Pokrikovanie jeho spoluhráčov na lavičke ho vyburcovalo zakaždým k lepšiemu výkonu. Pozornosť presmeroval na loptu, ktorá sa mihala po ihrisku. Futbalová logia pracovala na plné obrátky, musí sa dostať k lopte, rýchlo si ju zobrať a šprintovať k bráne.

K lopte sa dostal bez problémov, horšie to už bolo dopracovať sa k bráne a dať gól, ktorý by im zabezpečil jasné víťazstvo. Hnal sa k bráne, uhýbal sa všetkým, ktorí ho chceli obrať o loptu. Bránku mal na dohľad, no jeho pozornosť upútali dve osoby. Ona a on.

Jeho priateľka v tesnom objatí, perami nalepená na jeho najlepšom kamarátovi. Všetku pozornosť presmeroval na nich a lopta už zrazu neznamenala tak veľa. Vzkypela v ňom zlosť. Preto keď nemohla von, nemohol ani jeho kamarát. Až teraz mu to celé zapadlo do seba. Bola tak veľmi sústredení na nich dvoch ako sa práve prebiehajúcu hru, ktorá sa blížila ku koncu. Súper si vzal vďaka Robovej nepozornosti loptu a mieril k bránke.

Z tribún sa ozval nadšený pokrik. Pozrel sa tam, no keď zbadal nahnevané a sklamané tváre svojich spoluhráčov a fanúšikov, pochopil, že jeho rozptýlenie znamenalo prehru. Hráči sa začali trúsiť z ihriska preč. Fanúšikovia sa tlačili pri východoch zo štadióna. Už tam ostal stáť len on. Sám a stratený vo svojich vlastných myšlienkach. Aj dve osoby, ktoré celé toto spôsobili sa vyparili. Rozmýšľal kam teraz. Nechcel ísť do šatne počúvať trénerove nahnevané reči ani pozerať sa na nahnevane tváre spoluhráčov, ktorí dnes od neho očakávali veľa. A on všetkých do jedného sklamal. No najviac sklamal sám seba. Hlavou mu behala jediná otázka: čo urobil zle?

Lopta na okraji ihriska zaujala jeho pozornosť. Vybral sa k nej. Akonáhle sa jeho nohy dotkli lopty, začali bezmyšlienkovito pracovať. Pohyb za pohybom. On sám poriadne nevnímal čo robí, len sa mechanicky hýbal v naučených formáciách. Behal po celom ihrisku, kvapôčky potu mu stekali dole tvárou aj chrbtom. Avšak ani toto si nevšímal. Stále mu v hlave behali obrazy dvoch ľudí, ktorým veril a ktorí ho sklamali.

Dopadli na neho prvé dažďové kvapôčky. Chvíľu len ticho mrholilo, no neskôr sa spustila poriadna búrka. Jemu to nevadilo, naďalej neúnavne behal po celej trávnatej ploche. Potreboval zo seba dostať von tú frustráciu, ktorá ho sužovala. No tá nie a nie odísť.

Niekto za jeho chrbtom zapískal. Robo sa otočil a hladina jeho hnevu vyskočila ešte vyššie ako bola doteraz. Tvár mu prudko očervenela a on mal pocit akoby mohol každou chvíľou vybuchnúť. Ako sa vôbec opovážil sem prísť za ním? Robo mal sto chutí po Tomášovi vyštartovať a poriadne ho zmlátiť. Niečo ho však ešte stále držalo. Jeho rozum si uvedomil, že sa nechce znížiť na úroveň svojho bývalého kamaráta. Otočil sa mu zase chrbtom a rozhodol sa jeho prítomnosť ignorovať. Úspešne sa mu to aj darilo, no keď sa za ním ozvali kroky, nedokázal si tak úplne zachovať chladnú hlavu.

„Prečo tu mokneš Robo?" spýtal sa ho Tomáš a Roba trhla pri jeho odpornom hlase. Nechcel sa na neho pozrieť, no niečo ho donútilo otočiť sa. Jeho pohľad však planul hnevom. Tomáša prekvapil nielen jeho pohľad ale aj celkový postoj. Však Robo predsa nemal ako vedieť o jeho tajnom vzťahu s Renátou. Tomáš sa však hlboko plietol. Akoby si ani neuvedomoval, že Robo ich mohol na tom zápase vidieť.

„Robíš si srandu Tomáš? Radšej vypadni a neukazuj sa mi na oči!" poslednú vetu Robo vykríkol. Tomáš sa zarazil, nevedel čo si má myslieť o tomto výstupe. Videl však ten hnev v Robovej tvári, ktorý sa nedal len tak prehliadnuť. Preto sa Tomáš radšej otočil a vybral sa na odchod. Robo ho po celý čas sledoval a keď sa jeho bývalý kamarát dostal k východu, zakričal za nim z plného hrdla:

„Zradca!"

Tomáš sa neotočil, kráčal ďalej a Robo bol len rád. Ak by sa totiž otočil, Robo by neváhal a poriadne by Tomáša zmlátil. Ďalej tam však len stál a nechal na seba dopadať kvapky hustého dažďa.

---------------

Trhal sa zo sna, v ušiach mu hrala pesnička, ktorú chcel najviac zo svojich myšlienok vytesniť. Avšak nejako sa mu to nedarilo a v hlave sa mu neustále prehrával jej text.

Why am I devasted.... I gotta break away from you.... I'm not the only one....

Tieto slová stále dokola. Nechceli ho nechať na pokoji, mohol sa s nimi mlátiť akokoľvek chcel. Nič nezaberalo. Hlavu mu trešťala pod ich náporom, nevedel sa tej odpornej bolesti zbaviť. Kričal, jeho hlas sa odrážal od stien v jeho takmer prázdnom byte.

So many noghts... So many fights.... So many days.....

Akú pravdu mali tieto slová z textu. Stále dokola sa mu v mysli prehrávalo stretnutie s Renátou a aj tá hádka čo nasledovala vzápätí. Vykričali si všetko čo mohli aj nemohli. Robo odtiaľ odchádzal zlomený a prázdny. A hlavne odchádzal sám.

A práve vtedy prišlo rozhodnutie vziať ponuku, ktorá mu prišla už pred nejakým časom. Potreboval vypadnúť z tohto mesta, dať si pokoj so ženami a sústrediť sa na iné veci. Aj z toho dôvodu jeho byt zíval prázdnotou keď sa uprostred noci po ňom prechádzal a počul každý jeden svoj krok, každý nádych aj napriek tomu, že mal pocit, že sa dusí. Zajtra odíde a nechá všetko za sebou a začne od začiatku. Všetko bude lepšie. Takto sa uisťoval celý ten čas čo stál pri okne a sledoval východ slnka, ktorý sa pomaly začínal blížiť.

-------------

Pol roka bol v novom meste, v novom klube kde sa mu darilo a konečne sa aj začal usmievať. Ženám sa oblúkom vyhýbal a všetci chlapi naokolo neho to nechápali. Robo totiž nikomu nepovedal prečo vzal túto ponuku a presťahoval sa do úplne cudzej krajiny kde nikoho nepoznal. Zo začiatku sa ho vypytovali a jemu to liezlo na nervy. No potom vír otázok ustál, avšak zvedavé pohľady pretrvávali.

Dnes nemal výnimočne tréning, a tak to využil a rozhodol sa vybrať do mesta len tak sa prejsť. Blúdil úzkymi uličkami starého mesta, kochal sa pohľadom na staré budovy, ktoré mu ukazovali celú históriu tohto mesta. Jeho kroky ho zaviedli až na menšie námestie kde mu do oka padla jedna kaviarnička a rozhodol sa usadiť na jej terase.

Pokojne popíjal kávu, ktorú mu doniesli a obzeral sa okolo seba. A to robiť nemal. Keď videl tie dve osoby, zdesil sa. Nechápal čo by mohli robiť tu, tak ďaleko od ich domova. Keď odtiaľ odišiel, počul o tom, že sa dali dokopy. Neriešil to a vytesnil ich z hlavy. Mysle si, že to už je dávno za ním, no očividne sa mýlil, pretože sa začala stará rana otvárať a krvácať. Robo sa zrazu cítil slabý. Zdvihol sa zo stoličky, na stolíku nechal nedopitú kávu aj s peniazmi a rýchlo trielil čo najďalej. Nechcel sa pozerať na ich šťastie, pretože oni predsa zničili to jeho. Mal toho plné zuby, nikdy snáď nenájde svoj vytúžený pokoj a neustále bude mať na očiach ich dvoch. Nenávidel ich a nenávidel aj seba.