Stretávali sa vždy v utorok, štvrtok a v nedeľu. A vždy o piatej.
Raz meškal. Asi desať minút.
Keď zazvonil, otvorila mu dvere. Za uchom mala štetec a prsty zapatlané od farby.
"Ideš neskoro," oznámila mu. „Kvôli tebe som musela rozrobiť nový obraz.“
Pokorne sklonil hlavu.
"V práci bol frmol. Doniesli nám jedného chudáka, čo spadol z lešenia, museli sme ho rýchlo operovať...."
Odstúpila z dverí, aby mohol prejsť.
Vôňa čaju ho už čakala.
Aj ten čaj.
Keď odchádzal, zastavila ho.
"Prežil ten chudák?" opýtala sa.
Na chvíľu zavládlo ticho.
"Áno," priznal nakoniec. "Ale je to z ním dosť zlé."
"Mal by si mu urobiť čaj," navrhla. "A nabudúce nemeškaj."