„Máš strach, lady Leona?" spýtala sa jej Sansa v to ráno, kedy bolo už jasné, že do večera Stannisovo vojsko dorazí do Kráľovho prístavu.

„Ak padne mesto, Stannis upáli každého Lannistra, ktorého nájde," odvetila jej Leona znepokojene. Smrť upálením nepatrila medzi tie, ktoré by chcela zažiť. Samozrejme, že ešte umrieť nechcela, ale keby si mala vybrať, radšej aby to bolo rýchlo a nikto nemusel počúvať jej krik. „Svoj pôvod nezapriem, takže áno, mám strach."

„Môžeme sa modliť," riekla jej Sansa. „Povedala si mi, že v Bohov veríš."

„Verím," prikývla Leona. „Nie som si však istá, či ma majú radi."

„Bohovia..."

„Bohovia majú s každým z nás svoje plány," pošepkala jej Leona. „Nemyslím, že sa ti to podarí ovplyvniť modlitbou."

„Môžem to skúsiť," nedala sa lady Sansa.

„Skús," prikývla Leona.

„Nevynechám ťa z mojich modlitieb, lady Leona. Ty jediná si ku mne milá," vravela jej Sansa.

„Na to, že som Lannister, však?"

„Nie si ako oni," šepla jej Sansa. „Ako kráľovná, alebo ako Joffrey. Si iná, lepšia."

Leona jej venovala úsmev. Mala tú dievčinu naozaj rada. V nejakom inom svete by z nich mohli byť priateľky, keby ich nerozdeľovali ich rody a iné záležitosti. A Leone, ktorej vždy iba hovorili, že si nezaslúži byť Lannister, tieto slová polichotili.

Si iná. Lepšia.

Kiežby mala Sansa Stark pravdu.

***

Sandor Clegane už zažil veľa bitiek, či vojen. Boj a zabíjanie bolo na jeho dennom poriadku. Nebál sa Stannisa, ani jeho vojska, ničoho. Okrem ohňa. A oheň bol vždy súčasťou každého obliehania. Na to si postupne zvykol. Vedel, že na nich zaútočia už v noci a možno tento raz všetko dopadne zle. Neveril zmokovi a jeho hlúpym nápadom. Nebol si istý, či môžu vyhrať. Avšak nikdy by sa dobrovoľne nevzdal.

Dúfal, že sa mu pred bojom ešte podarí zahliadnuť ju. Ak dnes v noci zomrie, bude pritom myslieť na svoju jedinú šťastnú spomienku. Tou bola ona. Prekrásna lannistrovská mrcha, ktorá sa mu nejakým divným spôsobom dostala pod kožu, že na ňu musel myslieť každý deň.

Možno by ju mal hneď teraz vziať a niekam s ňou utiecť. Pretože ak Stannis naozaj dobije Kráľov prístav, nenechajú nikoho z nich nažive. Takto by ešte mali nádej niečo zažiť. Spolu.

Bola však priveľmi hrdá na to, aby s ním niekam utiekla. Nikdy by neopustila svojho trpasličieho otca a svoju prekliatu rodinu, ktorú mala rada, hoci sa tvárila, že nie. Zúfalo sa snažila do nej zapadnúť, zapáčiť sa kráľovnej Cersei a svojmu starému otcovi. Dokedy ju to však bude baviť?

Zamieril dole do podzemia hradu, aby si pred bitkou, ktorá sa určite začne v Čiernom zálive, niečo ešte vypil. Chvíľku rozmýšľal, že by ešte zašiel za ňou. Bozkával ju, do kým nezačnú odbíjať zvony. Vtedy by však nedokázal od nej odísť a nechať ju tam samú. Bez ochrany.

Vo vínnej pivnici narazil na niekoľko vojakov a samozrejme na toho idiota Bronna, ktorý chľastal a vyspevoval pieseň Lannistrov.

„Kto ťa naučil túto pieseň?" spýtal sa ho jeden z vojakov.

„Opití Lannistrovci!" zasmial sa Bronn. V ruke držal krígeľ s pivom a na nohách mu sedela nejaká vyzlečená pobehlica.

Keď okolo neho Sandor prechádzal, zamračil sa na neho a usadil sa k stolu. Počul ako Bronn poznamenal: „Očividne ma nemá rád." Zasmial sa a potom pobozkal pobehlicu na líce.

„Myslíš si, že si tvrdý!" povedal mu Sandor a poriadne si odpil z vína. Potom si utrel kvapky, ktoré mu stiekli na bradu.

„Nemyslím, som," riekol mu Bronn a uškrnul sa na neho. „Je tu teplo, pivo a ženy, ale ty si si zmyslel, že jeden z nás skončí v studenej zemi. Tam ma však ženy sprevádzať nebudú."

„Aj v zemi sú ženy! Sám som ich tam pár poslal a ty tiež! Máš rád pichanie, opíjanie a spev. Ale zabíjanie, to miluješ. Si ako ja, iba menší!" Postavil sa od stola, ani nedopil svoje víno. Nemal chuť tu byť s týmto idiotom a pozerať sa na jeho odporný ksicht. A už vôbec nemal náladu na jeho nezmyselné reči, ktoré nikam neviedli. Nemal ho rád. Neznášal, keď ho videl v jej prítomnosti.

„Rýchlejší, ale...," uškrnul sa na neho ten idiot.

„Zmokovi budeš chýbať..."

„Raz určite," zamračil sa Bronn. Pozrel sa na svoju štetku a tá sa postavila z jeho nôh. Potom ju udrel po zadku. „Zatiaľ nemám v pláne zomrieť. Ešte som neopichal všetky ženy, ktoré chcem. Mal by si to skúsiť, je to príjemné!"

„Dúfam, že v tejto bitke zomrieš!" sykol na neho Sandor. Och, ako veľmi mu to prial. Aby sa už nikdy nemusel dívať na jeho odpornú tvár a aby nevidel, ako sa ona na neho usmieva.

„A ja dúfam, že nie. Rád by som prežil, aby som mohol ďalej dvoriť krásnej lady Leone," poznamenal Bronn a pozrel sa mu do očí. „Väčšinou, keď sa o to pokúšam, narazím na teba. Prenasleduješ ju ako taký čokel."

„Slúžim Lannistrovcom!" ozrejmil mu to Sandor.

„Áno, to je pekná výhovorka," zasmial sa Bronn. Mohol by ten idiot o niečom tušiť? „Nikdy som si nevšimol, že by si ochraňoval lorda Tyriona."

„On ochranu nepotrebuje."

„Ako som povedal, ešte nemám v pláne zomrieť. Mám totižto lady Leonu na svojom prvom mieste v mojom pomyselnom zozname žien," pokračoval Bronn pobavene. „A už som s tebou strácal dosť času. Chcem si pred bojom ešte čo to užiť s touto tu. Nie je síce ani z polovice tak krásna ako naša krásna lady, ale moja predstavivosť mi pomôže," zasmial sa. Znova udrel pobehlicu po zadku a potom jej dosť hlasno pošepkal do ucha: „Dnes večer ťa pretiahnem a budem ťa oslovovať jej menom. Neuraz sa, ale také je moje pranie."

Pobehlica prikývla. „Áno, môj pane."

Cleganom prešla zlosť. Chytil Bronna pod krk a prskol na neho. „Lady Leonu pretiahneš len cez moju mŕtvolu!" A potom ho pustil. Ruku si položil na rukoväť meča.

Bronn sa udržal na nohách. „Beriem ťa za slovo!" dodal a začal vyťahovať svoju dýku, keď sa ozval zvony.

„Boj, je tu boj!" kričali vojaci.

Clegane mu venoval ešte jeden nahnevaný pohľad a potom sa pobral za kráľom. Pri troche šťastie Bronn, veliteľ kráľovskej gardy, dnes umrie.

***

„Všetko dobre dopadne!" Otec jej stisol silno ruku. „Sľubujem."

„Vráť sa z toho boja, otec, prosím ťa," požiadala ho Leona, zohla sa k nemu a pobozkala ho na líce. Ak by zomrel, kto by ju miloval?

Prikývol, pohladil ju po ruke a potom rozdával príkazy Bronnovi a Podrickovi, až napokon vyšli z trónnej sály.

Leona stála uprostred sály a sledovala Sansu a Joffreyho. Vytiahol pred ňou svoj nový meč, s ktorým mal v pláne dnes bojovať. „Hovorím mu srdcožrút. Na, pobozkaj ho!"

Úbohá Sansa, ktorej neostávalo nič iné, ako poslúchnuť, sa sklonila a pobozkala meč.

„Len nech sa môj strýko priblíži!" zvolal Joffrey.

„Ty ho snáď zabiješ sám?" spýtala sa ho Sansa.

„Ak sa priblíži dosť blízko, áno. Určite áno," prikývol Joffrey, hoci vyzeral byť zaskočený jej otázkou.

To určite, pomyslela si Leona. Veď ty ani nevieš, na čo sa ten meč používa. Si hlupák.

„Budeš v prvej línii?" spýtala sa Sansa znova kráľa.

„Kráľ nerozoberá svoje plány s hlúpymi malými dievčatami!" vyštekol na ňu Joffrey.

„Prepáč, výsosť," ospravedlňovala sa mu Sansa a spomenula niečo na margo svojho brata Robba Starka, ale to ju už Leona veľmi nepočúvala. Sledovala pohľadom Clegana, ktorý stál kúsok od svojho kráľa a aj on sa na ňu pozrel. Nevyzeral, že by sa bitky bál. Nevyzeral, žeby sa vôbec niečoho bál.

Kiežby sa bál o ňu. Ale o tom mohla iba snívať. Pretože ona sa bála. Nechcela sa skrývať v Magonovej pevnosti. Radšej by bola niekde, kde by ju on mohol ochrániť a pobiť každého, kto by sa jej pokúsil skriviť čo i len jeden plavý vlas.

„Aj na toho príde, na tvojho brata!" Znova vyštekol Joffrey a uškrnul sa na Sansu. „Potom ti dovolím z môjho meču olízať jeho krv."

Kiežby si dnes zomrel, pomyslela si Leona.

Bol čas vyraziť. Joffrey si zastokol meč späť do pošvy a vyrazil k bráne od trónnej sály. Clegane ihneď vyrazil za ním, keď mu Leona vošla do cesty. Skoro nik tam už nebol, okrem Sansy a Shae.

„Ak ho budú chcieť zabiť, nebráň tomu," požiadala ho. „Vyser sa na neho, prosím!" šepla.

Pokrútil nad ňou hlavou a neodpovedal jej.

„Clegane!" zvolala za ním, keď sa aj on pobral k bráne. Dobehla ho, pretože nechcela, aby ich niekto počul. „Uvidíme sa, však?"

„Dávaj na seba pozor, dievčatko!" Prikázal jej a potom odišiel.

Leona sa pobrala k Sanse a Shae. „Mnohí z nich sa ráno nevrátia," riekla Shae, keď videli po chodbe kráčať vojakov.

„Joffrey áno," povedala Sansa tvrdo. „Tí najhorší vždy prežijú!"

„Psst!" šepla jej Shae. „Poďte, musíme ísť do pevnosti," dodala a potiahla obe lady za sebou.

Leona sa obzrela po sále. Dúfala, že ju ešte uvidí.

Predovšetkým dúfala, že ešte niekedy uvidí Sandora Clegana.

***

Leone sa nepáčilo, že nevie nič o tom, čo sa deje vonku za pevnosťou, kde sa musela skrývať so Cersei a inými urodzenými dámami a ich komornými. Sedela na vankúši, popíjala víno a počúvala kázne Cersei smerom k Sanse Stark. Teraz jej aktuálne vysvetľovala, čo sa stane, keď Stannis dobije Červenú baštu.

„Keby to nebol Stannis Baratheon, mohla by som sa vzdať a požiadať o súkromnú audienciu. Nuž skôr by som zviedla jeho koňa, ako jeho," vravela Cersei a hľadela Sanse priamo do očí. Tá nevedela, čo povedať a tak Cersei pokračovala: „Nie, nie, moja drahá holubička, slzy nie sú jediná zbraň, ktorú ženy majú. Tú najväčšiu máš medzi svojimi nohami. Nauč sa ju používať."

Cersei a jej rady do života, pomyslela si Leona. Nemala náladu ju počúvať. Cersei si rovnako ako ona nepriala zomrieť. A keby aj zomrela, určite nie pod rukou Stannisa Baratheona. Leona nebola naivné dievča, ktoré si myslelo, že ser Ilyn Payne sa tu nachádza s nimi preto, aby ich ochránil, keď sa vojaci pridajú na stranu Stannisa, keď mesto padne. Bol tam na to, aby ich popravil skôr ako nový kráľ.

Aspoň to bude rýchle, pomyslela si Leona.

„Leona, srdiečko, nepridáš sa k nám?" zvolala na ňu Cersei cez celú miestnosť.

Nemohla odmietnuť kráľovnú. Vzala si svoj pohár s vínom a komorná Cersei jej doliala, keď si sadla k nej a Sanse.

„Keď Stannis vyhrá, všetci vojaci sa vrhnú na ženy, na všetko, čo má prsia. Polovica zo žien v tejto miestnosti bude mať do rána v bruchu bastardov," pokračovala Cersei ďalej v desení Sansy Stark. „Nakoniec budeš rada, že krvácaš," dodala. „Si priveľmi pekná, si ako taká tortička, z ktorej si bude chcieť každý odhryznúť. Skoro ako z mojej drahej neterky."

„Myslím, že zomriem skôr, ako sa to stane. Rovnako ako ty, veličenstvo," uškrnula sa na ňu Leona. „Na znásilnenie nebude čas."

Cersei vykrivila úsmev. Dnu vtrhol jej bratranec Lancel Lannister a konečne priniesol nejaké správy. Stannisovo loďstvo sa im podarilo zničiť divokým ohňom, ale predsa len sa dosť vojakom podarilo zakotviť a teraz ich bili hlava-nehlava a dostávali sa ďalej do mesta. Leonu oblial studený pot, pretože to nevyzeralo vôbec dobre. Cersei žiadala Lancela, aby sem okamžite doviedol Joffreyho. Zúfalo chcela zachrániť jeho život.

Ak mesto padne, Joffrey zomrie. Ale čo z toho, keď oni budú ďalšie na zozname?

Leona sa postavila, pretože už dlhšie nedokázala len tak sedieť. S pohárom v ruke sa pridala k Shae. „Vezmi Sansu," požiadala ju potichu. „Zamknite sa v jej komnatách. Keď ju Stannis nájde, neublíži jej."

„A čo urobíš ty, lady?"

„Ja sa zamknem v tých svojich a počkám, kým si po mňa príde," šepla jej Leona.

„Zomrieš."

„Možno nie, minimálne sa pokúsim neumrieť," žmurkla na ňu Leona. Mala by som poslúchnuť radu Cersei a pokúsiť sa ho zviesť. Mala by som viac šťastia ako ona. Som krajšia a mladšia. „Vezmi Sansu, kým si to Cersei všimne, teraz má dosť obavy o Joffreyho. Urob to teraz."

Shae ju poslúchla a podarilo sa jej prepašovať Sansu von z pevnosti. Cersei stále zúrila a Leone sa tiež podarilo vykradnúť sa preč. Pri troche šťastia by sa jej mohlo podariť utiecť niekam preč.

Dorazila do svojich komnát. Rýchlo sa tam zamkla a zamierila k nočnému stolíku a hľadala nôž, ktorý tam kedysi dávno ukryla, pre každý prípad. Bolo to to jediné, čo by mohla použiť. Utiecť nemohla, keďže všade boli vojaci.

„Polož to!" Ozval sa jej za chrbtom známy hlas. Zľakla sa a nôž dopadol na zem.

„Čo tu robíš? Nebojuješ? Čo kráľ?" Otočila sa v rýchlosti.

„Seriem na kráľa. Môže si pokojne umrieť bezo mňa!" sykol nahnevane a vzal nôž zo zeme. „Seriem aj na kráľovskú gardu a na celé mesto. Seriem na to, počuješ, seriem na to! Aj na ten skurvený divoký oheň, čo všade horí!"

„Čo budeme robiť?" spýtala sa ho Leona a sledovala jeho dobitú tvár. Všade bola krv, lepili sa mu z nej vlasy. V ruke držal víno, ktoré našiel na jej stole a to teraz pil. Pod okom mal poriadnu podliatinu a líce mal porezané nejakým mečom. Pravdepodobne prišiel k novej jazve. Nôž vrátil späť, odkiaľ ho vzala.

„Odídeme," povedal jej a schytil ju za ruku. „Niekam, možno na Sever. Ochránim ťa..."

„Nemôžem odísť, patrím sem."

„Neklam, nechceš utiecť so mnou, pretože nie som ani lord, ani rytier!" vytkol jej.

„Nechcem opustiť svojho otca a nebolo by to jednoduché..." pokrútila smutne hlavou.

„Áno, našli by nás."

„Aj keď by sme mali utiecť," šepla mu Leona. „Niekam ďaleko, ty a ja..."

„Našli by nás a boli by sme do rána mŕtvi. Tvoj starý otec má všade špehov. Podľa mňa už dávno vie aj o nás dvoch," povedal jej a hľadel jej pritom do očí.

„Máš z neho strach?"

„Seriem na neho rovnako ako na kráľa!"

„Bojíš sa o mňa?"

„Samozrejme, že sa o teba, kurva, bojím!" vyštekol na ňu.

„Ak mám dnes v noci zomrieť," povedala mu Leona a vytrhla jednu svoju ruku z jeho zovretia. Priložila mu ju na pery a zotrela z nich krv, ktorú si utrela do svojich šiat. Potom sa rukou dotkla jeho popáleného líca. „Chcem zomrieť v tvojom náručí. Však to tak chceš aj ty?"

„Do riti aj so zomieraním!" skríkol.

Leona sa musela zasmiať. „Už dosť o zomieraní, dosť o vojne, o zabíjaní...," pošepkala mu pri perách. „Bozkávaj ma, prosím, bozkávaj ma."

Nemusela mu to dvakrát hovoriť. 

Pozn. autorky:

Tak sme priamo uprostred bitky pri Čiernej vode a pomaly sa končí druhá séria seriálu a prvá etapa príbehu. Áno, isto viete, že po bitke Clegane odišiel z Kráľovho prístavu. Odíde aj teraz? Alebo sa mu podarí odísť aj s ňou? Možno by ju mohol uniesť, haha :D no uvidíte, nebudem prezrádzať ďalej.

Ďakujem doteraz za vaše prečítania, hviezdičky a komentáre. Veľmi ma to teší, lebo táto poviedka je iná, ako HP poviedky a iné veci, ktoré som kedy napísala, preto ma váš záujem teší a budem sa tešiť na ďalšie reakcie na príbeh, lebo tie vždy potešia a posunú človeka ďalej.