Zdravím ľudkovia,

áno, ešte žijem. Občas mi to tak síce nepríde, som mrzutá a prázdna a celé dni len hľadím na tie otravné biele plátna. V hlave stovky napádov, no neunúvam sa po ne načiahnuť pretože...nuž pretože sa cítim absolútne neschopná ich realizácie (nanajvýš by z toho vzišla len nejaká abstrakcia so zdeformovanou postavičkou v popredí), a tak ich len sledujem, ako sa trblietajú niekde v budúcnosti, ku ktorej možno ani neprídem.

Možno ma nebrzdila škola ani nedostatok voľného času a času na život celkovo. Možno nebol môj problém v ľuďoch naokolo a ich očakávaniach a ani v žiadnych iných okolnostiach. Možno je to skrátka mnou. Najjednoduchšia odpoveď na otázku prečo nie som schopná ani po toľkých rokoch dopísať Akášu a zlepšiť sa v kreslení je jednoducho - pretože som lenivá. Nerozhodná. Večne nespokojná a vždy pripravená kompletne prepísať aj tých úbohých tristo slov, ktoré som krvopotne posplietala do viet.

Na druhej strane, každý ten rok ovplvnil buď mňa alebo Akášu a nebrala by som ich späť. Ten príbeh totiž nemá žiadnu poriadnu osnovu, je to jednoducho prúd hnaný emóciami a je čím ďalej zložitejšie dopracovať sa k tým pár záchytným bodom, ktoré mám dopredu premyslené. Viem, že to vyznieva ako výhovorka, ale mám rada slobodu toho príbehu. Všetky tie neplánované zápletky, scény, hlášky a detaily. Tým má dušu. A myslím, že tým má aj šancu stať sa silným príbehom.

Lenže ja teraz nie som silná.Ja som rada, že vôbec som a keď ako posledný výkrik do prázdna vezmem štetec do ruky, považujem to za malý (veľký, samozrejme, že veľký) zázrak. A ešte väčší zázrak je, ak z toho chvíľkového emočného poblúznenia vzíde dačo ... trochu estetické.

Určite to nie je vrcholné veľdielo, ale pripomína mi, že to vo mne ešte stále je. Že ešte stále dokážem trochu čarovať s farbami aj so slovami a že túto zbierku zatiaľ nemusím premenovávať na "Kiksy a machule."

Ďakujem, že ste prežili ďalší môj emocionálny výlev ♥ Na záver ešte trochu toho filozofovania od Stephana Kinga. Pretože MILUJEM citáty :D

"Talent je niečo zázračné, ale neznesie človeka,ktorý uteká z boja. A vždy nastane chvíľa – ak je dielo úprimné, ak vychádza ztoho magického miesta, kde sa spája myslenie, pamäť a emócie – kedˇsa človekuchce zutekať, kedˇ si myslí, že ak položí ceruzku, oči sa mu otupia, pamäť zlyháa bolesť sa skončí." (Duma Key)

Už mi naozaj chýbali tieto moje typické čarbanice. Takže... zase niekedy.

S láskou

Iva*