Kráčal centrom mesta. Slúchadlá, ktoré mal prevlečené popod tričko s krátkym rukávom, sa hompáľali v rytme jeho krokov. Hudbu nepotreboval, už mu neposkytovala takú úľavu ako doteraz. Nedokázal sa zmieriť so svojou samotou. Jedine jeho sny mu dodávali odvahu a potrebnú silu do ďalších rán. Chcel byť silný, no momentálne rozpoloženie jeho vnútorného ja mu to nechceli dovoliť.

Ľudia, ktorí okolo neho prechádzali, sa na neho pozerali čudnými pohľadmi. Matky svoje malé deti radšej brali na ruky a doslova pred ním utekali. Vyzeral zle. Bledá tvár s výraznými kruhmi pod očami. Jeho oči už nemali takú nádhernú zelenú farbu ako kedysi. Stmavli, posmutneli a v ich kútikoch sa vytvorili slepti vrások, ktoré ho spravili starším ako v skutočnosti bol. Nemal viac dôvod starať sa o seba. Všetko čo mal sa zrútili ako domček z karát a položilo ho to na dno. Až potom zistil, že tí, ktorí sa hrali na kamarátov, ho nenávidia. Ostal sám ako najväčší chudák. Smútok zahaľujúci jeho dušu mu ale všetko skresľoval a on nevidel realitu takú aká bola. Každý jeden deň bol v meste, prechádzal sa po prázdnych aj zaplnených uličkách mesta a nehľadel doprava ani doľava. Stále mu po rozume chodila ona...

------

V rovnakom čase sa z električkovej zastávky ponáhľala mladá žena. Nesúhlasne sa mračila na displej svojho mobilu. Márne sa snažila dovolať svojmu priateľovi a aj teraz váhala či má znovu vytočiť jeho číslo. Rýchlo si to však rozmyslela a vrátila mobil na miesto do kabelky, ktorá jej v pravidelnom rytme búchala do bokov. Zošity s kopou papierov si preložila do druhej ruky a ponáhľala sa smerom k starej časti mesta.

Lodičky jej klopkali po kamennej dlažbe a niekoľkokrát sa jej opätok zavadil medzi medzeru v kameňoch. Nepekne zakaždým zanadávala a niekoľko starších ľudí sa na ňu pohoršene pozrelo. Nevšímala si ich a ďalej pokračovala vo svojej energickej chôdzi. Nevedela kam presne ide, jednoducho len kráčala rovno. Niečo jej však chýbalo, mala taký zvláštny pocit prázdna. Sklonila hlavu dole, chytila zips svojej kabelky a rýchlym potiahnutím ju otvorila. Neposlušné svetlé kučery so svetlými končekmi jej padli do tváre a takmer sa jej zamotali do ostro ružových sluchátiek, ktoré si vyťahovala spopod peňaženky. Nedávala pozor a ani jej zmysly neboli na pozore. O niekoľko momentov pocítila náraz a potom už len padala k zemi. Samotný pád netrval tak dlho ako uvedomenie si čo sa vlastne stalo.

Papiere spolu so zošitmi sa rozleteli na všetky strany, sluchátka padli opodiaľ a ona sedela na zadku uprostred toho zmätku. Pohľad dvihla k dotyčnému, ktorý jej dopomohol tak elegantne pristáť na zemi. Chcela mu kvalitne vynadať, no miesto ospravedlňujúce pohľadu videla len chrbát, ktorý sa od nej vzďaľoval.

„Idiot!" Zakričala za ním a prekvapilo ju keď sa osoba na ktorú kričala zastavila a ponad plece sa ohliadla. Tak zvláštne oči doposiaľ nevidela, no mala pocit akoby ich poznala. Chlapec, ktorý jej spôsobil túto nehodu, sa pomalým krokom vrátil k nej a natiahol ruku pred seba. Ona neváhala a vďačne sa jej chytila. Trhnutie smerom hore jej pomohlo postaviť sa na nohy.

„Vďaka," zašomrala si popod nos a zohla sa zbierať svoje rozsypané veci. Neočakávane jej však pomohol aj ďalší pár rúk, ktoré nečakala.

Hlavu nechávala sklonenú aj naďalej dole. Nechcela sa pozerať do jeho očí, ktoré jej niečo neustále pripomínali, no akoby tieto spomienky boli zamknuté niekde v jej mozgu a nechceli sa dostať na povrch. Niečo ich tam držalo spútané a akokoľvek sa snažila ich dostať, zakaždým narazila na neúspech.

„Prepáč," ozval sa jeho tichý hlas sponad nej, „nevidel som ťa."

Ona si nahnevane odfrkla a vytrhla mu z rúk svoju kabelku. Otočila sa na odchod a okamžite sa snažila na tento nepríjemný incident zabudnúť.

„Môžem ťa pozvať na kávu? Ako ospravedlnenie." Spýtal sa jej a ona ustrnula v pohybe.

---------

Sledoval ako si odpíja z pariaceho sa hrnčeka kávu. Niečím ho fascinovala, no nevedel by nikomu povedať čo to na nej také zaujímavé vlastne je. Už niekoľkokrát sa jej ako blázon ospravedlnil a ona len mávla rukou. Bol rád, že sa mu podarilo vziať ju na kávu ako náhradu za spôsobenie niekoľkých odrením.

Už dlhšie rozmýšľal ako s ňou nadviazať rozhovor, no na um mu prichádzali len samé ohrané frázy a on chcel byť originálny. Nakoniec sa zmohol na tú najohranejšiu otázku: „Odkiaľ vlastne si? Ešte som ťa v meste nevidel."

Ona na neho vrhla zvláštny pohľad, no odpoveď mu neposkytla. Ani trochu sa jej nečudoval, je pre ňu predsa neznámym, tak mu určite nebude vešať na nos odkiaľ je.

„Nie som odtiaľto, to je pravda. Nemusí ťa však trápiť kde žijem," odvetila mu s chladom v hlase a on zostal sedieť ako obarený. Nečakal od nej takýto tón a už vôbec nie pohľad, ktorým sa na neho pozerala. Tým by dokázala zamraziť asi každého.

„Prepáč, že som sa vôbec pýtal," zašomral potichu, prevrátil očami a odchlipol si zo svojej kávy, ktorá pomaly chladla a jemu prestávala taká vlažná chutiť. Radšej ju do seba rýchlo nalial a zdvihol sa aby mohol ísť zaplatiť. Stál pri pulte a čakal kým mu čašníčka vystaví účet.

Na chrbte cítil niečí pohľad a tak sa mierne pootočil a sledoval ľudí okolo seba. Každý mal svoju spoločnosť s ktorou sa zhováral a smial, jedine neznáma, ktorú zvalcoval na preplnenej ulici, sedela sama. A len jej pohľad sa zameriaval na neho. Otočil sa späť a naprázdno prehltol hrču, ktorá sa mu vytvorila v krku. Prečo na neho pozerá keď ho pred malou chvíľou tak spražila?

Z myšlienok ho vyrušila čašníčka, ktorá mu podala naspäť kreditku a on sa tam mohol vrátiť za ňou. Naschvál naťahoval svoju chôdzu, chcel si poriadne premyslieť prečo sa tak pri nej cíti. Na malú chvíľu vypol a ani nevedel ako a ona sa ocitla priamo pred ním. Spoločne sa vybrali k dverám, on ich galantne otvoril a nechal ju prejsť. Kúsok od kaviarne zastavili a chvíľu sa navzájom na seba pozerali.

Obaja konečne prišli na to, prečo sa cítia tak zvláštne. Ten pocit zažívali pri istých momentoch neustále, no teraz bol pre nich ako nový, vymenený. Déjà vu.