Ak odídem, bude to preto, že som nezvládla nápor povinností alebo preto, že som bola dosť silná nasledovať hlas môj srdca?

Nech už si ľudia budú myslieť čokoľvek, majú pravdu.

Možno sú moje sny naozaj ako sny. Nezmyselné, nepredvídateľné, premenlivé. V sne môžete niekam smerovať s jasným zámerom a skončiť úplne inde bez toho, aby ste si to uvedomili a plakali nad tým, že ste nesplnili svoj cieľ. Kto povedal, že po ceste nemôžete stočiť kormidlom úplne iným smerom alebo, že sa nemôžete vrhnúť do oceánu a len tak chvílu, alebo aj roky, plávať s delfínmi?

Robí z človeka neschopnosť vytrvať vo vlastnom nešťastí zbabelca?

Ja popravde neviem, kam chcem prísť. Možno nehladám nič konkrétne, možno len to miestočko v sebe samej, kde bude všetko v poriadku, kde nezáleží na tom, ako plynie čas a kam ma jeho prúdy unášajú.

Verím, že všetci raz nájdeme svoje šťastie, bez ohľadu na to, ako beznádejne to teraz vyzerá. Držme si palce.

S láskou

Iva*