„Prečo si nedáte duel aj s Oliviou?" spýtala sa Amanda, kým sa Nick a Christopher chystali trénovať na cvičisku. „Mohlo by to byť zaujímavé."

„Pretože podvádza," uškrnul sa Nick a pozrel na sestru, ktorá sa nevyjadrovala, mlčky si chystala meč, ale nenápadne sa usmievala.

„Podvádza?" nechápala Amanda a tiež sa zahľadela na Oliviu.

Olivia sa otočila k nej, a potom v zlomku sekundy, za tak krátky čas, že Amanda sotva postrehla pohyb, sa objavila za ňou a chytila ju zozadu okolo krku. Amanda prekvapene vydýchla.

„Moja schopnosť je rýchlosť, Amy," povedala Olivia a pustila ju. „Nestačili by mi, bol by to veľmi nevyrovnaný duel."

Telly, ktorý stál neďaleko, sa zamyslene zamračil.

„Počkaj, takže ty porazíš kohokoľvek?"

„Kohokoľvek nie," priznala Olivia. „A trvalo mi strašne dlho, kým som sa naučila používať svoju rýchlosť v boji. Chce to cvik. Som rýchla, ale to neznamená, že sa nemôžem zraniť, navyše, pri veľkých rýchlostiach si musím dávať pozor, aby som sa sama nenabodla na nejaký meč. Rýchlosť je vyššia, ale vnímanie rovnaké. Niekedy je bezpečnejšie spomaliť."

Christopher oslovil Ryana, ktorý stál pri nich, ale, ako väčšinu času, bol ticho a venoval sa iba svojmu brneniu a zbrani.

„Ryan, aká je tvoja schopnosť?"

„Ešte neviem," odpovedal Ryan stručne.

Christopher prekvapene, ale akoby potešene nadvihol obočie. Ryan bol od neho o dva roky starší a tiež ešte nepoznal svoju schopnosť. Christophera to trochu upokojilo, začínal byť nervózny, že jeho schopnosti to trvá pridlho.

Olivia musela napriek rýchlosti trénovať tiež, tak skúšala boj s Nickom. On sa síce súbojom vyčerpal trikrát viac, než zvyčajne, ale nehrozilo mu, že bude zranený. Bol zároveň jediným, kto vedel s Oliviou skutočne bojovať, pretože napriek jej obrovskej rýchlosti vedel odhadnúť jej pohyby a ubrániť sa aspoň po nejaký čas.

Christopher sledoval ich zápas s očividným zaujatím.

„Nick? Ak by som skúsil súboj s Oliviou, urobíš ma na ten čas nezraniteľným?" spýtal sa, keď skončili.

Nick prikývol, Olivia sa zasmiala.

„Trúfaš si?"

Postavili sa oproti sebe. Netrvalo dlho, kým Olivia spravila výpad, a urobila to tak rýchlo, že Christopher len tak-tak ustúpil. Hneď, ako Olivia zastala, zaútočil on, ale Olivia raz odrazila jeho meč a skôr, než by sa stihol zase brániť, prebodla ho.

„Už by si bol mŕtvy," zasmiala sa. „Poď znovu."

Nick ich sledoval zblízka, sústredil sa na Christophera, aby sa nezranil, a zároveň na Oliviu. Bolo to vyčerpávajúce, ale Nick mal cviku dosť, nemal problém udržať ich nezraniteľných oboch po celý súboj.

Olivia porazila Christophera vďaka svojej rýchlosti ešte niekoľkokrát v rýchlom slede za sebou. Christopher nakoniec uznal porážku.

„Si dobrá bojovníčka, Olivia," uznal.

Usmiala sa, a prvýkrát nechala Christophera bez ironického komentára z jej strany.

Tréning potom prebiehal pokojne, Nick striedavo bojoval s Tellym, Oliviou a Christopherom. Ryan vyskúšal duel s každým z nich tiež. Iba Christopher a Telly sa v súboji nestretli, vyhýbali sa jeden druhému.

Zrazu uprostred tréningu začuli akýsi rozruch pri stojane zo zbraňami. Obzreli sa tam. Pred ním stál vojak s Viscerie a kontroloval svoj meč, a súčasne za stojanom sa dvaja Tairemonskí vojaci snažili upokojiť vzpínajúceho sa koňa. Kôň však kopol predným kopytom do stojanu, a ten spadol, spolu s niekoľkými mečmi na ňom.

Skôr, než si ostatní stihli uvedomiť nebezpečenstvo z padajúcich mečov, Olivia sa rozbehla a o necelú sekundu už bola pri svojom vojakovi. Odtiahla ho z dosahu letiacich zbraní, ale sama sa nestihla dostať preč včas, padajúci meč ju hlboko zranil na nohe. S výkrikom bolesti spadla na zem, a stojan s buchnutím spadol tiež.

Prvý sa k nej dostal Christopher.

„Ukáž mi to," povedal a postavil sa k nej zo strany, kde mala zranenie.

„Ja to zvládnem," protestovala Olivia. „Len mi doneste nejaké obväzy..."

„Nie," pokrútil rozhodne hlavou Christopher. „Zoberiem ťa k otcovi."

„Nepotrebujem to!"

„Prestaň, Olivia!" zdvihol hlas Christopher, trochu nahnevaný. „Nemusíš vždy všetko zvládnuť sama, nechaj si pomôcť, neubudne z teba!"

Olivia sa prestala vzpierať a prekvapene hľadela na Christophera. Chvíľu si ticho pozerali do očí, Christopher tvrdo, Olivia akoby ho videla v novom svetle. Tentoraz sa na nič nehral, správal sa podľa toho, čo cítil, bol rozhodný a pevný a to jej imponovalo. Konečne sa neskrýval za dokonalosť.

Obviazal jej nohu, aby nestrácala veľa krvi, a chcel ju zobrať na ruky.

„Viem chodiť aj sama!" bránila sa Olivia, a pokúsila sa postaviť, ale zasyčala od bolesti a zviezla sa späť na zem.

Christopher nehovoril nič, len nadvihol obočie.

„Tak fajn," vzdala sa Olivia, a chytila Christophera okolo krku, kým ju dvíhal.

Tváre sa im priblížili. Olivia sa trochu začervenala a sklopila zrak, Christopher vyzeral spokojne. Niesol ju cez hrad, najprv v tichu, potom sa ozval.

„Máš pekné oči," poznamenal. „Všetci vo vašom rode máte také žiarivo modré oči."

Olivia trochu rozpačito prikývla.

„Ty si tiež takto zblízka celkom pekný," nadhodila.

Christopher sa zasmial, Olivia tiež.

„Bolí to veľmi?" spýtal sa.

„Už som zažila aj horšie veci."

„Čoskoro sme u otca."

Olivia sa usmiala.

„Si starostlivý," podotkla.

„Možno by som ti aj urobil raňajky do postele, keby som mohol."

„Ja vstávam skoro," pousmiala sa Olivia. „Okrem toho, si zadaný. Aká škoda."

Christopher sa zamračil. Naozaj na chvíľu zabudol, že je zasnúbený. Ďalej už nehovoril nič, a Olivia tiež mlčala. Priniesol ju k otcovi, ktorý jej ochotne vyliečil zranenú nohu. Olivia mu poďakovala, postavila sa a odviazala si z nohy obväz.

„Naspäť to už zvládnem sama," usmiala sa na Christophera. „Ďakujem, Chris."

Odišla späť k vojsku. Kráľ zamyslene sledoval Christophera, kým sa za ňou pozeral, ale rozhodol sa nereagovať. Koniec koncov, Christopher sa sám rozhodne, čo chce.

---

Na kráľovskej rade sa všetci stretli o pár dní znovu, keď sa poslovia vrátili. Vyskytol sa problém, nie celkom neočakávaný, ale v Amande aj tak vyvolával obavy.

„Nikto neodpovedal," oznámil kráľ na rade. „Nikto sa nechce dostať do spojenectva, ak im nič neprinesie. Okrem toho sa boja veriť drakom, a vojna so Severným kráľovstvom, úprimne, veľmi sa im nečudujem..."

„Treba to skúsiť znovu," trvala na svojom Amanda. „Bez drakov sever neporazíme."

„Amy, veď ste poslali poslov všade!" pokrútila hlavou Sophelia.

„Všade nie. Iba do krajín medzi moriami..."

„Amanda, spoza morí nestihnú prísť," prerušil ju kráľ. „Sophelia má pravdu."

„Oslovili sme aj takých, ktorí s nami v spojenectve nebývajú? Khamar?" nevzdávala sa Amanda.

„Áno, Khamar sme oslovili," potvrdil kráľ. „A Lara mi poslala niektoré podmienky, za ktorých by údajne do spojenectva šla, ale nemyslím si, že by to bol dobrý nápad."

„Prečo?" pýtal sa Christopher. „Jej vojsko nepotrebujeme, iba jej podpis..."

„Pretože sa jej nedá veriť," odvetil kráľ. „Pozerá len na svoje záujmy. Okrem toho chce polovicu nášho územia, na to nemôžem pristať, zvlášť, keď je taká zlá panovníčka."

Všetci súhlasili, Lara by predstavovala väčšie riziko, než boli teraz schopní podstúpiť.

„Čo Warlor?" spýtal sa Ryan. „Neskúšali ste to?"

Kráľ si povzdychol.

„Do Warloru je stále nemožné sa dostať. Akokoľvek. Nereagujú na nič, na žiadne správy, ani nás nevypočujú. Neviem, čo sa deje za hranicami toho kráľovstva."

Amanda frustrovane vzdychla.

„Warlor je jediné kráľovstvo, o ktorom nikto nič nevie. Neotvoria sa, nechápem, načo potom majú armádu."

Na toto vyhlásenie nikto spoza stola nereagoval. Všetci sa však strhli od prekvapenia, keď sa od steny za nimi ozval hlas:

„Pre Warlor je armáda veľmi dôležitá."

Viac nepovedal. Všetci sa obzerali, zmätene a neisto, od koho pochádza táto nejasná veta.

„Kto to povedal?" spýtala sa Amanda nedôverčivo.

Vtedy sa na stene začal zjavovať červený nápis, postupne, akoby z ničoho. Čiara po čiare.

Tee.

Christopher vyskočil spoza stola, Amanda tiež, zmätená, ale tiež poriadne nahnevaná. Skôr, než sa nápis stihol dokončiť, vyčarovala medzi rukami ohnivú guľu.

„Ak je duch, nepomôžeš si," pripomenul jej Christopher.

„Nie je duch," zavrčala Amanda a guľa v jej rukách sa zmenila z ohnivej na vznášajúcu sa guľu z červenej farby.

Avšak, skôr, než by stihla tento trik na odhalenie použiť, ozval sa znovu.

„Netreba útočiť," povedal Tee a zjavil sa.

Sophelia ho okamžite spoznala. Vysoký, zarastený, od nej o dosť starší muž, ktorého videla v podzemnej jaskyni chystať útok na kráľa.

„Čo to má znamenať?" vykríkla. „Tohto poznám – chystal sa vás zabiť!"

„Dovoľte mi vysvetliť to," pousmial sa Tee.

Amanda bola nahnevaná do nepríčetnosti, nechcela si nič nechať vysvetliť.

„Čo to má znamenať, ako si dovoľuješ byť na kráľovskej rade?" zúrila, ale nenechala ho odpovedať. „Okrem toho, si zatknutý a pôjdeš pred súd za všetky tie kriminálne činy..."

„Princezná Amanda," začal Tee, ale nedopovedal, nestihol.

„Objavíš sa tu, akoby nič, a chceš mi niečo vysvetľovať?!" kričala Amanda.

„Amy," zasiahol Nick. „Počkaj. Mňa veľmi zaujíma, ako je možné, že dokáže byť neviditeľný."

Amandu to nezaujímalo vôbec, chcela ho len zatknúť a poslať kadeľahšie, ale na chvíľu sa odmlčala, aby mohol Nickovi odpovedať.

„Je to moja schopnosť," povedal priamo. „Som vojvoda z Warloru, brat najvyššieho ochrancu."

„Najvyššieho ochrancu?" nechápal Nick.

„Tak hovoria kráľovi," zavrčala Amanda, pretože o Warlore čítala dosť. Teraz ju ale šľachtický pôvod Teeho nezaujímal. „Ako je možné, že warlorský princ je v Tairemone a spolčuje sa s kriminálnikmi?"

Tee pokrútil hlavou.

„Nie, princezná. Je to kvôli ochrane."

„Ochrane?!"

„Áno. My vo Warlore nie sme kráľovstvo ako každé iné. Sme ochrancovia, chránime každého, kto potrebuje pomoc, proti tým, čo by im chceli bezdôvodne ublížiť."

„Tak, že budete chcieť zabiť kráľa?" rozhorčovala sa Amanda.

Tee trpezlivo vysvetľoval ďalej.

„Aby sme sa dostali k zločincom, musíme sa niekedy tváriť, že s nimi držíme. Možno si všimnete, že kráľ nakoniec zabitý nebol. Odhalil som ich plán strážam v paláci skôr, než by ho stihli zrealizovať. Podobne pri krádežiach sa veci, ktoré boli s mojou pomocou ukradnuté, neskôr našli. Verte mi, snažím sa tie zločiny prekaziť."

„Neverím."

„To je mi ľúto," povedal Tee, ale neprestal hovoriť ďalej. „Chránime iné kráľovstvá, spravidla potajomky. Nechával som vám podpis pre prípad, že by som niekedy musel svoje počínanie odhaliť. Ten prípad nastal teraz. Tairemon je dôležité kráľovstvo, v ktorom ostalo veľa mágie. Nesmie byť zničené."

„Pridáte sa k nám?" spýtal sa Nick. „Podpíšete zmluvu?"

„Áno, ak je to potrebné," povedal Tee.

„Nie!" zakročila rázne Amanda. „Nevložím dôveru do človeka, ktorý si mohol celý tento príbeh vymyslieť. Nevieme, z ktorého kráľovstva je skutočne, možno až spoza mora. A sám priznal, že bol s kriminálnikmi!"

„Snažil som sa im plány prekaziť," trval na svojom Tee. „Prijmite ma, princezná, potrebujete nás."

„Amy..." ozvala sa nenápadne Sophelia. „Naozaj ich potrebujeme."

„Ale prišiel na kráľovskú radu bez pozvania," zapojil sa Christopher. „To sa nesmie."

„Dôverovať jemu je ako dôverovať Lare," tvrdila Amanda. „Je to obrovský risk."

Tee pokrútil hlavou a povzdychol si.

„Chápem, že mi celkom neveríte, ale chcem vám pomôcť. Potrebujete to."

V rade sa strhla diskusia medzi prítomnými členmi. Hoci si všetci uvedomovali, že pomoc potrebujú, viacerí do rizika nechceli ísť. Okrem toho, Tee v Tairemone bezpochyby porušil niekoľko zákonov, a to mu na dôveryhodnosti nepridávalo. Dlho sa nevedeli dohodnúť, nakoniec kráľ rozhodol, že finálne slovo nechá Amande.

Amanda stále hľadela na Teeho nahnevane. Cítila sa porazená a oklamaná. Ak aj hovoril pravdu, ako ich mohol takto ťahať za nos? Cítila, že to nesmie dovoliť, musí ukázať, že so sebou nenechajú zametať. Nevedela, kde zohnať štvrté kráľovstvo, ale Teeho nechcela, už len z princípu.

„Nie," vyhlásila rozhodne. „Neverím mu."

„Je to vaše posledné slovo, princezná?" s povzdychom sa spýtal Tee.

„Posledné," zavrčala Amanda.

„Vraciam sa do Warloru," vyhlásil Tee. „Keby ste ma tesne pred vojnou chceli predsa len vyhľadať."

„Nikdy ťa nebudem chcieť vyhľadať!" nahnevane odvetila Amanda.

„Len aby."

Tee sa naposledy uškrnul a zmizol. Amanda ho najprv chcela chytiť pomocou čarov, ale dvere sa otvorili a Tee už bol preč, naháňať ho nemalo zmysel a Amanda cítila, že teraz sú na rade dôležitejšie veci.

„Pôjdem do okolitých kráľovstiev," vyhlásila. „A pokúsim sa s nimi rozprávať ešte raz. Niekoho presvedčím. Pustovník mi vravel, že mám na to vraj nejakú výnimočnú schopnosť."

Ostatní sa tvárili trochu neveriacky. Do boja ostávalo ešte dosť času, ale mali pocit, že na presvedčenie štvrtého kráľovstva je málo aj večnosť.