Písanie mi ide pomalšie ako pomaly, rovnako je to aj s učením, ale čarbanie po papieri zvláštne upokojuje a je jednou z mála činností, kedy sa cítim ... šťastná... asi... áno... asi som šťastná len vtedy, keď mám ruky zababrané od uhlíkov a fixí a na mojich učebniciach rastie úctyhodná vrstva zbytkov z gumy.

Túto kresbičku som tvorila neskutočne dlho (3 a pol hodiny) takže ju sem musím dať, aj keby ste nechceli ;) Uhádnete, kto to je?

Nebolo to ťažké, že? Lýdia a Mirri. Predstavovala som si to trochu inak, najmä Mirriné vlasy...

Možno niečo takéto...

Tak ešte jeden pokus....

Dobre, vzdávam to. Aj vám tu prídu také detské?

Na záver sa chcem opýtať vás, čo znamená domov? Je to konkrétne miesto, niekto blízky, je to spomienka, sen alebo je to len pocit? Možno je táto otázka ťažšia, ako sa zdá...

Mne sa napríklad vybaví ako sme s rodičmi cestovali cez celú republiku na moje príjmačky. Ráno, keď hory boli ešte sivé a stúpala z nich para, stáli sme na malej zapadnutej benzínke, sledovali siluetu mesta na bledoružovom pozadí a nalievali si vychladnutú kávu z termosky. Boli sme už takmer v cieli. Spolu.