O 13 rokov neskôr - Casterlyho skala 

Stála na balkóne a sledovala v záhrade Joannu. Držala v rukách ťažký meč a snažila sa zlepšiť v boji. To bol jej sen. Bojovať, vstúpiť do kráľovskej gardy ako teta Brienne, ale predtým cestovať po svete ako teta Arya. A hlavne sa naučiť poriadne bojovať.

Leona si zvykla, že Joanna nikdy nebude skutočná lady. Koniec koncov ani ona kedysi dávno ňou byť nechcela. Teraz však bola lady z Casterlyovej skaly a strážkyňa Západu v Šiestich kráľovstvách. Áno, už ich dávno nebolo Sedem.

Myšlienky sa jej zvírili do spomienok. Bolo to už tak dávno, ale tenká jazva na pravom líci jej vždy pripomínala, čo sa stalo pred trinástimi rokmi. Ako sa zázrakom dostala z plameňov, keď Daenerys Targaryen zničila Kráľov prístav a upálila zaživa tisíce jeho obyvateľov. Leona si udalosti po tom len slabo pamätala, keďže bola zranená a veľmi slabá. Z rozprávania však vedela, že jej otca zatkli za zradu a Jon Snow sa porátal s novou kráľovnou, keď do nej zapichol dýku. Jej telo vzal Drogon, ktorého nikdy viac nevideli. Aj Jon sa dostal do väzby Nepoškvrnených a o jeho osude rozhodli najznámejšie rody Západozeme. Poslali ho na Čierny hrad, odkiaľ on zamieril za Stenu a pridal sa k slobodným ľuďom. Takisto súd rozhodoval aj o slobode jej otca. Leona pritom nebola. Ešte stále sa spamätávala zo svojich zranení, ale pevne dúfala, že jej otec bude v poriadku.

Tyrion mal vždy dar reči a aj z tejto situácie sa mu podarilo vyrozprávať. Veľké rody si zvolili nového kráľa a to Brandona z rodu Starkovcov, ktorý dostal meno Bran Zlomený. Stále vládol, hoci Železný trón už neexistoval, lebo Drogon ho svojím ohňom roztavil. Sever sa navždy odtrhol od Siedmych kráľovstiev, ako to bolo kedysi dávno a mal svoju vlastnú kráľovnú – Sansu Stark. A tak už trinásť rokov žili ľudia v Šiestich kráľovstvách a na Severu v istej harmónii. Nepoškvrnení i Dothrakovia opustili Západozem po súde Tyriona Lannistra. Už ich tu nič nedržalo a ich kráľovná a vodkyňa bola mŕtva.

„Lady?"

Leona sa otočila za hlasom svojej komornej a spustila zrak z Joanny, ktorá bojovala so svojím protivníkom. Muž ju očividne nechával vyhrať a Leona sa nad tým pousmiala. Bola si istá, že Joanna to tuší a isto mu o chvíľku od srdca vynadá. Pokiaľ išlo o jej slovník, servítku pred ústa si rozhodne nedávala. Bola drzá, nespútaná, spurná, ale nikdy nebola krutá a nepriahla po krvi.

„Prišli ser Brienne a lady Catelyn," oznámila jej komorná, „sú v záhrade."

„Áno, vďaka, hneď pôjdem," prikývla Leona a otočila sa späť na bojujúcu Joannu. Len o vlások unikla ostrému hrotu meča Bronna. Ten sa hlasno zasmial a Leona nepočula, čo Joanne povedal.

Znovu sa pousmiala a ruky si zložila na veľkom tehotenskom brušku. Deti, dvojičky, ju dnes kopali o stošesť a ona sa cítila už veľmi unavená. Každým dňom sa deti mali vypýtať na svet a ona si už necítila chrbát.

Opustila svoje komnaty a vybrala sa do záhrady, kde už z diaľky videla Brienne a krásnu lady Catelyn s blonďavými vlasmi a typickými črtami Lannistrovcov.

„Lady Leona," Brienne sa jej uklonila.

„Ako rada ťa opäť vidím, Brienne," usmiala sa na ňu Leona a potom ju objala, „aká bola cesta?"

„Všetko bolo v poriadku," odvetila jej Brienne.

Leona mala oči pre jej dcéru Catelyn. Bola jedinou chodiacou pamiatkou na jej strýka Jaimeho, ktorý zomrel v Kráľovom prístave po boku svojej kráľovnej Cersei. Nakoniec si vybral ju, hoci mohol žiť. Keby sa nevrátil do Kráľovho prístavu, ostal by na Severe s Brienne, teraz by tu mohol byť a tešiť sa zo svojej krásnej dcéry. „Lady Catelyn, rada ťa vidím."

„Aj ja teba, lady Leona," usmiala sa na ňu sesternica. Aj napriek tomu, že sa Catelyn nenarodila do manželstva, kráľ ju uznal za dcéru Jaimeho Lannistra a mohla nosiť jeho priezvisko. „A Joanna?"

„Trénuje s Bronnom," odvetila jej Leona, keď sa spýtala na svoju najlepšiu priateľku, „aby raz mohla vstúpiť do gardy."

„Smiem ísť za ňou?"

„Isteže," prikývla a Catelyn sa rozbehla preč.

„Nevymenili nám ich?" spýtala sa Brienne a pousmiala sa.

Áno, to bola otázka, ktorú si párkrát Leona položila. Zatiaľ čo Joanna chcela byť rytierkou, Catelyn chcela byť tou najlepšou lady. Spomenula si ako sa Joanna istú dobu snažila, obliekala si pekné šaty a tak svoju mamu potešiť. Lenže Leona vedela, že toto nie je ona. Jej dcéra bola jednoducho bojovníčka a dnes, keď už bolo úplne bežné, že v Kráľovskej garde mohli byť aj ženy, Leona nemala najmenší problém podporovať ju v jej snoch. Vedela, že jej dcéra netúži byť lady z Casterlyovej skaly. „Niekedy si pokladám tú istú otázku, ale potom si uvedomím, že to je hlúposť, lebo Joanna má tmavé vlasy."

Brienne jej venovala úsmev. „Tvoj otec dorazí na večer."

„Výborne, takže na zajtrajšiu oslavu Joanninho mena tu budeme všetci," prikývla Leona. Otca nevidela už niekoľko mesiacov a veľmi jej chýbal. Už dávno však nebola jeho jediná. Po tom, čo sa narodila Joanna, Tyrion sa do nej zamiloval na prvý pohľad. Bola celým jeho svetom a keď sa k nej pridala Catelyn, Leona sa rázom prepadla na tretie miesto v jeho srdci. Catelyn bola pre neho nesmierne dôležitá po strate brata. Bola jeho jedinou spomienkou na neho, rovnako ako pre Leonu.

„A ako sa má Sansa?"

„Predvčerom nám od nej prišiel havran," rozprávala jej Leona, „pozvala nás na Sever, ale ja by som už asi takú cestu nezvládla. Tak pôjdeme, keď budú dvojičky na svete. Aspoň ich uvidí."

Obe ženy sa prechádzali po záhrade a zhovárali sa. Potom sledovali súboj Joanny a Bronna a Catelyn vo veľkom fandila svojej najlepšej priateľke.

„Si pomalá, lady Joanna!" uťahoval si z nej Bronn, pričom zachytil Leonin pohľad a uškrnul sa. „Takto z teba žiaden rytier nebude!"

„Ale áno, do riti, bude! Bola by som zvedavá, či by ťa teta Brienne porazila!" bránila sa Joanna a urobila výpad.

„Porazila," prikývla Brienne, „ľavou-zadnou."

„S tou ženou nebojujem," uškieral sa Bronn.

Leona a Catelyn sa na nich dobre bavili a z Joanny tiekol pot, ale stále sa nevzdala. Leona až žasla ako jej to s mečom ide. Bola naozaj skvelá, hoci ešte potrebovala veľa tréningu. Obdivovala ju, pretože sama sa s mečom narábať nenaučila nikdy. Tak veľmi ju milovala a s láskou ochraňovala.

Aj toho večera, Joanna sedela na posteli vo svojich komnatách, jedla hrozno a ona sedela na stoličke, lebo z postele mala problém postaviť sa.

„Však je ti niekedy ľúto, že nie som ako Catelyn?" spýtala sa Joanna a uprela svoje tmavé oči na mamu. „Ona presne vie, kedy sa komu sa má ako ukloniť. Pasujú jej všetky tie krásne šaty, ktoré by si chcela vidieť na mne. Miluje si česať vlasy a robiť zložité účesy, zatiaľ čo ja by som si svoje vlasy najradšej vystrihala, aby mi nezavadzali pri bojovaní. Prepáč, že nie som skutočná lady!"

„Tiež som kedysi dávno nechcela byť lady," priznala sa jej mama a unavene sa na ňu pozrela, pričom potlačila zívnutie, „ale potom som prišla do Kráľovho prístavu a nemala som na výber. Nakoniec som pochopila, že či sa mi to páči, alebo nie, lady som."

„Čiže jedného dňa to takto bude? Budem musieť, do riti, byť lady?" Joannina tvár povädla.

Leona sa postavila zo stoličky a nakoniec si prisadla k dcére na posteľ. Chytil ju za ruku a pokrútila hlavou. „Nie, Joanna. Môžeš byť kým chceš. Ja si prajem iba jedno jediné – chcem, aby si bola šťastná. Či budeš rytierka, či budeš lady, alebo nebodaj kráľovná."

Joanna prikývla a oprela si hlavu o jej rameno. Leona si z misky vzala hrozno, ktoré stále milovala v tehotenstve bola schopná zjesť všetko, čo sa na Casterlyho skalu dostalo. „Ďakujem, mama," povedala Joanna, „snáď aspoň jeden z mojich bratov bude chcieť byť lordom z Casterlyovej skaly a nielen rytierom."

Leona sa zasmiala. „V to dúfam, moja drahá, v to dúfam."

„Zajtra Bronna určite porazím," zasmiala sa Joanna, „cítim to v kostiach."

Chcela jej odpovedať, ale prišla komorná a ohlásila návštevu Tyriona Lannistra. Joanna nadšene vyskočila z postele a utekala k dverám, kde sa zvítala so svojich starým otcom. Leona sa horko-ťažko postavila z postele a aj ona sa pobrala za otcom. Robilo jej námahu sa k nemu skloniť a preto ho iba chytila za ruku a usmiala sa na neho. Na Tyrionovi sa už odrážal jeho vek. Vlasy mu zošediveli a brada tiež. Výrazná jazva sa miesila s vráskami. Nikdy sa neoženil a na ženy úplne zanevrel. Bol pobočníkom kráľa a jediné ženy v jeho živote boli dcéra, vnučka a neter. Celé jeho srdce im patrilo.

„A čo chlapci?" spýtal sa Tyrion a pozrel sa na jej veľké bruško.

„Neustále ma kopú," usmiala sa.

„Budú to silní chlapci," prikývol. Už sa na vnukov veľmi tešil.

„Ešteže sú to chlapci, ak sa majster nemýli," poznamenal Bronn, ktorý sa objavil v komnatách s fľašou vína v ruke, „pretože dvojičky chlapec a dievča vo vašej rodine, človek aby sa bál."

Leona nad ním pokrútila hlavou a Tyrionova tvár zosmutnela. Nikdy sa nevyrovnal so smrťou svojich súrodencov. Bronnov žart nikto preto neocenil, hoci on sám sa na tom smial. Aj Leone Jaime neuveriteľne chýbal. Dokonca i Cersei. Bolo zvláštne naučiť sa žiť vo svete, v ktorom oni dvaja už neboli. Ale nič iné im nezostávalo.

Tyrion si vďačne vzal od Bronna pohár s vínom a Joanna naďalej vyjedala hrozno z misky a vypytovala sa starého otca na Kráľov prístav. O chvíľku dorazili aj Brienne s Catelyn. Všetci sa usadili okolo stola a rozprávali sa spoločne.

Leona ich iba letmo počúvala a zamierila na balkón. Stmievalo sa a vonku bolo veľmi teplo. Deti ju stále veľmi kopali. Na to však bola zvyknutá už pri Joanne, o ktorej si celé tehotenstvo myslela, že v tom brušku ani nespí. Otočila sa pohľadom spočinula znovu na nej. Nikdy si nemyslela, žeby mohla niekoho tak veľmi milovať, ako milovala ju. Mala jeho oči. Jeho pohľad, ale jej úsmev. Rukami opäť spočinula na tehotenskom brušku a vedela, že aj ich dvoch bude milovať touto nekonečnou láskou. Bola zvedavá, či budú mať oči svojho otca, či budú mať jeho pohľad, či vzácny úsmev. Už sa ich nevedela dočkať.

Z vonku počula zvuk kopýt koňa a tešila sa, keď si po pôrode pôjde zajazdiť opäť aj ona. Už toľko mesiacov nebola a celkom jej to chýbalo.

„Tak tu zajtra budeme všetci, aby sme oslávili deň tvojho mena," povedal Tyrion Joanne a pohladil ju po ruke.

„Všetci nie," pokrútila hlavou Joanna a pozrela sa do prázdnej misky.

Nakoniec dorazil ešte jeden pozvaný hosť.

Joanna vyskočila zo stoličky, na tvári mala široký úsmev a rozbehla sa smerom k dverám. „Teta Arya, ty si prišla!"

„Ahoj, Jo," Arya ju zovrela vo svojom náručí, „ty si zase vyrástla."

„Zajtra ti ukážem, čo nové som sa naučila a ty mi tiež pomôžeš. Raz budem taká dobrá ako ty, alebo ako teta Brienne!" dušovala sa Joanna a stále objímala svoju tetu.

„Dobrý večer, všetkým," pozdravila Arya.

„Počkaj, počkaj, Joanna!" zvolal hlasno Bronn. „Dobrá ako Brienne, alebo ako Arya? A ja ti nie som dosť dobrý?"

Joanna sa odtiahla od Arye a uškrnula sa na Bronna. „Ty sa mi stále posmievaš, tak to máš za to!"

„Moja drahá, keby si vedela, koľko rokov už bojujem," vravel jej Bronn, „som najlepší bojovník v Šiestich kráľovstvách, to ti garantujem!"

Joanna otvorila ústa, aby mu jasne povedala, že si to nemyslí, ale Tyrion jej do toho skočil, aby ušetril Joannu a Bronna hašterenia. „Tak čo je na západ od Západozeme?" spýtal sa Arye a žmurkol na ňu.

Arya si od neho zobrala pohár s vínom, ktorý jej podával a usadila sa na prázdne miesto. Joanna si sadla samozrejme vedľa nej, pretože ju obdivovala možno ešte viac ako tetu Brienne. Hltala každé slovo Arye, ktorá rozprávala a rozprávala.

Leona sa ospravedlnila, lebo bola už veľmi unavená a zamierila do svojich komnát. Balkón bol aj tu otvorený, pre veľkú horúčavu. Na krátko si spomenula na Meereen, kde boli teploty podobné. Všetky tieto spomienky ju boleli. Vo vojne neprišla len o strýka, alebo tetu. Jej myšlienky smerovali aj k Jorahovi, ktorého si aj po jeho smrti stále vážila, alebo k Varysovi, ktorého dala Daenerys upáliť, keď Leona bola zajatec v Kráľovom prístave. O jeho smrti sa dozvedela až po vypálení hlavného mesta a pamätala si, ako veľmi ju to vzalo. Do dnes tohto priateľa nosila vo svojom srdci.

Privrela oči a jej myšlienky zablúdili k celkom inému mužovi. Chýbal jej jeho dotyk, jeho bozky, chýbal jej tak veľmi, že to ani nedokázala opísať slovami.

Počula ťažké kroky vo svojich komnatách, ale nebola si istá, či si to iba nepredstavuje. Oči nechala privreté, pretože sa ich bála otvoriť. Aj keď pocítila jednu jeho ruku na svojom veľkom brušku, stále ich neotvorila. Druhou rukou jej vošiel do vlasov a odhrnul jej ich, aby jej mohol pošepkať do ucha. „Milady."

Leone na celom tele nabehli zimomriavky, ako vždy, keď sa jej dotkol. Cítila jeho teplé pery na svojom krku a tep sa jej zrýchľoval. Skutočne dúfala, že si ho nepredstavuje. Srdce jej už splašene bilo.

„Chýbala si mi," šepol jej znovu do ucha a už obe jeho ruky spočinuli na brušku.

„Aj ty si mi chýbal," riekla potichu.

Ešte stále sa bála otvoriť oči. Čo ak je Sandor Clegane len jej krásna spomienka?  

Pozn. autorky:

Tak sme sa v deji posunuli až o trinásť rokov. Kedže Leona bola na tom veľmi zle, posledný diel som urobila formou jej spomienok. Zázrakom sa dostala z plameňov (čo asi nebolo nemožné, keď to zvládla aj Arya :D). A teraz ostáva otázka, či je Sandor naozaj skutočný, alebo iba jej zbožná predstava a v skutočnosti má rodinu už s niekým iným, čiže s Bronnom :D Ale o tom vám viac povie epilóg :)

Dúfam, že vás potešila lady Catelyn Lannister :) lebo mne sa myšlienka, že Brienne mala s Jaimem dieťa ozaj zapáčila :) 

Lady Joanna Clegane dostala krstné meno po starej matke Leony, na ktorú sa Leona podľa Tywina tak veľmi ponášala a to jej zachránilo život už ako malému bábätku.