Amande do snov prenikali jemné, melodické zvuky hudby. Mala zvláštny sen, v ktorom letela na drakovi, zahalená v oblakoch, prelietala ponad číru vodu rieky a pomedzi hory, ponad vojská, armády a nakoniec ponad celý svet. Všetko to doprevádzala melódia plynúca pod slákom huslí trubadúra so žiarivo modrými očami, blond vlasmi padajúcimi do čela a mladou tvárou. Chlapec, či muž? Vedel ovládať hudbu aj meč, ruky mal jemné a silné, a hral. Hral, kým Amanda v sne letela na drakovi. Letela a hľadala, až kým si neuvedomila, že letí za ním a on je všetko, čo na svete hľadá.

Prebrala sa zo sna. Drak, hory a rieka zmizli, ale hudba neprestala. Bála sa otvoriť oči, aby melódia neskončila, chcela však vedieť, či je to len ďalší sen, alebo skutočnosť. Pomaly zaklipkala viečkami. Ležala v svetlej, slnkom zaliatej nemocničnej miestnosti na posteli. Pozrela sa k oknu, tam stál, pásy svetla prenikali cez okno a žiarili okolo neho, kým držal husle a hral, otočený k nej chrbtom. Hral melódiu z jej sna, pomalú, upokojujúcu a veselú zároveň. Pomaly sa otočil. Zahľadela sa mu do tváre, usmial sa, chvíľu ešte hral, až nakoniec ukončil skladbu dlhým tónom a spustil nástroj v ruke pozdĺž tela.

Amanda chcela niečo povedať, ale zároveň nechcela rušiť poéziu toho okamihu. Nick pomaly pristúpil k posteli, na ktorej ležala, odložil husle a sadol si na stoličku vedľa nej. Ona sa posadila tiež.

„Nick," oslovila ho nakoniec. „A slobodný."

Prikývol a neprestával sa usmievať.

„A nielen to," uškrnula sa Amanda. „Je čas povedať pravdu, ty modrooký podvodník."

„Podvodník nie som," zasmial sa Nick.

„Tak čo potom si? Trubadúr, vojak, alebo..." Amanda si pomyslela na záchranu kráľa. „Člen kráľovského rodu?"

„Všetky tri, princezná."

Amanda neveriacky pokrútila hlavou. Chcela o ňom zistiť viac, ale keď hudba dohrala, do mysle sa jej začal vkrádať strach a temnejšie myšlienky.

„Čo sa stalo?" spýtala sa vážne. „Čo je s Perceom? A ostatnými?"

„Neboj sa, žijú," upokojoval ju Nick. „Nespala si dlho. Je iba niekoľko hodín po boji, ešte dokonca ani mne nikto nestihol vynadať."

Amanda sa zamyslene zamračila.

„Nerozprával si sa s kráľom?"

„Ešte nie."

„Kde sú všetci?"

„Podľa toho, koho máš na mysli. Tvoj brat rieši vojsko, tvoj otec rieši kráľovstvo a Chione tu bola, ale pred chvíľou odišla."

„A Telly?" spýtala sa Amanda napäto. „Sophelia?"

„Poznáš aj Tellyho?" prekvapene sa spýtal Nick.

Amanda len prikývla.

„Obaja boli v poriadku, keď som ich naposledy videl."

Amanda sa s úľavou oprela o stenu. Chcela sa pýtať ďalej, ale nestihla. Sluhovia v nemocnici rýchlo rozšírili správu, že sa už prebrala, a tak sa zrazu objavil Christopher, zadýchaný, akoby celú cestu až sem odbehol.

„Amy!" vykríkol a bežal ju objať.

„Chris," zašepkala Amanda a pevne stisla brata.

Sedel vedľa nej na posteli a iba ju držal. Ani jeden z nich nedokázal nič viac povedať. Obaja sa donedávna tak veľmi báli, že sa už neuvidia, že sa nezmieria, a teraz boli spolu a všetky hádky sa zdali hrozne nezmyselné.

O niekoľko minút do miestnosti vstúpil kráľ. Amanda sa chcela odtiahnuť, keď ho uvidela, ale Christopher ju odmietal pustiť, hoci atmosféra viditeľne oťažela. Nielen Amanda mala čo vysvetľovať, navyše nikto nevedel, čo má vlastne povedať.

Kráľ pristúpil ku Christopherovi a položil mu ruku na plece.

„Christopher, dovolíš?" oslovil ho.

„Nie," odpovedal Christopher jednoducho a ďalej pevne držal Amy. „Moja sestra."

„Chris," zasmiala sa Amy, odtláčajúc ho od seba.

Kráľ sa tiež pousmial.

„Vrátim ti ju."

„Tak dobre," súhlasil Christopher.

Pustil Amy, postavil sa a odišiel kúsok ďalej, aj s Nickom, nechal otca, aby sa s Amandou rozprával osamote. Kráľ si sadol na kraj Amandinej postele a chvíľu si len ticho pozerali do očí.

„Mrzí ma, že som ťa nechcel vypočuť."

„Mňa mrzí, že som ušla."

„Ty si sa vrátila."

„Hm... Na drakovi."

Zasmiali sa, trochu rozpačito. Amande to však niečo pripomenulo.

„Otec... čo Perceus?" spýtala sa s obavami.

„Rozprával som sa s ním tesne po boji," odpovedal kráľ. „Odišiel domov. Vie, že si v bezpečí. Teší sa, až ťa znovu uvidí."

Amanda sklopila zrak.

„Prepáč, otec, ja som..."

Kráľ pokrútil hlavou, nenechal ju dopovedať.

„Všetko je odpustené. Si doma."

„Mám ťa rada," zašepkala so slzami v očiach.

Objal ju, pritisol si ju pevne k sebe a nechal ju plakať.

„Chýbala si mi."

Dlhú chvíľu sedeli v objatí, dovtedy, kým Christopher, stojaci s Nickom obďaleč, neusúdil, že je čas zmeniť tému. Pristúpili bližšie.

„Takže, máme teraz Amy zatknúť, alebo nie, otec?" uškrnul sa Christopher, aby uvoľnil napätie. „Je predsa vypovedaná a vstúpila do Tairemonu."

Nick sa veľmi rád chytil a pokračoval vo vtipe.

„Musíš ju zatknúť a odsúdiť na doživotie v objatí, ako pozerám."

Kráľ zazrel na oboch, jemne pustil Amandu a postavil sa. Na Nicka uprel pohľad, ktorý by každého iného priklincoval k podlahe a donútil ho zmenšiť sa na polovicu svojej veľkosti, ale Nickovi úškrn z tváre nezmizol. Kráľa to trochu prekvapilo.

„Počúvam, Nick," povedal aj tak trochu prísne. „Chcem vedieť, komu vlastne vďačím za život."

„Svojím rodičom."

Amanda sa zhlboka nadýchla a chytila si čelo, Christopher sa neúspešne pokúsil nerozosmiať. Kráľ na chvíľu vyzeral, že sa rozhoduje, čo spraviť, ale nakoniec sa rozhodol nereagovať. Pozeral na Nicka a čakal.

„No dobre, tak som vám trochu klamal, nemám priezvisko a možno mám v niektorej krajine nejaký titul," pripustil Nick.

„Ktorá krajina?"

„Visceria."

Amanda sa zamyslela. Visceria bol ostrov, nebol až tak ďaleko od Tairemonu, a naposledy o ňom počula, keď sa rozprávala so Sopheliou. Nebola tam už celú večnosť.

„Áno," poznamenala, keď jej to došlo. „Vo Viscerii sú traja princovia. O tom som nedávno počula."

„To vôbec nie je pravda!" bránil sa Nick. „Vo Viscerii sú dvaja princovia a jedna princezná, moja sestra. A ja nie som princ."

Kráľ začínal vyzerať nahnevane.

„Nick, nikto okrem člena rodu v priamej následníckej línii schopnosti nemá, tak láskavo..."

„Som kráľ," prerušil ho Nick.

Na chvíľu ostalo ticho, v ktorom prekvapenie akoby rezonovalo zo všetkych strán. Prvý sa zo šoku spamätal kráľ Cornelis.

„To nie je možné. Vo Viscerii vládne kráľovná."

„Vládla. Donedávna. Moja matka sa pred niekoľkými mesiacmi rozhodla, že už nebude vládnuť a prenechá trón mne. Je pochopiteľné, že ste sa o tom ešte nedozvedeli, keďže naše kráľovstvá spolu veľmi nekomunikujú. Vlastne máloktoré z okolitých kráľovstiev o tom vie, čiatočne kvôli tomu, že máme doma isté nedoriešené problémy."

„Prečo si tu?" nechápala Amanda. „Prečo zo seba robíš trubadúra?"

„V mojej krajine je niekoľko ľudí, ktorí by radi prevzali trón. Ale jediný spôsob, ako prevziať trón od vládnuceho rodu, je zabiť kráľa. Rozhodol som sa preto, že nechám vládnuť svojho brata Ryana, a ja dočasne zmiznem, kým tých ľudí neodhalíme. Mne na vládnutí až tak nezáleží, a zabiť Ryana im nepomôže, kráľom som stále ja."

Amanda preniesla pohľad z Nicka na otca, ktorý vyzeral, akoby sa nevedel rozhodnúť medzi niekoľkými rôznymi reakciami na to, čo práve počul. Nakoniec si ťažko povzdychol a pokrútil hlavou.

„To väzenie..."

„Naozaj neviem, kto písal tie listy, to nebol môj nápad," obraňujúco odvetil Nick. „Ale je pravda, že sa mi väzenie zdalo ako výborná možnosť úkrytu bez toho, aby sa ku mne ktokoľvek dostal."

„Nick!" zvolala Amanda rozhorčene. „V tom väzení si mohol umrieť! Už nehovoriac o tom, ako s tebou zaobchádzali!"

„Ja vydržím dosť," pokrčil plecami ľahkovážne Nick. „Keby som chcel, dostanem sa odtiaľ."

„A čo keby som vás dal popraviť?" zvýšil hlas kráľ. „Aký bol plán potom?"

Nick nadvihol obočie.

„Viem sa urobiť nezraniteľným, skúste ma popraviť."

„Aha," zamrmlal kráľ.

„Keby som chcel, nezraní ma ani bičovanie, ale prezradil by som sa."

Christopher sa až doteraz nezapájal, iba na Nicka nechápavo hľadel.

„Ty nie si normálny," vyhlásil.

„Ja som to ani nikdy netvrdil."

Kráľ chcel niečo ďalšie povedať, ale nestihol, prerušil ich príchod ďalších ľudí, tentoraz Sophelie a Tellyho.

„Amy!" Sophelia sa hneď rozbehla k Amande objať ju, nedbajúc na nič.

Telly sa uklonil kráľovi, a ostal stáť trochu vzadu.

„Nick je kráľ Viscerie," povedala Amanda Sophelii potom, čo sa objali.

„Super preňho," odvetila Sophelia, ani sa nad tým nepozastavila. „Si v poriadku? Chýbala si nám!"

„Som v pohode, Sophie."

Kráľ sa zatiaľ prechádzal po miestnosti, uvažujúc, neschopný súvislej vety. Nevedel, či má byť nahnevaný, vďačný, alebo radšej nič z toho. Nick ho sledoval s očividným zaujatím a pobavením.

„Ale no tak, veď sa nič nestalo," povedal kráľovi pobavene. „Veď ste ma dali len zatknúť... bičovať... skoro som umrel... nič hrozné. Iba taký malý diplomatický incident."

Kráľovi to z nejakého dôvodu nepripadalo vtipné. Telly, ktorý doteraz ostával v odstupe, sa zamračil.

„Počkaj," oslovil Nicka pomaly. „To je pravda? Ty si fakt kráľ?"

Nick prikývol. Telly si sťažka povzdychol.

„Nikto nie je dokonalý," okomentoval to Nick. „A ty si čo?"

„Stolár," zavrčal Telly.

„Tak ako si sa dostal sem?" nechápal Nick.

„Som náhodou aj najlepší priateľ Sophelie."

„Najlepší... čože..." preskočil pohľadom so Sophelie na Tellyho a naspäť. „Aha, frajerka."

„Nie je moja frajerka!" rýchlo odpovedal Telly, hoci bol z jeho výrazu zrejmé, že klame. „Je Christopherova snúbenica."

Nick nadvihol obočie a pozrel na Christophera, potom späť na Tellyho.

„On ti prebral dievča?" pobavene sa spýtal, prišiel k Tellymu a chytil ho za plece. „Nezbijeme ho? Ja by som mu vrazil, byť tebou."

Sophelia a Amanda sa rozosmiali, ešte aj kráľ sa pousmial, ale Nick tentoraz nechápal. Zmätene sa obzeral.

„Keď sa snažím byť vtipný, nesmeje sa nikto. O čo ide?"

„Nerieš to," snažil sa zahovoriť Telly. „Nič to nie je."

Nick sa skúmavo zahľadel na Christophera, ktorý sa tiež pozeral všade, len nie na Tellyho.

„Počkaj..." Nickovi to začalo dochádzať. „Ty si mu fakt vrazil?"

Telly odpovedal len neurčitým zvukom a dievčatá sa smiali ešte viac. Tentoraz sa Nick pridal.

„Čože?!" zvolal nadšene. „Chlape, tomu hovorím odvaha. A hlúposť. Ale odvaha."

„Ja som sa s ním vtedy začal hádať, nebola to čisto jeho chyba," ozval sa nakoniec Christopher. „Nechaj to tak, Nick."

„A kto vyhral?" vyzvedal Nick ďalej.

„Vyhral...?" nechápal Christopher.

„Predpokladám, že ste sa pobili, ako sa pri takýchto konfliktoch patrí."

Christopher sa zatváril rozpačito, Telly neodpovedal a Nick začínal tušiť, že medzi nimi je prítomné isté pnutie súvisiace s incidentom. Christopher sa na chvíľu pozrel na Tellyho, ale opäť nenazbieral odvahu všetko priznať a prípadne sa aj ospravedlniť.

„Nepobili," odpovedal Christopher nakoniec. „Musím ísť. Maj sa, Amy, som rád, že si späť."

Kývol ostatným a odchádzal so svojím typickým sebavedomým výrazom, akoby sa nič nestalo.

„Kura!" zakričala za ním Amanda so smiechom.

Na chvíľu vo dverách zastal, ale neotočil sa a po chvíli pokračoval ďalej.

Nick konečne zvážnel a oslovil kráľa seriózne.

„Pane, vojna sa ešte neskončila. Harth príde späť. Visceria ponúka svoje vojsko na pomoc."

Kráľ sa zatváril podozrievavo.

„Prečo?"

„Mám rád vašu dcéru," odpovedal Nick jednoducho. „Spriatelili sme sa. Vo väzení. Trochu zvláštne prvé rande, ale..."

„Počkaj!" prerušila ho Amanda. „Vtedy si vravel, že budeš len tulák. Čo ak sa nechcem priateliť s kráľom?"

„Princezná Amanda," otočil sa k nej Nick s úsmevom. „Keď si bola utečenkyňa, ja som bol tulák. Ale čo mám robiť, keď si opäť princezná? Nič iné mi neostáva, len byť kráľom."

Amanda prevrátila očami. Sophelia sa tvárila trochu smutne.

„Asi pôjdeme," skonštatovala nakoniec. „Poď, Telly."

Postavila sa, rozlúčila sa s Amandou a odchádzala. Telly ju nasledoval, ale najprv sa uklonil kráľovi. Neisto sa otočil aj na Nicka. Koniec koncov, aj ten bol kráľ.

„Neopováž sa," pokrútil hlavou Nick.

Telly sa zasmial, radšej mu len kývol a odišiel za Sopheliou. Kráľ Cornelis sa zahľadel na Nicka.

„Teraz vážne, Nick. Mrzí ma, čo sa stalo, a som vám vďačný za záchranu života, ostávam vaším dlžníkom."

Nick prikývol.

„Rado sa stalo, vážne."

„Viacerí vás podozrievali, že ste niečo viac," povedal kráľ. „Generál vojska si všimol, ako šermujete."

„Aj Telly si to všimol," priznal Nick. „Mimochodom, fajn chalan. Čo bolo s ním a Christopherom?"

Amanda mu povedala ten príbeh. Na Nicka to nijak výrazne nezapôsobilo.

„Ja som Christophera nestretol už veľmi dlho, vlastne si nepamätám, kedy som ho naposledy videl. Ale moja sestra ho stretla. Spomínala ho. Vraj bol namyslený, sebavedomý narcis."

„Trochu sa to zlepšilo," odvetil kráľ. „Hlavne v poslednej dobe."

Nick pokýval hlavou, potom sa rozhodol vrátiť k pôvodnej téme.

„Pane, moja sestra a brat by sem mali prísť. Mali by sme prebrať taktiku, budeme v početnej nevýhode."

Kráľ sa zatváril opäť ustarostene.

„Stále máme iba malú šancu vyhrať," skonštatoval. „Ani Perceus už zrejme nepríde, aspoň z toho, čo mi povedal, usudzujem, že nie."

„Ale bude tu Visceria, a to je aspoň niečo. Môžeme..."

„Páni," prerušila Nicka Amanda s úškrnom. „Nechcem vás rušiť, ale mala by som jeden nápad."