Netrvalo dlho, kým sa sever vzdal. Ryan umrel tesne pred koncom vojny, víťazstvo bolo na dosah, a predsa neprežil. Vojsko sa pomaly začalo vracať domov, mŕtvych a zranených odnášali z bitevného poľa. Uväznené draky oslobodili z klietok a nechali ich odletieť domov do hôr.

Kráľ Cornelis sa vrátil do tábora tesne pred koncom vojny. Stále nemal veľa síl, ale postupne sa mu vracala energia a dokázal svoje kráľovstvo opäť riadiť. Tábor pomaly zanikal, všetci sa presúvali späť do Carbornu. Kráľa v prvom rade zaujímal osud jeho syna a dcéry, preto bol rád, keď onedlho stretol Christophera, nezraneného, iba vyčerpaného.

„Otec, dal som rozkaz odviesť ľudí z podzemia do Carbornu."

„Dobre. Kde je Amanda?" kráľ už o páde Pevnosti vedel. Netušil však, koľko ľudí prežilo.

„Je v poriadku," odvetil Christopher neisto. „Je s Nickom."

Kráľ chápavo prikývol. Nechcel zasahovať do Nickovho žiaľu za bratom, ani ho nútiť, aby sa hneď zúčastňoval velenia. Mali dosť času, už nikto neútočil.

Amanda ostala s Nickom, rada by ho aspoň trochu utešila, ale cítila, že to teraz nie je možné. Žiaľ musí prísť a odísť. Len stála neďaleko od Nicka a jeho sestry, kým sedeli na tráve vedľa tela svojho mŕtveho brata a mlčali.

„Keby som bol rýchlejší..." zašepkal Nick po chvíli, vetu však nedokončil.

„Nie je to tvoja chyba," odpovedala mu Olivia. Tiež jej tiekli po tvári slzy.

Potom sa však rozhodne postavila.

„Musíme ísť," zavelila. „Vraciame sa do Carbornu, zranených treba ošetriť, mŕtvych..."

Nedopovedala, zrak jej padol na Ryanovo telo a slová sa jej zasekli v hrdle. Prudko sa otočila, chrbtom k smrti a bojovému poľu, a vykročila smerom, kde predtým ležal tábor.

---

Bolesti popálneých rúk časom neustávali, práve naopak, Telly ich vnímal akoby silnejšie, keď už bol mimo bezprostredného ohrozenia života. Preniesli ho do hradnej nemocnice v Carborne, ako aj ostatných zranených vojakov. Telly sa od doktora dozvedel, že kráľ Cornelis niekedy chodí do nemocnice liečiť najťažšie zranenia, ak má na to dosť síl. Tentoraz s tým ale počítať nemohol.

Prišli ho pozrieť Sophelia, Christopher a Amanda. Vnímal ich iba cez bolesť, akoby z diaľky. Triasol sa, oblieval ho studený pot. Amanda ho sledovala so znepokojením a obrátila sa na doktora.

„Bude v poriadku?" spýtala sa.

„Mal by byť," prikývol doktor. „Ale nemôžem mu dať lieky na uspanie... stratil veľa tekutín, potrebujem ho mať pri vedomí."

Sophelia, zo všetkých udalostí dosť otrasená, sedela na kraji Tellyho postele a jemne ho hladila po vlasoch. Hoci to bol úplne nevhodný prejav citov, kým bol v miestnosti jej snúbenec, všetci ju chápali.

Na veľké prekvapenie všetkých sa neskôr v nemocnici objavil aj kráľ. Zamieril priamo k nim, vyzeral unavený, ale okrem toho mal v tvári aj prísny výraz, ktorý neveštil nič dobré.

„Princezná Sophelia," oslovil ju, keď prišiel až k Tellyho posteli.

Sophelia sa nesmelo postavila. Vedela, že prišiel čas, keď bude musieť niesť následky za to, že neostala mimo boja. Pôvodne sa plánovala brániť proti všetkým výčitkám, ktoré pre ňu mal kráľ určite pripravené, ale keď sa k nej doniesla správa o Ryanovej smrti, začala viac uvažovať o priebehu celých bojov. Telly skoro umrel v Pevnosti, kde bola aj ona, Ryan umrel priamo na bitevnom poli, kde bojovala aj ona, mnoho ďalších vojakov, vrátane tých z Južnej zeme, bolo mŕtvych. Čím viac o tom premýšľala, tým viac si uvedomovala, že je veľké šťastie, takmer až zázrak, že ona sama prežila, dokonca bez ujmy. Keď myslela na Južnú zem, ktorá mohla ostať bez následníčky trónu, pochopila, že kráľ Cornelis a jej otec mali pravdu. Mala ostať doma, riskovala priveľa.

Nepozerala kráľovi do očí a mlčala.

„Zakázal som vám zúčastniť sa vojny. Váš otec tiež." Kráľ na ňu neprestával tvrdo hľadieť.

„Len som chcela pomôcť," odvetila Sophelia potichu.

„Možno. Ale porušili ste zákaz. Váš otec je možno mierny, ale ja nebudem. Nastavte ruku, dlaňou nahor."

Sophelia poslúchla. Kráľ odniekiaľ vybral dlhý, ohybný prút, a Sophelia dostala silnú ranu krížom cez dlaň. Vykríkla od bolesti a stiahla ruku.

V prvej chvíli sa chcela začať nahnevane brániť, ale rýchlo si uvedomila, že kráľ má pravdu a nemala by sa hádať. Vrátila ruku späť, hľadiac do zeme.

„Stačí," povedal kráľ. „Nabudúce už podobné správanie nechcem vidieť."

„Áno, pane."

Kráľ spustil zrak so Sophelie a prišiel bližšie k Tellymu na posteli. Ten otočil hlavu k nemu, ale nedokázal sa postaviť.

„Keď sme už pri neuposlúchnutí rozkazov," hovoril, veľavýznamne hľadiac na Tellyho. „Opustenie pozície."

„Je mi to ľúto," potichu odpovedal Telly. „Musel som..."

„Viem, prečo si to urobil, ale aj tak to nebolo správne. Navyše, toto bol už druhý incident, a ten výlet v noci bol skutočne neuváženou hlúposťou."

Telly neodpovedal, ani ostatní sa neodvážili ozvať. Kráľ nekričal, ale aj tak bolo cítiť, že je nahnevaný. Keď nedostal odpoveď, otočil sa k doktorovi.

„Ako je na tom?"

„Má veľké bolesti," opatrne odvetil doktor. „Zranenia sú vážne. Dostane sa z toho, ale..."

Snažil sa kráľovi naznačiť, že by mohol Tellyho vyliečiť, ale o tom kráľ nechcel ani počuť.

„Nezaslúži si, aby som mu to uľahčil," povedal priamo. „Toto je tvoj trest, Telly. Vytrpíš si tie zranenia."

Potom odišiel, už sa na Tellyho ani neobzrel. Christopher sa chvíľu tváril trochu zamyslene, akoby sa musel premáhať, ale nakoniec sa ponáhľal za ním von z nemocnice.

Dobehol otca na chodbe pred nemocnicou.

„Otec, Telly zachránil život množstvu ľudí," oznámil.

„Viem," otočil sa kráľ k nemu, nezastavujúc sa v chôdzi. „Uvedomujem si, že si zaslúži odmenu. Preto ideme za generálom."

Christopher kráčal vedľa kráľa, trochu zmätený.

„Ale veď..."

„Trest si zaslúžil, odmenu tiež. A tú musí schváliť aj generál."

Keď k nemu prišli a kráľ povedal, čo plánujú s Tellym, generál sa netváril práve nadšene.

„Vojenská disciplína nulová," zavrčal nervózne. „Aj keď je pravda, že bojoval dobre."

„Zachránil život niekoľkým tisícom ľudí!" zdvíhal hlas Christopher. „Aj mne!"

Kráľ pomaly prikývol.

„Na druhú stranu, mal pritom aj veľa šťastia, to musíš uznať."

„Šťastia?" pobúrene zvolal Christopher. „Šťastie by mu nestačilo! Otec, keď ťa pred pol rokom prišiel varovať, keď si mu dal ten luk... možno mal šťastie, že videl, čo videl, ale mohol sa tváriť, že sa ho to netýka, nechať to tak..."

„Za to už odmenu dostal," prerušil ho kráľ.

„Ja viem. Ale teraz je to podobné. Predstav si, že by nenazbieral odvahu vzoprieť sa príkazom." Veľavýznamne pozrel na otca. „Riskoval nielen svoj život, ale aj vojenský súd. Napriek tomu robil, čo považoval za správne."

„Odvahu má," uznal generál. „To je pravda. Navyše, hoci naozaj nerád vidím porušovanie vojenskej disciplíny, musíme vziať do úvahy, že Telly nie je vojak. Prihlásil sa do vojny dobrovoľne na obranu Tairemonu v čase krízy."

„Presne tak," súhlasil Christopher, spokojný, že konečne s ním začínajú súhlasiť. „Vo vojne, ale aj predtým mimo nej, prejavil obrovskú dávku odvahy, ktorá si podľa mňa rozhodne zaslúži vyznamenanie."

„Odvážny a hlúpy," okomentoval to generál.

„A takí majú šťastie," pokrčil plecami Christopher. „Vážne, bez jeho hlúpej odvahy by boli následky na obyvateľoch oveľa horšie."

„Ale hovoríme o jednom z najvyšších vyznamenaní," zamračil sa generál.

Kráľ si zamyslene povzdychol. Chvíľu hľadel do prázdna, potom sa rozhodol.

„Zachránil život následníkovi trónu, dobrovoľne bránil Tairemon, zachránil množstvo obyvateľov, prejavil veľkú odvahu. Zaslúži si to."

---

Noc bola ťažká, bolesti neustávali. Sophelia ostala s Tellym do večera, ale potom musela odísť, sprevádzaná Amandou, ktorá mlčky s oboma súcitila. Sophelia sa vo dverách ešte raz obzrela na Tellyho, nehybne ležiaceho na posteli, a povzdychla si.

„Nie je to fér," sťažovala sa Amande. „Ja som si to zaslúžila, ale on nie."

Amanda pokrčila plecami.

„Niekedy je tvrdý."

Myslela na otca a v mysli sa jej vynorila ich hádka kvôli drakom. Naozaj to občas vedel prehnať. Dúfala však, že tentoraz si to rozmyslí a Tellyho vylieči napriek všetkému. Sophelii to nehovorila, nechcela jej dávať zbytočné nádeje.

Sophelia odišla a na kráľovstvo padla noc. Prvá po boji, ktorá pomaly lieči bolesti zo strát a zranení. Telly sa tak rozhodne necítil, popáleniny na rukách a chrbte mu nedovolili spať, hoci bol vyčerpaný. Nič nemohol chytiť do rúk a rozčuľovalo ho, že všetko musia zaňho robiť iní. Celý čas s ním ostával doktor, dokonca aj počas noci bol v kresle pri jeho posteli, a to aj napriek Tellyho výslovnému želaniu, nech sa radšej poriadne vyspí. Telly vedel, že doktor robí, čo môže, ale viac mu od bolesti pomôcť nedokázal.

Ruky boleli najviac, ale neboli jediné, čoraz výraznejšie vnímal aj popálené miesta na chrbte a ramenách. Snažil sa spomenúť si, koľko z tých zranení získal ešte predtým, než naňho spadlo horiace drevo zo strechy. Bolo ich rozhodne menej, a tiež menej vážnych.

S ťažkým povzdychom sa pokúsil zmeniť polohu, ale rukou zavadil o kraj postele a zasyčal od bolesti. Doktor sa znepokojene posadil v kresle, ale Telly len zamrmlal, že to nič nie je, a zaťal zuby. Vedel, že táto noc bude trvať veľmi dlho. V duchu odpočítaval sekundy a minúty, snažil sa zamestnať si myseľ, aby nerozmýšľal nad bolesťou, ale veľmi sa mu nedarilo. Noc sa zdala nekonečná, a keď konečne začalo svitať, očakával aj podobne nekonečný deň.

Nadránom však prišiel kráľ. Doktor sa hneď zobudil a uklonil sa, Telly by vstal tiež, ale nevládal, nebol schopný sa poriadne pohnúť. Kráľ zamieril hneď k Tellyho posteli.

„Spal aspoň trochu?" spýtal sa doktora.

„Nie, pane," smutne pokrútil hlavou.

„Posaď ho a zlož mu obväzy, chcem tie zranenia vidieť."

Doktor poslúchol, snažil sa s Tellym narábať najopatrnejšie, ako mohol, ale aj tak pri ostraňovaní obväzov Telly párkrát zaskučal. Kráľ sa zahľadel na popáleniny, ale dlho ich neskúmal, natiahol ruky k Tellymu a začal ho liečiť, na Tellyho veľké prekvapenie.

Telly cítil, ako bolesť z chrbta a ramen postupne mizne, až sa kráľ nakoniec dostal aj k dlaniam, ktoré utrpeli najhoršiu ujmu. O niekoľko sekúnd prestali bolieť aj tie.

Telly si neveriacky prezeral ruky, na ktorých nebola ani stopa po popálení, ani jediná jazva. Opatrne zovrel dlane a znovu ich vystrel, už nič nebolelo.

„Ďakujem," vydýchol s úľavou.

„Vyspi sa," povedal kráľ mierne. „Popoludní bude v hlavnej sále hradu zhromaždenie, chcem, aby si tam bol."

„Áno, pane," prikývol Telly a ľahol si.

Kráľ odišiel, trochu vyčerpaný, ale aj tak presvedčený o tom, že sa rozhodol správne.

---

Nick sa zobudil už na svitaní a nemohol viac zaspať. Stále ho trápil nepotlačiteľný pocit viny a žiaľ za bratom. Vstal, zobral so sebou husle a vyšiel z komnaty. Chvíľu sa iba potuloval stále spiacim palácom, keď sa však začali na chodbách čoraz častejšie objavovať ľudia, vyšiel von do záhrad. Chvíľu kráčal, aby sa vzdialil od hradu, potom zastal uprostred malých okrasných stromčekov pri kamennej fontáne a začal hrať.

Hral melódiu, ktorá plynula z jeho pocitov. Pomalú, smutnú, zamyslenú, plnú žiaľu a bolesti z vyhratej vojny. Myslel na všetko, čo sa stalo, odkedy odišiel z Viscerie. Nechal Ryana, aby vládol, kým on bol tu, stretol Amandu, dievča ako vystrihnuté zo svojich snov, a pre ňu šiel do vojny. Pre ňu vyhral vojnu, vzdal sa nároku na dobyté územie, iba dal svoj život a svoju krajinu do boja, len tak, pre dievča svojho srdca. A jeho brata to stálo život.

Nick vedel, že Ryan súhlasil, aby sa do vojny zapojili, vedel, že mal tiež rád Amandu. Tiež by sa pobil pre ženu, ktorú miluje, a doprial to aj bratovi. Nick mal ale pocit, že Ryana málo bránil, málo si vážil jeho obetu. Myslel na jeho posledné chvíle a melódia z huslí zrazu znela zúfalejšie, ostrejšie.

Keď tam bojovali, bojovali všetci. Olivia, rýchla ako blesk, on, nezraniteľný, a Amanda so svojimi kúzlami, jedine Ryan sám, sám ako človek, ako každý iný. Mali povinnosť ho brániť, a neubránili. Každý z nich mohol, no nikto nedával dosť pozor, nikto si nevšimol, že Ryan je tak blízko smrti, že je v nebezpečenstve. Nemal schopnosť, ktorú by využil, umrel bez toho, aby ju spoznal.

Nick dohral a započúval sa do ticha. V korunách stromov šumel jemný vánok a spievali vtáky. Slnko vyšlo nad obzor, ako vždy vychádzalo, a vychádza, aj keď Ryan tu už nie je.

Nick si sadol na kamenný okraj fontány a sledoval vystrekujúcu vodu. Niečo na jej pravidelnom žblnkotaní bolo upokojujúce, akoby prúd vody stále udržiaval čosi pravidelné vo svete, ktorý sa za jeden deň dokázal tak zmeniť.

Ostal tam až do poludnia. Slnko bolo silné a pálilo, ale Nick to sotva vnímal. Nechápal, ako môže byť tak krásny deň, s modrou oblohou bez oblakov, keď by malo pršať, liať, aj obloha by mala plakať, tak prečo svieti slnko, akoby bol len ďalší letný deň?

„Nick?" začul za sebou hlas.

Pomaly sa otočil a pozrel sa, kto k nemu prehovoril. Telly pristúpil bližšie.

„Ako dlho si už tu?" spýtal sa opatrne, sledujúc Nickov neprítomný pohľad do vody.

„Od rána," úsečne odpovedal Nick. Pozrel na Tellyho ruky. „Vyliečil ťa."

„Áno."

Telly chvíľu mlčal, nebol si istý, či vie, ako pokračovať.

„Mrzí ma to," povedal nakoniec. „S tvojím bratom."

Nick len prikývol. Nestál o veľké prejavy sústrasti a Telly to vycítil, tak len stál a mlčal. Nick sa po chvíli ticha ozval sám.

„Bol som kúsok od neho, vieš," potichu začal hovoriť. „Kúsok od neho. Dokázal by som ho spraviť nezraniteľným. Keby som sa pozrel len o pár sekúnd skôr."

„Ty za to nemôžeš," odpovedal okamžite Telly.

Nicka to nahnevalo, prudko sa postavil a uprel na Tellyho ostrý pohľad.

„Ale áno, môžem!" vykríkol podráždene a zúfalo zároveň. „Nemal som ho nechať, aby bojoval sám! Mal som dávať pozor, mal som ho chrániť!"

„Nemôžeš chrániť všetkých," taktne podotkol Telly.

„Mám chrániť všetkých!" vrieskal Nick ďalej. „Som kráľ!"

Telly radšej zmĺkol a nechal, nech sa Nick vykričí.

„Stál som kúsok od neho, mohol som si ho všímať, mal som ho chrániť... Bol môj brat! Už nehovoriac o tom, že ja som kráľ, ja som najstarší, mal som..." Nick si opäť sadol na kraj fontány a chytil si hlavu do dlaní. „Je to moja vina. Nestihol som to."

„Nick," opatrne sa ozval Telly, keď sa mu zdalo, že Nick už skončil. „Viem, že som len mešťan a moje slovo príliš nezaváži..."

Nick naňho uprel neveriacky pohľad.

„Tvoje slovo nezaváži?" spýtal sa potichu. „Lebo si len mešťan? Si môj priateľ, Telly, tvoje slovo u mňa vždy zaváži. Prosím ťa, na chvíľu sa vyser na tituly, na kráľovstvá, na všetko. Aj tak mi nič dobré nepriniesli."

„To sa ti len zdá," pokrútil hlavou Telly. „Pozri, to, čo ti chcem povedať, je... Aj keby si na Ryana dohliadal každý deň a každú noc, ničomu by to nepomohlo. Mohlo by sa niečo stať niekomu inému, Olivii, alebo Amande, komukoľvek. Nemôžeš každého vždy zachrániť."

„Ale..."

„Zmier sa s tým. Nedá sa to."

Nick zmĺkol. Zamyslene sledoval vodu.

„Bol som iba niekoľko krokov od neho."

„Aj keby si bol priamo pri ňom, za chrbát nevidíš. Niekedy sa veci jednoducho stanú, a nemôžeme im zabrániť."

Nick už nehovoril nič. Stále nebol celkom presvedčený, ale cítil sa o trochu lepšie.

„Budeš na zhromaždení?" spýtal sa Telly.

Nick prikývol.

„Musím. Hneď potom odchádzame. Vraciame sa s Oliviou domov."

„Tak sa vidíme tam," povedal Telly.

„Áno." Nick pozrel na Tellyho. „Ďakujem."