Dedina v údolí zaspávala pri zapadajúcom slnku. Všetci boli vo svojich domoch s pevne pozavieranými oknami, dverami a všetkými zapchatými škárami. Čierne ťažké mraky už len dokresľovali pochmúrnosť súmraku.

V celej dedine sa nič nepohlo, každý bol pekne zalezení vo svojom príbytku a snažil sa čo najskôr zaspať, pretože po zotmení sa tu ukazovalo samotné démonské podsvetie. Celú noc sa zvonku ozývali škrípavé zvuky a mučivé výkriky.

Dnešná noc nebola výnimkou. Keď zašli aj posledné slnečné lúče, deti temnoty sa prebudili k životu. Škriekavý zvuk sa rozliehal celým údolím a trhala uši všetkým tým, ktorí ešte nespali. Dokonca aj zvieratá mali potrebu zapchať si uši a nepočuť odporné, tep berúce zvuky.

Z tmy sa vynáral démon za démonom. Na samom konci sa za nimi šuchtavo pohyboval jeden z vekovo najmladších démonov, ktorého táto „šou" nenadchla.

Kým sa došuchtal do dediny, démonská zábava bola v plnom prúde. Tí najsilnejší z nich sa liepali po dobytku, ktorý sa neschoval a vyciciavali z nich karmínovočervenú tekutinu.

Malá skupinka najmladších démonov sa zhrčila na jednom mieste a z ich správania sálal chlad. Náš vyššie spomínaní démon si túto skupinku všimol a potichu sa k nim priblížil. Keď už bol dostatočne blízko, jeho pozornosť upútalo dievča uprostred kruhu. Vlasy až do biela ladili so smotanovou pokožkou. Ešte aj oblečenie mala svetlé a jej celkový vzhľad pripomínal ducha.

Najmladší démoni sa zoskupovali do čoraz väčšieho kruhu a dievča na zemi sa stalo ich ohniskom. Náš démon dobre vedel kam celé toto divadlo smeruje. On sám si o sebe myslel, že nemá všetko vo svojej mysli v poriadku. Nepáčilo sa mu ako žijú démoni, nikdy nezdieľal ich názory na ničenie tejto dediny. Bol však natoľko mladý, že ani za tých niekoľko stoviek rokov, mu neodhalilo pôvod celého nočného pustošenia dedín.

Zmýšľal úplne inak ako oni, mnohí by o ňom povedali, že ani nie je démon. Teraz sa však prejavila jeho nedémonska stránka a on sa predral dopredu aby zachránil nevinné dievča. Ako starší démon malo jeho slovo dosť veľkú váhu, a tak neváhal a patrične využil svoj vplyv.

Jeho hlas oslovil celú skupinu najmladších démonov. Všetci do jedného sa započúvali do jeho hlasu, ktorý ich hypnotizoval. Opantal ich mysle a pomaly sa ich zoskupenie rozpúšťalo. Náš démon si spokojne pogratuloval a svoj pohľad presmeroval na dievča, ktoré sa ešte stále krčilo na zemi.

Priblížil sa k nej, no ona pred ním uhla a ešte viac si k sebe pritiahla nohy a hlavu si schovala medzi ne. Jej správanie by ho malo tešiť, predsa bol démonom a ako démon by mal ľuďom naháňať strach. Jemu sa to však nepáčilo, nechcel jej predsa ublížiť. To však ona nevedela a po nedávnej skúsenosti sa radšej chcela vyhnúť všetkému čo súviselo s démonmi.

Náš démon sa jej správaniu ani nečudoval, bola vystrašená a on ju chápal. Preto sa radšej otočil a nechal ju tak. Veril však, že sa dvihne a utečie čo najďalej.

---------

Dni a mesiace plynuli, démoni stále navštevovali dedinu v údolí, no náš démon už nikdy nevidel dievča z oného večera.

Dnes to boli presne dva mesiace odkedy ju takto zachránil pre najmladšími. Chcel ju vidieť, túžil sa jej dotknúť a povedať jej prepáč za ten večer. Nechcel aby jej bolo nejako ublížené, mal potrebu ju chrániť. Čudoval sa sám sebe, ešte nikdy sa mu nič podobné nestalo a on sa cítil nesvoj.

Dobre si uvedomoval, že pri ňom ako démonovi sa toto stať nemalo. Nikdy. On je predsa bytosťou temna, nikdy by sa nemal zamilovať ani čokoľvek iné cítiť. Ona na druhej strane bola čistá ako ľalia, jej duša priehľadná ako sklo a on mal potrebu ju poškvrniť už len svojou prítomnosťou. Stála však v ňom horela túžba po nej.

Dnes kráčal opäť na konci dlhého radu démonov smerujúceho do dedinky v údolí. Nemal v pláne pripojiť sa k ich, podľa neho, nechutným hrám. Mal v pláne sa utiahnuť niekam na tiché miesto a v pohodlí premýšľať. Premýšľať o nej.

Tiché miesto našiel pomerne rýchlo, no väčšmi ho prekvapila osoba na ktorú tam narazil. Bola to ona. Dievčina pripomínajúca svojou farbou pleti ducha. Stála tam a pozerala sa mu uprene do očí akoby z nich chcela niečo vyčítať. Zastal a tiež sa na ňu uprene zadíval. Čakal na jej ďalší čin, chcel vedieť čo tu hľadá, prečo nie je skrytá pred jeho bratmi netvormi.

Dlhú chvíľu panovalo medzi nimi ticho a keď už sa náš démon odhodlal jej niečo povedať, pohla sa smerom k nemu a vtisla mu do ruky papierik a čo najrýchlejšie zmizla prečo do bezpečia. On tam ostal zarazene stáť a pozeral na miesto kde pred malou chvíľou zmizla. Potom sa pozrel dole na malý pokrčení papier vo svojej ruke. Pevne ho zvieral kým kráčal späť do svojho pekelného domova.

------------

Prvýkrát čo sa odvážil vyjsť vonku za svetla. To všetko len kvôli nej. Keby mi včera nestrčila papier do ruky, dnes by tu nestál a neskrýval sa pred silnými slnečnými lúčmi horúceho letného slnka.

Prišiel skôr ako mal, pretože ju chcel vidieť prichádzať, túžil po pohľade do jej očí, ktoré jej včera tak jasne žiarili. To svetlo v nich chcel za každú cenu zachrániť.

Za sebou začul prasknutie niekoľkých vetvičiek a okamžite sa otočil za ich zvukom. Zrak mu padol na jej drobnú postavu, bielu pleť, no tentokrát mala na sebe tmavé oblečenie. Pozerala na neho pohľadom, ktorým ho chcela prečítať, dostať sa mu do myšlienok a zistiť jeho pohnútky. On sa na ňu zase snažil usmiať, no jeho pery sa vykrivili len do čudnej grimasy.

Na jej tvári sa však rozlial úsmev, jeho neúspešný pokus ju rozosmial. Nikdy nečakala, že by sa jej podarilo vidieť démona usmievať. No on tu stál a dokazoval jej pravý opak. Pristúpila bližšie k nemu a perami ticho vyslovila jedno ďakujem.

Náš démon sa uklonil, neodvážil sa jej pozrieť do očí. Mal chuť ostať takto hoci aj celý deň a slúžiť jej.

„Prečo si ma zachránil? Si predsa taký istý démon ako oni." spýtala sa ho tichým hlasom a jeho táto otázka dosť tvrdo zasiahla.

Bolo to až také nečakané aby démon niekomu pomohol? Očividne áno, keď sa odvážil pozrieť do jej očí a nájsť tam odpoveď na svoju otázku. Doslova ju svojim činom šokoval, to videl jasne vpísané na jej tvári.

„Nepotrebujem vidieť zbytočné obete pri ich krvavých hrách." skonštatoval.

Prikročila k nemu ešte bližšie, až tak, že cítil jej ľudskú vôňu, ktorá ho začínala lákať.

„Nechoď ku mne tak blízko. Moje vnútro je obsadené démonmi."

„To nič nemení na tom, že sa neviem zabiť tvojej postavy v mojich myšlienkach. Si tam, stále a nechceš sa dať odtiaľ vyhnať. A ja neviem čo s tým mám robiť."

Teraz mu povedala presne to isté čo on sám cítil. Chcel skryť svoju podstatu, pravdu o svojom bytí. Mal v úmysle ju pred sebou samým chrániť. No ak bude pri ňom stále takto blízko, jeho snaha sa vymkne kontrole a on je môže ublížiť. Už len myšlienka na tento scenár ho ubíjala. Teraz si to všetko uvedomil.

Jej ruka sa dotkla jeho chladného líca a spôsobila mu horúci šok. Prvý raz zacítil akoby sa v ňom niečo pohlo. Na mieste kde má normálny ľudský tvor srdce. On však človekom nebol. Teda aspoň zatiaľ.

„Neutekaj pred tým pred čím sa nedá utiecť." to boli jej slová na rozlúčku.

Jeho pohltili pekelné plamene a ona sa na neho dívala ako jej mizne preč.

------------

Aj démoni mali svoju knižnicu a práve tam sa teraz náš démon nachádzal. Hľadal niečo čo mu pomôže v tejto situáciu, ktorá by ho inak stála prepadnutie sa ešte hlbšie. Už dávno počul o démonovi, ktorý sa premenil na človeka kvôli láske k ľudskej žene.

Konečne ju našiel, rýchlym pohybom ju vytiahol z police a pohrúžil sa do lúštenia starodávneho démonského písma na zažltnutých stránkach, ktoré pod tlakom jeho prstov vydávali škrípavý zvuk. Otáčal stranu za stranou a hľadal návod na premenu.

Konečne sa dostal tam kam chcel. Keď si však prešiel celý návod, na mieste ho zamrazilo. Toto predsa od nej žiadať nemôže. No jeho nové pocity mu nedávali veľmi na výber.

Všetko sa rozhodne večer.....

------------

Stál na mieste kde sa s ňou ráno stretol. Opäť ne neho čakala, tento raz bez strachu v pohľade, s úsmevom na perách. Keď však zbadala jeho prázdny pohľad, domyslela si, že nie je všetko v poriadku. Ustarostene na neho pozrela a on jej v rýchlosti vysvetlil čo je vo veci.

Čakal zápornú reakciu, no prekvapila ho keď mu natrčila pred nos svoje zápästie. Neveriacky na ňu pozrel.

„Prečo?"

„Pretože si to zaslúžiš. Povedal si, že ťa život démona nebaví tak ti teda ponúkam možnosť začať inak." usmiala sa.

Chytil jej ruku, jemne ju pobozkal na mieste kde chcel o chvíľu zaboriť svoje zuby.

„Nezáleží na tom ako sme vychovaní, aj tak sme nakoniec lakomcami."

Bol prichystaný preraziť jej zubami jemnú svetlú pokožku keby nezačul za sebou kráľovstvo démonov, ktorí sa hnali za ním. Bol pre nich obyčajný zradca. Chceli ho zneškodniť, nedovoliť mu nič z toho či mal v pláne.

Na čistine sa zjavil najstarší démon, kráľ celej ich ríše. Náš démon posunul dievčinu za seba, chcel ju ochrániť. Kráľ sa na jeho pokuse len schuti zasmial.

„Si úbohý. Takto si chceš zničiť svoj doterajší život?"

Náš démon len prikývol, ďalej bez pohnutia stál a pevne zvieral ruku dievčaťa. Kráľ sa zamyslel a potom sa zlovestne uškrnul.

„Fajn, ber si teda ľudský život ak po ňom tak prahneš. No jedno si zapamätaj, nebudeš vedieť kto si bol predtým ani čo sme zač my."

Prikývnutie zo strany nášho démona a potom jeden jasný veľký záblesk a démonský kráľ bol preč. Dievčina sa oprela o chrbát svojho vyvoleného démona.

„Dokonči to." prikázala mu tichým, ale istým hlasom.

Otočil sa jej tvárou v tvár, pozorne sa jej zahľadel do očí a opäť si pritiahol jej ruku k perám.

„Na nový život." vyhlásil a napil sa jej krvi.