Jej kroky sa ozývali po kamenných dlaždiciach. V páse ju sťahoval korzet bordovo červených šiat a nepohodlné topánky s opätkom ju tlačili. Čo by tak dala za svoje staré a pohodlné plátenky. Tie však v roku 1843 neboli niečím normálnym. Preklínala celý systém časovej nestability. Aj po tretíkrát sa jej tento časový presun zdal čudný. Nevedela si zvyknúť.

Spozornela keď sa spoza jej chrbta ozval zúfalý krik. Zvrtla sa na päte a popod nos si zanadávala, pretože sa jej noha mierne podvrtla. Ľudia utekali z úzkych uličiek. Frederika zdvihla hlavu a pozrela sa hore na oblohu kde sa začínal dvíhať dym. Srdce sa jej rozbúchalo rýchlejšie ako doteraz a nohy sa samé od seba od seba rozbehli k miestu požiaru. Pretláčala sa pomedzi vystrašených obyvateľov starej Bratislavy, potkýnala sa na vlastných nohách, avšak ani to jej nezabránilo v napredovaní. Konečne pred sebou zbadala zdroj požiaru. S hrôzou v očiach sledovala ako horí jeden z miestnych hostincov. V mysli sa jej rozjasnilo. Kvôli tomuto sa musela vrátiť do minulosti. Hlava-nehlava sa rozbehla v ústrety horiacim plameňom, ktoré svojou farbou pripomínali vychádzajúce Slnko. Horiace plamene jej ohrievali telo, oblizovali jej spodok sukne. Drevené schody jej kvílivo zaškrípali pod chodidlami. Na malý moment ju premkol strach, no ten veľmi rýchlo zahnala. Už presne vedela prečo sa ocitla v tomto roku. Možno to boli pre dejiny nepodstatné životy, no pre ňu mali byť prioritou. Niekde za ňou zašuchotali vtáčie krídla a keď sa otočila, uvidela len kúsky obhoreného papiera poletujúceho v rozhorúčenom vzduchu. Nahnevane si povzdychla, že sa nechala rozptýliť obyčajný horiacim papierom. Dostala sa na horné poschodie a porozhliadla sa okolo seba. Nikoho ani nič nevidela, no niečo v nej jej našepkávalo aby sa poriadne porozhliadla naokolo seba. Maličkými a hlavne opatrnými krokmi sa presúvala po chodbe a nakúkala do každej izby.

Prešla ich všetky, no nenašla stopy po žiadnej živej bytosti. Blížila sa opäť k schodom s plánom dostať sa z domu konečne von. Plamene naberali na intenzite a rovnako tak aj teplo, ktoré z nich sálalo. Jednu nohu položila na schod a chystala sa pokračovať, no zadržal ju slabý šepot z jednej z izieb. Zastavila sa a obrátila hlavu na miesto odkiaľ prišiel hlas. Veď tam predsa bola, nemohla niekoho len tak prehliadnuť, preletelo jej hlavou. Zvedavosť jej však nedala a zamierila k izbe, ktorú už prehľadala. Vstúpil dnu, avšak okamžite musela ustúpiť, pretože plamene vyšľahli smerom k nej a nechýbalo veľa a jej šaty by sa chytili červenými plameňmi. Za jej chrbtom to zahučalo a Frederika sa prestrašene otočila. Už len videla ako padal dole mohutný drevený trám. Vedela, že musí konať čo najrýchlejšie. Vbehla do stredu izby a rozhliadala sa zmätene okolo seba. Nikde nikoho nevidela, jediné čo jej padlo do oka, bol starý písací mohutný stôl, ktorý ležal prevalený na boku. Zmätene potriasla hlavou a chcela sa otočiť na odchod kebyže sa neozve ten hlas, ktorý ju sem dostal.

„Pomóc! Pomóc!"

Tento raz vedela Frederika presne určiť odkiaľ sa hlas ozýva. Rýchlymi krokmi obišla stôl a naskytol sa jej pohľad na doráňané mužské telo. Z očí sálal strach a telo bolo v bolestnom kŕči. Kľakla si dole k nemu a s neskrývanými obavami sa pozrela mužovi do očí. Aj on na ňu hľadel a jednu ruku, tú nezranenú, k nej naťahoval. Frederika sa najprv zľakla, no potom si uvedomila, že je tu preto aby mu pomohla. Nechala ho teda nech sa jej dotkla a ako náhla tak urobil, preletel ňou kŕč. Nevedela čím to bolo, možno jeho pokožkou, ktorá bola chladná a perleťovo biela, alebo len tým, že jeho pokožka pôsobila zamatovým dotykom.

Frederika sa poobzerala okolo seba a usúdila, že je čas ísť. Ak by ešte zostali vo vnútri, riskovali by istú smrť a ona sa jej desila.

„Poď." zašepkala do ticha smerom k mužovi a vybrala sa k dverám. Avšak skôr ako sa k nim stihla dostať sa jej priamo pred očami zrútili a ona mohla len sledovať ako ich pohlcujú vysoké plamene ohňa. Zaspätkovala dozadu a narazila do niekoho. Prudko sa otočila a ostala stáť tvárou v tvár neznámemu.

Teraz sa začala skutočne báť. Oheň mala všade naokolo a nevedela nájsť cestu von. V hlave jej kričal hlas plný strachu zo smrti, ktorá už na ňu číhala zo všetkých strán. Nič iné okolo seba nevidela, nechcela. Dokonale ju opantal strach, ktorému sa ona poddala. Stála bez pohnutia uprostred miestnosti a sledovala plamene, ktoré sa k nej rýchlo blížili.

„Podaj mi ruku."

Nereagovala. Dokonca si ani neuvedomila, že na ňu prehovoril. Nedokázala sa sústrediť na jeho hlas, ktorý sa ju snažil upokojiť a dodať jej odvahu a hlavne nádej. Nevnímala, a tak ani nepočula ako jemne jeho hlas znie. Jediné čo videla bol strach.

„Podaj mi ruku." zopakoval neznámy.

Avšak ani teraz sa nedočkal reakcie z jej strany. Stála tam akoby ani nebola živá. On podráždene zavrčal, no stále sa snažil zachovať pokoj. Komu by pomohlo keby stratil nervy? Skúsil to znovu:

„Podaj mi ruku!"

Tentokrát to však nepovedal tak potichu ako predtým. Zakričal to po nej a Frederika si konečne uvedomila, že na ňu hovoril. Zmätene sa k nemu otočila, jej strach ju však ešte stále držal v pazúroch. On k nej natiahol ruku a čakal kým sa chytí. Neurobila tak a jemu teda nezostávalo iné ako to urobiť miesto nej. Pevne jej chytil dlaň a potiahol ju celú k sebe. Narazila do jeho tela, no ním ani nepohlo akoby bol zo skaly.

Plamene tancovali okolo nich, chýbal už len kúsok a pohltia ich úplne. On však vedel, že sa to nestane. Frederika sa však aj naďalej bála. Mala chuť kričať a nariekať čo by jej hrdlo ráčilo. Niečo jej v tom však bránilo. Cítila, že vzduchom prúdi mágia. Idem domov? To bola jej posledná myšlienka, potom ju pohltila už len tma.

Tak čo poviete? Prežila to Frederika?