Zima sa blížila.

To bola rozhodne jedna veľká pravda.

Cesta na Sever nebola jednoduchá a čím sa blížili viac a viac, prituhovalo stále viac. Sandor mal na sebe hrubú kožušinu, ale aj tak mu miestami bolo chladno. Áno, pridal sa k Bratstvu a teraz smerovali na Sever. Naozaj nevedel, čo ho čaká a či urobil dobre, ale keďže nemal iný smer, nemal veľmi na výber. A Bratstvo malo aspoň vždy čo k jedlu a k pitiu a to bol momentálne pre neho základ.

Zima mu pomáhala nemyslieť na rôzne veci. Ubehli ďalšie týždne, pretože cesta na Sever zabrala istú dobu.

Blížila sa noc a veľmi husto snežilo. Kone už tiež ledva zvládali cestu.

Thoros zase komentoval situáciu ohľadom noci a zimy a Sandor mal týchto jeho kecov už celkom dosť. Stále sa čudoval sám sebe, ako vôbec môže toto zvládať. Nielenže musel celé týždne počúvať Aryu Stark, teraz počúva večne opitého kňaza a do toho ešte aj Dondarriona, ktorému by najradšej vypichol aj druhé oko.

„To ti Pán svetla pošepkal do ucha?" spýtal sa ho zamračene. „Sneží, Thoros, fúka vietor, Thoros, bude studená noc!" Uškrnul sa na neho.

„Si mrzutý starý medveď, Clegane," riekol mu Thoros. „Nechceš rum?" spýtal sa ho a vytiahol z pod kožucha svoju čutoru.

„To sladké svinstvo neznášam!" odsekol mu Sandor a pritiahol si kožuch viac ku krku, aby mu tam nefúkalo.

„Prečo máš stále tak hroznú náladu?" spýtal sa ho Thoros.

„Skúsenosti." A neistota. A smútok. Spomienky. Všetko. A predovšetkým to, že neviem, čo sa stalo s ňou. Že mi to ničí celé moje vnútro a mám sto chutí otočiť tohto koňa a ísť to zistiť, aj keby ma to malo zabiť.

Prešli ešte kúsok, keď narazili na osamotenú chatrč, ktorú si Sandor pamätal z dôb, kedy tu bol s Aryou. V tomto dome ich pohostil starší muž a jeho dcéra. Ráno im Sandor ukradol peniaze, lebo si myslel, že dlho neprežijú a mŕtvym sú peniaze aj tak na nič.

„To vyzerá ako dobré miesto na noc," zhodnotil Dondarrion.

Sandor tam veľmi nechcel ísť. Nevedel, či starý muž náhodou ešte nežije a určite by si ho pamätal.

„Nepáči sa mi to tu," zhodnotil, keď podišli bližšie. Z komína však nestúpal žiaden dym a chatrč vyzerala opustene.

„Na veľkého chlapa máš často strach," zhodnotil Thoros, zosadol z okňa a priviazal ho o ohradu.

„Poviem ti z čoho strach nemám! Z plešatého idiota, akým si ty! Myslíš, že tento tvoj drdol na hlave niekoho zmätie? Plešatec!" Odsekol nahnevane a odpľul si na zem.

Thoros z Mýru sa na neho iba škeril a to Sandora skutočne vytáčalo. „No tak, možno si tu schovali nejaké pivo!"

No, áno, to by si naozaj dal. Ale odpoveď poznal. „Neschovali."

Keď ale nakoniec vošli dnu, dom bol naozaj pustý. V rohu v miestnosti na posteli, boli dve kostry. Muža a jeho dcéry. Sandor na nich hľadel celkom smutne. Mal pravdu, do zimy nevydržali.

Zatiaľ čo všetci hľadali jedlo v pivnici, Dondarrion podišiel k nemu a hľadel na dve mŕtvoly. „Ako si myslíš, že to pre nich skončilo?"

„Smrťou!"

„Dievča zomrelo v otcovom náručí. Obaja sú pokrytí krvou a nôž majú u nôh. Podľa mňa trpeli hladom a aby nemusel svoju dcéru vidieť trpieť, ukončilo to pre nich oboch..."

„Už je to jedno..."

„Áno, to je."

Potom si obaja muži sadli za stôl a Sandor chvíľku na Dondarriona iba hľadel. Potom začal rozprávať. „Poznám ťa už dlho, Dondarrion."

„Áno, prvý raz sme sa stretli na turnaji."

„Vždy som si myslel, že si beznádejný pitomec," zhodnotil Sandor úprimne. Dondarrion sa zasmial a Sandor pokračoval. „Nie si taký hrozný. Necítim k tebe nenávisť. Nemám ťa rád, ale nie si hrozný."

„Ďakujem, Clegane, to ma naozaj zahrialo u srdca," uškrnul sa Dondarrion.

„Ale nie je na tebe nič zvláštne..."

„V tomto máš pravdu."

„Tak prečo ťa Pán svetla privádza späť?" spýtal sa ho Sandor a zaujato sledoval jeho tvár. „Za celý svoj život som stretol lepších mužov, a keď ich povesili, alebo sťali, alebo skončili rozsekané niekde na bojisku..., nikto z nich sa nevrátil. Prečo ty?"

„Myslíš, že sa to nepýtam tiež? Každú hodinu, každý deň. Prečo som tu? Čo budem musieť urobiť? Čo vo mne Pán svetla vidí?"

„No a?"

„Ja naozaj neviem," pokrútil Dondarrion hlavou. „Ja nášho Pána nechápem."

„Vášho," opravil ho Sandor. On na Bohov neverí a už vôbec nie je na Pána svetla. Považoval to za peknú blbosť, hoci ho naozaj fascinovalo, prečo privádza tohto obyčajného rytiera neustále späť. Zaujímalo ho to.

„Naozaj neviem, čo odo mňa chce," pokračoval ešte Dondarrion. „Viem iba toľko, že ma chce živého."

„Keď má takú moc, prečo ti, sakra, nepovie, čo od teba chce?"

„Clegane, poď sem!" zavolal na neho Thoros, ktorý zatiaľ rozložil oheň. „Neboj sa, oheň ťa neuhryzie. Chcem ti niečo ukázať."

„Mám šťastie, že som skončil s bandou uctievačov ohňa," zahundral Sandor, ale napokon predsa len vstal a pobral sa k Thorosovi.

„To znie skoro ako božia spravodlivosť," poznamenal Dondarrion.

„Nie žiadna božská spravodlivosť, ty idiot!" zvolal Sandor, keď sa na neho obrátil. „Keby bola, bol by si mŕtvy! A tam to dievča by žilo!" Ukázal na kostru v rohu.

„Pozri sa do plameňov," povedal mu Thoros, keď k nemu podišiel bližšie.

„Nechcem sa pozerať do tupých plameňov!"

„Videl si, ako som ho priviedol k životu po tom, čo si ho zabil. Nechceš vedieť, čo mi dáva silu?"

„Stále sa pýtam a nikto mi to nechce povedať!"

„To nedokážeme. Povie ti to iba oheň!"

Sandor mal sto chutí mu jednu vraziť. Posledné, čo chcel bolo pozerať sa do ohňa, ktorého sa bála, ktorý neznášal. Ale na druhej strane bol zvedavý, tak podišiel bližšie, oprel sa o kozub a zahľadel sa do ohňa.

„Čo vidíš?" spýtal sa ho Thoros.

„Horiace polená," uškrnul sa.

„Pozeraj sa ďalej," žiadal ho kňaz.

Pozeral sa a pozeral a potom naozaj niečo uvidel. „Ľad, vidím ľadovú stenu. Vidím Stenu. Miesto, kde sa Stena dotýka mora. Je tam nejaký hrad," vravel a stále sa díval do plameňov, ktoré mu naozaj ukazovali to, čo odpovedal. Niektoré plamene vystrelili trochu vyššie a iskrilo z nich. „Je tam hora, vyzerá ako hrot šípov..." A potom uvidel niečo, čo ho naozaj vydesilo. „Okolo nej pochodujú mŕtvi! Tisíce mŕtvych!"

„Teraz už veríš, Clegane? Že sme tu z nejakého dôvodu?" spýtal sa ho Thoros.

Sandor mu neodpovedal. Naozaj v ohni videl mŕtvych, o ktorých si doteraz myslel, že to je iba povedačka, ktorou strašia malé deti. Ak za Stenou naozaj pochoduje armáda mŕtvych, tak to sú naozaj všetci v riti.

Naozaj netušil, čo zmôžu, keď pôjdu za Stenu. Hádam si Thoros z Mýru a Dondarrion nemysleli, že oni a Bratstvo armádu mŕtvol zastavia. Aspoň v to dúfal.

Toho večera nemohol zaspať. Nakoniec to vzdal a pobral sa von. Schytil lopatu a začal kopať hrob pre starého chlapa a jeho dcéru, ktorí zomreli. Chcel ich pochovať. Dlhoval im to za to, čo urobil, keď ich okradol. Asi sa naozaj menil na lepšieho človeka, keď mu to zrazu nebolo jedno a týralo ho jeho svedomie.

Snežilo i fúkalo a o chvíľku sa pri ňom objavil Thoros. Zrejme ho zobudil kopaním. „Čo to tu robíš, Clegane?"

„Pochovávam mŕtvych."

Jama bola už dosť hlboká, tak vzal do rúk kostry dvoch ľudí a položil ich dnu. Potom zobral znova lopatu a zasypával ich.

„Ty si tých ľudí poznal?"

„Ani nie..."

Thoros sa ujal druhej lopaty a spoločne pochovali dvoch ľudí. Pomohlo mu to, aby sa necítil tak mizerne. A aby nemusel myslieť na armádu mŕtvych.

Keď bol hrob dokonaný, postavil sa a hovoril modlitbu: „Prosíme otca, nech nás súdi milosrdne. Prosím matku, nech..., do hajzlu, zvyšok si nepamätám!" Potom sa pozrel na hrob, odhrnul si vlasy z tváre. „Mrzí ma to. Zaslúžili ste si lepší osud!"

Potom hodil lopatu na zem a pobral sa späť do chatrče.

Nakoniec sa predsa len necítil lepšie.

Koľko ľudí, ktorých poznal, si zaslúžilo lepší osud? Hlavne ona. Lady Leona. A on nevie, aký osud ju nakoniec postretol.

„Podľa mňa žije," povedal mu Thoros, keď si ľahol vedľa neho. „Zbytočne sa nad tým trápiš. Keby bola mŕtva, vedel by si to..."

Neodpovedal mu. Živá, či mŕtva, aký by v tom bol rozdiel, keď ju naozaj má jeho brat?

Ak aj žila, jej duša bola mŕtva.

***

Leona z diaľky videla Dračí kameň. Ešte nikdy tam nebola, ale ako sa blížili, bola touto pevnosťou stále viac a viac fascinovaná. Vybudoval ju rod Targaryenov na skale a bola poriadne do kopca. Vyzerala veľmi majestátne. Pod ňou bola veľká jaskyňa. Bolo to naozaj očarujúce, hoci to miesto pôsobilo aj trochu desivo, lebo bolo veľmi tmavé.

Keď sa vylodili a jej nohy sa po dlhých dňoch konečne dotkli zeme, bola naozaj šťastná. Svet sa jej zase po pár hodinách prestane nakláňať zo strany na stranu.

S úžasom (ako aj všetci ostatní) hľadela na Dračí kameň a nasledovala kráľovnú Daenerys, ktorá kráčala ako prvá k pevnosti.

Leona bola konečne po dlhej dobe znova v Západozemi a to si naozaj toľko priala.

Kráčali hore po schodoch, popri hradbách, až prišli k veľkej bráne. Po jej bokoch boli vytesané dve dračie hlavy. Symbol rodu.

Dvaja z Nepoškvrnených otvorili veľkú bránu a oni videli kľukatú cestu hore do kopca, kde sa týčil obrovský hrad. Dračí kameň. Väčší hrad ako bola Červená bašta v Kráľovom prístave. Čím boli vyššie, tým bol výhľad krajší. Na more, ktoré udieralo do skál po bokoch pevnosti.

Vo vnútri bol hrad pustý. Daenerys strhla zástavu rodu Baratheonovcov, ktorá visela zo steny v trónnej miestnosti. Na tomto mieste sa narodila, ale nič si z neho nepamätala. Bolo pre ňu rovnako nové, ako pre väčšinu jej družiny.

Hrad pôsobil temno, tmavo a veľmi chladne. A tiež aj špinavo, keďže tam dlhé mesiace nik nebýval.

Vedľa Trónnej miestnosti bola ďalšia miestnosť, kde toho času Stannis Baratheon rozoberal svoje vojenské plány. Ešte tam po ňom ostal veľký stôl s mapou na stole. Všetko ale bolo zbúrané a špinavé od prachu. Postavy vojakov, či malé repliky lodí.

Leona sa obzrela po miestnosti, ktorá bola svetlá, lebo v skale boli tri veľké okná. Po bokoch miestnosti boli do skaly vytesaní ďalší draci. Vonku začula aj tých skutočných a aj na malý moment zazrela toho najväčšieho, ktorý sa vybral očividne loviť potravu.

Daenerys prešla prstami po stole. Leona i Tyrion obdivovali draky vytesané do skaly. Ani jej otec nikdy na Dračom kameni nebol, aj pre neho to bolo všetko nové.

Do miestnosti vošiel aj lord Varys, Missandei a veliteľ Nepoškvrnených Šedý červ.

Kráľovná si oprela ruky o stôl a pozrela sa na svojho pobočníka. „Môžeme začať?"

Tak a čo bude teraz? Leona naozaj netušila, aký majú plán so Cersei. Očividne to však nebolo nič dobré. Ani nemala chuť pri tom byť. Preto radšej miestnosť opustila.

Pobrala sa von, nahla sa z poza hradieb a sledovala more a tiež aj draky Daenerys Targaryen. Predstavovala si, aké to tu asi muselo byť v časoch slávy tohto rodu. Keď tu bolo viac drakov, keď tento hrad nebol opustený. Pripustila síce, že asi vždy pôsobil chladne. Chladne ako aj ľudia vo vnútri. To si myslela o Daenerys, ale aj o ľuďoch, ktorých so sebou priviedla. Všetci teraz nosili tmavomodrú farbu oblečenia, okrem Leony. Tá modrú nemala rada. Aj teraz mala na sebe hrubšie šaty vínovej farby, aby podtrhla to, kým v skutočnosti je.

Lannister.

Bola to istá dávka provokácie, to si dobre uvedomovala a nepotrebovala k tomu ani kritický pohľad svojho otca.

Nech už ale na železnom tróne sedí Daenerys, alebo Cersei, to bolo Leone naozaj ukradnuté. Chcela iba pokoj. A svoj domov na Casterlyho skale.

Netušila, že s tou má jej otec celkom iné plány, ktorými jej zlomí srdce. A zlomí jej ho ešte viac, keď jej povie niečo, čo už dávno vie, ale doteraz jej to povedať nechcel. 

Pozn. autorky:

Zima sa blíži a aj to, na čo čakáte už skoro 20 kapitol :D a ešte si nejakých pár počkáte, ale myslím, že nakoniec to bude stáť za to :D 

Tyrion v ďalšej kapitole zlomí srdce jedinej žene, ktorá ho bezvýhradne miluje ... a bude to hádam najsmutnejšia scéna z celej poviedky. To aby som vás navnadila ďalej :D