Frederika sedela na točiacej sa stoličke v zasadacej miestnosti doktorky Johany do ktorej presvitali slnečné lúče. Všetci boli ticho a počúvali pokyny k ich ďalšej úlohe. Fredy však mala akoby vypnuté a poriadne nevnímala nič okolo seba, len vrzgot stoličky pri každom jednom otočení do strany.

„Frederika!" Okríkla ju doktorka. Tmavovlasá dievčina k nej zdvihla pohľad a konečne otvorila uši.

„Prosím?" Spýtala sa trochu zmätene a obzrela sa okolo seba na všetkých prítomných, ktorí len neveriaco hľadeli na najmladšieho člena tímu. Doktorka si roztržito pretrela tvár. Frederikino správanie sa jej prestávalo páčiť. Bola v ich tíme vyše miesiaca a jej správanie sa rapídne zmenili. Nevedela si to vysvetliť. Nakoniec sa však len nadýchla a vydýchla: „Hovorili sme o našej nasledujúcej výprave a o tom, akú úlohu v nej budeš hrať ty."

Devčina prikývla a trochu ospravedlňujúcim pohľadom pozrela na doktorku. Tá len pokrútila hlavou nad správaním najmladšej pracovníčky.

„Pre dnes to je všetko. Zbytok doriešime zajtra," rozpustila zhromaždenie doktorka a potom presmerovala zrak na dvíhajúcu sa Frederiku, „Frederika, poď do mojej pracovne prosím."

Dievčina prekvapene pozrela na Johanu a zažmurkala. Potom len pokrčila plecami a nasledovala doktorku do jej kancelárie, ktorá bola presne na opačnej stran obrovskej budovy.

Johana otvorila dvere na svojej kancelárii, v ktorej ich obe očakávala jedna osoba.

„Prosím posaď sa," vyzvala dievčinu doktorka a sama si sadla do mäkkého kresla. Chvíľu bolo ticho, Johana hľadela do papierov pred sebou a svojich spolusediacich si nevšímala. Nakoniec všetky spisy poskladala na kopu a pozrela sa pred seba, priamo na Frederiku.

„Dovoľ, aby som ti predstavila Olafa." Johana konečne predstavila chlapca so svetlou pokožkou a tmavými vlasmi, ktorý sedel po ľavej strane od Frederiky. Tá okamžite vyprskla do smiechu. Pomenovať niekoho ako postavičku z rozprávky jej prišlo veľmi vtipné a kruté zároveň.

„Olaf? Ako ten snehuliačik z Ľadového kráľovstva?" Spýtala sa prekvapene s potláčaným smiechom. Johana nad jej správaním len pretočila očami.

„Prosím? Aká rozprávka? Také niečo nepoznám." Ozval sa mladík. Frederika sa dosmiala a s vyvalenými očami pozrela na Johanu: „On nie je odtiaľto?"

Doktorka sa na tmavovlásku len usmiala a prikývla: „Pravda, Olaf nepochádza z našej doby. Pred niekoľkými dňami ho našiel náš druhý tím, ktorý cestoval len desať rokov dozadu. Priviedli ho sem a odvtedy som s ním trávila dosť času aby som ho naučila všetko podstatné, čo bude potrebovať, aby mohol s nami normálne fungovať."

„Fungovať s nami? To bude akože s nami pracovať?"

„Presnejšie pracovať s tebou," priznala Johana a Fredeika mala pocit, že jej niekto zastavil prísun kyslíka do pľúc.

„So mnou? Ale ja predsa všetko zvládam!" Bránila svoju prácu takmer okamžite Frederika, pretože sa jej vôbec nepozdával nápad, že by mala na svoje výpravy chodiť ešte s niekým iným.

„Ja to viem. Odvádzaš skvelú prácu, o tom niet najmenších pochýb, no takmer zakaždým sa vrátiš s nejakým zranením. Je to teda len pre tvoje dobro," povedala jej Johana a Frederika musela chtiac nechtiac uznať, že jej nadriadená má pravdu. Sklonila pohľad k svojim rukám, ktoré mala položené na kolenách a premýšľala. Doktorka za stolom tiež ticho sedela, no potom prehovorila ešte raz: „Máte týždeň na to, aby ste sa zoznámili a naučili sa spolu vychádzať. Olaf bude preto bývať u teba."

„U mňa? A čo poviem svojej mame?"

„Tvojej mame som už volala a všetko s ňou dohodla. Bola dosť ústretová a nemala problém s ubytovaním Olafa u vás. A teraz už môžete ísť," prepustila oboch mávnutím ruky. Frederika sa neveriacky zdvihla a s Olafom za pätami vyšla von z kancelárie.

„Prepáč, prezradíš mi soje meno?" Opýtal sa jej Olaf, ktorý kráčal hneď za jej chrbtom. Ona sa na neho pozrela ponad plece a mierne nakrčila obočie: „Som Frederika."

„Frederika? Také meno sa u nás veľmi nepoužíva," povedal zamyslene a pošúchal si rukou bradu. Tmavovláska pretočila očami a zamierila do hlavného laboratória. Niekoľko ľudí sa za nimi otočilo a pár ich dokonca aj pozdravilo. Frederika ich odzdravila jednoduchým kývnutím hlavy. Popritom si pohľadom hľadala svoj látkový ruksak. Konečne ho našla, natiahla k nemu ruku a pevne chytila koženkové traky medzi prstami.

„Fajn, teraz už môžeme ísť." Vyhlásila a spoločne s Olafom po boku sa vybrala von z budovy.

-------

Spoločne kráčali po tichom parku. Len sem tam stretli niekoho zo psíčkarov. Frederiku žrali mrle, bola zvedavá na chlapcov život. Naisto vedela, že nemôže byť len človekom, musí mať aj nejakú magickú moc, pretože niekto s menom Olaf sa nemohol pohybovať po Slovensku v roku 2008.

„Počuj, odkiaľ vlastne si? Žil si v Bratislave alebo nie?" Prerušila ticho svojimi zvedavými otázkami. Olaf sa vedľa nej len usmial a chvíľu bol ticho. Keď však prehovoril, Frederika bola prekvapená: „Som z Bratislavy, teda bol som. Nemám ani poňatia kde sa nachádzam teraz. Ktorý je rok?"

„Sme v Bratislave, pokiaľ viem, naša Spoločnosť sa pohybuje len po území Bratislavy. Aspoň som teda nepočula, že by bola nejaká výprava za jej hranicami," Frederika sa na chvíľu odmlčala, pretože určite svojho nového parťáka zahrnula mnohými informáciami. Keď sa jej zdalo, že ich už všetky spracoval, pokračovala: „Je rok 2018. Čiže si sa posunul o desať rokov do budúcnosti."

„Desať rokov?!" Zvolal prekvapene Olaf a Frederika vybuchla do hlasného smiechu.

„Prečo sa smeješ? Desať rokov je predsa veľa!" Ohradil sa okamžite mladík vedľa nej. Frederika prikývla, desať rokov bolo skutočne veľa. Pre neho bude určite mnoho vecí nových. A nebola ďaleko od pravdy. Akonáhle prešli okolo električkovej trate, Olaf prekvapene vyvalil oči na novú električku: „Čo to je?"

„No predsa električka. Síce trochu novšia verzia, ale stále je to električka."

„A kde sú tie také červenobiele? Tie ste zničili alebo čo?" Pýtal sa jej ďalej zvedavo a Frederika nevedela či sa má začať smiať, alebo plakať. Nakoniec len pokrútila hlavou: „Všetko čo budeš chcieť ti vysvetlím, keď prídeme ku mne. Dobre?"

Olaf nadšene prikývol a na jeho tvári sa roztiahol taký ten typický detský úsmev. Fredy sa uškrnula, vyzeral totiž presne ako Olaf z Ľadového kráľovstva.

--------

Kľúč strčila do kľúčovej dierky na dverách od bytu a jedným pohybom zvrtla od zárubne. Zámka cvakla a dvere sa otvorili. Obaja vošli dovnútra.

„Ahooooj!" Zakričala brunetka na celý byt, no odpoveďou jej ostalo len ticho. To zadného vrecka kraťasov vytiahla mobil a rozsvietila displej. Jej mama už mala byť predsa doma. Kde teda je?

„Tvoji rodičia nie sú doma?" Spýtal sa prekvapeným hlasom Olaf. Frederika pokrútila hlavou.

„Tak sa vyzuj a ja ti odpoviem na tvoje otázky," prehovorila nakoniec a sama sa vyzula. Vbehla do kúpeľne a pustila vodu. Umyla si ruky, utrela ich do huňatého fialového uteráku a spokojne vošla do kuchyne. Olaf ju nasledoval.

„Pokojne sa usaď," povedala mu zatiaľ čo napúšťala vodu do kanvice, „dáš si čaj?"

Tmavovlasý chlapec pokrútil hlavou: „Len čistú vodu prosím."

Frederika si povzdychla, zapla kanvicu a zo skrinky vybrala dva poháre. Do jedného z nich napustila len čistú vodu a do toho druhého hodila sáčok ovocného čaju. Pohár s vodou podala Olafovi a ten sa na ňu vďačne usmial.

„Môžeš sa pýtať."

„Čo všetko sa zmenilo za desať rokov?"

Frederika pokrčila plecami: „Neviem, mala som vtedy len deväť! Ako si mám pamätať čo všetko sa odvtedy zmenilo? Musel by si sa spýtať na niečo konkrétne a možno ti budem vedieť odpovedať."

Olaf prikývol. Voda zovrela a Fredy sa zdvihla zo stoličky na ktorú si len pred malou chvíľou sadla. Zaliala si čaj a potom sa opätovne posadila na stoličku aj s pariacou šálkou čaju v ruke.

„Môžem mať jednu otázku ja?"

„Samozrejme. Snáď ti budem vedieť poskytnúť odpoveď," usmial sa na ňu a ona mala pocit akoby sa skutočne ocitla v rozprávke.

„Aká je tvoja schopnosť?"

„Hmmm, dokážem ovládať sneh a celkovo zimu. Viem ti vyčarovať snehovú vločku z trochu vody," hovoril a popritom zdvihol ruku nad pohár s vodou. Vzápätí z neho vyletela snehová vločka a roztancovala sa Frederike priamo pred nosom.

„No páni, to je pecka!" Zvolala nadšene a chcela sa vločky dotknúť, no akonáhle k nej natiahla ruku, snehová vločka sa rozpustila. Frederika sa trochu zamračila, no potom sa jej tvár vyjasnila ako obloha po daždi.

„Ty máš nejakú schopnosť?" Opýtal sa pre zmenu on jej. Tmavovláska pokrútila hlavou. Nemala žiadnu výnimočnú schopnosť, ktorá by ju odlišovala od ostatných ľudí.

„Čo to máš potom zavesené na krku?" Spýtal sa a ukázal na jej prívesok, ktorý sa jej hojdal na krku. Frederika sa usmiala. Bola to jej spomienka.

„Daroval mi to otec. Je to obyčajný kryštál, nič zvláštne," skonštatovala a pokrčila plecami.

„Tvoj otec tu nie je?" Opäť pokrútila hlavou. Jej otec tu nebol už roky a ona o ňom nehovorila s nikým, ani so svojou mamou. V kuchyni zavládlo ticho, Frederika bola ponorená do svojich myšlienok a Olaf pohľadom hypnotizoval misku s neolúpanými orechmi. Načiahol sa po jednom a pevne ho zovrel v dlani. O niekoľko sekúnd na to škrupina praskla a jemu v prstoch ostal olúpaný orech. Položil ho vedľa seba a načiahol sa po ďalší orech z misky. Takto to zopakoval niekoľkokrát kým si to všimla aj ona. Prekvapilo ju to.

„Kto ti dobrovoľne vylúpe orechy? V tejto dobe?" Spýtala sa ho nahlas. Olaf pokrčil plecami a pokračoval v drvení orechových škrupín.

„Mňa to náhodou baví."

Frederika len pokrčila plecami, zobrala si svoj pohár a vybrala sa do svojej izby. Rozmýšľala kde svojmu hosťovi ustelie, pretože ich byt nebol ktovieako veľký. Nakoniec sa rozhodla, že najlepšie bude ponúknuť mu vlastnú posteľ. Oprela sa zadkom o svoj stôl a zahľadela sa na hodiny. Prišlo jej to vtipné. Čo vlastne čas je? Niektorí ľudia v ňom dokážu cestovať a nevnímajú to ako stratu. Čo je však čas pre ňu?

Z premýšľania ju vytrhol štrngot kľúčov v zámke. Okamžite položila hrnček s čajom na stôl a vybehla z izby do chodby, kde už stála aj jej mama a Olaf nesmelo vykúkal spoza dverí z kuchyne.

„Ahoj mami, toto je Olaf. Johana ti volala a vravel o ňom," pozdravila svoju mamu Frederika a okamžite na ňu vychrlila hromadu informácii. Plavovlasá žena sa usmiala: „Ahoj Olaf."

Mladík so svetlou pleťou sa konečne osmelil a nahodil svoj úsmev ako z rozprávky a natiahol ruku k Frederikinej mame. Tá ju prijala a naďalej sa usmievala.

„Dúfam, že sa ti bude u nás páčiť. Johana spomínala, že spoločne s Fredy pracujete na jednom projekte. Tak dúfam, že sa vám bude dariť," usmiala sa ešte žiarivejšie ako Olaf a Fredy mala pocit, že sa prepadne pod zem od hanby.

„Ďakujem, určite to pôjde lepšie keď budeme dvaja."

--------

Obaja sedeli na jej posteli a pozerali sa von oknom do tmy.

„Čo je to biele?"

„Prosím?" Spýtala sa nechápavo Frederika.

„No to biele čo vydáva Mesaic," objasnil jej Olaf a ona sa zasmiala.

„To je len mesačný svit," povedala s úsmevom na perách. Aj on sa usmial a ďalej hľadel von do tmy a obdivoval guľovitý Mesiac.

Tak taká menšia ochutnávka z pripravovaného príbehu, ktorý však ešte musí dozrieť. Tiež som túto časť napísala vďaka jednej výzve pri autorov, ktorá odštartovala len pred niekoľkými dňami. Tak snáď sa vám zapáči a potom otvoríte aj samotný príbeh :).