Sophelia sa ráno zobudila s pocitom šťastia, ktorý nesúvisel len s tým, že mala izbu celú zaliatu slnkom. Posadila sa na posteli a prvé, na čo jej padol pohľad, bolo nové jazdecké oblečenie, ktoré dostala v predošlý večer, ušité špeciálne pre ňu podľa vlastného návrhu.

V duchu sa neveriacky uškrnula pri spomienke na včerajšok. Otec bol od nadšenia celý bez seba a vraj sa konečne primerane správa. Zdalo sa jej neuveriteľné, že pre zmenu je za dobré decko, a pritom sa vlastne nijako nepričinila o to, čo sa stalo. Boli to len náhoda a Tellyho naliehanie, ktoré ju dostali ku kráľovi Cornelisovi.

No a čo, občas osud môže trochu pomôcť. Podstatné je, že za odmenu má novú jazdeckú uniformu a môže sa v nej predvádzať pred Tellym, keď pôjdu zase na strelnicu.

Príležitosť prišla už o pár dní a zavolala aj Amandu, ako sľúbila. Miesto stretnutia nezmenili, hoci najprv bola trochu nesvoja, keďže sa tam predtým dostali do prakticky smrteľného nebezpečenstva. Na druhej strane, lúka pri Carborne bola tradíciou. Už odmalička strieľali tam. Nechcela sa vzdať miesta, ktoré ju spájalo s Tellym a množstvom smiechu, uvoľnenia a radosti, čo s ním zažila.

Keď ta dorazila, uvidela okrem Tellyho aj tairemonskú princeznú a jej stráže stojace bokom. Zoskočila z koňa a veselo sa pozdravila. Telly si ju so záujmom obzrel.

„Ahoj. Dnes dobre vyzeráš!"

Sophelia sa s úsmevom otočila dookola, aby sa predviedla.

„Vždy som chcela túto uniformu!" odpovedala nadšene. „Sama som si ju kedysi navrhla. Nie je úžasná?"

Oblečenie tvorili sivé nohavice s tunikou polnočnej modrej farby so striebornými ozdobami, a krátky strieborný kabát. Vedela, ako sa jej hodí, a veľmi rada sa ukázala zo všetkých strán.

„Je naozaj krásna," ozvala sa Amanda. „Myslím, že vystihuje tvoju povahu."

Sophelia nadvihla obočie a pousmiala sa. Premerala si ju.

„Vidím, že ty ešte aj na jazdenie nosíš niečo, čo sa podobá šatám," okomentovala jej dlhý plášť, pod ktorým síce mala jazdecké nohavice, ale určite pri rýchlej jazde vial za koňom. „Nie je to nepraktické?"

„Zvykla som si," pokrčila plecami. „Mala by som vyzerať reprezentatívne, veď vieš."

„Nemáš na to brata?" nadhodil Telly so smiechom. „Myslel som, že on sa rád ukazuje."

Amanda sa zasmiala.

„Áno, veľmi rád, ja by som pokojne chodila vo vreci, ale mám isté povinnosti."

Sophelia opovržlivo ofrkla, kým si chystala luk.

„Povinnosti," zopakovala s prevrátením očí. „Och, musím vyzerať ako princezná, lebo ak päť minút nebudem..." otočila sa zamyslene k Amande. „Čo by sa stalo?"

Amanda chcela odpovedať, ale s prekvapením zistila, že vlastne nevie, čo. Dodržiavať pravidlá a povinnosti jej bolo akosi vlastné bez toho, aby o nich hlbšie uvažovala. Stačilo, že otec bol spokojný a mala zo seba pocit, že spĺňa požiadavky a má právo patriť na dvor. Sopheliina nekonvenčnosť jej prevracala svet naruby, a zaskočene si uvedomila, že ju za to trochu obdivuje. A možno jej aj závidí. Z jej postoja čnela nespútaná sloboda aj napriek všetkým obmedzeniam dvora.

„Možno nabudúce skúsim niečo nenápadnejšie a pohodlnejšie," povedala nakoniec.

„To je slovo do bitky," uznala Sophelia so sprisahaneckým žmurknutím.

Telly medzitým rozostavil terče a vrátil sa k nim, nedočkavo zvierajúc nový luk.

„Chce niekto prvú strelu?" spýtal sa s pohľadom na Amandu. Stále sa necítil celkom sebaisto, keď tu bola princezná Tairemonu, a hoci sa k nej smel správať neformálne, bude si musieť zvyknúť.

„Ja určite nie," pokrútila hlavou rozhodne. „Absolútne to neviem. Začni ty."

„Prvýkrát s novým lukom, to chce nejakú špeciálnu strelu," komentovala Sophelia.

Telly opatrne zdvihol luk. Celý večer ho doma obdivoval, v živote nevidel krajšiu zbraň a to mu rukami prešlo množstvo lukov. Napol tetivu. Snažil sa ho udržať rovno a zamieriť, ale zdalo sa mu, akoby s ním pritom bojoval. V duchu si hovoril, že je to len novou zbraňou, a po chvíli vystrelil. No šíp, hoci terč trafil, neletel tam, kam by mal.

„Tak to bola špeciálne zlá strela," povedala Sophelia prekvapene, keď sledovala, ako sa šíp zabodol. „Podľa mňa to bola trojka."

Nerozumel tomu. Naozaj trafil úplne zle, a to sa mu bežne nestávalo.

„Je to nový luk," obhajoval sa namrzene.

„Je to iný luk," ozvala sa Amanda. „A nevieš ho používať."

Prekvapene sa k nej otočil. Veď vravela, že nič o strieľaní nevie, a zrazu je odborníčka?

„No... ja neviem príliš dobre robiť s lukom," povedala s ospravedlňujúcim sa úškrnom. „Vlastne vôbec. Ale veľa čítam a viem niečo o týchto lukoch. Sú z kráľovstva takého plného mágie, že sa doň takmer nikto nemôže dostať. A tá zbraň je tiež čarovná."

„Čo prosím?" nechápal.

Aj Sophelia prišla zvedavo bližšie. Amanda pokračovala.

„Takýto luk neovládajú až tak tvoje strelecké schopnosti, skôr tvoja vôľa. Ak nejaký cieľ chceš trafiť, musíš luku veriť a spolupracovať s ním. Ak niečo skutočne chceš zasiahnuť, nikdy s ním neminieš."

„To znie dosť náročne," povedala Sophelia.

„A neuveriteľne," dodal Telly.

Amanda pokrčila plecami.

„To som čítala. Skús to znovu, a možno viac ver, že zasiahneš."

Telly neveriacky pokrútil hlavou a vytiahol ďalší šíp. Pomaly ho vložil do luku a opäť namieril na stred. V duchu si opakoval, že musí zbrani veriť, a sústredil sa viac na to, čo pred chvíľou počul, než na samotný terč. Cítil luk v rukách a po chvíli si uvedomil, že niečo sa zmenilo, zrazu sa mu držal ľahšie. Zdvihol zrak k terču a luk akoby ho sám viedol. Pustil tetivu. Šíp pri vystrelení na okamih zažiaril strieborným svetlom, vyletel a zabodol sa presne do stredu terča.

Prekvapene vydýchol, neschopný slova.

„To bolo... pôsobivé," poznamenala Sophelia ohromene. „Prečo si kráľ taký luk nenechal pre seba?" spýtala sa Amandy.

„Lebo nemohol," odpovedala stručne. „A ani ty by si nemohla. Nikto so šľachtickým titulom vraj nedokáže používať warlorské zbrane."

Sophelia prikývla, že rozumie. Bola na rade, zdvihla vlastný luk a vystrelila. Zasiahla terč na mieste kúsok od čierneho šípu v strede.

„Hm. Teraz už vždy trafíš presnejšie," okomentovala to.

„Telly musí tiež trénovať, hoci inak. Je to skôr o dôvere a spojení s lukom," povedala Amanda. „Ak sa dokonale spriatelia, bude vedieť trafiť aj najnáročnejšie ciele."

Mala pravdu, Telly si na luk ešte musel zvykať. Pri väčšine pokusov mu trvalo dlho, kým dokázal dosiahnuť súlad so zbraňou a pri pohyblivých objektoch toľko času nemal, preto ich často netrafil.

Potom bol rad na tairemonskej princeznej, aby skúsila strieľať. Amanda brala luk z hradnej zbrojnice do rúk tak opatrne a neisto, až sa Sophelia na nej musela smiať.

„Neublíži ti," komentovala to. „Ale daj si chrániče, si v tejto krajine príliš dôležitá a tvojho otca sa každý bojí."

Telly sa uškŕňal na Amandinej neistote tiež, ale podišiel bližšie a vysvetlil jej, ako sa strieľa.

„Nikdy si to neskúšala?" spýtal sa opatrne, ešte stále si nebol istý takým familiárnym oslovovaním.

„Keď som bola malá, skúšala som trochu cvičiť s bratom, ale skoro som si vypichla oko," priznala. „Keď Chris trénoval, radšej som jazdila na koni."

„Možno sa raz budeš musieť brániť," nadhodila Sophelia. „To sa chceš stále spoliehať na stráže?"

Amanda pokrčila plecami, akože áno, presne s tými stále počítala. Keď niekam išla náhodou sama, vždy iba do bezpečných končín.

Telly sa ochotne postavil k nej, všetko jej vysvetlil a naviedol ju, aby namierila na terč. Prvú strelu samozrejme netrafila ani do terča, ale aspoň šíp vyletel viac-menej požadovaným smerom.

Počas celého tréningu sa jej darilo podstatne horšie než im dvom, ale nezáležalo jej na tom, bola hlavne rada, že nie je sama. Hoci často vyhľadávala samotu v knižnici, potrebovala aj priateľov. Niekoho, s kým môže hovoriť otvorene a nie ako princezná... spomenula si, že ešte nikomu nepovedala, čo sa stalo vtedy v noci. Nechcela o tom ale hovoriť Tellymu a Sophelii, ešte im natoľko nedôverovala. Na toto sa jej hodil brat, ale kvôli niečomu ešte stále váhala, či sa mu má zveriť. Nebola si istá, ako prijme fakt, že jej schopnosť sa objavila skôr než jeho.

Strieľali celé dopoludnie, ku koncu si Telly pomaly začínal na luk zvykať a skoro všetky strely boli dokonalé. Bol z neho nadšený, ale stále nechápal, prečo ho dostal práve on.

„Amy," otočil sa k princeznej. „Prosím, povedz kráľovi, že mu ešte raz ďakujem... a... je si istý, že tento luk chcel dať mne?"

Amanda sa usmiala.

„Áno, je."

„A... vedel, aké má schopnosti?"

„Samozrejme," odpovedala so smiechom. „Tie luky sú povestné."

„Je ich viac?"

„Existuje armáda, v ktorej ich majú všetci."

„Tá armáda musí byť neporaziteľná!"

„Nie je," pokrútila hlavou. „Luk ti pomôže namieriť, ale nespraví zázraky. Musíš stihnúť nabíjať, musíš mať cieľ v dosahu."

Odchádzali o niekoľko hodín, rozpačitá atmosféra medzi Tellym a Amandou sa zmenila na priateľskú. Rozumeli si natoľko, že Sophelia začínala mať zlý pocit aj napriek tomu, že jej bolo úplne jasné, že tairemonská princezná by skôr odišla žiť na samotu, než by porušila dvorské pravidlá tým, že by sa dala dokopy s mešťanom.

„Pôjdeš s nami strieľať aj inokedy?" spýtala sa jej. „Môžeš zobrať aj brata, dobre sa naňho pozerá," dodala s úškrnom, možno len preto, aby nahnevala Tellyho.

Ten jej venoval jeden škaredý pohľad, ale prešiel provokáciu mlčaním.

„Áno, samozrejme," súhlasila okamžite Amanda. „Chris bude nadšený, že sa môže predvádzať."

„Je dobrý?"

„Nie ako vy, to je zase dôvod, prečo sa na to teším ja," pousmiala sa potmehúdsky. „Je dobrý šermiar, s lukom to natoľko nevie, ale určite nepočíta s tým, že by ste boli lepší."

„Si k nemu trochu škodoradostná, zdá sa mi," poznamenal Telly. „Ale pokojne pokračuj. Je to celkom príjemná zmena, oproti tomu, čo počúvam doma. Mama je doňho priam zamilovaná."

„Kto nie je?" namrzene súhlasila Amanda. „Ale musím uznať, že je to oprávnené, je charizmatický a príjemný a... všetko."

„Je narcis," vyhlásila Sophelia rozhodne a tým ukončila debatu. „Ideme."

Nasadli na kone a vyrazili do Carbornu. Pred bránami mesta sa Sophelia odpojila, zamierila k hraniciam Južnej Zeme, ktorej hlavné mesto ležalo neďaleko. V meste sa Telly rozlúčil s Amandou a išiel domov, ona pokračovala k palácu. Plánovala povedať bratovi o tej noci a schopnosti, ktorá sa asi objavila, no nevedela ho nikde nájsť, tak na to nakoniec zabudla a zašila sa do knižnice.

Na večeri ho síce stretla, ale na rozhovor sa jej nenaskytla príležitosť. Christopher stále niečo riešil a bol nezastihnuteľný niekoľko dní, a Amanda nakoniec aj zabudla, že ho hľadala.