Autorka: JulLavender

Ahojte, na internete vystupujem pod svojím birmovným menom Júlia, mám 16 a pred viac ako rokom som sa rozhodla prijať nálepku ,pansexual. Dlho som zvažovala, či svoj príbeh zverením, no odhodlanie a viera v to, že existuje niekto ďalší ako ja, má, dá sa povedať donútila to poslať autorke tejto myšlienky.

Som z malého mesta a o to väčšia pravdepodobnosť bola, že sa narodím do rodiny veriacich. Tak sa stalo a ja som už od malička bola naučená sa modliť k Bohu a chodiť do kostola. Vyrastala som v domnení, že na svete existujú len heterosexuálne páry a ani mi nenapadlo, že to môže byť inak. Hoci sa mi už aj predtým páčili aj dievčatá, snažila som sa to v sebe akoby potlačiť.

Všetko sa zmenilo, keď som v ôsmom ročníku na základnej spoznala moju terajšiu najlepšiu kamarátku. Veľa rozprávala o seriáli Supernatural, kde väčšina fanúšikov shipovala Destiel. Áno, moji milí, po niekoľkých rokoch môžem skonštatovať, že som vtedy vstúpila do pekla xD (pardon, toto nie je podstata tohto príspevku :D)

Začala som si uvedomovať, že vzťah nemusí byť len medzi mužom a ženou, ale aj muž a muž či žena so ženou majú právo byť spolu bez toho, aby ich niekto súdil a nadával im na ulici, To, že je realita iná, má dennodenne zaráža a vždy sa snažím zostať na strane našej komunity, nech je protivníkom ktokoľvek.

Aby som sa vrátila k môjmu príbehu, zarovno s vecou spomenutou v predošlom odstavci, som začínala prichádzať na to, že nie som až tak straight, ako som si myslela. Denne som obdivovala a bola, dá sa povedať, priťahovaná nielen mužskými, ale aj ženskými obyvateľmi našej planéty a čoraz viac začala uvažovať o tom, aká vlastne moja sexualita je. Začala som pozerávať videá s LGBT+ komunitou, pretože mi to prišlo tak prirodzené ako hetero videá (tento výraz jednoznačne ešte použijem xD).

Pamätám si, akoby to bolo včera, keď som nervózne čakala na kamarátku a ešte v ten deň sa jej zverila, že som bisexual. Jej reakcia a podpora bolo to najlepšie, čo som si mohla želať a dodnes jej za to ďakujem.

Vedela som, že to, čo ma u druhých priťahuje, nie je v prvom rade to, ako vyzerajú, ale hlavne to, akí sú vo vnútri a rozmýšľala, či existuje niekto ďalší ako ja. Predsa nemôžem byť úplne jediná, nie?

Na jednom z webov som plná úľavy, že v tomnie som sama, objavila výraz pansexual a dodnes je to sexualita,s ktorou sa stotožňujem najviac. To, že to tak aj reálne cítim a nieje to len výplod nejakého trendu (ugh, ako túto vetu neznášam) alebo mojejfantázie, som vzápätí zažila v praxi.

V januári minulého roka som mala vďaka vplyvom šťastných náhôd možnosť spoznať jedno úžasné a skvelé dievča. To, že bola prakticky z druhej strany Slovenska mi vôbec nevadilo. Keď som si s ňou začala písať, nemala som ani šajnu o tom, ako vyzerá, akej farby ma vlasy či oči. A nie, nemala profilovú fotku na fb ani tisícky ďalších, ktoré by som si mohla pozrieť.

Moju predstavu o nej dotvárali len stovky písmenok, ktoré sme si denne vymenili. Bola múdra, milá, so skvelým zmyslom pre humor a poznala aj seriály, ktoré som v tej dobre sledovala, Skvelé, nie?  Zostala som skalopevne presvedčená, že vyzerá krásne bez ohľadu na to, či som jej fotku videla alebo nie. Bola nádhernou zvnútra a to mi stačilo. Samozrejme, musím podotknúť, že ani stretnutie s ňou ma nesklamalo a na svojom názore stále trvám.

Už v júli som si začala uvedomovať, že by som si dokázala predstaviť byť s ňou. Držanie za ruky, jemné bozky na čelo či prechádzky mestom. To všetko a mnoho ďalších vecí som zrazu chcela robiť s ňou.

Musím sa priznať, že zo začiatku som bol veľmi na vážkach. Vážne sa mi páči alebo je to len nejaké oblbenie mojej mysle? Než som o tom dokázala povedať hoci len kamarátke, prešiel takmer mesiac. Čas plynul ďalej, a keď nám na dvere klopala škola, vo svojich citoch som mala jasno.

To horšie som však mala len pred sebou. Povedať jej to, nepovedať? Nebude predsa len lepšie to v sebe uchovať, časom nejak pochovať a ošetriť ju od toho všetkého?

Raz v októbri som sa pri vedení jednej z našich konverzácií prezradila a odpovedala skôr citom než rozumom. Hoci mi dala možnosť to len tak zamiesť pod koberec a tváriť sa, že sa nič nestalo, vedela som, že je to zbytočné, Čo ak by som túto „šancu" neskôr ľutovala?

Ako ste už zjavne pochopili, nasledovala dlhá správa o tom, čo k nej cítim.  Bohužiaľ, môj život nie je jeden z tých filmov, ktoré by mnohí označili ako romantický, a preto ani táto udalosť neskončila vrúcnym objatím a vášnivým bozkom na mieste, kde by sa znenazdajky spustil dážď, aby sa z toho stalo ešte väčšie klišé.

Namiesto toho som skončila s odpoveďou v zmysle: „Mám ťa rada, si skvelá a všetko, ale nepočkáme, než sem prídeš študovať?" V prvom momente som ani nerozmýšľala nad tým, že to potrvá ešte viac ako dva roky, ani na svoj názor, že vzťah na diaľku sa dá utiahnuť, ak to obaja chcú (Hlavne v dobe mobilov, internetu a najmä vlakov zadarmo) a kývla som na to. Vtedy som ešte nevedela, čo príde.

S odstupom času sa priznám, že oveľa lepšie by pre mňa bolo, keby ma odmietne rovno, než to nechať takto. Moja hlava a hlavne srdce to primárne zobrali ako možnosť v tej zamilovanosti nielenže pokračovať, ale aj ju prehĺbiť.

Napriek tomu, že od toho už prešlo dosť času, moje myslenie a city sa stále nezmenili a nemyslím si, žeby v jej prípade nastala nejaká zmena. Stojím na pomyselnej križovatke a váham, ktorou cestou si vybrať. To, čo by som chcela, poznáte, ale myslím, že asi veľmi nemá zmysel v to čo i len dúfať.

Dôvod, prečo to vlastne píšem je fakt, že je možné, aby dievča ľúbilo ďalšie dievča. Cirkev si môže tvrdiť, čo chce, ale ja vnútri seba viem, že ma Boh stvoril a miluje stále takú, aká som.

Nech si už gay, lesba, bi, pan, trans či nejaký ďalší člen našej komunity a máš strach, lebo máš pocit, že si musíš vybrať medzi vierou alebo tým, kým skutočne si, ver mi, že takú voľbu v skutočnosti nemusíš činiť.

Vaša Jul

Tak vážení, máme tu ďalší príbeh, myslím, že prvý ktorý ukazuje, kto sú skutočne pan ľudia a ničí tie hlúpe fámy a teórie :D. Ak chcete Jul niečo odkázať, alebo sa jej niečo spýtať, môžte sem do komentov, alebo jej do súkromného chatu :).