Takto pred rokom som už bola v plnom skúškovom nasadení. Netvrdím, že by som to chcela vrátiť, len sa mi občas trochu cnie.

Občas sa mi tiež zdá, že to, prečo som sa rozhodla ukončiť štúdium, sa kamsi vytratilo a nechalo ma tu samu.

Akoby vo mne bola čierna diera a požierala vsetko, čo milujem. Odrazu, keď vezmem štetec do ruky alebo zasadnem k písaniu, nedokážem vytvoriť absolútne nič. Možno, paradoxne, práve preto, že mi na tom tak veľmi záleží.

Občas je vo mne taká prázdnota, až ma to desí, ale musím cez to prejsť pretože... napokon ani čierna diera nie je prázdna.

"Všetky začíname ako hromada kostí, stratených niekde v púšti. Sme rozloženou kostrou, ležiacou pod pieskom. Našou úlohou je nájsť všetky jej časti.

La Loba pripomína, čo máme hľadať – tú nezničiteľnú životnú silu, kosti.

Tá starena, ktorá zbiera kosti sa nachádza v nás. V nás sa skrýva potenciál opäť sa pokryť mäsom a srsťou ako stvorenia, ktorými sme kedysi boli. V nás ležia kosti, ktorými môžeme zmeniť samy seba a svoj svet. V nás je dych, naše pravdy a túžby – a spoločne tvoria pieseň, hymnu stvorenia, ktorú tak veľmi túžime spievať." 

"Preto majte na pamäti, keď sa za súmraku túlate po púšti a ste trochu stratené a unavené, že vlastne máte šťastie – možno sa zapáčite La Lobe a niečo vám ukáže – niečo z duše."

Clarissa Pinkola Estés (Ženy, ktoré behali s vlkmi)