Obaja otočili kone a začali cválať k hranici, ale drak bol rýchlejší, s prudkým, hlasným buchnutím dosadol na zadné laby medzi skaly a zahatal im cestu. Angel sa opäť vzopäl a Amanda sa s výkrikom zošmykla zo sedla na zem. Dopad nebol príliš tvrdý, ale štrk na zemi jej poranil predlaktie, dosť hlboko na to, aby začalo krvácať.

„Prekročili ste hranicu!" zreval drak dunivým, tvrdým hlasom, ktorý sa ozýval na širokom okolí. Hľadel na Amandu hlbokými čiernymi očami a rozprestieral krídla. „Ako sa opovažujete?"

Christopher nasilu pohnal ustupujúceho Neptuna a postavil sa medzi draka a Amandu. Princezná sa snažila čím rýchlejšie postaviť a dúfala, že jej brat sa nepokúsi tasiť meč. Bojovať s drakom bol nezmysel, jediný spôsob, ako zabiť draka, bolo najprv ho urobiť smrteľným. A tento drak určite žiadnu ženu nemiloval.

Christopher to však dobre vedel, nechal meč na pokoji a rozhodol sa s drakom radšej vyjednávať.

„Moja sestra sa iba pomýlila," hovoril zmierlivo drakovi s rukami nad hlavou, aby vyjadril, že nemajú zlé úmysly. „Hneď odídeme, ospravedlňujeme sa. Bol to iba omyl. Nechali sme sa uniesť."

Drak sa zamračil ešte viac.

„Mal by som vás na mieste zabiť!" hrozivo zavrčal a z nozdier sa mu vyvalil dym.

Amanda pristúpila bližšie. Pohľadom kĺzala po hladkej, hnedočervenej koži, ktorá sa na slnku kovovo leskla. Drakova ozrutná majestátnosť jej na chvíľu z mysle vymazala myšlienku na smrteľné nebezpečenstvo a iba fascinovane zízala.

„Nádherný," vydýchla mimovoľne.

Drak obrátil hlavu k nej. Urobila ešte krok k nemu, držiac si zranenú ruku. Jeho hlava bola väčšia, ako ona sama, a výraz v tvári hrozivý. Napriek tomu ju na ňom niečo fascinovalo, lákalo, priťahovalo. Iba na ňu chvíľu bez slova hľadel, potom sa nahnevane postavil na zadné laby a vzlietol. Krídlami rozvíril prach, vzniesol sa len kúsok, a zosadol na skalnej stene nad nimi.

„Už sa nevracajte," povedal im výhražne. „Ak sa vrátite, nebudem taký milosrdný."

„Ďakujeme!" s úľavou zvolal Christopher. „Amy, poď!"

Amanda vyskočila na koňa a nasledovala brata za hranicu. Keď boli späť na území Tairemonu, zastala a obzrela sa. Drak ich sledoval, ale keď videl, že sa nevracajú, vzlietol a zamieril späť na svoje územie, mávajúc obrovskými krídlami.

Z koní zoskočili až na čistine. Amanda si až teraz naplno uvedomila nebezpečenstvo, do ktorého oboch dostala, a roztriasli sa jej kolená. Pozrela na brata, ktorý sa opieral o najbližší strom a zhlboka dýchal.

„Prepáč, Chris." V duchu si nadávala, ako mohla byť taká hlúpa. „Neviem, čo mi to napadlo."

Chvíľu neodpovedal, vyzeral, že sa musí spamätať.

„Ak sa o tomto otec dozvie, tak sme mŕtvi," skonštatoval po chvíli.

Nebol na ňu ani zďaleka taký nahnevaný ako predpokladala. Možno bol potajomky celkom rád, že urobila niečo zakázané.

„Tak sa nedozvie," povedala a chcela pokrčiť plecami, ale zasyčala od bolesti. Rana na ruke stále krvácala.

Christopher znepokojene pozrel na zranenie a vykročil ku koňom.

„Musíme ísť domov, otec ti to vylieči."

Pokrútila hlavou.

„Chris!" zvolala a brat na ňu nechápavo pozrel. Potom mu to došlo.

„Niečo vymyslíme," hovoril. „Povieme, že si spadla z koňa, čo je v podstate pravda."

„Mám mu klamať?" spýtala sa neveriacky. Ona predsa neklame.

„Veď ty si pred chvíľou povedala, že sa o tom nedozvie!"

„Je iné niečo mu nepovedať, a klamať!" protestovala. „Okrem toho, zamysli sa, aká je šanca, že ja len tak spadnem z koňa?"

Christopher sa začal prechádzať a horúčkovito premýšľal.

„Nechaj to na mňa. Niečo vymyslím," povedal nakoniec a nasadol na Neptuna. „Aj tak musíme ísť."

„Čo ak by som mu to neukázala a skryla to, kým sa rana nezahojí?" navrhla nesmelo.

Rozhodne pokrútil hlavou.

„Keď na to príde, budeš podozrivejšia."

„Ale ja neviem klamať!" naliehala.

„Ďalšia vec, v ktorej som lepší ako ty," odpovedal a pokrčil plecami. „Ideme."

Amanda vysadla na Angela, hoci trochu s ťažkosťami. Ruka bolela a kôň bol ešte stále nepokojný, otrasený zážitkom s drakom. Domov sa vracali pomaly. Christopher ju po celú cestu upozorňoval, nech sa pred otcom tvári čo najnormálnejšie a nie, akoby práve o vlások unikli smrti kvôli jej nezodpovednosti.

Chvíľu zvažovala, či by nebolo lepšie povedať pravdu, ale rýchlo si uvedomila, že to, čo povedal Christopher na čistine, bola pravda. Otec by zúril ako nikdy predtým. Neohrozili len seba, ale aj celé kráľovstvo, pretože draky vedia byť pomstychtivé a pri nezhode s jedným človekom zaútočiť na všetkých. Preto sa za hranicu nikdy nechodilo.

Keď prišli do hradu, Christopher sestru rozhodne vzal za nezranené plece a viedol ju do hradu.

„Viem ísť aj sama," protestovala.

Vošli do vstupnej siene, kráľ tam nebol.

„Bude v pracovni," zamrmlal Christopher a vykročil k dverám naľavo od strieborného trónu.

Amanda cítila, ako sa jej rozbúchalo srdce, a znovu mala pocit, že nebude schopná klamať. Vlastne mala pocit, že nepovie ani slovo. Jej brat bol zamračený, ale vyzeral rozhodne, akoby už mal plán, zaklopal na dvere do otcovej pracovne a na výzvu vstúpil, ťahajúc sestru za sebou.

Pracovňa bola relatívne malá miestnosť s jedným veľkým dreveným stolom, na ktorom ležala hromada papierov, ktoré si vyžadovali kráľovu pozornosť. Za ním bola knižnica s množstvom starých, niektorých aj veľmi cenných kníh, a pri vedľajšej stene veľká truhlica. Na druhej strane kreslá a kozub. Keď vošli, kráľ sedel za stolom, bol práve uprostred písania listu. Odložil pero.

„Čo sa stalo tentoraz?" spýtal sa prísne s nadvihnutým obočím, lebo na prvý pohľad videl, že niečo nie je v poriadku.

„Prepáč, otec," začal Christopher a tváril sa pokorne. Amanda naňho pozrela trochu nechápavo, či sa naozaj rozhodol povedať pravdu. „Boli sme s Amy jazdiť a ja som... no, myslel som to ako žart, zhodil som tesne pred ňu konár zo stromu, ale Angel sa splašil a Amy spadla..."

Aha, pomyslela si Amanda. Christopher bol vo vyhýbaní sa problémom geniálny. Vedel, že budú vyzerať previnilo, tak vymyslel historku, ktorá síce spôsobí, že otca naštve, ale oveľa, oveľa menej. A vzal to celé na seba, za to mu bola neskutočne vďačná.

Kráľ si ťažko povzdychol a postavil sa.

„S tebou to ešte vyriešim," povedal výhražne synovi a prišiel k Amande, ktorá pocítila nepríjemné bodnutie viny, že jej brat bude potrestaný kvôli tomu, čo sama spôsobila, ale nemohla nič povedať. Ak by vyšla s pravdou von teraz, bolo by to horšie pre oboch.

Kráľ jej jemne položil ruku na predlaktie a pomaly prešiel dlaňou ponad ranu. Pocítila, ako sa zranenie hojí a keď skončil, rana a spolu s ňou všetka bolesť bola preč.

„Ďakujem," povedala nesmelo.

Kráľ sa na ňu láskavo usmial a ona sa cítila ešte previnilejšie.

„Teraz choď, Amanda," prikázal jej.

Veľmi ochotne odišla z pracovne, hoci sa cítila mizerne. Musela však zmiznúť skôr, než by vzbudila podozrenie. Pred dverami počkala na brata. Vyšiel asi o desať minút a v ruke držal hrubú knihu. Starostlivo za sebou zavrel dvere, trochu sa od pracovne vzdialili a potom sa otočil k Amande.

„Nebolo to len o tebe, všimol si, že na hodiny etikety nechodím príliš často," povedal namrzene a zamával knihou. „Musím sa naučiť jednu kapitolu... naspamäť!" zvolal zúfalo. „Mohol radšej zvoliť výprask, bolo by to rýchlejšie."

„Prepáč, Chris," potichu povedala Amanda s ľútosťou v hlase. „Je to moja chyba."

„Ja viem," odvetil stručne a pokračoval v ceste k svojim komnatám.

Princezná ho nasledovala.

„Počkaj," zastavila ho. „Ďakujem."

„Hm," zareagoval neurčito s kyslým pohľadom na knihu v rukách.

„Ešte som ti niečo chcela povedať."

Zvedavo nadvihol obočie. Amanda sa zhlboka nadýchla, dúfajúc, že jej uverí.

„Raz som večer ležala v posteli a asi sa objavila moja schopnosť," povedala rýchlo, akoby sa tej informácie potrebovala čím skôr zbaviť.

Princ sa zamračil.

„A čo to bolo?"

„Neviem presne," zaváhala. „Bolo to ako... vánok, ktorý mi vyšiel spod ruky."

„Možno to bol vánok z okna," nadhodil Christopher s úškrnom.

„Nie, to také nebolo," krútila hlavou. „Bolo to určite skutočné, aj som potom cítila, že ma to unavilo, ale bolo to len chvíľku..."

„Si si istá?" podozrievavo na ňu hľadel.

Tušila, že ho bude veľmi škrieť, že ona svoju schopnosť objavila prvá. Preto sa obávala, že jej neuverí.

„Som!" vyhlásila rozhodne.

„Tak to urob znovu," vyzval ju s protivným, pochybovačným úsmevom.

„Vieš, že to takto nefunguje," zasyčala naňho.

„Viem aj to, že keby sa skutočne niečo stalo, išla by si za otcom, nie za mnou," podráždene odpovedal. „Teraz musím ísť, užívať si výhody z toho, že som ti zase vyžehlil problém."

Ukázal znechutene na knihu a otočil sa na odchod.

„Nevymýšľam si!" kričala za ním Amanda.

„Tak fajn." Zastal a otočil sa k nej. Zrazu, z ničoho nič a bez jediného varovania do nej hodil knihu, ktorú držal. Inštinktívne zdvihla ruky na obranu a kniha do nich tvrdo narazila.

„Au!" vykríkla rozčúlene. „Ty si idiot, Chris!"

„Schopnosti sa zvyčajne samé prejavujú, keď prežívaš silné emócie," pokrčil plecami a vrátil sa po knihu na zemi. „Napríklad, keď sa zľakneš. Nič si nespravila, myslím, že na schopnosť si ešte chvíľu počkáme."

Posmešne sa uškrnul a odchádzal. Amanda od zúrivosti nenachádzala slov.

„Ako sa to správaš ku knihám?!" kričala, celá bez seba. „Okrem toho, to bolelo!"

Zúrivo dupla na zem, ale pod nohou sa jej ozvalo ohlušujúce puknutie a od ľaku uskočila. Na pevnej mramorovej dlažbe sa vytvorila veľká trhlina, tiahla sa od nej až ku Christopherovi. Od prekvapenia zhíkla a prikryla si ústa. Aj on o pár krokov ustúpil a neveriacky hľadel na prasklinu na zemi.

Hlasný zvuk privolal niekoľko ľudí, ktorí boli nablízku, hlavne sluhov. Obzerali sa po chodbe a nechápali, ako je možné, že niekto rozbil dlážku, keď k tomu nemal žiaden nástroj. Okrem iného sa medzi divákmi objavil kráľov tajomník Charles. Pozrel na trhlinu, potom na oboch súrodencov, nakoniec sa otočil ku Christopherovi.

„Vy sa dnes snažíte svojho otca nahnevať do nepríčetnosti?" spýtal sa tvrdo.

„Nie, ja..." začal Christopher, ale tajomník ho nenechal dopovedať, zvrtol sa a odchádzal.

Obom bolo jasné, že ide o udalosti povedať kráľovi a vysvetlenia prenechá jemu. Amanda po prvotnom zľaknutí pocítila prudkú únavu, akoby dlážku rozbíjala ručne, a to aspoň hodinu. Zo začiatku využívanie schopnosti človeku bralo veľmi veľa energie.

„Amy," oslovil ju Christopher. Zdvihla k nemu zrak. „Nevieš to opraviť?" spýtal sa s nádejou v hlase.

„Ja mu poviem, ako to bolo," pokrútila hlavou. „Ešte to neviem dosť dobre ovládať..."

„Aspoň skús...? Aby veril, že si nevymýšľame? Vieš, moja reputácia šikovného klamára tentoraz nehrá v môj prospech."

Všetko, pri čom boli obaja, sa automaticky zhadzovalo na neho, z celkom pochopiteľných príčin. Amanda bola poslušnejšia. Lenže teraz by naozaj nechcel schytať za niečo ďalšie, za čo nemohol.

Amanda sa zahľadela na trhlinu v dlažbe a snažila sa sústrediť. Nebola si celkom istá, ako sa to robí, ale o schopnostiach kráľovskej línie čítala veľa. Vedela, že časom sa ich naučí ovládať každý. Možno teraz bol ten čas, keď to jej brat potrebuje.

Čisto silou vôle, s námahou, akoby pred sebou tlačila ťažký kameň, začala pomaly naprávať dlažbu. Išlo to ťažko, lebo sa musela sústrediť zo všetkých síl a ešte poriadne nevedela, ako sa vlastne schopnosť používa. Začala pri Christopherovi, trhlina sa pri jeho nohách postupne sceľovala a pokračovala smerom k nej. Princezná bola sotva v polovici, keď musela prestať. Povolila svoje sústredenie a vyčerpane sa oprela o stenu s pocitom, akoby ubehla maratón. Zviezla sa do sedu na zem práve keď prichádzal kráľ s Charlesom v pätách.

Venoval celej udalosti niekoľko krátkych pohľadov, potom sa otočil ku Christopherovi.

„Počúvam," povedal hlasom, ktorý jasne naznačoval, že vysvetlenie by malo stáť za to, inak bude zle.

„To ja," ozvala sa Amanda, sediac na zemi pri stene. Nič ju nebolelo, ale nevládala sa postaviť. „Bola som nahnevaná na Chrisa a..." nesmelo pozrela na brata.

Christopher sa otočil k otcovi.

„Amy má nejakú schopnosť," ozrejmil opatrne.

Kráľ naňho naďalej hľadel podozrievavo a čakal podrobnejšie vysvetlenie. Christopher mu porozprával, čo sa stalo. Našťastie, kráľa natoľko zaujala dcérina schopnosť, že hádzaniu knihy nevenoval pozornosť. Pozrel na Amandu, ktorá stále sedela na zemi a hľadela na prasknutú dlažbu, a potom opäť na Christophera, ktorému stále celkom neveril.

„Neklame," prišiel princovi na pomoc Charles spoza kráľovho chrbta. „Keď som tu bol prvýkrát, diera bola dvakrát väčšia. Musel ju opraviť niekto so schopnosťou."

Kráľov prísny pohľad povolil. Sklonil sa k Amande, ktorá naňho nesmelo pozrela.

„Ako sa cítiš?" spýtal sa a položil jej ruku na plece.

„Som unavená," odpovedala pravdivo.

Kráľ prikývol.

„Pôjdeš si oddýchnuť, začiatky sú vždy ťažké. Poď," podoprel ju, kým vstávala zo zeme. „Už sa ti stalo niekedy niečo podobné?"

Povedala mu o vánku večer v posteli. Zatváril sa zamyslene, ale viac k tomu nepovedal nič, odviedol dcéru do komnaty. Christopher znechutene vzal knihu a odišiel, aby sa začal učiť, čo na poslednej hodine dvorskej etikety zameškal, a v duchu sa rozčuľoval, prečo Amanda neprejavila svoju schopnosť tým, že by tú knihu napríklad podpálila.

V komnate kráľ dcéru posadil do kresla a sadol si oproti nej. Cítila sa unavená, ale energia sa jej pomaly začínala vracať.

„Čo si myslíš, že to je?" spýtala sa otca. „Čo viem?"

„Tie dva prejavy sú natoľko odlišné, že si myslím, že vieš čarovať," odpovedal. „Ale to je taká silná schopnosť..."

Nedopovedal, ale Amanda tušila, čo by pokračovalo, keby hovoril s niekým iným. Takú schopnosť čakal od Christophera, nie od nej. Princ bol oveľa pravdepodobnejším následníkom trónu a vo väčšine vecí, ktorým sa vážne venoval, bol vynikajúci. Navyše, čarovanie vyžadovalo veľa tréningu, kým sa ho človek naučil dokonale ovládať.

„Začneme trénovať zajtra," prisľúbil jej kráľ. „Budem sa ti venovať. Zo začiatku vždy iba chvíľu, prvé pokusy sú príliš vyčerpávajúce, ale verím, že sa vytrénuješ rýchlo. Rozsah tvojich schopností uvidíme až časom."

Amanda iba prikývla.

„Hlavne nič neskúšaj sama, dobre?" nadvihol obočie kráľ. „Aj tak budeš," dodal však vzápätí. „Každý to zo začiatku skúša aj sám, lebo je to strašne lákavé. Potom sa väčšinou vyčerpá do odpadnutia, rodič mu vynadá, a na chvíľu s tým prestane."

Princezná sa usmiala.

„Vlastná skúsenosť?" spýtala sa pobavene. „Ako si vlastne trénoval ty?"

„V hradnej nemocnici pod otcovým dohľadom," povedal kráľ, ale keď videl Amandin pohľad, priznal aj zvyšok pravdy. „Keď som bol veľmi netrpezlivý, spôsoboval som zranenia sám sebe. Rezal som si do ruky, potom som si to liečil. Otec ma skoro zabil, keď to zistil."

Rozosmialo ju to.

„Našťastie, u mňa sebazraňovanie nehrozí," povedala.

„Nie, ale aj tak budeme opatrní, dobre?" kráľ sa k nej naklonil a láskavo jej stisol ruku. „Čarovanie môže byť tiež nebezpečné a nechcem, aby sa ti niečo stalo."

Pozrela dole na svoju ruku pod otcovou. Spomenula si, ako donútila prasklinu zatvárať sa a pomyslela si, že možno vie, ako na to. O chvíľu jej okolo ruky zažiarila dúha.

Nadšene vykríkla.

„To je super!"

Kráľ si len vzdychol a chytil si hlavu do dlaní.