Sandor.

To bolo prvýkrát, čo ho oslovila jeho menom a čo ho vôbec niekto oslovil iba menom a nie priezviskom. Nikdy nikto jeho meno nevyslovil tak ako ona. Nežne. Možno ho kedysi tak nežne volávala jeho matka, ale na tú si už sotva spomenul. Bol veľmi malý, keď zomrela a on si už ani nepamätal, či ho milovala tak, ako matky milujú svoje deti. Často premýšľal iba nad tým, či by sa ho zastala, keď sa stal osudný incident s Gregorom, alebo by poslušne nasledovala svojho manžela a rozprávala lži o zapálenej posteli. Každopádne vždy veril aspoň tomu, žeby ho poľutovala a starala sa o rany na jeho tvári.

Sandor hľadel ako odchádza. Usmial sa za ňou. Bolo vážne skvelé znova ju držať v náručí a bozkávať ju. A hlavne vedel, že na neho nezabudla a že k Mormontovi očividne nič necíti. Potešilo ho, že nie je naivná a že je to stále tá istá hrdá Leona Lannister, ktorú stretol v Kráľovom prístave. Pretože takú ju mal rád. Krásnu, drzú, hrdú a zvodnú.

„Vážne je ako obrázok," ozval sa pri ňom Bericov hlas.

„Špehoval si nás?" Obrátil sa na neho Sandor a úsmev mu z tváre zmizol.

„Nie," pokrútil hlavou, „iba som ju videl odchádzať a chvíľku som sa s ňou rozprával, keď sme vystúpili z člnov."

„Viem, spomínala mi, ako si sa na ňu díval!" zamračil sa na neho ešte viac.

„Kto by sa na ňu nedíval?"

„Naser si, Dondarrion!"

„Človek by si myslel, že chvíle s tvojou lady ťa konečne zmenia na trochu milšieho, ale zrejme som sa mýlil," uškrnul sa na neho Beric. „Si stále taký istý."

Sandor nad ním iba pokrútil hlavou. Nemal náladu ho teraz počúvať. Pobral sa smerom k pevnosti a Beric mu samozrejme robil spoločnosť, ale väčšinu času našťastie mlčal.

***

Leona sedela vo svojej izbe na posteli a česala si kefou dlhé plavé vlasy. Niekto zaklopal na dvere a keď povolila vstup, dnu vošiel Jorah.

„Volala si ma?" spýtal sa jej a sledoval ju. Stále sa na ňu trochu mračil, ale predsa ju vyzliekal pohľadom.

„Chcela som sa s tebou rozprávať," prikývla. Potom vstala z postele a položila kefu na vlasy na toaletný stolík. Na sebe mala iba tenkú bielu nočnú košieľku s hlbokým výstrihom. Jorah sa jej pokúšal dívať do očí, ale nie vždy sa mu to podarilo. Koniec koncov mal právo sa na ňu tak dívať, bol jej manžel. Ale ona to tak nechcela, už viac nie. „Snažila som sa, Jorah. Vo Volantise som to naozaj chcela. Pravda je, že som sa chcela vydať, aby som zabránila starému otcovi v tom, čo mal v pláne. Ale..., chcela som ťa. Cítila som k tebe niečo, ale ty si ma tam nechal. A nechal si ma aj dvakrát v Meereene a teraz si odišiel za Stenu a ja som sa naozaj bála o tvoj život..."

„Mrzí ma, že som ťa sklamal, moja lady," riekol jej Jorah smutne.

„Áno, sklamal si ma," prikývla. „Počula som, že odchádzame do Kráľovho prístavu pozajtra. Určite je tam nejaký nový septon, ktorý by nám vedel poradiť. Manželstvo sme neuzavreli v Siedmych kráľovstvách, možno podľa našich Bohov ani nie sme manželia."

„Leona...," Jorah sa na ňu smutne díval. Tento raz už bez problémov našiel jej oči.

„Dávam ti slobodu, Jorah Mormont," riekla a podišla k nemu bližšie. Položila mu bledú ruku na rameno. „Od teraz si môžeš otvorene milovať svoju kráľovnú."

„Leona," oslovil ju a rukou ju pohladil po líci.

„Nemôžem byť tá druhá, neznesiem to," šepla Leona. „Na to som priveľmi hrdá. Možno ma máš rád, možno aj ku mne naozaj niečo cítiš, ale to mi nestačí. Potrebujem niekoho, pre koho neexistuje nik iný ako ja. Naše manželstvo naplnené bolo, takže sa pokúsim osloviť septona a uvidíme, čo sa s tým dá robiť. Dieťa mať nebudeme a ani to nemám v pláne. Nechcem nič z toho, čo patrí tebe. Chcem len svoju slobodu."

„Tvoje slová bolia, lady Leona," riekol jej Jorah a stiahol svoju ruku z jej líca. „Ale tvoju slobodu ti vrátim."

„Ďakujem."

„Vážim si ťa," povedal jej a potom ju chytil za obe ruky. „Tvoje želanie je mojím rozkazom."

„Si dobrý rytier, Jorah Mormont," usmiala sa na neho.

„Dobrú noc, lady Leona Lannister," opätoval jej úsmev. Pobozkal jej ruky a potom opustil jej izbu. V tvári bolo vidieť, že je z toho všetkého smutný. Pravdepodobne jej vravel pravdu, keď s ňou chcel naozaj začať nový život. Ešte predtým než išiel za Stenu ona vedela, že to tak necíti. Nemalo zmysel trápiť jeden druhého, aj keď mu práve zlomila srdce.

Leona podišla k zrkadlu a upravila si vlasy, keď znova niekto zaklopal na jej dvere. Bol to jej otec a niesol v rukách čašu vína.

„Mier?" spýtal sa jej.

„Uvidíme," odvetila mu.

„Si priveľmi hrdá, Leona."

„Sľúbil si mi, že nájdeš spôsob, ako zrušiť moje manželstvo. Budem rada, ak na tom začneš pracovať," požiadala ho.

„Vážne je toto to, čo ťa teraz trápi?"

„Áno."

„Leona, naozaj mám teraz na práci ďaleko vážnejšie veci," odvetil jej otec. „Srdiečko, prosím ťa, správaj sa rozumne."

***

Leona absolvovala prednášku od svojho otca o všetkom možnom a bolo skoro pred polnocou, kedy opustil jej komnaty. Bola presvedčená o tom, že zámerne sa snaží v jej izbe zotrvať, čo najdlhšie, aby jej zmaril plán, ktorý mala vymyslený na dnešný večer. Nakoniec to ale Tyrion natoľko prehnal s vínom, že usúdil, že ísť spať je najlepšie riešenie.

Konečne.

Už jej nič nebránilo v jej rozhodnutiach.

Upravila si bielu tenkú nočnú košieľku a prehodila si cez ňu biely župan. Potom skontrolovala svoj vzhľad v zrkadle. Bola trochu unavená, keďže predchádzajúcu noc zo strachu veľa nenaspala, ale teraz sa chystala nespať ďalšiu.

Opustila svoje komnaty a túlala sa chodbami hradu. Všade bolo ticho a dosť veľká tma. Leona ľutovala, že si nevzala aspoň sviečku. Rovnako nadávala sama sebe, že si to celé lepšie nepremyslela, veď poriadne ani nevedela, v ktorej časti hradu má Clegana hľadať. Nakoniec zamierila do ľavého krídla, kde mali svoje komnaty Nepoškvrnení, ktorí boli kráľovnej najbližší, lebo ostatní mali rozložené stany vonku.

Aj v tejto časti hradu bolo ticho. Na kamennej podlahe bolo počuť iba jej kroky. Chvíľku kráčala, keď jej do očí udrelo svetlo.

„Zľakla som sa!" zhíkla Leona a zamračila sa na lorda Varysa s fakľou v ruke.

„Kam máš namierené, lady?" spýtal sa jej.

Prečo sa pýta, keď pozná odpoveď? „Ja len..."

„Tam tá chodba." Ukázal jej a namieril tam svetlo. „Tretie dvere," dodal.

„Prečo mi pomáhaš, lord Varys? Máš rád drámu, však?"

„Mal som pre teba nepravdivé informácie, moja krásna lady, tak by som to rád odčinil," odvetil jej Varys, ale akosi smutne sa na ňu usmial. „Nerád som ti klamal. Nechcel som, aby ti pravda ublížila. Hoci z pravdy sa vyskytla lož."

Leona prikývla. Na lorda Varysa si zvykla, odkedy spolu opustili Volantis. Istým spôsobom ho brala ako veľmi blízkeho človeka, ktorý mal vždy pre ňu novinky, ktoré chcela vedieť. Informácie bolo to, čo ich spájalo. „Komu to pôjdeš povedať, len čo odídem?"

„Nikomu," odvetil jej. „Dobrú noc, moja krásna lady." Uklonil sa jej a potom pokračoval vo svojej ceste nevedno kam.

Leona prikývla na pozdrav a potom chvíľku počkala, kým sa vzdialil. Jeho hlas bol akýsi zvláštny, ale cítila, že mu môže veriť. Na druhej strane si uvedomila, že po rozchode s Jorahom je úplne jedno, kto sa o jej nočnom výlete dozvie.

Kráčala smerom, ktorý jej ukázal a potom sa schovala za stenu, keď sa otvorili dvere na jednej izbe a odtiaľ vyšiel Beric Dondarrion. Na niečom sa smial a niečo si hundral pod nos, čo nepočula a nakoniec zamieril do izby o pár dverí ďalej.

Počkala tam ešte chvíľku, keby Dondarrion znova vyšiel a potom sa pobrala presne k tým dverám, z ktorých vyšiel. Zaklopala na ne.

„Povedal som ti, Dondarrion, že mi tvojich kecov už na dnes stačilo!" Ozval sa nahnevaný hlas ešte predtým, ako otvoril dvere. Keď ich však otvoril a zbadal tam Leonu pokračoval. „Myslel som si, že to je zase ten opitý idiot..., lady Leona," sklonil pred ňou hlavu.

„Nie, nie je," odvetila mu.

Clegane odstúpil od dverí a pustil ju ďalej. Potom ich zatvoril a ona sa zatiaľ rozhliadla po malej izbe, ktorá bola o niečo väčšia ako tá, ktorú mal v Kráľovom prístave. Na stole bolo víno a dva poháre, takže Dondarrion očividne nepil sám. Tiež tam boli aj taniere z večere a strapec hrozna, ktorý zostal.

Leona sa otočila a pozrela sa mu do očí. „Minule si ma do svojej izby tak jednoducho vpustiť nechcel."

„To bolo dávno, milady," odvetil jej.

„Užili ste si s Bericom pekný večer?" spýtala sa ho zvedavo. „Zapíjal si žiaľ, lebo si si myslel, že neprídem? Že som klamala?"

„To je jedno, si predsa tu!"

„Áno, to som," prikývla. V hlave sa jej hrnula jedna otázka za druhou, ktoré mu chcela položiť, ale akosi ani jednu nevedela sformulovať. Samozrejme, že jej začínalo byť veľmi teplo, keď bola v jeho prítomnosti. „Chcela by som vedieť..."

„Myslím, že počká všetko, čo chceš vedieť, dievčatko! Ocenil by som, keby si bola aspoň chvíľku zase ticho...," zasmial sa a potom podišiel k nej. „Vzdychať, alebo volať meno môžeš!" Dodal a potom ju schytil do svojej náruče a konečne ju pobozkal.

Leona znova takmer stratila rovnováhu a po tele jej nabehli zimomriavky. Jeho bozk bol vášnivý a bolo v ňom všetko, čo potrebovala a čo jej celú tú dobu tak zúfalo chýbalo. Rukou jej rozviazal župan a ten jej spadol k nohám. Potom chytil jej nočnú košieľku a Leona zastavila jeho ruku. „Skús ju neroztrhať," pošepkala mu do ucha, keď si spomenula ako skončila väčšina jej šiat po strete s ním a zasmiala sa.

Poslúchol ju a zbavil ju rýchlo aj tej. Potom ju vzal do náručia a odniesol do svojej postele. Zbavil sa svojho oblečenia a znova ju začal bozkávať, akoby to malo byť poslednýkrát. Toto Leona na ňom najviac milovala. Všetko robil tak oduševnene, akoby sa to už viackrát nemalo zopakovať. Pravda bola, že ani jeden z nich nevedel, či sa to ešte niekedy zopakuje. Či toto nie je posledná spoločná noc znova na dlhšiu dobu, alebo aj navždy. Na to však Leona myslieť nechcela. V podstate nechcela myslieť na nič, iba sa mu chcela oddávať úplne bezmyšlienkovo.

Celé telo jej vibrovalo, pod jeho dotykmi. Teraz prešiel perami po jej krku a dostal sa až k jej prsiam, ktoré obšťastňoval bozkami. Leona mu zaborila ruku do vlasov a vzdychla. Nahol sa znova k nej a pobozkal ju. Ona prešla perami na jeho krk, kde si všimla novú jazvu, ktorú tam predtým nemal. Čas zodpovedať otázku, ako k nej prišiel, ešte určite budú mať. Nemala ani tušenia, že túto jazvu má kvôli nej.

Keď do nej konečne vnikol, hlasno zavzdychala a zaryla mu svoje nechty do kože na chrbte. Zavrela oči a vychutnávala si, že mu konečne opäť celá patrí. Aj on si to užíval a hlasno jej vzdychal do ucha. Páčilo sa jej to a vzrušovalo ju to ešte viac.

Po chvíľke sa ocitla na ňom a očami sledovala jeho tvár. Mal zatvorené oči a ona sa k nemu zohla, aby ho mohla bozkávať. Jeho ruky stále skúmali jej prsia. Potom ju chytil za boky a trochu spomalil jej tempo, pretože si ju očividne chcel užívať o trochu viac. Otvoril oči a zadíval sa na ňu. Pohľadom skĺzol k jej prsiam. Leona sa trochu zapýrila, aj keď sa jej páčilo, ako na ňu hľadí. Tak veľmi sa jej to páčilo.

Potom si ju vzal zozadu. Vedela, že to tak má najradšej. Mal tak nad ňou plnú kontrolu, potiahol ju za vlasy a ona vzdychla tak hlasno, že sa to ozývalo v celej izbe.

„Povedal som ti, že môžeš volať moje meno," šepol jej do ucha a bozkával ju na krku. „No tak, dievčatko, volaj moje meno..."

Leona naďalej hlasno vzdychala, cítila, že už o chvíľku príde neopísateľná slasť. Pred očami sa jej úplne zatmelo, keď ešte viac prirazil, plesol ju po zadku a potiahol ju za vlasy. „Sandor..."

Nemala ani len tušenie, ako sa mu páči, keď ho konečne nazývala menom. Nemyslela už vôbec na nič iba na tú rozkoš a svoje nechty zarývala do vankúša. „Bohovia!" vykríkla nakoniec tak hlasno, že to muselo byť počuť v celom hrade.

Aj on sa urobil počas jej výkrikov. Celé jeho telo sa zachvelo. Ešte chvíľku zotrval v nej a potom sa nahol a pošepkal jej do ucha. „Nie som Boh."

Potom sa zvalil na chrbát a Leona sa pretočila k nemu. Rukou mu prešla po hrudi a potom zodvihla hlavu. Celé telo sa jej ešte triaslo a srdce jej bilo ako splašené. „Ešteže nie si Boh, inak by si nebol skutočný. A toto bolo viac ako len skutočné."

Opätoval jej pohľad a rukou jej vošiel do vlasov. „Chveješ sa, lady."

„Áno," prikývla a pritisla sa k nemu ešte bližšie a on cez ňu prehodil prikrývku. „Už mi odpovieš na všetky moje otázky?"

Sandor sa zasmial. „Ak to zvládneš do pár minút, tak možno. Vzhľadom na to, ako rada rozprávaš, neviem, či stihneme všetko."

„Niekam sa ponáhľaš?" spýtala sa ho a trochu sa zamračila. Myslela si, že dnešnú noc strávia spolu, ale jeho slová sa jej dotkli a myslela si, že ju vyháňa. Akoby bola len nejaká obyčajná štetka.

„Sľúbil som ti, že ťa opichám až do odpadnutia, milady," žmurkol na ňu. „A ešte mám dosť sily."

„Sandor!" Na oko ho pokarhala a mierne sa zapýrila.

„Čo? Vari to tak nechceš?"

„Chcem," šepla a pritúlila sa k nemu ešte bližšie a hlavu si zložila na jeho hrudi, aby počula biť jeho srdce. „V skutočnosti nechcem nič iné, len teba, Sandor."

Pozn. autorky:

Po krátkej pauze je aj Popol späť a dúfam, že sa Vám kapitola páčila (trochu sa červenám za tú hot scénu) 

Jorah sa zachoval ako skutočný rytier, Leona našťastie nie je až taká štetka :D a Sandor si konečne prišiel na svoje :D a ja to mám za chvíľku dopísané, chýba mi už iba posledná kapitola a epilóg a samozrejme, nie a nie sa k tomu dokopať, lebo sa mi nechce s nimi lúčiť ... fňuk.