Vždy som si predstavovala, že odídem jednoducho. Batôžtek na pleciach, rozviate kvietkové šaty vo vetre. Záblesk zlatých vlasov. A už ma niet. Namiesto toho so sebou vždy vláčim hromadu kníh a dva razy tolko zápisníkov.

Nepotrebujem ich. Poznám ich. Ja som tie slová stvorila. Ony stvorili mňa. Žijem ich. Sú vo mne. Cez to všetko mám však potrebu niesť ich hmotnú formu svetom, bez ohladu na tiaž a nepohodlie.

Nenapracem do batôžka učebnicu umenia, Vangoghovu biografiu, tri moje denníky, náčrtníky, farbičky, štetce, fixy, akryl, oblúbené šaty a kašmírový šál od mamky. Všetko to  - mám pocit - potrebujem.

Takže nie, neodchádzam naľahko.  Zo žiadnej situácie, spomienky, vzťahu ani miesta. Ale vždy som chcela cestovať.

Odchádzať. Prichádzať. Znovu a znovu. Prirodzene a jednoducho ako vlny na pobrežie. Ako myšlienky, ktoré sa rozletia a už ich nikdy nikto nepochytá a na papieri neposkladá tak, ako zneli v mysli. 

A naozaj teraz žijem trochu ako kočovník. Raz tam, raz nikde. Tam, kde treba plávať, tvrdohlavo sa držím brehu a inokedy zase splašene vírim vzduch a strhávam oporné múry.

Na tých cestách blikám mnohým luďom... a mnohí blikajú a svietia zase mne.

Takto som raz stretla aj biznismana. Takmer tak, ako ho stretol aj malý princ na svojich cestách.

Príde mi akoby to naozaj bolo na inej planéte, v inom čase a v priestore, do ktorého nemôžete vstúpiť v maske.

Bol to môj pracovný pohovor. Biznisman sa na mňa uprene zadíval a pozdravil ma otázkou: "čoho sa najviac bojíš?"

Odpoveď vo mne vytryskla tak rýchlo a jasne, že mi ešte hodinu potom tiekli slzy. Nešlo ich zastaviť.

Biznisman celý ten čas sedel oproti mne. Usmieval sa, chápavo a ludsky. Nebol to biznisman z príbehu malého princa. Nebol to nikto, koho by som si v jeho povolaní predstavila. Bol to človek ako ja. Ako vy. Nerátal hviezdy. Učil ich žiariť svojim vlastným svetlom.

"Tak prečo ten batoh nezložíš?" pýtal sa ďalej, "ty všade, kam ideš, berieš so sebou minulosť. Ja beriem len sám seba."

Je vo mne oheň, ktorý sa bráni, syčí a prská, že to nie je pravda, že som toho už tolko obetovala a pustila... ale pamätáte, čo som vám na začiatku tohto listu písala o mojej batožine na cestách? Myslíte, že si na tých duchovných cestách počínam lepšie?

Čo to znamená - vziať len sám seba?

Môj dych, moje srdce, moje slová, slzy, ruky, ktoré tvoria, sú presýtené príbehmi. Z nich tento oheň vzišiel. Oni sú tou pahrebou. Áno, je v nich bolesť. Je v nich ťarcha, ale je v nich aj láska, nádej, odvaha, vďačnosť.

Rada sa k nim vraciam. Utešujem sa nimi, keď je cesta dlhá a prítomnosť prázdna. 

A to bola tiež odpoveď na biznismenovu otázku. To bol ten najväčší strach, tak bolestivo prítomný.

"Že som prázdna."

Zašla som ďaleko, než som našla túto planétku. Stratila som vela priatelov, riskovala majetok, aj oň prišla, často som naletela na krásne reči, naštrbila som rodinné vzťahy, vytrhala niektoré korene, pôda sa mi rozpadala pod nohami zatial čo som dupala po cudzích domnienkach a očakávaniach. Šla som do tej tmy,  najhlbšie ako som vládala, a myslela si, že nájdem poklad. Že nájdem... seba.

Jedno po druhom padali presvedčenia o tom, kto vlastne som. Trblietavá ilúzia. Zásterka ega, ktoré sa skrátka len chce predvádzať. Tvorí, aby si obhájilo vlastnú existenciu.

Vykročila som na túto cestu s dôverou vo svoje vnútorné svetlo, "ale možno to ani nenájdem. Možno to vo mne nie  je, ani nikdy nebolo."

Hnevala som sa sama na seba, ak som nemala chuť malovať, hnevala som sa ešte viac, ak som sa zasekla v písaní... a verte mi, že mi to došlo až dlho po tom, čo som pracovala s biznismanom - že moja hodnota sa tým neznižuje. Že nemusím tie príbehy nosiť so sebou a chrliť ich každému do tváre. Že nemusím ludí presviedčať o tom, kto som. Napokon, aj tak som presviedčala len sama seba.

Mám právo odísť z práce, ktorá ma nenaplňa -  iba vtedy, ak som úžasná umelkyňa. Môžem si dopriať čas osamote - iba ak ho využijem na malovanie. Nezávislé rozhodnutia môžem urobiť iba ak vďaka tomu nakoniec budem úspešná. Byť sama sebou znamená byť stála, konzistentná, disciplinovaná, rozhodná a rozhodnutá. Zbabraný obraz cítim ako zbabraný život. Povedzte mi, je to v poriadku?

Ako dlho sa budem trýzniť pre to, že som niekde spravila chybu alebo preto, že okolnosti nekryštalizujú podla plánu? Kolko obrazov musí vzniknúť, aby zaplnilo tú čiernu dieru v mojej hrudi?

Všetky. Žiadny.

Keď som o tom rozprávala biznismanovi, požiadal ma, aby som namalovala strom života, pri ktorom by sa stretával so svojimi dvomi najväčšími učitelmi.

"Vždy som bol vlk - samotár," zdôveril sa mi, "od pätnástich som býval sám, makal som sám, biznis som bol ja sám, sám som si prešiel sračkami, ale sila, ktorá mi to pomohla zvládnuť, nepatrila mne." Dotkol sa prívesku v tvare krížika na svojej ruke.

Tušíte správne - tým druhým učitelom bol Ježiš.

Ešte v ten deň som kúpila najväčšie plátno, aké som v obchode našla. Bola som nadšená, ale ten obraz som si najskôr potrebovala odžiť.