Hudba jej hrala v pozadí, ona sedela na streche rodičovského domu a hľadela do neznáma. Nové zistenia jej v mihu zbúrali život ako karty.

Nepatrila do tejto rodiny a ani jej meno nebolo tak celkom jej. Ani vo sne by jej nenapadlo, že celý jej doterajší život bol fraška. Jej myseľ zaťažovala otázka prečo? Prečo jej celý život klamali, nechali ju aby si navykla na ich život a teraz jej povedať aby sa zbalila a odišla preč?

Vrátila sa späť do izby, kde celé tie roky žila. Vytiahla si starú ošúchanú tašku a zbalila si do nej to žalostné málo čo má. Nohy ju vedú dole schodmi a von z domu. Ulica je pustá, no ona má pocit akoby sa tam všetci zišli a sledovali jej potupný odchod. Teraz už chápala prečo sa od nej všetci držali celé tie roky ďalej. Dobre vedeli, že sem nepatrí a okamžite ju odsúdili.

Nenávidela sama seba, mala si t uvedomiť skôr, dávno by už odišla. Teraz však nemala inú možnosť, iba odísť zo stiahnutým chvostom.

--------

Počasie jej neprialo, už tri dni vkuse pršalo a ona za ten čas ešte nikdy nezložila hlavu. Za celú tú dobu ju nikto z minulého života nekontaktoval. Nikomu nechýbala.

Ak ju to aj malo bolieť, nebolelo. Nevenovala tomu takmer žiadnu pozornosť a radšej sa sústredila na spriadanie plánov.

Potrebovala niečo, čo jej zabezpečí ďalší prežitý deň. Nič rozumné však nevydumala. Myšlienky jej neustále utekali ku dňu odchodu - vyhodenia. Stále ju mátala otázka kam vlastne patrí, keď k nim očividne nie. Čo je na nej také iné, že k nim nezapadá? Čo ľudí núti druhých okamžite odsúdiť? Prečo? Prečo? Prečo?

Slzy sa jej začali tlačiť do očí. Pokúšala sa ich zahnať, no neúspešne. Kvapkali jej dole tvárou a ticho dopadali na červené bavlnené tričko. Rukami sa ich snažila zotrieť a vysušiť. Opäť zaúradoval neúspech.

Oprela si hlavu o strom a vypustila vzlyk. Všetko toto jej trhalo srdce. Nevedela žiť sama a týchto niekoľko dní bolo pre ňu utrpením. Nezvyk samoty ju umáral.

Pri tomto dielku sa pohrávam s myšlienkou spraviť celý príbeh. Čo poviete?