Akášu nepíšem. Akášu žijem. Som žena, ktorá prešla po ceste zo žeravého uhlia. Deklarácia integrity. Spojenie s ohňom.

Poviem vám príbeh o dievčati, čo sa vybralo doprostred hôr, aby tam otvorilo svoje srdce a spálilo všetko, čo už potrebovalo pustiť. Poviem vám o všetkých farbách plamenných jazykov, ktoré hltali jej denníky. Oranžová - tú si pamätajte.

Dievča prikladalo do vatry školské zápisky a maturitné oznamká, ľúbostné básne, gaštanové listy aj fotky priateľov, stratených v čase. Nie ako smeti, ale s láskou, že všetkými tými skúsenosťami mohlo prejsť. Portréty osamelej tínedžerky. Skice ustráchanej dcéry, ktorej zomierajú rodičia. Oheň sľuboval, že je čas prestať lipnúť na starých zraneniach.

Kým vatra dohorievala, moja myseľ si siahala na mnohé dná a vírila množstvo potlačených emócií. Povymýšľala kopu domnienok. Utýrala samu seba do úzkosti. Nekonečné hodiny som sedela v neveľkom kruhu ľudí, ktorých som ani nepoznala... a ktorí sa ma ani nepokúšali zachrániť. Tú noc tam bol každý sám za seba.

Ktosi rozprestrel popol a uhlie - to uhlie blčalo pulzujúcou oranžovou žiarou. Cítila som ako všetci zatajili dych. V tom momente zomrel aj posledný kúsok pochabej odvahy. V tom momente to bolo až omračujúco skutočné. Fyzické.

Ktosi zabušil na bubon. Moje telo odpovedalo. Moje srdce dunelo. Nohy mi brneli, dlane sa chveli... už ma držala len hlava. 'Predsa nepôjdeš prvá' bránila sa.

Bubon búšil ďalej a kým zopár odvážlivcov prešlo po ceste z uhlia, po lícach mi začali stekať slzy. 'Ty nie si ako oni. Si nikto. Neuvedomelá, ustráchaná obeť a tým, že spáliš zopár denníkov, to nezmeníš,' hučala moja myseľ a nohy sa zrazu pohli. Pomaly, pokojne, s vyrovnanosťou, o ktorú som celý život sotva zakopla. To, čo sa dialo potom, už bolo mimo hlavy.

Viete, mnohí, keď prešli po tom uhlí - radostne prevolávali k hviezdam. Aj zo mňa vyšiel užasnutý výskot. Vzápätí som klesla na kolená a plakala vďačnosťou. Smiala sa a plakala. A až potom sme si s tými ľuďmi boli bližšie. Keď sme spolu výskali k oblohe a keď sme spolu tancovali a prechádzali po tej ceste znovu a znovu.

Mala nás spáliť. Ale spálila len naše masky. Moja myseľ sa nezmohla na žiadnu konkrétnu myšlienku. Bola som skrátka len vďačná. Vďačná za to, že som tu. Že som. A že som mocná a slobodná a prepojená s mágiou, s umením, s prírodou aj s druhými ľuďmi... hoci som si celý żivot mysela opak.

Dnes po mesiaci si zase balím stan a spacák, ale tentokrát modré šaty. Množstvo tých veľkých tém v ohni nezhorelo, ale sa rozprúdilo, aby to mohli liečiť aj ostatné živly.

A verte mi, že už som naozaj nechcela osobnostne rásť. Nechcela som sa nasilu meniť. Nechcela som ukrajovať zo svojich zlozvykov a byť dokonalá a disciplinovaná. Z motivačnej literatúry som bola unavená. Na sedeniach so psychologičkou, som nevedela odpovedať ani len na otázku 'čo chcem'...  tak sa ma to pýtala jednoduchšie. 'Ako by vyzeral váš ideálny deň?'

Správna odpoveď mala byť - 'maľovať celý deň' ... ale nebola.

"Ja neviem... asi by som chcela len tak plynúť."

Pár týždňov na to som v koši spamových správ, ktoré nikdy nečítam, natrafila na email s názvom  "plynutie živlov". A niečo v mojom vnútri zacililinkalo.

Pamätáte si ešte tú pätnásťročnú dievčinu, čo spojila svoje meno s Akášou? Teraz už viem, aké to bolo trúfalé - a ja jej týmto vzdávam hold. Tá dievčina ma zachraňuje.

Život je čarovný... a najviac možno práve v tých situáciách, ktoré by nás mali spáliť. Prejdite cez to. Posielam vám zopár tých kúziel,

s láskou,

Akasaiva