Hviezdy sa okolo mňa vznášali ako obláčiky pary a ja som sa ich spokojne dotýkala. Všetok okolo mňa mi pripadalo ako normálne, jediné čo mi prekážalo bola asi moja posteľ, na ktorej ešte stále sedel môj zadok. Radšej som svoju myseľ netrápila prítomnosťou postele.

Moje oči si privykali na zvláštne, tmavé svetlo, ktoré žiarilo celou oblohou. Keď som sa už z naširoko otvorenými očami rozhliadala, zbadala som niečo čo mi prišlo až príliš fantastické. Ručičkové hodiny aké visia v kuchyni mojej starej mamy, ku mne pomaly plávali po hladine vzduchu ako loďka, Natiahla som ruku k nim a prstami som sa pokúšala hodiny zachytiť. Nepodarilo sa mi to však a v duchu som sama na seba nadávala. Športy mi nikdy nešli a teraz sa to prejavilo tiež. Nebola som schopná chytiť to čo mi posielali nebesia.

Ja som sa však nevzdala. Opätovne som sa natiahla po hodiny starej mamy a tento raz som ich pevne uchopila do dlaní. Spokojne a hlavne pyšne som sa usmiala. Predsa len nie som také drevo!

Prestala som sama seba chváliť a zrak mi padol na starkine hodiny. Na prvý pohľad mi prišli úplne normálne, no keď som sa lepšie zadívala, ciferník hodiniek nebol tak celkom normálny. Na mieste číslic mal domčeky rôznych farieb a veľkostí, každý z domčekov mal svoj vlastný štít ako kedysi obchodníci v stredoveku. Musela som sa zasmiať. Toto som ešte nikdy nevidela. Opatrne som sa bruškom ukazováka dotkla jedného domčeka a ja som sa okamžite preľakla.

Domček začal vydávať zvuk ako kolotoče na jarmoku. Dvierka sa na ňom otvorili a vonku vyšiel chlapík oblečení ako mäsiar. Mal kockovanú zásteru, v ruke sekáčik na mäso a slepačie perie na obrovských čiernych bagandžiach. Úprimne, tohto obrazu som sa skutočne a nefalšovane zľakla, až tak, že som skoro spadla z postele a letela by som atmosférou.

Mäsiar sa pozrel mojim smerom, pohladil si huňaté fúzy a potom mi zamával. Zaklipkala som očami a obraz pred nimi sa rýchlo zmenil. Už som nelietala vo vesmíre, už som sa nemohla pozerať na všetky tie planéty a asteroidy.

Teraz som sa ocitla pod vodou a hľadela som obrovskej veľrybe do očí. Teda hľadela ako hľadela. Veľryba otvorila papuľu a začala nasávať všetko okolo seba. Začala so kopať rukami okolo seba v snahe ujsť čo najďalej, no moje šance na útek boli mizivé. Obrovská papuľa ma pohltila a ja som plávala dole prúdom do útrob tohto gigantického tvora.

Dopadla som do niečoho mäkkého a zmätene som sa obzerala okolo seba ako asi splašený králik.

„Je tu celkom príjemne, nemyslíte?" oslovil ma hlas spoza mňa. Prestrašene som sa obzrela a od ľahu som aj poskočila.

Na druhej strane stál oproti mne čierny králik vo veste a spoločenských nohaviciach. Medzi ušami mu trónil čierny cylinder s obrovským pávím perom. Od prekvapenia som otvorila ústa skoro až po zem. Nechcela som veriť tomu čo pred sebou práve vidím.

„Rád vás spoznávam slečna," usmial sa na mňa a ja som skoro odpadla, „máte to tu celkom príjemne zariadené."

„Ale, ale ja tu nebývam." vykoktala som ani sama neviem ako.

„Nie? Hmmm, tak mi aspoň viete povedať u koho sme na návšteve?"

„Myslím, myslím, že u veľryby."

Čierny chlpáč na mňa vyvalil svoje už tak dosť veľké očiská. Nervózne som preglgla. Tento tvor sa mi prestával páčiť. Nevedela som čo si mám o ňom myslieť, na jednej strane mi naháňal hrúzu, no na druhej to bol čierny roztomilý zajko, ktorého som si chcela vziať na ruky a maznať sa s ním až do zaspatia.

„Tak to by som sa mal pomaly vybrať späť domov. Dovidenia slečinka." Zamával mi labkou a už skackal preč. Stihla som sa spamätať a ešte som na neho zakričala:

„Počkaj na mňa zajo! Nemám kam ísť."

„A mňa to netrápi dievčatko." zašepkal a ani sa neobzrel. Teraz som sa už naozaj začínala báť. Pevne som stisla viečka k sebe, v ušiach som počula len ozvenu zajačích labiek. Od strachu sa mi po lícach začali kotúľať slzy ako taniere a ja som si ich nestíhala zotierať z tváre.

Vietor zašumel okolo, usušil mi premočenú tvár a zdvihol ma na svoje krídla. Lomcoval mnou strach, bála som sa, že spadnem niekam dole a umriem. Vietor ako keby si to uvedomoval a pevne ma držal vo svojom rozvírenom náručí. Letela som vysoko pomedzi koruny stromov, okolo vysokých a hrdých skalných ochrancoch, ponad vodu, ktorej som sa mohla dotýkať. Mohla som cítiť kvapôčky vody, ktoré mi stekali z ruky späť do rieky. Zrazu však vietor ustál a ja som sa ocitla na slnkom prežiarenej lúke. Tráva vyzerala čerstvo pokosená, kvety tu boli skoro tak obrovské ako rodinné domy. Vo vzduchu bolo cítiť vôňu medu, kvitnúcich rastlín. Sadla som si do mäkkej trávy ako do najpohodlnejšieho gauča a započúvala sa do zvukov navôkol. Vtáčiky veselo čvirikali, dokonca som započula aj ťukanie ďatľa do stromu. Všetky zvuky splývali do nádhernej melódie, ktorá ma začala pomaličky ale isto chytať do svojich osídel spánku.

-------

Trhlomnou a ja som sa konečne odlepila od pracovnej podložky svojho stola.Rozospato som zazívala, pretrela si oči a zažmurkala, aby som zaostrilazrak. Nebola som na zelenej lúke, ale vo svojej tmavej izbe, ktorá sa izbounazvať nedala. Zaspala som a snívalo sa mi....