Sandor Clegane ju istým spôsobom nemohol vystáť a zároveň ho fascinovala. Väčšina žien sa ho bálo, klopili pred ním pohľad, triasli sa od strachu, ale ona nie. Dokázala mu hľadieť do očí, sledovať jeho popálenú tvár, akoby to nebolo nič nevídané, dokonca sa na neho vedela i usmiať. Nepáčilo sa mu to. Radšej ľudom po všeobecnosti naháňal strach, ale nie, ona sa očividne nebála. Aspoň zatiaľ.

Naivné dievča.

Okrem toho si nemohol nevšimnúť, aká je zvodná. Lady, ktorá o sebe vyhlasovala, že žiadnou lady nie je, ju v sebe nezaprela. Vedela ako kráčať vystretá, ako sa dívať ľuďom do očí, vedela nosiť všetky tie dlhé šaty a predovšetkým vedela náramne koketovať s mužmi. Spôsob akým si prehadzovala vlasy, ako mrkala očami, ako pohybovala plnými perami, vedela používať tie správne slová, vedela ich všetkých dostať tam, kam chcela. Očividne to mala po kom zdediť.

Zvodná prefíkaná Lannistrovská mrcha.

Na kráľovskom dvore teraz nebolo krajšej ženy a ani žiadanejšej. Každý lord i rytier sa s ňou chcel zoznámiť. Bola žiadanou partiou aj kvôli rodu, do ktorého sa narodila. Rozprávali sa o nej v krčmách, alebo len tak v uliciach. Občas aj dosť vulgárne. Väčšina ľudí neverila tomu, že by Zmok mohol mať takú krásnu dcéru, ako ju iní opisovali. Muži rozmýšľali, či je ako jej matka prostitútka a ako dlho by trvalo, kým by im dala. A radi by videli, čo má pod šatami.

A to bola ďalšia zbraň, ktorú použiť dokázala. Všetky jej šaty mali výstrihy, ktoré čo to odhaľovali, ale zároveň zakrývali toho dosť, čo sa mohlo prenechať fantázií. A i u neho samotného fungovala na plné obrátky, veď koniec koncov nebol slepý. Na jedno oko síce videl horšie skrz svoje poranenia, ale to druhé mu fungovalo priveľmi dobre.

Predsa len v nej však bolo ešte niečo viac. Niečo nežné a nevinné. Spôsob, akým sa niekedy dívala, akoby volala po mocnej ochrane.

Najviac ho na nej štvalo to, že nevedel, čo od nej môže čakať. Istým spôsobom bola aj odvážna, keď sa postavila Joffreymu. Alebo iba neskutočne hlúpa. Rozhodne však v sebe mala iskru, mala charakter a on si myslel, že v budúcnosti bude tiež jednou z tých, ktorí dokážu ťahať za nitky. Svoje priezvisko rozhodne nemohla zaprieť.

Niektoré komorné si šepkali, že je podobná kráľovej regentke. Len je krajšia. A to rozhodne bola. Hlavne mladšia.

Zvedavá, neznesiteľná a skurvene krásna Leona Lannister.

Jazdu na koni ovládala naozaj bravúrne, to tiež musel uznať. Vybrali sa kúsok Kráľovskou cestou a ona vyzerala zvláštne spokojne. V podstate sa celú cestu nerozprávali. Ona pozorovala okolie a on pozoroval ju. Až keď slnko už pomaly zapadalo vybrali sa späť.

V stajni zoskočil zo svojho koňa a ponáhľal sa jej pomôcť. Predsa len jej museli zavadzať tie dlhé šaty.

„Počkajte!" ohriakol ju, keď sa pokúšala zliezť sama.

„Zvládnem to," oponovala mu, ale nakoniec predsa len prijala jeho pomoc a na malý okamih sa mu ocitla v náručí, ale on ju okamžite pustil. „Ďakujem." Hlesla.

„Odprevadím vás do hradu," povedal jej a ona iba mykla plecami a kráčala pár krokov pred ním, čiže ju opäť mohol ticho pozorovať.

Bola aká si šťastnejšia, jej krok bol veselý, až kým neprišli na nádvorie. „Lady Leona," oslovil ju ten holohlavý imbecil Varys.

„Áno, lord Varys?" spýtala sa slušne.

„Váš otec by rád s vami hovoril," oznámil jej Varys.

„A vy ste jeho havran, nebodaj?" spýtala sa s úškrnom na perách.

Dobré dievča.

„Iba viem, kde vás hľadať a s kým," odvetil jej Varys a potom sa pozrel na Clegana. „Odprevadím ju sám," dodal.

Neodpovedal mu. Ona sa pobrala do hradu, ale predsa len sa na malý okamih na neho otočila a venovala mu úsmev.

„Do horúcich pekiel," vynadal sám sebe. Musí sa prestať na ňu dívať a vyhľadávať jej spoločnosť. Nezáležalo mu na nej, ale na druhej strane dohadovať sa s ňou mu zlepšovalo náladu. A zvyčajne ani nehovorila do vetra ako ostatní na kráľovskom dvore.

***

Tyrion nechcel v podstate nič dôležité, iba jej oznámil, že zajtra sa spolu zúčastnia odchodu Myrcelly Baratheonovej do Dorne. Posielali ju tam, aby ju ochránili. Aspoň tak jej to bolo povedané. A vraj s tým Cersei nesúhlasila. Leona vedela, že sa jej za Myrcellou bude cnieť, pretože ju mala rada a pri večerách sa s ňou rada rozprávala.

Keď sa vrátila do svojich komnát, čakala tam na ňu Cersei a všetky komorné vyhnala. „Čomu vďačím za tvoju návštevu, kráľovná regentka?" spýtala sa jej Leona a vystrúhala poklonu.

„Je mi z teba zle," precedila Cersei pomedzi zuby.

„To viem už roky," odvetila jej Leona. „Urobila som niečo konkrétne zle?"

„Mala by si skončiť ako tvoja matka! Keby bolo po mojom, už dávno by som ťa šupla do Malíčkovho bordelu. Tvoj otec a ty..., vždy ste robili hanbu našej rodine!" vyčítala jej Cersei.

„Pozri, Cersei!" oslovila ju Leona tvrdo. „Viem, že si nahnevaná preto, lebo zajtra posielajú Myrcellu do Dorne a že si si to prišla vybiť na mne, ale ja za to nemôžem. Ak sa chceš na niekoho hnevať, tak je to môj otec."

„Lenže na neho moje vyhrážky neplatia," povedala sa jej a o chvíľku už zvierala jej krk vo svojich rukách. „Ty si to jediné, čo miluje. Ak sa Myrcelle niečo v Dorne stane, zabijem ťa bez váhania. Dcéru za dcéru!" Potom síce pustila jej krk a dala jej takú facku, že Leona neudržala rovnováhu a spadla na zem. Následne odišla z jej komnát.

Leone ešte chvíľku trvalo, kým sa jej podarilo pozviechať na nohy. Líce ju pálilo a tiekli jej slzy. Ako len ľudia dokážu nenávidieť?

Otvorila dvere a vyšla na chodbu. Rozmýšľala, či to pôjde povedať otcovi, ale nakoniec si to rozmyslela. Cersei bola nahnevaná a smutná kvôli Myrcelle, nemalo zmysel sa s ňou ešte viac hádať a na jej vyhrážky a nenávistne pohľady bola Leona zvyknutá. Aj keď sa posledné roky toľko nestretávali, ale vždy keď mala jej teta možnosť jej povedať, čo si o nej myslí, urobila to.

Leona sa otočila, mala v pláne vrátiť sa späť do svojich komnát, keď narazila na Clegana.

„Čo to líce?" spýtal sa jej.

„Nestarajte sa!" odvrkla mu a chcela odísť, ale zastavila ju jeho mocná ruka, ktorou ju chytil za rameno. „Uhnite, do čerta!" Mierne do neho sotila, ale nebolo jej to nič platné. On sa ani len nepomohol.

„Kto vám to urobil?" Položil jej ďalšiu otázku.

„Nezáleží na tom," šepla a cítila ako jej znova tečú slzy po lícach, aj keď si ich utierala vlastnými rukami. Tak zúfalo ich chcela zastaviť, nenávidela, keď ju niekto videl plakať.

Podal jej vreckovku a ona si ju vďačne vzala. Zotrela si horké slzy a pokrútila hlavou. „Som v poriadku."

„Môžem vás ochrániť," povedal jej a dotkol sa jej červeného líca. „Nikto vám neublíži znova a ak áno, zabijem ho!"

„Prečo?" spýtala sa a pozrela sa mu do očí.

„Pretože som zložil prísahu Lannisterovcom a som v ich službách. Takže aj vo vašich," ozrejmil jej to jednoducho.

„Aha," prikývla Leona, ktorá čakala akúsi inú odpoveď. Nevedela akú, len jednoducho inú. „To je nepríjemná situácia. Ochránite ma aj pred tými, ktorým ste tu poondiatu prísahu zložili?" spýtala sa ho.

Nečakala však na jeho odpoveď, vyšmykla sa mu a zamierila do svojich komnát.

***

Vyprevadenie Myrcelly sa nezaobišlo bez sĺz od jej matky a pravda bola, že aj Leone bolo celkom smutno. Avšak ďakovala Bohom, že s ňou otec neurobil niečo podobné a neposlal ju niekam preč, aby ju vraj ochránil.

Keď sa vracali smerom na hrad ulicami Blšieho zadku, Joffrey sa zase zachoval „charakterne" a nadával ľuďom, čo mu plakali pri nohách od hladu. Iní na neho pískali, volali, že nie je pravý kráľ.

Na ulici sa strhol chaos. Leona sa snažila držať pri svojej komornej. Počula krik, snažila sa čím skôr dostať za hradby. Niekde počula kričať svojho otca, ale ľudia ich neustále viac a viac obklopovali. Trpeli hladom a Joffrey ich ešte viac vyprovokoval. Hádzali po nich lajná, smeti, zhnitú zeleninu. Leona sa snažila zahliadnuť niekoho z gardy, kto by jej pomohol, lebo cesta do bezpečia sa pred ňou akosi uzavrela. I komorná, alebo hocijaká známa tvár jej zmizla z dohľadu. Nevedela kam sa pobrať, keď na ňu zazerali čudní chlapi. Triasla sa od strachu, kričala, plakala, ale nikto ju nepočul.

„Pomoc, pomôžte mi niekto! Prosím! Pomoc!"

Rýchlo vbehla do jedného tunela, ale chlap, ktorý ju prenasledoval a i ďalší ju dobehli veľmi rýchlo. Leona sa bránila, ale samozrejme, že boli silnejší a hlavne ich bolo viac. Chytili ju, sotili na zem a ona videla ako roztrhli jemnú látku jej bledých šiat a strhli jej ich. Cítila ich nechutné dychy na svojej pokožke a aj to, ako jej rozťahujú nohy. V tej chvíli chcela umrieť. Skutočne umrieť. Jeden z nich si vyzliekal nohavice a ďalší ju držali. Dostala niekoľko faciek, cítila horkú pachuť krvi vo svojich ústach a želala si iba to, aby ju zbili do bezvedomia, aby si nič nepamätala.

Potom však počula krik a donútila sa otvoriť oči. Objavil sa tam znenazdajky a chytil pod krk chlapa, ktorý ju chcel ako prvý znásilniť. Vrazil do neho meč, muž sa v okamihu pomočil a vypadli z neho vnútornosti. Šmaril ho o zem, alebo aspoň to, čo z neho zostalo. Ďalšiemu bez váhania podrezal hrdlo a oddelil tak hlavu od tela. Hlava sa odkotúľala niekam ďalej.

„Milosť, pane, prosím!" prosil ho ďalší z mužov, ale bolo mu to na nič platné. Chytil ho, zodvihol ho svojou silou, hodil ho stenu a potom do neho zabodol svoj už poriadne krvavý meč. Jeho telo sa zosunulo na zem ako špinavá handra.

Leona nebola schopná ničoho. Ani slova, ani pohybu. Prestala i plakať, i kričať a dokonca možno aj dýchať. Keď sa však na ňu pozrel, jeho pohľad mu padol na dotrhané šaty, ktoré odhaľovali jej obnažené prsia. Podal jej svoj plášť a Leona sa donútila posadiť, aby sa do neho mohla zabaliť. Až teraz sa hystericky rozplakala, keď si pomyslela, čo všetko sa jej mohlo stať, keby ju nebol zachránil.

„Už si v poriadku, dievčatko," šepol jej, keď sa k nej zohol, zotrel jej vreckovkou krv z pier a potom ju opatrne vzal do náručia.

Leona sa ho chytila okolo krku a ešte stále zúfalo plakala. Zachránil ju pred znásilnením a zrejme aj pred istou smrťou. Zachránil ju znova. A ona nebola schopná nič povedať. Oprela si o neho hlavu a plakala celú cestu do Červenej bašty. Nič nehovoril, nenadával jej, že plače ako malé decko, keď sa jej nič hrozné nestalo.

„Leona!" Niekde v diaľke počula otcov hlas, ale poriadne nevnímala.

„Je v poriadku!" odsekol mu Clegane. „Nič sa jej nestalo."

„Dobrá práca, Clegane..."

„Nerobil som to kvôli tebe!" odsekol mu znova a niesol Leonu až do jej komnát. Tam ju zložil na posteľ. Stále sa triasla a zúfalo plakala.

Chcela sa mu poďakovať, niečo povedať, ale nedokázala ani len otvoriť ústa. Iba si pritiahla jeho biely plášť až takmer ku krku.

„Už sa nebojte, milady," šepol jej znova zdvorilo. Netušila prečo, ale chcel sa jej dotknúť, ale ona sa mykla a trhla. „Už sa ma bojíte?"

Neodpovedala. Zavrela oči a túžila potom, aby všetci odišli z tejto miestnosti. Chcela sa skrútiť do klbka a plakať. Nechcela sa na neho dívať, nechcela sa dívať na žiadneho muža, chcela byť sama.

„Nemusíš sa ma báť," šepol tak, aby ho nik nepočul, iba ona. „Ja ťa znásilniť nechcem." A potom odišiel.

„Leona, si v poriadku?" Pribehol k nej otec s takmer pohrebným výrazom na tvári.

„Chcem..., chcem byť sama," šepla mu. Posadila sa na posteli a objala si kolená. „Prosím ťa..."

„Leona, mrzí ma to, srdiečko..."

„Je to Joffreyho vina!" sykla.

„Keby sa ti niečo stalo..."

„Nič sa mi nestalo, otec," šepla Leona. Nebola si však istá svojou odpoveďou. Cítila sa špinavá, akoby jej niekto pošliapal dušu, aj keď sa jej mohli stať aj horšie veci. Pred očami ešte stále mala tých mužov a cítila ich pach. A keď znova zavrela oči, videla ako jeden po druhom prichádzajú bez mihnutia oka o život pod Cleganovym mečom. A vôbec ich neľutovala. 

Pozn. autorky:

Leona si okúsila hrôzy v Kráľovom prístave a Clegane ju musel zase zachrániť. Len dokedy ho to bude baviť? Ale aj tak ma tí dvaja bavia :D

Scéna s napadnutím sa stala Sanse, tak som to iba pomenila. Tu sa Sanse nič podobné nestalo, namiesto nej to takmer schytala Leona :(