Starší pán, tak po päťdesiatke, postával pred ošarpanou budovou. Vlasy ostrihané nakrátko mal schované pod vkusným cylindrom. Bujnú bradu a fúzy mal pekne upravené a na jeho obleku nebola ani jedna smietka prachu. Pod golierom bielej košele rovnomerne uviazaná červená mašľa. Obzrel sa okolo seba a potom vykročil priamo do vnútra budovy. Takmer okamžite ho ovanula vôňa dezinfekcie a rôznych čistidiel. Pokrčil nosom, za jeho čias nebolo čistotu tak cítiť. Avšak ani odpudivý pach ho neodradil a vkročil do útrob budovy.

Vysoký tmavovlasý chlapec sledoval tohto pána z okna izby. Pousmial sa, aspoň niečo sa mu podarilo vybaviť.

„Ezeqiel, príde?" Ozvalo sa z postele a keď sa tam oslovený pozrel, jeho úsmev sa rozšíril ešte viac. Síce ho pohľad na chorého brata bolel, no radosť, ktorú mu sprostredkoval, ho iste poteší. A jeho tiež.

„Určite Javi," žmurkol na mladšieho súrodenca. Tak ako väčšina starších súrodencov, aj Ezeqiel bol donútení silou mladšieho aby prezradil prekvapenie. A hoci sa najprv vykrúcal, podľahol mladšiemu Javimu. Ten sa teraz od radosti natriasal na posteli a s očakávaním hľadel na dvere. Ozvalo sa tiché zaklopanie a dvere sa hneď nato otvorili a dovnútra vošiel pán, ktorý ešte pred malou chvíľou stál vonku pre budovou nemocnice.

„Dobrý deň vospolok," pozdravil a galantne zložil cylinder a uklonil sa. Chlapcovi na posteli sa rozsvietili oči. Skutočne pred ním stál Jules Verne.

„Aj vám pane," odzdravil Ezeqiel a podal mužovi ruku. Ten ju ochotne prijal a spoločne spojenými rukami potriasli.

„A toto je môj mladší brat Javi," ukázal na mladšieho chlapca ležiaceho na posteli. Chlapča sa však nezmohlo ani na jediné slovo, a tak len civelo s otvorenou pusou. Postarší pán sa usmial a vybral sa k posteli. Posadil sa na drevenú stoličku, ktorá stála hneď vedľa a pozrel na chlapca.

„Teší ma Javi," pozdravil opäť, tento raz však oslovil chlapca menom. Chlapec sa pokúsil vykoktať normálny pozdrav, no akosi sa mu to nepodarilo a miesto toho sa začal dusiť. Verne sa načiahol dopredu a jemne chlapca pobúchal po chrbte.

„Nie že sa zadusíš mladý muž, s kým by som sa potom rozprával?"

„Páni, skutočne sedíte vedľa mojej postele?" Javi konečne prehovoril a s rozšírenými očami pozeral na svojho obľúbeného autora sci-fi príbehov.

„Skutočne," pousmial sa a potiahol si trochu mašľu, ktorú mal uviazanú pod krkom, pretože mu začínalo byť teplo, „nebyť tvojho staršieho brata, ani neviem, že mám takého skvelého fanúšika."

Javi sa na posteli zamrvil a pozrel úskokom na Ezeqiela. Ten sa ne neho povzbudivo usmial a zdvihol palce hore. Chlapec na posteli sa teda s pokojom v duši načiahol k stolčeku, ktorý stál hneď vedľa jeho postele a vzal do rúk krabičku s jahodami. Slušne ju natiahol k staršiemu pánovi: „Prosím, ponúknite sa. Tieto sú z našej záhrady."

Ezeqiel sa usmial. Bol spokojný sám so sebou. Podarilo sa mu privodiť úsmev na bračekovu tváričku, a to bolo pre neho hlavné. Potichu sa presunul k dverám izby a vyšiel vonku na chodbu, kde bolo omnoho teplejšie ako v miestnosti, pretože tam neboli takmer žiadne okná. Zišiel dole a dostal sa na vzduch, ktorý však nebol o nič čerstvejší ako ten v budove. Vykročil do mesta.

Malý Javi sa zatiaľ v izbe usmieval od ucha k uchu. Jeho najobľúbenejší autor sedel vedľa neho a spoločne pojedali jahody. Nič lepšia sa už nemohlo ani prihodiť.

„Tak chlapče, ktorý príbeh je tvoj najobľúbenejší?" opýtal sa chlapca a ten sa zamyslel. Takmer všetky knihy od Verneho patrili medzi obľúbené.

„Asi Cesta do stredu zeme a dvadsaťtisíc míľ pod morom. Aj ja by som sa chcel plaviť pod vodou ako kapitán Nemo!" zažiarili chlapcovi oči a Jules Verne sa na neho pozeral s iskričkami smiechu v očiach. Aj jeho detským snom bolo plaviť sa morom v ponorke podobnej tej, ktorú vykreslil vo svojom príbehu.

„Pravda, Nemo a jeho ponorka patria medzi moje najobľúbenejšie," pritakal.

„Nemali by ste mať rád všetky svoje knihy rovnako?" opýtal sa trochu zmätene Javi. Vždy si totiž myslel, že spisovateľ má rovnako rád všetky svoje výtvory. Verne sa zasmial: „Pri každej mám rád niečo iné, niečo, čo danú knihu robí vynikajúcou. Teda aspoň pre mňa. Vždy je to niečo iné. Cesta do stredu zeme je obľúbenou preto, lebo v nej nachádzame niečo, čo by sme chceli skutočne zažiť."

„To znamená, že to je skutočnosť?" skočil staršiemu mužovi do reči chlaček. Verne sa zasmial a pokrútil hlavou.

„Nie, skutočnosť to nie je. Jedine tak v mojom vlastnom svete. Tam to skutočnosťou určite bude."

„Takže v mojom svete to je skutočné? Skutočne vedie táto cesta z príbehu do stredu zeme?" pýtal sa vážnym hlasom chlapec a muž sa musel usmiať. Čo by dal za ta, aby to skutočne bola pravda. Zdvihol ruku a pohladil malého Javiho po vláskoch.

„V tvojom svete určite áno. Teraz mi však povedz o tvojich iných záľubách," požiadal ho Jules Verne, a tým tak rozprúdil dlhý rozhovor.

-------

Ezeqiel sa vrátil až pri západe slnka. Sestrička ho hneď po príchode informovala o tom, čo sa tam za tých viac ako šesť hodín dialo. Spokojne sa usmial a vykročil k bratovej izbe. Hlasno zaklopal a až potom vošiel dnu. Pohľad, ktorý sa mu naskytol, ho skutočne prekvapil. Postarší spisovateľ sedel na posteli jeho brata a spoločne hrali karty.

„Zdravím! Ako ste sa mali?" vypustil otázku do ticha, ktoré narúšal len šuchot kariet. Javi sa natešene obzrel na brata, oči mu svietili ako najjasnejšie hviezdy.

„Vynikajúco! Pán Jules je skvelý rozprávač, nie len spisovateľ," rozprával naradostene chlapec v posteli. Spomenutý pán sa zasmial a postrapatil chlapcovi vlasy, za ten čas si zo dokázal získať.

„Mohol by som protestovať, váš mladší brat je rovnako skvelým rozprávačom," protirečil Verne. Ezeqiel sa usmial. Očividne prežili krásny deň. A to mu k spokojnosti bohato stačilo. Úsmev a radosť mladšieho súrodenca bola dostačujúca.

Nápad na túto poviedku prišiel keď sa mi podarilo vyhrať jednu súťaž a ku mne sa dostala anglická knižka od Verneho, Dvadsaťtisíc míľ pod morom, samozrejme v jednoduchšej úprave :D. Musím povedať, že tento autor bude mať u mňa vždy špeciálne miesto, pretože som na jeho príbehoch, takpovediac, vyrastala :D.

A čo vy? Ktorý autor má u vás špeciálne miesto a vždy sa k jeho príbehom vrátite?