Ako tak premýšlam sama nad sebou a nad mojím životom, myslím, že ma napadá jedna výstižná metafora. Som ako voda.  Stojatá a mrzutá voda v priehrade, a dážď, v ktorom momentálne prežívam, ma núti objavovať vlastnú silu a dravosť. Napĺňa ma a ukazuje, že ak nájdem odvahu a strhnem zábrany, objavím obzory, o ktorých som doteraz nemala ani tušenia.

Cítim to tak vrúcne a tak nástojčivo. Žijem v predtuche, že musí prísť niečo...niečo, čo môj život zmení. Nejaký vnútorný impulz. Keď si poviem: Áno, môžem ísť. A bez výčitiek. S otvoreným srdcom a mysľou, s domovom kdekoľvek zastanem, s dôverou v malé-veľké zázraky všedných dní, s dôverou k iným, a najmä s dôverou v samu seba. Vravím si : Zvládnem to.

„Nevedel som, či to naozaj zvládnem, ale tak som to mal povedať. Nepamätal som si meno tej poondiatej bábiky, ale pamätal som si: To zvládnem. Jasne si pamätám, ako som na konci svojho iného života stále opakoval: To zvládnem, aj keď som vedel, že nezvládnem, aj keď som vedel, že som hotový, dvojnásobne hotový, vykotený a na lopate."

Stephen King (Duma Key)

Chcem, aby tento rok bol tým najodvážnejším v mojom živote. Ibaže niekedy je odvahou zostať pokojný. Občas život odo mňa práveže chce, aby som nad ním premýšľala. A s odstupom času si plieskam po čele: Keby si sa nad tým vtedy zamyslela....ale práve teraz mi zamýšlanie nepomáha. Myslenie ma zmrazí, priklincuje na jednom mieste. Potrebujem plynúť.

S týmto presvedčením som vzala do ruky štetec a začiernila okraje bieleho plátna, no skôr, než som sa stihla načiahnuť po modrej, všimla som si, že sa čierna rozmazáva do tmavohnedej. Prečo nie? Hnedá má milión prekrásnych odtieňov. Gaštanová, čokoládová, jantárová,okrová, oriešková...chcela som ich tam mať všetky. K hnedej navyše ladila aj žltá, oranžová a červená. A tak sa stalo, že na plátne namiesto morskej hlbiny vyrastal les.

Hodnú chvíľu som len šokovane hľadela na ten výšplech farieb a keď už som sa zmierila s tým, že niečo vo mne veľmi chcelo namaľovať práve toto, pokračovala som v miešaní lesných farieb. Čím hustejšie, tým lepšie stekali po plátne. Fascinovane som sledovala ich kľukatú cestičku. Občas zanechali trvalé stopy, občas nové zmyli tie staré. Prišlo mi to ako celkom pekná metafora života.

Obrázok potreboval ešte čosi. Niečo, čo by stálo v popredí a tak podtrhlo abstraktné pozadie. Niečo výrazné. Spontánne som zvolila fialovú. A jeleňa.

„Celý čas to tu bolo, pomyslel som si a spomenul som si na čosi, čo hovorievala Melinda, keď v rádiu počula pieseň, ktorá sa jej zapáčila: Len ahoj a už ma má.

Pod svoj prostý tanker som malými písmenami napísal AHOJ. Bolo to prvý raz, čo som obrázok pomenoval. Napriek katastrofám, ktoré nasledovali, si ešte stále myslím, že je to super meno pre obrázok od chlapa, ktorý sa veľmi usiluje prestať so smútkom – ktorý sa veľmi usiluje rozpamätať na šťastie."

Stephen KIng (Duma Key)

Takže, ako sa vám pozdáva jedna z mojich prvých malieb na plátno? Nemôžem sa zbaviť pocitu, že tomu stále niečo chýba. Uvítam všetky rady a kritiky :D

Zatiaľ sa majte kráse a hlavne tvorivo 🌈

S láskou

Iva*