo ju omnoho viac ako to slnečné. Všetci na okolo ju nechápali, kto už len môže mať rád upršané počasie?

Ešte maličkú chvíľu sa pozerala pred seba, no potom sa náhle dvihla a vykročila k bráničke. Nenamáhala sa otváraním, jednoducho nízku bránku prekročila a vydala sa preč.

Sama nevedela kam ju kroky zavedú, ale aj tak kráčala rovno za nosom. Kráčala dopredu s hlavou sklonenou, pozerajúc na kamienky, ktoré jej odskakovali spopod tenisiek. Betónový chodník sa zmenil na štrkovú cestičku a nakoniec na lesnú. Vetvičky pukali už len pri jemnom našľapnutí.

Prišla až na čistinku. Až teraz zdvihla pohľad od zeme. Vietor okolo nej sa zdvihol. Vial len jemne, neupevnené pramienky vlasov jej povievali okolo tváre. Hromy doliehali spoza lesa čoraz hlasnejšie. Kika sa však nebála. Pokojne stála na mieste a pozerala pred seba.

Vietor aj s dažďom zosilneli ako sa len dalo. Na les padol opar a Kika nedovidela ani na koniec čistiny.

Zrazu sa však na čistinke rozjasnilo a ona si všimla postavu vynárajúcu sa z hmly. Človek to nebol, tým si bola istá. Zviera tiež nie, tak čo to potom bolo. Teraz sa jej začal zmocňovať strach. Nevedela kto alebo čo sa to k nej blíži. Vzduch sa zvíril okolo jej nôh.

Postava pred ňou sa začala zaostrovať a Kika si tak mohla všimnúť červené planúce oči a zlovestný úsmev na tvári, ktorá sa na tvár ani nepodobala.

Vykríkla a jej krik sa niesol celým lesom.

„Nemala by si kričať. U ti nič nehrozí." poznamenal hlboký a chrapľavý hlas vedľa nej. Kika sa strhla a vykríkla opäť. Veľká ruka sa jej prilepila na ústa.

„Vravel som ti, že nemáš kričať maličká." ozval sa hlas tesne pri jej uchu.

Druhá ruka sa jej ovinula okolo pásu a ona stuhla. Telom jej prebehol elektrický výboj. Nevedela odkiaľ sa tam vzal, no tipovala, že za to mohol ten neznámy, ktorý ju pevne držal v zovretí. Pomrvila sa a nakoniec ja jej podarilo uvoľniť ruku na jej puse.

Keď sa jej to podarilo, zhnusene si odpľula.

„A ja som nekázala dotýkať sa ma." odvrkla naspäť neznámemu. On sa len pobavene zasmial.

„Ty asi nevieš zlatíčko s kým sa rozprávať."

„Nie neviem a ani vedieť nechcem." fučala nahnevane Kika.

Nič jej k tomu nepovedal, len sa perami nebezpečne priblížil k jej krku. Prešiel jej jazykom po krčnej tepne. Zahmkal a jemne ju pohrýzol. Kika okamžite zareagovala a švihla rukou dozadu a snažila sa trafiť jeho telo. Nepodarilo sa.

Stále ju pevne držal a ona sa nemala ako pohnúť.

„Čo chcete?"

„Tvoju dušu a telo, samozrejme. Som démon, čo by si odo mňa očakávala?"

Kike sa podlomili nohy, jediné čo ju udržalo boli ruky démona, ktorý v tej chvíli začal nasávať jej energiu, jej životnú silu. A presne vtedy sa niečo stalo.

Blesky spoločne s hromami preťali oblohu, zdvihol sa prudký vietor a dážď bičoval všetko okolo seba. Kika sa vytrhla z jeho zovretia, neváhala ani chvíľu a utekala čo jej sily stačili. Keď jej nohy prekročili hranicu lesa, dážď sa zmiernil a splachoval z nej všetky starosti. Všetky dotyky odporného démona, ktorý ostal v lese ďaleko za jej chrbtom.

Konečne sa normálne nadýchla, srdce jej už nebilo tak splašene ako pred niekoľkými minútami. Pomaly vykročila k svojmu domu. V duchu sa zaprisahala, že už v daždi nepôjde nikdy von. Nepotrebovala znovu zažiť stretnutie so služobníkom démona.