Celou svojou silou udieral sekerou, ktorá sa zarezávala do stromu. Hnala ho nenávisť, smútok a sklamanie zo seba samého.

„Ešte som nevidel chlapa, čo by sa takto oháňal sekerou! Koľko mužov bolo treba, aby ťa dostali?"

„Jeden," odvetil. Na okamih sa zastavil, ale potom znova pokračoval so sekaním dreva.

„Uff, to teda muselo byť monštrum," poznamenal starý muž, istý septon, pre ktorého teraz rúbal drevo, keďže pomáhal stavať septum. Robil to preto, lebo nemal na výber a hlavne to tomu chlapovi dlžil.

Vonku bolo teplo a jemu tiekol pot z čela. Opäť prestal udierať sekerou, aby ho muž počul, čo mu odpovie. Zamračil sa, keď prehlásil: „Bola to žena."

Septon sa rozosmial a potom ho nechal pracovať. Ešte zúrivejšie udieral sekerou do kmeňa stromu, najviac ako to išlo. Áno, takmer ho zabila žena a to bolo skutočne ponižujúce. Ale lepšie by bolo, keby ho naozaj zabila, pretože precitnutie po tom všetkom stálo za nič. Bol ďaleko od Kráľovho prístavu, ubehli dlhé týždne, odkedy sa tam chcel vrátiť pre ňu. A už bolo neskoro. Pravdepodobne ju už dávno mal jeho brat a možno ju už aj stihol pochovať.

Bolo neskoro.

Nenávidel sám seba za to. Ako je možné, že ho porazila tá ženská, keď predsa bojoval zo všetkých svojich síl? Áno, bol značne vysilený, kvôli zraneniu na krku, ktoré mu spôsobil jeden z vojakov Tywina Lannistra, ale predsa len. Hnala ho túžba vrátiť sa pre svoju lady a zachrániť ju pred svojím bratom.

Zlyhal a to si nikdy neodpustí.

Septon mu priniesol polievku a pohár vody. Zložil sekeru a sadol si na veľký kameň ďalej od ostatných ľudí, ktorí tiež stavali septum.

„Myslím, že niektorí muži sa ťa boja," riekol mu septon.

„Už som si zvykol," odvrkol, pretože postoj iných ľudí, nielen mužov, pre neho nebola žiadna novinka.

„Keď som ťa našiel, myslel som si, že si už pár dní mŕtvy. Podľa toho, ako si smrdel a mal si všade červy. A tu ti von trčala kosť," vravel septon a ukázal na jeho ľavú nohu. Sadol si vedľa neho na veľký kameň. Uškrnul sa a pokračoval. „Chcel som ťa pochovať a ty si začal kašľať. Takmer som odpadol. Myslel som si, že než ťa naložím na voz, aj tak umrieš. A to isté som si myslel, že ešte aspoň dvanásťkrát ďalších pár dní a ty si neumrel. Čo ťa drží pri živote?"

Sandor Clegane namočil chleba do polievky a kúsok si odhrýzol. Áno, pribudlo mu pár nových jaziev a zranení, ktoré sa nikdy nezahoja. Potom odvrkol septonovi jediné slovo, po chvíľke premýšľania. „Nenávisť."

„Nie," krútil septon hlavou. „Existuje dôvod, prečo si tu. Nejaký dôvod to má."

„Som kus chlapa, je ťažké ma zabiť," odvrkol mu opäť a chlebom naďalej zajedal polievku.

„Nie to nie je dôvod. Bohovia s tebou ešte neskončili!"

„Toto som už počul. Len ten chlap hovoril o inom Bohu."

„Možno mal pravdu, ja toho o Bohoch moc neviem," riekol septon a postavil sa z kameňa. Urobil pár krokov a otočil sa znova k Cleganovi.

„Potom si si vybral zlé povolanie," odvetil mu Sandor, keď si ho premeral pohľadom.

„Je veľa zbožných pankhartov, čo si myslia, že poznajú svet a bohov. Ja nie. Ja ani nepoznám ich pravé mená. Možno je to tých Sedem. Alebo sú to Starí bohovia. Alebo to bude Pán svetla!" Rozhodil rukami a pozrel sa do neba. „Vážne, neviem. To hlavné je, že verím tomu, že existuje niečo väčšie ako sme my. Neviem, čo to je, ale so Sandorom Cleganom to má plány!"

Sandor sa na neho pozrel skepticky a povedal mu: „Nepoznal si ma za starých časov. Nevieš, čo všetko som spravil."

„Počul som to."

„Ak sú Bohovia skutoční, prečo ma nepotrestali?" Položil mu Sandor otázku.

Septon k nemu urobil pár krokov a potom mu povedal priamo do tváre. „Potrestali."

Sandor pretočil očami a dojedol poslednú lyžičku polievky a do úst si narval posledný kúsok chleba. „Keď myslíš!" odsekol mu.

„Keď si sa prebral, neustále dookola si opakoval jej meno," riekol mu septon. „Leona."

„Nemienim sa s tebou o nej baviť!" odsekol mu Sandor. Počuť jej meno bolo pre neho ťažké. Jeho vinou sa jej udiali zlé veci. A keď mal možnosť sa pre ňu vrátiť a zachrániť ju, nedokázal to. Radšej sa nechal hlúpo poraziť od Brienne z Tarthu.

„Možno je ona dôvod prečo si stále tu."

„Nie, nie je," pokrútil hlavou. „Ani neviem, či ešte žije. A ak áno, nechcem ju vidieť. Nedodržal som sľub, ktorý som jej dal. Mal si ma nechať zomrieť!"

„Ako som povedal, Bohovia ťa potrestali!" uškrnul sa a pobral sa preč.

Áno, potrestali ho životom, zatiaľ čo ona môže byť mŕtva. Dokonca svojich dní si bude vyčítať, že nebojoval viac.

Sandor ešte chvíľku sedel na kameni a myšlienky mu opäť raz zablúdili k lady Leone. Bola jeho prekliatím. Už ju nechcel vydávať v snoch, nechcel, aby okupovala takmer každú jeho myšlienku. Vo svojich túžbach ju neustále vyzliekal z krásnych šiat, ktoré nosila, aby sa znova mohol dívať na jej dokonalé telo a robil si s ňou to, na čo mal chuť.

Nezachránil ju a už bolo neskoro. Nemalo zmysel vracať sa do Kráľovho prístavu. Tak sa pridal k tomuto čudnému septonovi, ktorý mu zachránil život a preto teraz rúbal drevo pre drevené septum, ktoré stavali na lúke.

Postavil sa, v starom platenom oblečení mu bolo teplo, ale v brnení by mu bolo ešte viac. Zodvihol sekeru a z celej sily udrel znova do dreva. Slnko pálilo a on rúbal a rúbal.

Neskôr, keď si šiel po ďalšie jedlo, septon mal opäť jednu zo svojich kázni a všetci ho počúvali. Sandor sa pristavil a počúval jeho slová.

„Stále na tento svet môžem priniesť trochu dobra. My všetci!" hlásal a prechádzal sa medzi ľudmi. „Nikdy nie je neskoro, prestať okrádať ľudí, prestať zabíjať ľudí. Začať pomáhať ľuďom. Nikdy nie je neskoro, aby sme začali znova," dodal a túto poslednú vetu adresoval priamo Sandorovi, keď sa mu pozrel do očí.

Znovu? Akoby mohol začínať znovu? Áno, môže prestať zabíjať ľudí, môže zabudnúť na svoju pomstu svojmu bratovi. Ale prečo by to robil? Ak sa dozvie, že jeho brat ublížil lady Leone, bude mať ešte väčšiu chuť ho zabiť, ako za to čo urobil pred rokmi jemu. Nebol žiaden spôsob, ako začať znovu.

Iba ak by tu bola ona. Ak by ju ešte niekedy uvidel a ak by ho ešte vôbec chcela ona vidieť.

Pomyslenie na to, žeby mohla byť mŕtva, mu vytváralo hroznú hrču v krku a zvláštne ho pritom pichalo pri srdci. Nechcel na to myslieť, ale predsa len dúfal, že by niekde mohol zachytiť informáciu o tom, čo sa s ňou stalo. Možno sa jej podarilo ujsť niekam ďaleko.

Niekde, kde sa už ich cesty aj tak nepretnú.

Keby tak vedel, že na neho tajne čakala. Každý jeden deň. Sklamaná, smutná a s túžbou vrátiť sa domov. A hlavne s túžbou vidieť ho znova. Patriť mu znova a dovoliť mu, aby ju ochraňoval po zvyšok ich životov.

Sandor začul kopytá od koní a keď sa obzrel, videl ako k ním cválajú traja muži. Nepáčilo sa mu to, keď sa priblížili a on v nich spoznal mužov z Bratstva bez zástavy.

„Sedem nech vás sprevádza!" pozdravil ich septon, keď zastali pri ich skupinke. „Ako vám môžeme pomôcť?"

Všetci sa postavili a Sandor sa priblížil trochu bližšie.

„Čo tu robíte?" spýtal sa muž v strede.

„Rozprávame sa o živote," odvetil septon. „A vy?"

„Chránime ľudí."

To určite, pomyslel si Sandor.

„Tak ďakujeme za vašu ochranu," prikývol septon. „A pred kým nás chránite?"

Muž neodpovedal na otázku, iba pokladal tie svoje. „Máte nejaké kone?"

„Nemáme. Ani zlato. Ani oceľ."

„A čo jedlo? Pri ochrane ľudí nám celkom vyhladlo."

„To rozumiem. Ste vítaní k večeri, ale máme tu tiež hladné krky.

„Buďte opatrní, noc je temná a plná hrôz," povedal muž a potom odcválal aj so svojími spoločníkmi preč.

Sandor sa znova vrátil k svojej práci rúbania dreva. Septon sa o chvíľku objavil znova pri ňom.

„Sedem nech vás sprevádzajú," napodobnil Sandor jeho hlas.

„Som, do riti, septon. Čo som im asi mal povedať?"

„Sú z Bratstva, neuctievajú tvojich Sedem Bohov," vysvetľoval mu Sandor a zohol sa pre ďalšie poleno, ktoré bolo treba narúbať. „Uctievajú Pána svetla."

„Všetci sú tu vítaní," riekol mu septon. „Aj tak pre nich nič nemáme."

„Ale máte. Máte jedlo. Máte oceľ, aj keď tvrdíš, že nie. A máte ženy!"

„A čo by si chcel robiť? Bojovať? Zabíjať? Bol by si proti ním sám. Moji ľudia nevedia, ako sa bojuje."

„Ty áno," povedal mu Sandor a ukázal na neho sekerou.

„Ja som už dobojoval."

„Aj keby to bolo pre vlastnú ochranu?"

„Násilie je choroba," riekol septon a pozrel sa mu do očí. „Nevyliečiš chorobu tým, že nakazíš ďalších ľudí."

„Svojou smrťou ich tiež nevyliečiš!" odsekol mu Sandor a otočil sa mu chrbtom, aby mohol ďalej rúbať drevo a nemusel ho už počúvať. Vôbec sa mu nepáčili tí chlapi a rovnako ako celé ich zasrané Bratstvo.

Rúbal drevo až kým sa nezačalo stmievať. Postupoval ďalej a ďalej, a bol už dosť ďaleko od tejto svojej skupinky ľudí. Hlad ho ale premohol a tak sa vrátil po ceste späť na lúku. Ako sa približoval, zdalo sa mu čudné, že nepočuje žiadne hlasy a ani zvuk sekier.

Jedlo bolo preč, oceľ bola preč, možno aj pár žien. Ostatní boli povraždení a septon, ktorý mu pred týždňami zachránil život visel na drevených trámoch septa, ktorého základy už postavili.

„Hajzli!" zanadával Sandor.

Áno, ostal na žive, kvôli nenávisti. Teraz ho hnala ďalej. Schytil sekeru a zaumienil si, že rozsekne chlapov z Bratstva za to, čo urobili toľkým nevinným ľuďom. Pokojne bude znova zabíjať.

Rozhodne nie je čas prestať zabíjať!

Pozn. autorky:

Tak, pre tých, čo GoT videli, sa prekvapenie nekoná, ale viem, že čítajú aj takí, čo nevideli, tak myslím, že tí prekvapenie majú :) snažila som sa to zachovať ako v seriáli, tiež sme si sériu a pol mysleli, že je naozaj mŕtvy. 

Komu už Sandor chýbal? Mne teda strašne, kapitoly kde nebol ma až toľko nebavili :D