Predstavy o perfektnej spoločnosti, založenej na vzdelanosti, prísnych zákonoch a skromnosti. No to je len ideál, ktorý ale chaos nikdy neskrotí, ani v samotnom jadre predstáv.
Lebo potom, niekde na samom okraji, leží niečo, čo spoločnosť nazýva neprispôsobivý odpad. Niečo, čo nemohli kontrolovať a zneužiť pre seba, a preto sa toho zbavili.

Snažiť sa byť ten najlepší, byť tým perfektným a uznávaným v očiach ostatných. Byť len nekonečné ja, ja, ja a ja. Toto sa asi nikdy nezmení. No nie je to smutné? Nesnažiť sa pomáhať, nemať priateľstvá a vybudovanú dôveru.

Masky faloše, manipulácia.

Nekonečné klamstvá, či len malá neúprimnosť.

A nakoniec strach z pravdy, ktorá je síce bolestivá, ale pravda... nie je to práve ona, ktorá núti k zmenám?

* * *

Katrina vstúpila do minimalisticky zariadenej kaviarne na štvorcovom námestí v centre mesta. Nábytok a steny boli v bielej farbe, jediné oživenie poskytovali tmavozelené kvetináče s kvetmi fialovej a žltej farby, ktoré boli po jednom poukladané uprostred kruhových stolov a na parapetách okien.

Usadila sa, naťukala svoju objednávku do mobilu a prostredníctvom rovnakej aplikácie, automaticky za to aj zaplatila. Kapučíno s čokoládovou príchuťou a koláč z dennej ponuky. Priniesli jej to takmer okamžite po objednaní, trvalo to len niekoľko minút.

Zahľadená von oknom si podoprela hlavu. Pomaly sa zmrákalo. Ešteže predpovede počasia v tejto dobe, boli presné. Mala so sebou svoj šedý dáždnik.

Stihla vypiť kávu aj si prečítať niekoľko stránok noviniek. Nezaujato pozorovala padajúci dážď za oknom, určite sa vonku značne ochladilo.

V kaviarničke ostala ako jedna z posledných. ,,Ako dlho ma nechá ešte čakať?" šepla si pre seba Katrina túto otázku, vidličkou si nabrala kúsok koláču, už druhého. No dávno dobre vedela, že on si to mohol dovoliť. Mohol by meškať aj ďalšiu hodinu a ona by mu na to nemohla nič povedať.

Pred necelou hodinou a pol, jej totižto zavolal Adam Stanemý. Chcel s ňou mať akési veľmi dôležité pracovné stretnutie a ona, samozrejme, že nemohla odmietnuť. A to napriek tomu, že mala deň voľna. Čomu sa ale čudovala, bolo, že ponúkol, aby vybrala miesto ich stretnutia.

Vymykalo sa to z jeho obvyklého konania. Prečo by sa s ňou, práve on, chcel stretnúť bez udania presného dôvodu a dokonca mimo pracovnej doby? Bola z toho celého v neustálom nepokoji.

Dážď vonku neprestával. V diaľke zahrmelo až tak, že na chvíľku zablikalo svetlo vo vnútri kaviarne.

No vtom, do kaviarne vstúpil vysoký muž. Zložil si z hlavy čierny cylinder, z ktorého následne striasol vodu. Katrina upriamila svoju pozornosť na mužov zlatý odznak, po tele jej prebehli zimomriavky.

Muž si to mieril rovno k nej, pod pazuchou niesol čierny kufrík.

Naznačil Katrine, aby ostala sedieť.

,,Adam Stanemý sa, bohužiaľ, nakoniec nemohol dostaviť," stroho jej oznámil a otvoril kufrík.

,,Čo dúfam, že vám snáď neprekáža," dodal.

Katrina mĺkvo prikývla, že rozumie. Bolo lepšie mlčať.

,,A nebudem nič zbytočne vysvetľovať, toto je pre vás," z kufríku vytiahol bielu obálku. Na ktorej bolo zlatými iniciálami vytisknuté jej meno.

Katrina si, zmeravene zo svojho miesta, zobrala z mužovej ruky bielu obálku. Položila ju opatrne na stôl.

,,Prajem pekný zvyšok dňa," povedal muž, stojac na prahu otvorených dverí.

Ešte ďalších, hádam pätnásť minút po odchode muža, nebola Katrina schopná vstať a odísť z kaviarne. Bola v šoku.

Biela obálka doručená mužom so zlatým odznakom, tá nikdy neveštila nič dobrého.