Boli dni kedy o mňa biznismen hádam ani pohladom nezavadil. Boli dni, kedy so mnou sedel v kancli dlho do večera a skúšal rozmotať všetky tie reťaze, ktorými som sa spútala. Niekedy som bola hrdou súčasťou biznisu, inokedy som sa triasla za stolom a modlila sa, nech si ma nikto nevšíma a nech ma nikto nenúti telefonovať.

Ťažko by som verila tomu, kto by mi rozprával o Iviných obchodných stretnutiach, ak by som sama tou Ivou nebola. Tá istá Iva, čo sa nedokázala rozprávať s cudzími luďmi. Panikárila. Koktala, kým dala dokopy súvislú vetu. Jej hlas bol len šepot a jej pohlad vždy akosi neprítomný.

Rozhodla som sa postaviť tým strachom. Nie raz, ale deň za dňom, niekolkrát za deň, s búšiacim srdcom a zatajeným dychom, jeden klient za druhým, ďalšie a ďalšie neisté stretnutia, amatérske telefonáty, spackané žiadosti, jedna mizerná výplata za druhou a jediná cesta na svetlo. Skrz tmu.

Viete, nemôžem sa vykresliť ako hrdinka motivačného románu. Nie som disciplinovaná a neviem sa držať plánov. Som klbko emócií, občas zaiskrím a niečo vytvorím. Občas sa ukrutne snažím nevybuchnúť - a to ma robí strnulou.

Pri biznismanovi som sa však naozaj snažila rozhýbať. Nebolo to preto, aby som bola úspešná - ale páčilo sa mi byť súčasťou niečoho krásneho a zmysluplného, čo luďom pomáha.

Neviem, či mi je rozumieť, o čom to vlastne píšem. Chcela by som sa vyjadrovať jednoduchšie...

*
K

de bolo tam, bola som osamelá umelkyňa. Z môjho umenia sa vytrácala radosť a lahkosť. Pretože keď už som niečo tvorila, muselo to byť NIEČO. Správna kompozícia, správna farebnosť, správna myšlienka... premýšlala som o tom, kým som bicyklovala na priehradu.

Žiadna scenéria, žiadny slnečný lúč ani vlny neprenikli skrz moje úvahy, ale kým som tam sedela a premietala nad ďalším obrazom, všimla som si partiu tínedžerov hrať volejbal.

Rozplakalo ma to. Sršalo z nich tolko života. Žiadne duchovné debaty, vážne rozhovory, ani vyťahovanie sa zo sračiek. Len jednoduchá radosť z prítomnosti tých druhých. To pošťuchovanie sa, ten smiech a spoločné dobrodružstvá...

mne tieto chvíle prišli tak vzdialené... ludia, ktorých mám rada, mi prišli tak vzdialení, nielen to leto, ale... hádam celé roky. Hádam som v živote ani nezažila nič také, ako tie decká na pláži. Nikdy som nemala partiu kamarátov, vždy som bola introvert v ústraní.

*
V

jeden z tých osamelých letných dní mi zazvonil telefón. Ponuka práce. Finančný poradca. Uf. Okolo tejto profesie bolo zaužívaných tolko predsudkov a bola tak mimo mojej povahy, že... že som to vyhodnotila ako najlepšiu cestu ako niečo v sebe prekonať. Pohnúť sa ďalej.

A tak som sa ocitla v kancli s biznismanom a partiou ďalších ludí, ktorí rovnako túžili rásť, búrať predsudky v sebe samých a potom aj v druhých.

A všetko som to zažila.

Pracovali sme spolu, pomáhali sme si, vela sme cestovali a na tých cestách sme sa poznávali. Blbli sme a tancovali, dávali mená holubom, čo nám cez okná nakúkali do kanclu. Našepkávali sme si pri telefonovaní, fajčili sme na schodisku - teda ja len pasívne - a občas sme sa domov vracali až nad ránom. Veselí. Plní života.

A áno, často sme si venovali aj tie duchovné debaty a záchranné kolesá, ale to nemuselo byť. Ja som ich skrátka len milovala. Vždy som ludí milovala, len som neverila, že aj oni by mohli mať radi mňa.

Zistila som, že sa nemusím vymedzovať, že tá predstava osamelej Ivy, ktorej nik nerozumie je, a vždy bola, len ilúzia.

Prichádzala som na to, že moja profesia je viac o načúvaní, než o predaji. Viac o úprimnom srdci, než o sebavedomom vystupovaní.

Stretla som sa s riaditelmi aj s robotníkmi, ale ťažko ludí organizovať do škatuliek. Veď aj ja som bola na každom stretnutí iná. Inak naladená, s inými vedomosťami, s inými očakávaniami. Pred pol rokom som ani netušila, že existuje nejaký "druhý pilier", nie to ešte načo to akože je.

Občas som takto medzi klientmi natrafila aj na blízke duše a prirodzene sme premostili z biznisovej debaty do tej osobnej.

Ozvala som sa aj starým spolužiakom a vzdialenej rodine - a áno, cítila som sa hlúpo, a áno, nepobrali koncept biznisu, áno, chvílu na mňa nedôverčivo zazerali - ale vela z tých vzťahov sa aj vďaka tomu obnovilo. 

Som za to ohromne vďačná. Vzťahy s rodinou sú korene. Bez koreňou nie je koruna.

Raz som takto tancovala na oslave so sesterniciným mužom a on mi povedal: "ty si sa za tú chvílu tak zmenila!"

"Ja?" smiala som sa.

"Tolko rokov ťa poznám. Ty si vždy bola taká šedá myška, také nič... ja som ani nevedel, o čom sa s tebou rozprávať." Vyhrklo to z neho tak spontánne a od srdca. Potešilo ma to. Do istej miery som však už vtedy vedela, že v biznise nemôžem zostať. Nechcem zostať.

... ale o tom niekedy nabudúce, v inej časti, v inom liste...

Teraz píšem, aby som si pamätala esenciu tohto príbehu. Aby som poďakovala za to, čo som si myslela, že nikdy nezažijem. Čo som si vymodlila vtedy na tej pláži a čo som si vybojovala každým dňom v kancli.

A ak aj odídem - chcem si pamätať, že som viac než len strnulé klbko potlačených emócií. Rozvírim tú temnotu. Zatancujem si s ňou bez strachu.