Leona stála pri okne a sledovala more. Od toho chaosu v Blšom zadku ubehli už dva dni a ona sa skrývala vo svojich komnatách, pretože nemala na nič a nikoho náladu. V snoch sa jej vracali tie hrozné spomienky a pach tých nechutných chlapov. Budila sa spotená a uplakaná a s krikom, aby ju nechali na pokoji. Potom už nezaspala, iba do rána hľadela na strop. Chcela na to všetko zabudnúť. Byť silná, ale bola vystrašená. Ešte nikdy sa neocitla v takejto hrozne situácií. A keby nebolo jeho, keby ho nebolo... už by tu určite nestála.

Našťastie sa tam objavil a splnil sľub, ktorý jej dal. Že zabije každého, kto sa jej pokúsi ublížiť.

Niekto zaklopal na dvere jej komnát. Komorná otvorila a potom jej povedala. „Lady Leona, je tu Sandor Clegane. Vraj ste po neho dali poslať."

„Nech ide ďalej," hlesla Leona, ale neotočila sa a stále hľadela na rozbúrené more v Čiernom zálive.

Počula, ako vošiel dnu a ako komorná okolo nej behá so županom, keďže mala na sebe iba nočnú košieľku. Leona si vzala župan do ruky, ale neobliekla si ho. „Nechaj nás osamote!" prikázala komornej.

„Áno, lady a mali by ste sa obliecť," povedala jej komorná, keď odchádzala.

„To je jedno, on videl viac, akoby mal," odvetila jej neprítomne a keď komorná za sebou konečne zatvorila dvere, obrátila sa k Cleganovi.

„Chceli ste ma vidieť?" spýtal sa jej.

„Chcela som sa poďakovať," povedala mu Leona a prešla k posteli, na ktorú hodila župan. Nemalo zmysel zahaľovať sa pred ním. „Keby nebolo vás, znásilnili by ma na všetky možné spôsoby."

„A podrezali by vám hrdlo," doplnil ju.

„Úprimné," sykla.

„Ak je to všetko..."

„Nie, nie je, stojte!" ohriakla ho. „Ja..., ja som neskončila!"

„A ja vás nemusím počúvať!"

„Ale áno, musíte!" mračila sa Leona. „Pretože..."

„Pretože čo?" spýtal sa jej a pristúpil o pár krokov bližšie k nej. „Nie ste kráľovná a ani nikdy nebudete. Preto nemusím počúvať a už vôbec nie prijímať vaše rozkazy!"

„Chcela som sa len poďakovať, ale mohla som si myslieť, že vy o to nebudete stáť. Pretože ste asi prvýkrát v živote urobili niečo dobré a niekomu zachránili život. Niekomu inému ako Joffreymu, ktorý si to ani nezaslúži a...!"

„Tu aj steny majú uši," pripomenul jej, keď ju silno chytil za rameno, až zjojkla.

„To je mi jedno," sykla a vytrhla sa mu. „Ďakujem za záchranu môjho života. Sľúbili ste, že zabijete každého, kto mi ublíži. To ste aj urobili. Ak je tu niečo, čo pre vás za odmenu môžem urobiť, tak mi to povedzte, Clegane."

Samozrejme, že si ju premeral pohľadom a zastavil sa na jej prsiach. Uškrnul sa, ale pokrútil hlavou. „Nič od vás nechcem, ženská!"

„Mám voči vám dlh, Clegane a Lannistrovci platia svoje dlhy," ozrejmila mu to. Podišla k nemu a chcela sa dotknúť jeho tváre, ale chytil ju silno za ruku a nedovolil jej to.

„Nič od vás nechcem!" zopakoval jej a stále ju držal silno za ruku. „A už vôbec nechcem vás." A potom ju pustil.

Leona sa tvárila hrdo, aj keď sa cítila mierne dotknuto. „Tak potom sme skončili."

„Chvalabohu." Odvetil jej a potom opustil jej komnatu.

***

Trvalo pár dní, kým sa Leona odhodlala opustiť svoju komnaty a povečerať s otcom. Obliekla si konečne niečo iné ako nočnú košeľu a župan. Komorná jej pomohla s dlhými oranžovými šatami, ktoré boli ručné vyšívané. Potom jej niekoľkokrát prečesala plavé vlasy. Leona sa na seba pozrela do zrkadla a mala pocit, že vidí mŕtvolu. Bola až smrteľne bledá, pretože posledné dni toho veľa nezjedla. Samozrejme, že na ňu naliehali, ale ona mala pocit, že je kamene a nie jedlo.

Opustila svoje komnaty a pobrala sa do pobočníkovej veže. V podstate to ani nebolo tak ďaleko, nuž aj tak sa neustále otáčala za seba, akoby čakala, že odniekiaľ vyskočia ďalší muži, ktorí by ju chceli znásilniť.

Už bola takmer na mieste, keď sa pri nej objavil Bronn, aktuálne veliteľ kráľovskej gardy a pozdravil ju. „Krásny večer, kráska."

Leona sa zastavila a bez slova na neho hľadela. Ruky sa jej triasli, nohy sa jej triasli a nedokázala to ovládať.

„Si v poriadku, lady?" spýtal sa jej Bronn a pristúpil k nej bližšie.

Ako náhle ju chytil za rameno, Leona začala kričať.

„Lady Leona, čo je to s tebou?" Bronn tomu vôbec nerozumel a snažil sa ju upokojiť, ale čím viac sa jej dotýkal, tým viac Leona kričala. „Upokoj sa! Čo sa deje? Len pokoj, dievča, pokoj!"

„PUSŤ JU!" ozval sa krik.

Dokonca aj Bronn sa ľakol a pustil ju zo svojho náručia. Leona bezmyšlienkovito cúvala dozadu, až narazila na kamennú stenu, po ktorej sa zosunula dole a pritom neustále plakala. Keď zodvihla pohľad, videla ako obaja muži vytiahli meče a teraz spolu bojovali a pritom sa urážali. Leona nemala silu to zastaviť, dokonca jej ich urážky splývali. Akoby prestávala mať nad sebou kontrolu.

„DOSŤ! POVEDAL SOM DOSŤ!" Začula kričať ďalší známy hlas.

Muži sklopili meče a zasunuli si ich späť do pošiev.

„ZOŠALELI STE? ČO TO, DO RITI, MALO ZNAMENAŤ?" Kričal Tyrion a až potom si ju všimol, ako sedí schúlená pri stene a plače. „ČO STE JEJ UROBILI?"

„Nič," odvetil Bronn.

„Klame, niečo jej musel urobiť. Počul som ju kričať!" zvolal Clegane.

„Levica moja!" Tyrion podišiel k dcére a keď sa jej chcel dotknúť, trhla sa. „Leona, čo je s tebou, poklad?"

„Nič som jej neurobil," bránil sa naďalej Bronn. „Stretol som ju, pozdravil som ju a ona začala kričať. Chcel som ju upokojiť a začala kričať ešte viac. Potom prišiel tento čokel a zaútočil na mňa!"

„Drž pysk!" sykol Clegane.

„Leona!" Jej otec ju znova oslovil. „Čo sa ti stalo?"

Opäť sa nezmohla na nič, iba na plač a zatvorila oči. Chcela, aby všetci odišli. Chcela sa vrátiť do svojich komnát a zaliezť si do postele. Mala strach, že sa jej znova niekto pokúsi ublížiť. Triasla sa ako osika a v duchu prosila Siedmich, aby ju konečne nechali na pokoji.

„Je traumatizovaná," povedal im obom Clegane, prešiel okolo Tyriona a ona cítila, ako ju zodvihol zo zeme do svojho náručia. Neprotestovala. Jeho sa nebála, lebo vedela, že on by zabil každého, kto by sa k nej priblížil. Iba pri ňom nemala strach. Okamžite sa mu schúlila v náručí. „Vezmem ju do jej komnát," dodal a potom sa s ňou pobral po chodbe preč.

„To nie je dobré!" poznamenal Bronn, ktorý hľadel na tú scénu, rovnako šokovane ako Tyrion.

„Vážne sme teraz videli to, že sa moja dcéra cíti v poriadku iba v náručí tohto odporného chlapa?" spýtal sa ho Tyrion.

„Najnechutnejšieho chlapa v celom Kráľovom prístave," doplnil ho Bronn. „Za čo ťa trestajú Bohovia?" zasmial sa.

„Prestaň, Bronn!" ohriakol ho Tyrion. „Niekto jej musí pomôcť."

„Teraz by si za ňou nemal chodiť," poradil mu Bronn.

Tyrion prikývol. Začínal sa naozaj obávať o jej duševné zdravie.

***

„Tak, už je dobre," riekol, keď ju pokladal do postele.

„Ďa-ďakujem," šepla a okamžite siahla po prikrývke. „Som..., v poriadku."

„Mali by ste s tým niečo robiť. Veľmajster Pycelle by sa na vás mal pozrieť," vravel jej Clegane.

Leona rázne pokrútila hlavou a potom si všimla, že mu krváca ruka. „Tečie vám krv," povedala a z nočného stolíka mu podala svoju vreckovku.

„Škrabnutie!" Mávol nad tým rukou, však ona sa k nemu nahla a obmotala mu vreckovku okolo krvácajúcej ruky. „Ďakujem," precedil pomedzi zuby.

„Môžete ísť," dodala po chvíľke. „Už mi nič nehrozí."

To však nebola pravda. Práve naopak. Zo dňa na deň sa bála viac. Nedokázala spať, pretože si stále myslela, že príde niekto, kto jej ublíži, alebo kto ju bude chcieť zabiť. Avšak nedokázala to nikomu povedať do očí.

Prikývol a potom bez ďalších slov odišiel z jej komnaty.

Schúlila sa v posteli a znova sa rozplakala.