Jogínsky mudrci hovoria, že všetka bolesť v ľudskom živote pochádza zo slov, tak ako aj radosť. Vytvárame slová, aby sme opísali svoje zážitky, a tie slová vyvolávajú sprievodné emócie, ktoré nás trhajú ako psy na remeni. Mätú nás naše vlastné mantry (Som smoliar...Som sám...Som smoliar...Som sám... ) a stávame sa ich sochami.

Elizabeth Gilbertová (Jedz, modli sa a miluj)

Zdravím Vás, miláčikovia.

Dnes tu nebudú moje veľké majstrovské diela (nie, že by niekedy boli :D), chcela by som Vám týmto sprosredkovať pár nádherných myšlienok od Elizabeth Gilbert. Poznáte to, máte taký pocit neskonalého pokoja keď prevracáte stránky a lačne vpíjate slová prestúpené láskou. Táto čudesná zbierka nesie názov Čary a čiary. Tak teda, toto sú tie čary. Nájdite si kúsok času a vychutnajte si to ♥

"..niekedy dni počítame na kusy, inokedy vážime na kilá."

Vytrvalosť Augustea pokladám za veľmi upokojujúcu. Táto stavba mala nepravidelnú životnú dráhu, ale vždy sa prispôsobila divokosti konkrétnej doby. Augusteum je podľa mňa ako človek, ktorý viedol totálne bláznivý život - možno začal ako žena v domácnosti, potom sa nečakane stal vdovou, dal sa na vejárový tanec, aby si zarobil, skončil ako prvá zubárka v medziplanetárnom priestore a napokon skúsil štastie v politike - ale počas každého prevratu si udržal neporušený pocit vlastnej osobnosti.

Pozerám sa na Augusteum a myslím si, že môj život napokon nie je až taký chaotický. Celý tento svet je chaotický, prináša zmeny, s ktorými nikto nepočítal. Augusteum ma upozorňuje, aby som sa neoddala nijakým prekonaným myšlienkam o tom, kto som, čo predstavujem, komu patrím alebo čomu som raz chcela slúžiť. Včera som možno bola pre niekoho vznešeným monumentom - zajtra budem skladom ohňostrojov. Tiché Augusteum hovorí, že aj vo Večnom meste musí byť človek pripravený na nespútané, nekonečné vlny premien.

*****************

Bolo to ako keby sa moja silná matka načiahla cez stôl, otvorila dlaň a konečne mi ukázala za hrsť projektilov, ktoré musela celé tie desaťročia hrýzť, aby pôsobila ako šťastne vydatá za môjho otca (a ona aj je štastne vydatá, keď to všetko zvážime a zhodnotíme). Nikdy predtým som nevidela túto jej odvrátenú stránku. Nikdy mi ani nenapadlo, že niekedy niečo chcela inak, že niekedy jej chýbalo niečo, za čo sa rozhodla v širšom pláne nebojovať. ... Moja matka musela v živote urobiť niekoľko rozhodnutí, ako napokon všetci, a je s nimi zmierená. Vidím to na nej. Neutiekla sama pred sebou. Prinieslo jej to mnohé výhody: dlhé, stabilné manželstvo s mužom, ktorého dodnes nazýva najlepším priateľom;rodinu, rozšírenú o vnúčence, ktoré ju zbožňujú; presvedčenie o vlastnej sile. Možno musela niečo obetovať, aj môj otec - ale kto z nás žije bez prinášania obetí?

Dnes sa sama seba pýtam: Aké budú moje voľby? Čo si zaslúžim od života? čo obetujem a čo nie?

*****************

Myseľ začala protestovať: "Ale veď ty si smoliarka, skrachovankyňa, totálny omyl prírody, ty predsa nikdy nič ne..."

Vtom ako keby mi v hrudi zareval lev a prehlušil tie zavádzajúce reči. Zahrmel vo mne hlas, ktorý som dovtedy nepočula. Bol taký vnútorný, taký nekonečný a mocný, že som si rýchlo dala ruku  na ústa, lebo som dostala strach, že keby som ich otvoria a vypustila z nich ten zvuk, otrasú sa základy budov až po Detroit.

A ten lev zreval toto: "NEMÁŠ ANI PREDSTAVU, AKÁ SILNÁ JE MOJA LÁSKA!!!"

Vetky táraniny, negatívne myšlienky v mojej hlave sa rozpŕchli vo vetre, ktorý zadul s touto vetou, stratili sa ako vtáci vo vzduchu, ako zajace v poli, ako antilopy - uháňali ako divé. Nastalo ticho. Lev v širokánskej savane môjho srdca si spokojne prezrel svoje nové, tiché kráľovstvo. Potom si oblizol veľkú papoľu, zatvoril žlté oči, zaľahol a zaspal.

*****************

Tak ako v literatúre existuje doslovná pravda a básnická pravda, aj v ľudskej bytosti existuje doslovná anatómia a básnická anatómia. Tú prvú vidíš, druhú nie. Jedna pozostáva z kostí, zubov a mäsa, druhá z energie, pamäti a viery. Ale obidve sú skutočné.

*****************

Slovom antevasin sa označoval človek, ktorý opustil rušné centrum svetského života a zvolil si život na okraji lesa, kde bývali duchovní majstri. Antevasin už nepatril medzi obyvateľov dediny, ktorí bývajú v dome a žijú obyčajný život. Ale nepatril ani do transcendentálneho sveta - nebol jedným z mudrcov, ktorí žijú hlboko v nepreskúmaných lesoch, spokojní a naplnení. Bol kdesi medzi nimi. Žil na okraji. Žil a videl na oba svety, ale hľadel do neznáma.

Za posledné roky som strávila veľa času premýšľaním o tom, kto vlastne som. Manželka? Milenka? Matka? Mníška? Talianka? Nenásytnica? Cestovateľka? Umelkyňa? Jogínka?

Lenže ja nie som ani jedno, ani druhé. Nie som ani bláznivá teta Liz. Som iba kĺzavá antevasinka - ani ryba, ani rak - žiačka na pohyblivom okraji, neďaleko od nádherného, hrôzostrašného lesa nového života.

*****************

Je lepšie keď sa v živote sústredíte na jednu vec. Naproti tomu, harmonický život medzi krajnosťami má tiež svoje výhody, nie? Čo keby ste si vedeli vytvoriť dostatočne široký život a zladiť v ňom zdanlivo nezlúčiteľné protiklady do svetonázoru, ktorý nič nevylučuje?

*****************

Vtedy som už vedela, že takto nás miluje a príjma Boh - všetkých a kažého vo vesmíre, a že peklo neexistuje, iba ak si ho vytvoríme vo vydesených mysliach. Lebo ak jediná zlomená, slabá ľudská bytosť dokáže prežiť jedinú chvíľu, v ktorej odpustí sama sebe a samu seba prijme so všetkými chybami, čo dokáže prepáčiť a prijať Boh so svojím nekonečným súcitom?