Naďalej sa jej zmocňoval pocit, že vo svojom vnútri nosí dieťa. Únava, nechutenstvo a samozrejme nevoľnosti ju neminuli. Vedela, že tieto príznaky značia tehotenstvo. Leona vôbec nevedela, či sa teší. V situácií, v ktorej sa práve nachádzala, sa to zrejme ani nedalo. Nikdy však niečo také neplánovala. Nikdy sa o tom s nikým ani len nerozprávala. A vôbec si nevedela prestaviť Sandorovu reakciu.

Stále sa na neho hnevala, ale neustále myslela na to, že sa tu zjaví a zachráni ju pred Cersei. Jej otcovi sa to nepodarilo, hoci našťastie ani neprišla o hlavu ako Missandei. Stále nevedela prečo? Žeby ju nakoniec mala Cersei aspoň trochu rada? Leona si nechcela robiť nádeje. Samotnú ju prekvapila náklonnosť, ktorú k nej cítil starý otec a nikdy jej ju nedal najavo. Nebola si však istá, či práve toto isté by k nej mohla pociťovať aj Cersei a preto jej život uchránila.

Čo bolo však horšie, Leona každú minútu očakávala útok Daenerys na Kráľov prístav. Videla z okna, ako sa armáda Lannistrovcov, Železné loďstvo i Zlaté spoločenstvo na to chystajú. Na hradách a na lodiach sa nachádzali škorpióny, zariadenia, ktoré pomáhal vytvoriť pobočník kráľovnej Qyburn, aby zneškodnili posledného draka Targaryenovskej kráľovnej. Ľudia si hromadili jedlo, schovávali sa vo svojich príbytkoch a Cersei bola ešte neuveriteľne pokojná, keď si ju dala zavolať.

Hľadela von oknom a Hora stál v rohu miestnosti. Cersei držala v rukách pohár vína a jeden ponúkla i svojej neteri.

„Nie, ďakujem," pokrútila Leona hlavou.

„Červená bašta nikdy nepadla," riekla Cersei a zahľadela sa neteri do očí, „naše vojsko vyhrá. Máme množstvo škorpiónov, ktoré zabijú posledného draka."

Leona na jednej strane verila jej slovám. Predsa len Euronovi stačil iba jeden škorpión na to, aby zabil draka. Teraz ich bolo niekoľko. Na hradbách, na lodiach. Ak umrie drak, ostane iba armáda proti armáde. V podstate by jej ani nevadilo, keby mala Cersei pravdu a naozaj by vyhrala. Daenerys nikdy nemala rada a nepriala si, aby sa stála kráľovnou Západozeme. Cersei bola koniec koncov krv jej krvi, preto teraz stála naozaj na jej strane.

Lenže Cersei sa prerátala, keď sa znovu pozrela von oknom. Aj Leona to zbadala.

Oheň.

A v diaľke celkom jasne videla, ako sa nad mestom vznáša drak, ktorý niečo pálil. Pravdepodobne všetky škorpióny na hradbách.

Och, nie, pomyslela si Leona.

Cersei sa už netvárila tak vyrovnane, hlavne keď prišiel Qyburn a oznámil obom ženám, že drak spálil všetky škorpióny a aj celé Železné loďstvo. Cersei stále dookola opakovala, že jej armáda sa len tak ľahko nevzdá, ale Leona to videla neskutočne márne. Zlaté spoločenstvo už bolo tiež rozprášené a ostalo len vojsko Lannistrovcov.

A potom začali odbíjať zvony. Mesto sa vzdalo. Bol koniec, Cersei prehrala. Jej hrdý výraz na tvári postupne mizol, ale ďalšia nečakaná udalosť, takmer Leonu zrazila z nôh. Znovu v diaľke videla draka, ktorý teraz pálil všetko okolo. Nemohla uveriť tomu, že by Daenerys bola schopná niečoho takého. Stále o nej počúvala, ako oslobodzuje ľud od zlých panovníkov a teraz sa zachovala presne ako jej otec, ktorý mal tiež v pláne upáliť všetkých a všetko. Kráľov prístav ľahne popolom a aj milión nevinných ľudí v ňom. Nakoniec sa z nej vykľul nesprávny človek.

Leona sa nechcela dívať na to, ako padne Červená bašta. Chcela sa dostať niekam do bezpečia, aj keď nevedela, kde by to malo byť. Rozbehla sa preč z komnát Cersei a cez okno chodieb videla, ako sa drak zniesol až k Červenej bašte. Vychrlil oheň na hrad a Leona sa zatriasla. Stále nebola schopná to všetko spracovať. A naozaj sa veľmi bála, že toto je jej koniec.

Zomrie v dračom ohni.

***

Sandor a Arya dorazili až do Červenej bašty. Takmer sa nedostali cez bránu, ale už boli tu. Sandor nemal ani len tušenie, že jeho manželka sa nachádza na hrade a že ju Euron uniesol. Táto správa sa k nemu nedostala. Stále aj napriek tomu, čo sa dialo a ako hrad začínal horieť a na zem dopadal prach a popol, lebo niektoré miestnosti sa začali rúcať, bol presvedčený o tom, že musí zabiť svojho brata. Inak nikdy nebude šťastný.

Ale už si nebol dvakrát istý, či sa mu podarí dostať sa preč a ešte niekedy uvidieť svoju lady Leonu.

Uvedomoval si, že celá táto výprava do Kráľovho prístavu ho môže stáť život, ale rovnako aj vedel, že by nemohol pokojne a šťastne žiť, keby jeho brat nedostal, čo si zaslúži. Sandor mal na výber a vybral si tú horšiu cestu. Niečo ho však do Kráľovho prístavu posledné dni ťahalo viac, ako len pomsta Gregorovi. Nevedel, čo to bolo, ale bolo to dôležité.

„Utekaj domov, dievča!" poznamenal smerom k Aryi, ktorá stála za ním. Vedel, že toto je koniec a chcel uchrániť jeden nevinný život. „Cersei dostane oheň, alebo niektorí z Dothrakov. Alebo ju zožerie ten drak! Je to jedno, je mŕtva. A ty budeš tiež ak odtiaľto nevypadneš!" Otočil sa smerom k nej.

Arya iba prešla okolo neho a odvrkla: „Zabijem ju!"

Sandor ju silno chytil za ruku a zastavil ju. „Myslíš si, že po pomste túžiš dlho? Ja sa chcem pomstiť celý život! Na ničom inom mi dlho nezáležalo. Tak sa na mňa pozri, pozri sa!" Donútil ju, aby sa mu pozrela do očí. „Chceš byť ako ja? Vybral som si pomstu a nie ženu, ktorú milujem!"

V hlave mu dunelo, keď si uvedomil závažnosť týchto slov. Okrem toho naozaj chcel, aby sa dievča dostalo do bezpečia. Nechcel, aby tu dnes prišla o svoj mladý život. Mal ju istým spôsobom naozaj rád. Chytil ju jemne za hlavu a povedal jej priamo do očí: „Ak pôjdeš so mnou, zomrieš tam." Potom ju pustil a poťapkal ju po ramene.

Vybral sa ďalej, odhodlane, aj keď istá časť jeho vnútra chcela utekať s ňou niekam preč. Ale ďalšia časť cítila akýsi nepokoj z toho, že by mal utiecť. Akoby ho niečo ťahalo ďalej, akoby tu na niečo záležalo, nielen na pomste vlastnému bratovi.

„Sandor!" zvolala na neho Arya.

Nikdy ho tak nenazvala. Donútilo ho to zastaviť a otočiť sa smerom k nej. Vážne ju mal rád a dúfal, že sa zachráni. Keby sa jeho sestra dožila viac rokov, chcel by, aby bola ako ona.

„Ďakujem," šepla Arya.

Venoval jej posledný pohľad a potom sa pobral ďalej smerom ku schodisku, ale osoba, ktorá mu takmer vletela do náruče, mu úplne vyrazila dych.

„Leona!" hlesol a prekvapene na ňu hľadel. „Čo tu, kurva, robíš?" Doteraz si myslel, že je v bezpečí na Zimohrade a táto skutočnosť, že nie je, ho značne znepokojila. Ale aspoň ju ešte môže naposledy vidieť.

„Určite nie to, čo ty!" odvetila mu vzdorovito, zamrkala očami a vytrhla sa mu z náručia.

Hnevala sa. Veľmi sa na neho hnevala, ale zároveň sa aj triasla od strachu, keď nad nimi kúsok od nich spadlo niečo na zem. Videl v jej očiach podobný strach, ako keď bojovali s armádou mŕtvych. Ale zároveň v jej očiach videl, že je šťastná, že ho vidí. Poznal rôzne jej pohľady, hoci ich mala asi milión. V jej očiach toho vedel prečítať veľa. Priam šialene ju miloval a nechcel, aby tu dnes zomrela.

„Musíš odtiaľto odísť!" ohriakol ju a ťahal ju preč od schodiska. „Musíš sa zachrániť!"

„A ty so mnou!" skríkla na neho a preplietla si svoju rukou s tou jeho. „Poď so mnou, prosím ťa," žiadala ho a po tvári jej tiekli slzy. „Vykašli na neho, aj tak tu zomrie a ak si nepohneme, zomrieme tu tiež. A ja nechcem zomrieť, Sandor!"

„Ty nezomrieš, počuješ, do riti, nezomrieš!" chlácholil ju a dostal ju až k bráne ku hradu. Vonku horelo, ale dúfal, že sa jej podarí zachrániť sa. Rovnako ako aj Aryi. Túžba ísť s ňou bola veľmi silná. „Pozri sa na mňa!" Chytil ju za tvár oboma rukami a hľadel jej do očí.

„Poď so mnou!" požiadala ho opäť, pevne stisla jeho ruku v tej svojej a po lícach jej stekali slzy.

„Nájdem si ťa, sľubujem. Vždy som nakoniec svoj sľub dodržal," povedal jej rázne a pohladil ju po vlasoch. „Musíš to pochopiť!"

„Nie!" odsekla a pokrútila hlavou. Vyzerala, akoby mu chcela ešte niečo povedať, aj otvorila ústa, ale potom ich zavrela. Pery sa jej chveli a on mal chuť ju pobozkať. Bál sa, že to možno bude naposledy.

„Pamätáš sa, čo som ti raz povedal?"

„Čo myslíš?" sykla a potiahla nosom. Aj on všade cítil spáleninu a prah. Červená bašta dlho nevydrží a postupne sa väčšina hradu zosunie k zemi. Všade bolo počuť ako sa podlahy i steny hradu rúcajú smerom k zemi. V ušiach mu už úplne hučalo a krehká žena pred jeho očami sa triasla ako osika.

„Si moja najkrajšia spomienka..., si to jediné, čo mám. Milujem ťa, dievčatko!"

„Nechcem byť len spomienka a nechcem, aby si ty ostal pre mňa iba spomienkou. Poď so mnou, vyber si naše spoločné šťastie, nás dvoch," požiadala ho a on vedel, že tento raz to je poslednýkrát, čo mu to navrhla.

„Nájdem si ťa," zopakoval jej a potom jej vtisol bozk na pery. Opätovala mu ho bez váhania, aj keď sa na neho hnevala a aj keď ju opäť raz sklamal. Jej láska bolo to najkrajšie, čoho sa mu v živote dostalo. A doteraz nevedel, čím si to zaslúžil. „Choď!" skríkol na ňu. V diaľke počul náhle kroky. Leona sa na neho už ani nepozrela a rozbehla sa preč.

Sandor sa dotkol rukoväte svojho meča a rázom precitol. Nie, nemôže tu dnes zomrieť. Musí ísť s ňou, musí ju odtiaľto dostať, aby dodržal všetky sľuby, ktoré jej kedy dal. Chcel ju vidieť na Casterlyho skale. Chcel sa s ňou váľať v posteli. Nechcel tu zhorieť. Už raz v pekle bol, nechcel, aby sa to zopakovalo. Aj keby sa mal predrať cez každý oheň, zachráni jej život.

Otočil sa, chcel prejsť bránou, keď ho zozadu schytila silná ruka. Otočil hlavu a hľadel na svojho brata. Jeho oči boli úplne červené a za jeho vysokou postavou videl niekam utekať kráľovnú Cersei.

„Veľký brat!" oslovil ho.

Už bolo neskoro. Posledné v čo dúfal bolo, aby sa dostala do bezpečia. Jeho krásna spomienka. Vedel, že tu umrie, že to bude už navždy a že jeho myšlienky budú posledné chvíle smerovať iba k nej.

Pretože bola to jediné krásne v jeho živote.

***

Leona nebola schopná vytesniť Sandorove rozhodnutie zo svojej hlavy. Nemyslela už na nič, dokonca ani na dieťa, ktoré rástlo v jej bruchu. Nemyslela si, že ho ešte niekedy uvidí. Mesto bolo v hroznom stave, sama nedúfala, že sa jej podarí dostať sa do bezpečia. A on strácal čas. Pohltia ho pramene, alebo zomrie pod ruinami Červenej bašty. Nenávidela ho za to a nenávidela všetko okolo. Aj ona túžila zomrieť, pretože život bez neho, by nestál za nič.

Všetko okolo nej horelo.

Pred ohňom neujdeš.

Nikam.

Neschováš sa.

Oheň ničí všetko, čo mu príde do cesty.

Každého, kto mu cestu zatarasí.

A ona tam stála a hľadela ako z mesta, v ktorom žila, neostáva vôbec nič. Všetko si so sebou bral oheň. Horeli domy, horeli ľudia, horelo všetko okolo nej. Naďalej nebola schopná pohybu a dúfala, že ho uvidí vychádzať. Že si vyberie ju pred pomstou.

Ale ktorý muž si kedy priznal svoju slabosť k žene a vybral si ju? Slabý muž.

Mala by utekať, čo najďalej by to išlo. Pretože nebola naivná, pretože dávno vyrástla a v podstate nikdy až tak naivná nebola. Vedela, že sa neobjaví a že tento raz jej nezachráni život ako kedysi. Vždy, keď jej hrozilo nebezpečenstvo bol tam, aby ju zachránil. Aspoň, keď tu spolu žili. Už ju však nikdy nezachráni a bolo to úplne jedno, lebo sama dobre vedela, že sa nedostane do bezpečia a oheň nakoniec dostane aj ju.

Nikdy sa ohňa nebála, ale teraz vedela, že už niet cesty späť. Ľudia okolo nej utekali, kričali, plakali a ona tam stále iba stála. Až napokon ju akýsi pud sebazáchovy donútil tiež utekať. Alebo to bolo vytriezvenie, že ostala už naozaj sama.

Ďaleko neušla. Všetko sa rúcalo, celý svet sa rúcal. Aj ten jej vlastný. Všetko bolo zhorené na úplný popol. Niekto ju zhodil na zem pritom, ako utekal pred ohňom. Nemohla sa pohnúť, cítila hroznú bolesť. Snažila sa odplaziť niekam do bezpečia. Oheň bol už všade. Pálila ju ruka a dopadol na ňu kus stále horiaceho dreva a zasiahol jej tvár. Vykríkla bolesťou, príšernou bolesťou.

A zavrela oči.

Nakoniec celé mesto ľahne popolom a oni sa znova uvidia. Niekde v tých siedmych peklách, ktoré existujú. Dúfala, že v rovnakom.

Život býval zradný a peklo len jedno. A tí, čo sa prehrešia voči Bohom, dostávajú trest.

Keď znova otvorila oči, zistila, že sa nachádza presne tam, kde byť nechcela.

Bola stále nažive.

Nakoniec zostal iba popol v mojom srdci, moja spálená tvár, jazvy na duši a ty, moja krásna spomienka.

Pozn. autorky:

Fňuk :( predposledná kapitola je tu a Kráľov prístav ľahol popolom ....