Kráľ si vypočul Amandino rozprávanie o novom uzatvorení zmluvy, hoci v ten nápad veľmi neveril.

„Ako si môžeš byť istá, že na to draky pristúpia?"

„Povedal mi to niekto, komu veríme všetci. Zvolaj radu, tam poviem zvyšok."

Na druhý deň sa stretli zástupcovia všetkých krajín bojujúcich vo vojne so Severným kráľovstvom pri jednom stole na hrade v Carborne. Amanda, Christopher a kráľ Cornelis za Tairemon, Sophelia a kráľ Tarrin za Južnú Zem, Nick, zatiaľ bez brata a sestry, ktorí boli ešte len na ceste do Tairemonu, za Visceriu. Okrem toho tu sedela aj Chione.

Keď boli v miestnosti všetci a rada mohla začať, kráľ Cornelis dal slovo rovno Amande. Postavila sa a začala hovoriť.

„Dámy a páni, stojíme pred vojnou, ktorú sami nedokážeme vyhrať. Musíme sa spojiť s každým, s kým je to možné."

Na chvíľu sa odmlčala.

„Videli ste, že nám prišiel na pomoc drak. Bol len jeden, a určite by nestačil na porážku Severného kráľovstva, už vôbec nie, ak prídu aj so zbraňami na lov drakov. Ale keby drakov bolo viac, bola by to významná pomoc. Preto chcem obnoviť zmluvu s drakmi."

Nikto tú správu neprijal s nadšením, ale neboli prekvapení. Tušili, že niečo také príde.

„To je takmer nemožné," poznamenal kráľ Tarrin jemne.

„Viem. Nedokážem to len tak, a určite nie sama. Ale je jeden spôsob, o ktorom som sa dozvedela, a mohol by fungovať." Nevedela, či jej budú veriť, ale musela hovoriť ďalej. „Stretla som v lese pustovníka."

Medzi ostatnými to zašumelo, aj kráľ Cornelis pozeral na svoju dcéru neveriacky.

„Ja viem," rýchlo dodala Amanda. „Viem, že to znie neuveriteľne, ale bol to on. Povedal mi o spôsobe, ako uzavrieť zmluvu, a on sa domnieval, že s tým kráľ drakov bude súhlasiť."

„Amy, nechce sa mi veriť, že si stretla pustovníka, prepáč," ozval sa Nick. „Viacerí ani neveria, že existuje."

„Ak to nebol on, čo sa mení na tom, že by sme to mohli skúsiť?" pokrčila plecami Amanda.

Tvárili sa skepticky, ale uznali, že bez pomoci Tairemon vojnu nevyhrá.

„Aký je ten spôsob?" spýtal sa Christopher.

„Mali by sme uzavrieť spojenectvo štyroch kráľovstiev," odvetila Amanda, a trochu sa obávala dopovedať zvyšok. „Ale s jednou podmienkou. Akékoľvek územie v tomto spojenectve štyroch kráľovstiev a drakov dobyjeme, nesmieme ho obsadiť."

Zavládlo rozpačité ticho, všetci sa na seba navzájom neisto pozerali.

„Na to nikto nepristúpi," povedala nakoniec Sophelia otvorene. „Iba ak my, ale aj to len preto, že si pomáhame stále. Okrem Južnej zeme neukecáš žiadne kráľovstvo."

„Visceriu áno," zapojil sa Nick. „Pozrite sa, znamená to iba toľko, že toto spojenectvo môžeme používať iba na obranu, alebo ochranu niekoho iného. Ak chce niekto dobyť územie, musí ho dobyť sám."

„Ale načo je taká podmienka dobrá?" nechápal Christopher.

„Aby sme drakov nevyužívali," odpovedal Nick jednoducho. „Myslím, že to je to, čoho sa najviac obávajú."

Amanda prikývla.

„Spojenectvo len na obranu a ochranu by mohli prijať," tvrdila, hoci si sama nebola istá. „Ešte som o tom s ich kráľom nehovorila, ale..."

Christopher nevericky pokrútil hlavou.

„Ako potom môžeš vedieť, že budú súhlasiť?"

„Ako som spomínala, hovoril mi to pustovník, a áno, stretla som ho." Amanda to povedala tónom, ktorý každého trochu prekvapil. Nepripúšťal žiadnu ďalšiu diskusiu o tejto téme.

Nakoniec súhlasili. Tairemon, Južná zem, Visceria. Tri kráľovstvá boli ochotné sa s drakmi spojiť, aj keď z toho nič nebudú mať. Nájsť štvrté, to bola tá náročná úloha.

Amanda sa však nemohla pustiť do zháňania posledného spojenca, kým si nebola istá, či bude súhlasiť Perceus. Pustovník síce povedal, že asi áno, ale so stopercentnou istotou to predsa len netvrdil. Preto si po skončení kráľovskej rady Amanda dala osedlať koňa a chystala sa do Dračích hôr.

„Amanda, počkaj," zastavil ju kráľ vo vstupnej sieni tesne predtým, ako vyšla z hradu.

Prekvapene sa otočila. Kráľ prišiel k nej a z vrecka vybral retiazku s káľovským symbolom, ktorú Amanda okamžite spoznala. Nechala ju vo väzení na drevenej posteli, a nečakala, že ju ešte uvidí. Kráľ jej ju nasadil na krk.

„Už to nedávaj dole, prosím," povedal kráľ.

„Ďakujem," odpovedala Amanda.

„A dávaj si tam pozor, je to nebezpečné."

Amanda sa zasmiala.

„Otec, veď si sa s ním už rozprával. Stále sa o mňa bojíš?"

„Žiaľ, stále. Budem sa o teba báť do konca života."

Amanda objala otca, ale potom rozhodným krokom vyšla z hradu a zamierila do stajní, kde na ňu čakal pripravený Angel. Našiel cestu domov, a Amanda ho rada opäť videla. Vysadla a zamierili von z mesta, smerom do Dračích hôr, prvýkrát o tom kráľ vedel a dovolil to. Amanda zistila, že takto je na ceste oveľa pokojnejšia, bez výčitiek svedomia.

Prešla za hranicu, ale ďalej nepokračovala, nevedela, ako sa bude Perceus správať. Nebude nahnevaný, že sa vrátila medzi ľudí?

Priletel o pár minút.

„Prečo nejdeš ďalej, Amy?" spýtal sa, kým sa vznášal nad ňou, mávajúc krídlami.

Amanda teda vošla, spolu s Angelom prišli až k rieke, kde s Perceom trávila toľko krásnych dní. Priletel tiež, a sadol si vedľa nej.

„Rád ťa opäť vidím, Amy. Škoda, že teraz neostávaš natrvalo."

„Nie," pokrútila hlavou s úsmevom. „A dokonca mám dovolené sem ísť."

„Nebolo to zlé? Prijali ťa?" s obavami sa pýtal Perceus.

Pretrvávajúca nedôvera je vzájomná, pomyslela si Amanda.

„Áno, všetci boli veľmi láskaví."

„Som rád, že si šťastná."

Prikývla. Zhlboka sa nadýchla a začala hovoriť o tom, kvôli čomu prišla, hoci najradšej by to nespomínala. Bála sa Perceovej reakcie.

„Perceus, ďakujeme ti za pomoc."

„Už mi to hovoril tvoj otec."

„Ale..."

„Potrebujete ma aj naďalej," zamračil sa Perceus. „Nie."

Amanda sa neplánovala tak ľahko vzdať.

„Chceme ti dať návrh," hovorila, aj napriek odmietavému výzoru draka. „Potrebujeme tvoju armádu, ale iba na obranu. Čo ak by sme uzavreli zmluvu iba na obranu, ale nie na útok? Prosím."

„Čo tým myslíš?" zavrčal Perceus.

„Zaviažeme sa, že si nenecháme nič z územia, ktoré dobyjeme. Nikdy vás tak nezneužijeme na vlastné záujmy."

„Čo mi zaručí, že to dodržíte? Ak zaberiete to územie, čo potom?"

Amanda bola na túto otázku pripravená.

„Potom môžete zaútočiť na nás, a vziať si všetko, čo je naše. Pomôžu ti s tým potom aj ostatní v spojenectve, ver mi."

Perceus vyzeral zaskočene.

„Ostatní?"

„V spojenectve nás bude viac, aby sa žiadne kráľovstvo nemohlo svojvoľne rozhodnúť niečo si privlastniť. Ak by sme to urobili my, spojíš sa s ďalšími, a určite nás porazíte."

„Znie to ako dobrý plán," uznal Perceus. „Ale žiadne kráľovstvo na to nepristúpi. Byť v najmocnejšom spojenectve na svete, ale nikdy s ním nič nedobyť, mať len povinnosti, ale úžitok iba z obrany? Nepodarí sa ti zohnať jedno ďalšie kráľovstvo. Ľudia sú príliš lakomí."

„Tri," vyzývavo povedala Amanda. „Zoženiem tri ďalšie kráľovstvá okrem Tairemonu, ktoré takúto zmluvu podpíšu. Všetky budú zaviazané drakom. Všetky vás budú musieť chrániť, ak vás niekto napadne, všetky vás nebudú môcť zneužívať na svoje ciele."

Perceus prižmúril oči a odhadujúco sledoval Amandu.

„Nikdy sa ti to nepodarí," trval na svojom. „Ale dobre teda, môžeš to skúsiť, ak mi neveríš. Ak mi do vojny prinesieš zmluvu podpísanú štyrmi kráľovstvami, a aspoň dvojnásobným počtom zástupcov týchto kráľovstiev, teda ôsmymi ľuďmi z kráľovskej línie, ktorí sa s týmto plne stotožňujú... Budeš mať moju armádu k dispozícii."

„Ďakujem, Perceus!" zvolala Amanda a nadšene sa rozbehla objať ho okolo krku.

Perceus sa neveselo usmial, stále vyzeral, že veľmi pochybuje o Amandinom úspechu v tejto úlohe. Potom sa už rozprávali o iných veciach, ostali spolu ešte chvíľku, tak, ako pred vojnou, ale tentoraz už bola Amanda skutočne šťastná a Perceus ju rád videl šťastnú, hoci ho bolelo, že mu nepatrí.

Keď sa Amanda vrátila do hradu, šla za otcom do pracovne. Nie preto, že by od neho niečo vyslovene potrebovala, ale vedela, že by rád videl, že sa vrátila celá. Nedalo sa očakávať, že po jednom boji začne drakom úplne veriť.

V pracovni našla aj Chione, s ktorou sa síce deň predtým zvítala, ale nemali možnosť poriadne sa porozprávať.

„Otec, hovorila som s Perceom, naozaj súhlasil," otočila sa najskôr ku kráľovi.

„To je skvelé, Amy. Hneď zajtra začneme hľadať spojencov."

Amanda prikývla a pozrela sa na Chione.

„Ako sa cítiš?" spýtala sa jej, pretože vedela, že malú princeznú tieto boje trápia.

„Už mi bolo lepšie," priznala Chione. „Ale som rada, že si tu."

„Neboj sa, nájdeme spôsob, ako ho poraziť znovu."

„Hm," neurčito zareagovala Chione. „Možno. Ale je mi hrozne ľúto, že to všetko je kvôli mne..."

„Nie," prerušila ju prudko Amanda. „Je to aj kvôli ľuďom zo severu."

„Už som ti to vysvetľoval, Chione," zapojil sa kráľ. „Otroctvo a neslobodu treba zničiť. Je našou povinnosťou pomôcť ľuďom v Severnom kráľovstve žiť šťastný život."

Chione do očí vstúpili slzy, ktoré sa len s námahou pokúšala potlačiť.

„Ale keby som odtiaľ neušla, Tairemonu by nič nehrozilo."

Amanda s kráľom si vymenili pohľady, ktorými si naznačovali, že s Chione bude ešte veľa práce.

„Chione," jemne ju oslovila Amanda. „Že si odišla, nebol zbabelý čin. Bol to odvážny čin. Vďaka tebe oslobodíme všetkých."

„A čo ak sa to nepodarí?" trvala na svojom Chione a po tvári jej začali tiecť slzy. Kráľ prišiel k nej a chytil ju okolo pliec.

„Radšej zomrieť v boji sa dobrú vec, ako nechať druhých trápiť sa a ani sa nepokúsiť pomôcť," vysvetlil.

Chione ďalej plakala.

„Nerozumiem tomu," povedala. „U nás nikto nikdy takto nerozmýšľal. Prečo je tu všetko inak? Prečo nemohlo byť takto u nás?"

Amanda chápala, že Chione na tom nebude psychicky najlepšie. Snažila sa jej vysvetliť, že neurobila nič zlé aj niekoľko ďalších dní, ale nemala na Chione toľko času, koľko by potrebovala.

Do paláca totiž dorazili Nickovi súrodenci. Keď ich Amanda šla privítať, prekvapilo ju, že hoci Christopher ide tiež, netvári sa najochotnejšie.

„Čo je?" spýtala sa ho, keď pred príchodom princa a princeznej z Viscerie stál dva kroky za kráľom, čím by úplne premeškal príležitosť poriadne sa ukázať.

„Nič," pokrčil plecami Christopher. „Len... princezná o mne nemá najlepšiu mienku, myslím."

Amanda nadobudla dojem, že toto stretnutie bude veľmi zaujímavé. Nick sa otočil na Christophera a uškrnul sa.

„Neboj sa, nebude s tebou príliš dlho," poznamenal. „Vedie vojsko," vysvetlil Amande. „Bude väčšinu času s vojakmi."

Amanda sa po tejto informácii zahľadela na Christophera a prekvapilo ju, že nereagoval.

„Chris, žena vedie vo Viscerii vojsko. Žiadne komentáre?"

Christopher iba pokrútil hlavou.

Prišli na koňoch, bez stráží. Princ Ryan bol od Nicka o dva roky mladší, mal čierne vlasy, ale rovnako modré oči ako Nick. Postavou bol mohutnejší, vyzeral nebezpečnejšie a na rozdiel od Nicka sa tváril väčšinu času vážne, na prvý pohľad možno trochu odstrašujúco. S bratom sa však zvítal s radosťou.

Princezná Olivia bola akoby zmiešaná z oboch bratov. Mala čierne vlasy, ešte kratšie, ako Chione, mala ich krátke ako muž. Pritom sa však na muža nepodobala, črty tváre mala viditeľne žensky jemné. Postavou bola štíhla, hoci na rukách jej jasne hrali svaly. Povahou sa viac podobala Nickovi, než mĺkvemu Ryanovi.

„Nick!" zvolala, keď ho uvidela. „Ušiel si z Viscerie, aby si sa skryl, nie aby si sa zapojil do vojny!"

„Aspoň teraz, keď ma niekto chce zabiť, bude sa musieť postaviť do radu," odpovedal Nick sestre bez zaváhania.

Olivia sa len uškrnula a neodpovedala. Pozdravila sa s kráľom a potom uprela pohľad na Amandu a Christophera.

„Chris," kývla mu a podala mu ruku. „Stále najlepší v kráľovstve?"

„V čom?" nechápala Amanda.

„Vo všetkom, podľa toho, ako sa tváril," odpovedala Olivia so smiechom.

„Možno druhý najlepší," pripustil Christopher váhavo.

Olivia sa zatvárila prekvapene.

„Čože?" smiala sa. „To sú novinky, Chris."

Otočila sa k Amande a tiež jej podala ruku.

„Ty si Amanda?" spýtala sa priamo.

„Môžeš ma volať Amy."

Olivia prikývla. Bolo na nej vidieť, že je odvážna, priebojná a len tak ľahko sa nedá vyviesť z rovnováhy. Potvrdilo sa to aj neskôr, keď sa konečne rozprávali neformálne v Christopherovej komnate. V skutočnosti sa Christopher zapájal najmenej a neprestával Oliviu sledovať. Amanda z neho mala pocit, že sa ňou cíti ohrozený.

„Náš otec bol generál," vysvetľovala Olivia, keď prišla reč na Nickovo vládnutie. „Vojvoda. Mama kráľovná. Prednedávnom sa rozhodli, že im vládnutia stačilo, tak nechali trón Nickovi a vojsko mne."

„A čo tie problémy, čo Nick spomínal?" spýtala sa Amanda. „Že ho niekto chcel zabiť?"

Do vysvetľovania sa tentoraz pustil Nick.

„Je to taká skupina nesympatických ľudí z podsvetia. U nás ak niekto zabije kráľa, vzniká mu nárok na trón."

„Ako teba môže niekto zabiť?" ozval sa Christopher a konečne preniesol pohľad z Olivie na Nicka.

„Schopnosť dokážem použiť, len ak útok aspoň trochu čakám. Dá sa ma zabiť v spánku, alebo od chrbta."

„Navyše, nevieme, koľko toho podsvetie vie o Nickovej schopnosti," dodala Olivia. „Ale radšej nebudeme nič riskovať."

„Vládu som prenechal Ryanovi," kývol Nick na brata. „Ale stále som kráľom ja."

„Momentálne aj tak nevládnem," dodal Ryan. „Kým sme s vojskom preč, krajinu spravuje Aldair. Najmladší brat."

„A už viete, kto to bol, kto chcel Nicka zabiť?" spýtala sa Amanda.

„Nie," pokrútil hlavou Ryan. „Máme zopár tipov, ale nevieme to presne, a chýbajú nám dôkazy. Nick by mal ešte ostať mimo krajiny. Teraz však, keď sa prezradil..."

„Pokojne, bráško, to vyriešime," ľahkovážne prehodil Nick. „Najprv by sme mali vyriešiť túto krízu."

Amanda sa veľmi ľahko spriatelila s oboma Nickovými súrodencami, Christopher tiež nevyzeral nespokojný. Iba pri Olivii sa cítil nesvoj. Amanda s pobavením sledovala, ako sa jej snaží vyhýbať, ale zároveň z nej nedokáže spustiť oči. Olivia nebola žena, s akými bežne prichádzal do styku, bola samostatná a nebála sa prakticky ničoho. Bola generálom po svojom otcovi. Pre Christophera nezvyčajná, tajomná a nedosiahnuteľná, možno práve preto ho tak zaujala.

Kráľ Cornelis dal poslať poslov do všetkých priľahlých kráľovstiev, ale kým sa vrátili, Amanda mala pocit skľúčenosti. Chcela niečo robiť, nejako sa pripravovať na boj, ale okrem tréningov s vojskom nič viac nezmohla. Aspoň pri tréningoch rada sledovala Nicka s Tellym, ako Nick učí Tellyho šermovať a Telly sa zo dňa na deň zlepšuje. Nick šermoval naozaj dobre, a tak bolo len otázkou času, kedy sa pohádajú s Christopherom o tom, kto z nich je lepší.

Stalo sa, pri jednej večeri.

„Môj otec je generál, šermujem od narodenia," hovoril Nick.

„Tak potom mám viac talentu, ako ty," nedal sa Christopher. „Šermujem od desiatich rokov a aj tak som najlepší v kráľovstve."

„Aj ja."

„Vaše kráľovstvo je menšie."

Olivia si ťažko povzdychla a prevrátila očami.

„Vy dvaja nemôžete odolať porovnávaniu mečov, čo?"

Amanda sa začala pochechtávať, ale Nick a Christopher boli príliš zaujatí na to, aby sa k tomuto vyjadreniu nejako postavili.

„Fajn," nenechal sa rušiť Nick a upieral pohľad na Christophera. „Duel. Dnes večer."

„Prijímam," okamžite odpovedal Christopher.

Kráľ, ktorý sa až doteraz nezapájal a predvádzanie sa bral ako niečo, čo k mladým mužom patrí, spozornel.

„Duel medzi vami? V mojom hrade? Nie," zasiahol rázne.

Nick sa pozrel na kráľa a potom späť na Christophera.

„Tak fajn. Duel potajomky. Dnes večer..."

Amanda sa rozosmiala. Kráľ len prevrátil očami, ale keď prechádzal okolo Nicka, nenápadne mu jednu strelil po hlave.

„Au!" zvolal Nick. „Hej!"

„To, alebo zasadnutie, na ktorom si vymedzíme pravidlá," tvrdo odpovedal kráľ. Nick pochopil, že pomaly začína prekračovať hranice.

„Okej," povedal zmierlivo. „Budem sa ovládať."

„Ak silou-mocou chcete duel, chcem byť pri tom," doplnil kráľ. „Ak sa jeden z vás zraní..."

„Nikto sa nezraní," ubezpečoval ho Nick. „Viem urobiť nezraniteľného aj seba, aj jeho."

Kráľ sa aj tak tváril neveriacky, a tak bol v čase duelu v hale tiež, na balkóne, spolu s ďalšími divákmi. Súboj si totiž odmietli dať ujsť aj Sophelia s Tellym, Chione a Nickovi súrodenci. Samozrejme, Amanda bola na výsledok zvedavá tiež.

„A žiadne pomáhanie, Amy!" zakričal Christopher smerom na balkón, kým sa pripravovali na súboj.

„Neboj sa, nebudem Nicka zvýhodňovať," ubezpečila ho Amanda.

Christopher zastal a zarazene sa zamračil.

„Myslel som tým, že nemáš pomáhať mne!"

Olivia sa úplne otvorene rozosmiala, a s ňou aj ostatní.

„Nick, ty sa neobávaš, že ti pomôžem?" zavolala Olivia na brata.

„Nie," odpovedal Nick a vytiahol meč. „Ty máš dobré srdce, možno pomôžeš Chrisovi, ktorý to potrebuje viac."

Olivia sa zasmiala, Christopher sa zatváril kyslo. Amanda sa otočila k Olivii.

„Tiež máš schopnosť, ktorou by si im dokázala pomôcť?" spýtala sa.

„Nie," pokrútila hlavou Olivia. „To by som musela byť tam a bojovať tiež."

Amanda sa viac o Oliviinej schopnosti nedozvedela, pretože súboj sa začal. Podpora na balkóne bola nevyrovnaná, Telly, Ryan a Olivia boli na Nickovej strane, Chione a kráľ na Christopherovej, Amanda sa nevedela rozhodnúť a Sophelii to bolo jedno, trochu dúfala, že Nick Christophera porazí, ale na druhej strane, mala by si na svojho budúceho manžela trochu zvykať.

Sily v dueli boli naproti tomu až príliš vyrovnané. Christopher sa pohyboval elegantnejšie a ľahšie, zato Nick bol o niečo predvídavejší, ale oveľa menej opatrný. Amanda vedela, že si to v skutočnom boji môže dovoliť vďaka svojej schopnosti, a preto nie je zvyknutý dávať si pozor. Nick bol bojovnejší, ale Christopher bol ako z učebnice šermu.

Ako vždy, pomyslela si Amanda. Stále perfektný.

Christopher urobil prudký výpad, Nick pár krokov usúpil a zaútočil tiež. Christopherov meč sa však rýchlo otočil a zabránil Nickovi, aby ho zasiahol. Nick opäť cúvol. Chvíľu sa iba obchádzali, hľadajúc súperove slabé miesto, potom zase zútočil Christopher. Meče niekoľkokrát zacvendžali, keď sa stretli, a Nick o chvíľu získal prevahu, zatlačil Christophera dozadu a postupne ho zaháňal do kúta. Vyzeralo to, že Nick má navrch, ale Christopher sa elegantnou kľučkou opäť vymanil, zaútočil na Nicka a tentoraz musel ustúpiť ten.

Duel trval nejaký čas, a stále bol veľmi vyrovnaný. Nick pomaly strácal trpezlivosť, predpokladal, že Christopher nebude až taký dobrý, ako o sebe tvrdil. Zdalo sa však, že Christopher sa tentoraz naozaj mal čím chváliť. Nick urobil niekoľko prudkých výpadov za sebou, ktoré Christophera trochu prekvapili, ale aj tak nevyviedli z rovnováhy. Nakoniec Nick zariskoval a pokúsil sa Christopher bodnúť. Jediným elegantným pohybom Christopher ustúpil do strany a zároveň sekol v úrovni Nickovho krku, rýchlo a nečakane.

Meč prešiel Nickovým hrdlom bez toho, aby spôsobil zranenie. Nick ostal prekvapene stáť. Christopher sa uškrnul.

„Už by si bol bez hlavy, a to znamená, že som vyhral."

Nick sklamane prikývol.

„Unáhlil som sa."

Odložili meče, podali si ruky a odchádzali z haly. Keď sa stretli s ostatnými, kráľ uznanlivo poklepal Christophera po pleci.

„Stále vynikajúci, Christopher."

„Ďakujem, otec," usmial sa Christopher. „Ale mal som dobrého súpera. Mal som aj trochu šťastia a nabudúce by to mohlo dopadnúť inak."

„Čože?!" neveriacky vykríkla Olivia. „On bol práve skromný! Videli ste to? Neverím!"

Obzerala sa po ostatných, tiež vyzerali trochu zarazene. Amanda sa zasmiala.

„V poslednom čase už nie je taký namyslený," prezradila prekvapenej Olivii. „Vážne, už sa s ním takmer dá vydržať."

„A kedy sa bude dať konečne vydržať s tebou, Amy?" nedal sa Christopher.

Doťahovali sa ešte chvíľu, ale Amanda si tiež uvedomila, že Christopher sa zmenil. Nie oveľa, ale odkedy sa vrátila, pozorovala, že sa správa inak. Napríklad, už len to, že sa nesnažil poprieť Oliviine poznámky o jeho namyslenosti, akoby súhlasil, že taký naozaj bol.

Malé krôčiky, ale predsa.