Za Stenou bolo všetko pokryté snehom a ľadom. Všade na okolí boli mohutné skaly a oni sa plahočili snehom. Veľmi fúkalo, takže mali sneh v tvári a bola tam neskutočná zima.

Keď sa Sandor otočil späť, videl Stenu. Veľkú a mohutnú, ktorá sa tiahla niekam kde nedovidel. Stena roky rokúce chránila Sedem kráľovstiev od slobodných ľudí a teraz, keď už vedeli, že bieli chodci nie sú legenda, tak aj od nich. Stena tu stála celé tie roky, muži z Nočnej hliadky dohliadali na pokoj a na to, aby cez Stenu neprešiel nik, kto nemal. Slobodný národ, alebo Divokí, ako ich prezývali v Západozemí však cez Stenu prešli. Teraz stáli všetci zoči-voči spoločnému nepriateľovi.

Sandor niekoľkokrát hlasno zanadával, keď sa mu noha zaborila do snehu. Bol na konci skupinky, pretože nemal záujem sa veľmi s niekým rozprávať. Úplne na začiatku kráčal Snow a ten ryšavý Divoký Tormund, ktorý neustále rozprával o tom, ako môže konečne voľne dýchať. Istým spôsobom mu rozumel, keď jeho domov bol tu za Stenou, ale nebavilo ho počúvať ho.

Za nimi kráčal Jorah Mormont, na ktorého Sandor podvedome hľadel. Bol o niečo starší ako on a bol to rytier. Nie zabijak ako on, ale isto niekoľkých ľudí už tiež poslal na oný svet. Každopádne nebolo pochýb o tom, že je lepšou partiou pre lady Leonu z rodu Lannistrovcov.

Ak by Sandor veril na Bohov, poďakoval by sa im za to, že nedopustili ten hrozný čin, ktorý chcel na Leone spáchať jej vlastný starý otec. Poďakoval by sa za to, že ju nevydali za Gregora. Z toho mal naozaj radosť, rovnako ako z toho, že je na žive a pravdepodobne v poriadku.

Vôbec nemyslel na to, čo sa môže udiať na tejto výprave, pretože mal plnú hlavu noviniek, ktoré sa dozvedel o Leone.

Pred Sandorom kráčali Beric a Thoros a pridal sa k ním aj ten mladý muž, čo rozprával, že ho predali dákej červenej kňažke.

„Stále sa na nás hneváš?" spýtal sa ho Thoros.

„Predali ste ma čarodejnici!"

„Kňažke," opravil ho Thoros a z čutory popíjal rum, aby sa zahrial.

„Chcel som byť jeden z vás," rozprával horlivo mladík. „Chcel som sa pridať k Bratstvu a vy ste ma predali. Ako nejakého otroka. Viete, čo mi urobila? Pripútala ma k posteli, vyzliekla ma donaha..."

„Zatiaľ to znie dobre," poznamenal Sandor, keď mu skočil do reči. Predstavil si, že by vôbec nemal žiaden problém s tým, keby ho Leona pripútala k posteli a vyzliekla. Samozrejme iba, ak by potom vyzliekla aj seba a rajtovala na ňom celú noc. „Bola tiež nahá?" vyzvedal.

„Dala na mňa pijavice!" Rozhorčil sa mladík.

„Potrebovala krv," poznamenal Thoros.

„Áno, to už viem..."

„Mohol byť aj horšie," poznamenal Sandor a pretočil očami.

„Chcela ma zabiť!" Zvolal mladík a otočil sa k nemu. „A zabili by ma, keby nebolo Davosa..."

„Ale nezabili ťa, že áno? Tak prečo fňukáš ako malé dievča?" Pokrútil nad ním hlavou.

„Nefňukám!"

„Hýbu sa ti ústa a na niečo sa sťažuješ," riekol Sandor a rukou ukázal na jeho ústa. „To je fňukanie! Pozri, jeho zabili šesťkrát," ukázal na Dondarriona. „Máš pocit, že by o tom táral?"

A potom sa pobral ďalej a nechal ich tam stáť. Ich spoločnosti mal už plné zuby. Pár minút ho prenasledovala predstava priviazania k posteli a na okamih mu ostalo teplo, keď si to celé predstavil vo svojej hlave. Uškrnul sa. Možno má Thoros pravdu a keď toto všetko prežijú, znovu ju uvidí. Keď bude mať šťastie, možno mu znova zohreje posteľ.

Sandor pridal do kroku a teraz chvíľku počúval rozhovor Snowa s Mormontom.

„Tvoj otec ma chcel popraviť, vieš to?" spýtal sa Mormont, keď sa reč zvrtla na Neda Starka, otca Jona Snowa.

Vážne? Škoda, že to neurobil, pomyslel si Sandor.

„Počul som o tom," riekol Snow.

„Bol samozrejme v práve, ale aj tak som neznášal," vravel Mormont.

A ja začínam neznášať teba a to ťa ani nepoznám, pomyslel si znova Sandor. Skurvený sráč.

„Som rád, že ťa nedostal," riekol Snow.

„Ja tiež," prikývol Mormont.

Ja nie, znova si pomyslel Sandor.

Nad oboma pokrútil hlavou a pridal do kroku, keď tí dvaja zaostali. Naozaj mu začínal ten chlap šialene vadiť. Rozmýšľal, čo sa všetko počas tejto výpravy udeje a že vlastne by ani nebolo ťažké, keby tu Mormont prišiel o život. Sú predsa za Stenou, idú si po jedného z mŕtvych. Zlyhať mohlo toľko vecí a to ani nevedel, že ich zlyhá ďaleko viac.

Pár minút plánoval Mormontovu vraždu, len tak pre vlastnú zábavu a aby upokojil svoje myšlienky. Zima sa mu dostávala pod kožu a liezlo mu to pekne na nervy. Nebola už však možnosť sa vrátiť a ani by sa nevrátil. To by mu nedovolila jeho hrdosť.

Zastal, aby si uviazal topánku.

Priblížili sa k nemu kroky a oslovil ho ten Divoký. „Ty si ten, čo mu hovoria Pes?"

„Odpáľ!"

Tormund sa zasmial. „Hovorili, že si protivný. Narodil si sa tak, alebo neznášaš Divokých?"

„Divokí sú mi u riti. Neznášam ryšavcov!" odsekol mu Sandor.

„Ryšaví sú nádherní. Sú pobozkaní ohňom," uškrnul sa na neho Tormund a prehrabol si riedke ryšavé vlasy. „Rovnako ako ty," dodal a prstom namieril k jeho tvári.

„Neukazuj na mňa, kurva, prstom!" skríkol na neho Sandor a zahnal sa po jeho ruke.

Ten ryšavý idiot sa iba uškrnul a ďalej ho prenasledoval. „Nepadol si ako dieťa do ohňa?"

„Nespadol som, strčili ma tam!"

„A od tej doby si protivný?"

„Dáš mi už pokoj?" spýtal sa ho Sandor nahnevane. Nemal chuť počúvať jeho hovadiny. Vôbec ho nezaujímal a rozmýšľal, že ho sotí dole zo skaly. To je už druhá vražda, ktorú za pár hodín, čo sú za Stenou plánoval.

„Nie si v skutočnosti protivný. Máš smutné oči," zhodnotil Divoký.

„O čo ti ide?" spýtal sa ho Sandor, zastal a pozrel sa na neho. „Chceš mi ho vyfajčiť, alebo čo?"

„Nie, ja radšej ženy," poznamenal Tormund. „Na Zimohrade na mňa čaká jedna krásavica. Ak sa tam samozrejme niekedy vrátim. Blond vlasy, modré oči...," rozplýval sa. „Najväčšia žena, čo si kedy videl. Vysoká skoro ako ty."

Sandor zastal, pretože ten opis sedel na ženu, ktorú už žiaľ stretol. „Brienne z Tarthu?"

„Ty ju poznáš?"

„Snáď, do riti, nešukáš s Brienne z Tarthu?"

„No, vieš..., ešte sme nezačali. Ale keby si videl, ako na mňa pozerá, uff...!"

„Ako na teba pozerá?" spýtal sa Sandor a pokrútil nad ním hlavou. Nevedel si predstaviť, že by na niekoho Brienne z Tarthu hľadela normálne. „Ako keď ťa chce naporcovať a zjesť zaživa?"

Tormund na neho hľadel a potom prikývol. „Naozaj ju poznáš."

„Stretli sme sa," poznamenal trpko Sandor a pokračoval v ceste.

Tormund ho nasledoval a stále rozprával. „Chcem si s ňou urobiť deti. Predstav si tie veľké príšery. Dobyli by svet."

„Ako sa cvok ako ty dožil takého veku?" Uvažoval Sandor nahlas.

„Ide mi zabíjanie ľudí," zhodnotil Tormund. „A teraz si mi povedz, prečo máš smutné oči? Je za tým ženská, však?"

„Ty mi vážne nedáš pokoj?" Sandor zovrel ruky v päsť. Ešte jedna otázka a určite ho udrie.

„Je za tým veľmi pekná ženská," zhodnotil Divoký z jeho reakcie. „Zrejme si ju dlho nevidel, nemám pravdu?"

„Nič o tom nevieš," zamračil sa na neho Sandor. Samozrejme, že ani nemal v pláne mu o tom niečo viac hovoriť.

„So ženskými to máš tak," vysvetľoval mu, akoby spadol z jahody. „Nejde to s nimi a nejde to ani bez nich..."

„Nevrav..."

„Kde ste sa stretli?"

„Kurva, ešte slovo a zhodím ťa zo skaly!" Vyhrážal sa mu Sandor.

Tormund sa zasmial. „Si do nej zamilovaný," zhodnotil. „A čo ona, má iného, však?" vypytoval sa.

„Áno, má!" skríkol na neho Sandor. „A vážne, choď už do riti!"

Potom znova pridal do kroku, ale nebol to veľmi dobrý nápad, keď sa ocitol zarovno chôdze s Jorahom Mormontom.

Odpľul si na zem a v duchu ešte preklínal toho ryšavého idiota. Mormont kráčal vedľa neho a mračil sa do zeme. Sandor robil to isté. Ale napokon, chcel poznať odpoveď aspoň na jednu jedinú otázku, ktorá sa mu hnala hlavou, odkedy sa dozvedel, že je nažive. „Ako..., ako sa má?"

„Má sa dobre," odvetil mu Mormont. „Je v poriadku. Pred svadbou s tvojím bratom sa jej podarilo utiecť..."

„To som rád," prikývol Sandor. „Niečo také by si nezaslúžila. Môj brat by ju zničil. Uštval by ju, znásilňoval od rána do večera..." Hlas sa mu zlomil pri tej predstave. „Skôr, či neskôr by ju zabil."

„Áno, o tvojom bratovi som už čo to počul. Rovnako ako aj o tebe," vravel Mormont. „Samozrejme, že nič dobré."

„Nevrav."

„Leona je v poriadku." Mormont zastal a pozrel sa mu do tváre. „Viac o nej vedieť nepotrebuješ. Je to moja manželka a raz sa stane aj matkou mojich detí. Zostarneme spolu..."

Sandor mal pocit, akoby Mormont o tom presviedčal sám seba. Vydedukoval z toho, že zrejme to medzi ním a lady Leonou nie je také ružové, ako mu to líčil. Kto vie prečo? Možno bude mať možnosť sa to dozvedieť. „Robte si, kurva, čo chcete!" odsekol mu Sandor a potom pridal do kroku, pretože nutkanie strčiť Mormonta zo skaly bolo stále silnejšie.

Ešte chvíľu ich spoločného rozhovoru a Mormont by nezostarol s nikým.

Zahrial ho však pocit, že je lady Leona v poriadku. To bolo pre neho nesmierne dôležité.

Čím ďalej kráčali, tým bolo počasie horšie a horšie. Po chvíli ich stihla hrozná snehová víchrica, počas ktorej nebolo takmer nič vidieť. Sandor mal pocit, že má sneh asi všade. Vlasy mal z neho mokré, fúkalo mu do očí, bolo to príšerne. Takúto hroznú zimu ešte nikdy nezažil. Ani toľko snehu. Väčšinu života prežil na Juhu a teraz mu to veľmi chýbalo.

Zastavili, odhŕňali si z sneh z tváre, aby videli dopredu. Niečo sa tam totižto hýbalo, ale bolo vidieť iba akúsi čiernu machuľu.

Ako sa to približovalo, Mormont spozornel. „Medveď."

„Ale poriadny," zhodnotil Divoký.

Áno, skutočne to vyzeralo na poriadne veľkého medveďa, ktorý sa k ním blížil stále viac.

„Majú medvede modré oči?" spýtal sa mladík Gendry celkom vystrašene.

A do riti!

Medveď sa zrazu rozbehol k ním. Všetci vybrali zbrane. Medveď sa na nich vrhol a vyceril zuby. Thoros použil na svoj meč a na Bericov tiež moc Pána svetla a s horiacimi mečmi zaútočili na medveďa. Lenže medveď zdrapil Thorosa a hodil ho niekto metrov ďalej. Beric zatiaľ svojím ohnivým mečom útočil na medveďa. Väčšina jeho tela teraz horela.

Oheň.

Sandor zamrzol v pohybe, keď sa horiaci medveď priblížil k nemu a vyceril zuby. Potom na neho zaútočil a Sandor sa takmer nestihol spamätať. Na pomoc mu prišiel Thoros, ktorý sa pozviechal zo zeme a odstrčil ho. Sandor dopadol na zem a keď sa z nej pozviechal, počul výkriky. Medveď sa zahnal po Thorosovi a pohrýzol ho do hrude. Thoros vykríkol a medveď ho vláčil po snehu.

Sandor na celú situáciu iba hľadel, pretože oheň ho odzbrojil a nedokázal sa pohnúť. Našťastie Dondarrion ukončil tento boj, keď dýkou zasiahol medveďa do hlavy. Medveď sa zvalil do snehu a horel v plameňoch.

Dondarrion a Divoký odtiahli Thorosa kúsok ďalej. Beric mu roztrhol oblečenie, aby videl to pohryznutie. Sandor zatvoril oči, keď mu ranu vypaľoval. Nedokázal sa pozerať na oheň. Nezvládol to. Thoros kričal od bolesti ako zmyslov zbavený.

„Si v poriadku?" spýtal sa Dondarrion Thorosa.

„Práve ma pohrýzol mŕtvy medveď!"

„Áno, správne."

„Život je zábava!" Poznamenal Thoros a potom mu pomohli na nohy. „Poďme ďalej."

A tak pokračovali ďalej. Našťastie prestalo tak husto snežiť a viditeľnosť bola o dosť lepšia. Sandor netušil ako dlho kráčali, koľko času ubehlo a netušil ani ako dlho ešte pôjdu.

Po chvíľke Tormund zastal, keď počuli čudný zvuk. Pomaly sa priblížili k jednej skale a keď sa cez ňu nahli, videli na cestu pod nimi.

Vtedy ich Sandor prvýkrát uvidel.

Mŕtvi kráčali tou cestou. Bolo ich iba pár. Na ich začiatku bol biely chodec, ktorého spoznal podľa dlhým bielym vlasom. Ostatní však nepôsobili o nič menej desivo. Boli to mŕtvoly. Niektorým chýbali časti tiel, niektorí boli len kostry. Bolo to vážne nechutné a tak veľmi skutočné. Nebola to žiadna legenda, ani rozprávka, bola to realita.

Uvedomil si, že vo svojom vnútri stále tak trochu pochyboval, že to je celé pravda. Ale teraz bolo všetko inak. Smrť bola cítiť aj vo vzduchu.

Plán bol jasný. Keďže ich nebolo veľa, boli by schopní väčšinu zabiť a potom jedného z nich vziať. Preto sa vrhli na mŕtvych so svojimi zbraňami. Bericov a Thorosov meč znova horel v plameňoch. Sandor sa pokúšal svojím mečom dostať, čo najviac tých sráčov. Lenže potom sa zrazu z ničoho nič rozbili na márne kúsky.

Obzrel sa a videl, že Snow skoncoval s tým chodcom, keď ho trafil dýkou z dračieho skla. Ostatní padli zrazu tiež. Sandor netušil prečo, ale nebol čas sa na to pýtať.

Jeden mŕtvy však zostal. To bola ich šanca, získať ho a potom sa vrátil na východnú hliadku. Obkľúčili ho, keď sa postavili okolo neho do kruhu. Mŕtvy syčal a vydával čudné zvuky. Zaútočil na Tormunda, ale ten mu z celej sily jednu vrazil do hlavy a mŕtvy sa skácal k zemi. Sandor na neho skočil a ostatní mu pomáhali spútať ho a narvať do veľkého vreca. Mŕtvy sa bránil a stále hlasno syčal a ten zvuk im pílil uši. Zrejme sa tak snažil privolať si pomoc, čo sa mu aj podarilo.

Snow poveril mladého Gendryho, aby utekal na Východnú hliadku a uvedomil ich, čo sa stalo.

„Rýchlo! Pohnite si!" kričal Tormund a všetci sa rozbehli za ním.

Sandor si cez rameno prehodil mŕtvolu a utekal za Tormundom. Beric musel pomáhať Thorosovi. Utekali, keď Tormund znova zakričal. „Stojte!"

Všetci zastali a uvedomil si, že stoja na ľade, ktorý pod nimi začal pukať. Keď sa však obzreli, videli za nimi utekajú tisícky mŕtvych. Rýchlo sa rozbehli, ľad pod nimi pukal viac a viac.

Podarilo sa im dostať sa na skalu. Mŕtva armáda ich obkľúčila z každej strany. Ľad sa však pod nimi začal prebárať a mnohí skončili v ľadovej vode. Potom ostali stáť okolo nich. Cez vodu prejsť podľa všetkého nedokázali.

Lenže bola zima. Skurvená zima a z vody bude čoskoro znova ľad. Boli v pasci. Nemali kam ujsť, keďže všade okolo nich postávali mŕtvi a čakali, kým voda zamrzne znova v ľad.

„A kurva!" zanadával Sandor. Takže takto vyzerá smrť a takto sa to skončí. Za Stenou ho dostanú nejaké zasrané mŕtvoly. Smrť si takto nepredstavoval. Čelil jej už toľkokrát, že v skutočnosti ani nevedel, akú smrť by uvítal. Nuž táto sa mu nepozdávala ani trochu.

Netušil, koľko času znova ubehlo, ale zotmelo sa a padla noc. Všetci boli unavení, hladní a bola im zima. Mŕtvi sa ani nepohli, stáli stále okolo nich a striehli, kedy voda zamrzne. Bolo to príšerne. Mohli len dúfať, že Gendry sa mu podarí dostať na Východnú hliadku a poslať havrana a získať im nejakú šancu na prežitie.

Pravdepodobne všetci od únavy zaspali. Prebralo ich denné svetlo. Mŕtvi tam stále stáli, ale horšie bolo zistenie, že Thoros cez noc zamrzol, podľahol zraneniu a jeho služba Pánovi svetla sa skončila. Povolal si ho k sebe.

Sandora to zasiahlo. Kľakol si k jeho telu rovnako ako Dondarrion. Za posledné týždne s Throsom z Mýru strávil mnoho času a zvykol si na neho. Áno, svojím spôsobom to bol jeho priateľ a teraz zomrel a to bolo celé príšerne. Nebola to vôbec pekná smrť.

„Pán svetla, ukáž nám cestu! Príď do našej temnoty a vyveď svojho služobníka do svetla," modlil sa Beric.

Museli jeho telo spáliť a Sandor sa na to nemohol dívať. Znova ten oheň. Čoskoro zrejme budú Thorosa nasledovať. Zmrznú, alebo zamrzne voda a mŕtvi ich dostanú. Ich telá ale nebude mať kto spáliť a tak sa stanú tiež členmi mŕtvej armády. Už to síce nebude život, ale neodídu. Budú zabíjať a pokračovať s plánmi Nočného kráľa. Neznelo to ako vábivá predstava.

Na pár krátkych hodín veril, že ju znova uvidí. Šanca, že sa mu to splní bola stále menšia a menšia.  

Pozn. autorky:

Ahojte, pri tejto kapitole som sa slušne natrápila, respektíve som sa odhodlávala ju hrozne dlho písať, lebo túto výpravu za The Wall považujem za totálnu kravinu :D ale hlavne som sa bála písať tie scény s mŕtvymi a haldami snehu, lebo pre mňa tento diel nebol nič iné ... okrem teda začiatku, keď boli vtipné rozhovory :D neviem, či som to zvládla na nejakej normálne úrovni, ale dúfam, že na tých rozhovoroch ste sa zabavili :D Wall žiaľ ešte jednu kapitolu úplne neopustíme ... ale na konci ďalšej kapitoly sa už vrátia na Dračí kameň. 

No a ja by som mala ísť písať, pretože sa mi kapitoly nejako míňajú, mám už nejakú jednu aj po Long night napísanú, ale zase sa mi do toho nechce, lebo sa mi nechce lúčiť s príbehom a týmito postavami ... a hlavne no všetci vieme, čo sa po Long night stalo. Ale obrním sa a pôjdem na to :D

Ešte jedna pikoška na záver ... keď Tormund povedal Sandorovi, že má smutné oči, vtedy mi napadol tento príbeh ... isté základy som mala už skôr, ale trochu inak ... takže ďakujem Tormund, že vďaka tebe toto celé vzniklo :)