Zistili to až ráno. Dozorcovia zbadali, že cela je prázdna, a hneď oslovili Nicka.

„Hej!" zakričal dozorca do Nickovej cely.

Nick sa pomaly posadil.

„Áno?"

„Nevidel si to dievča z vedľajšej cely? Alebo kohokoľvek v noci?"

„Nie."

Dozorca sa zamračil a Nick sa začal obávať ďalšieho trestu, ale nestalo sa to. Stráže hneď odišli, a keď sa vrátili, prišiel s nimi kráľ a princ Christopher. Nick sa radšej nenápadne stiahol do rohu.

Dozorcovia otvorili celu, za stáleho vysvetľovania, že stráže boli pri vchodoch celú noc, a dvere boli zamknuté, a že rozhodne nebolo možné dostať sa von. Kráľ zúril. Vošiel dnu, v cele nebolo nič, iba ligotavá retiazka s kráľovským symbolom. Zdvihol ju a skúmavo sa na ňu zahľadel.

„Ako chce," povedal nakoniec.

Viac sa k tomu nevyjadroval. Christopher stál za ním, neodvážil sa k otcovi prehovoriť, ale bol oveľa šokovanejší. Jeho sestra je preč. Nemohol sa cez to preniesť a prvé, čo chcel, bolo priviesť ju nazad, ale zdalo sa, že kráľ má úplne iné plány.

Vyšli naspäť hore schodmi a vošli do pracovne.

„Ak nechce byť mojou dcérou a chce radšej ujsť, môže," povedal kráľ. „Odteraz je vypovedaná z kráľovstva Tairemon."

„Otec," ozval sa Christopher konečne. „Naozaj to chceš urobiť?"

„Áno, Christopher! Ak sa vráti, pôjde do väzenia, ver mi, na tieto jej nápady trpezlivosť nemám!"

Christopher prikývol, ale vnútri nesúhlasil. Bolo to na ňom vidieť.

„Draky," pokračoval kráľ. „Draky sú jej prednejšie ako jej kráľovstvo! Ako jej rodina!"

Skutočne to dal vyhlásiť. Každý, kto uvidí Amandu v Tairemone, to musí oznámiť vojakom, alebo strážcom. Ak ju uvidí niekto z vojska, ihneď ju má zatknúť.

Christopher sa nepokúšal protestovať, cítil, že by to bolo zbytočné, ale po tomto vyhlásení sa zavrel v komnate. Ľahol si do hojdacej siete a spomenul si, ako sem prišla Amanda, povedať, že ho zabije za to, že vyzradil jej tajomstvo. O drakoch. Keby nevyzradil, zrejme by bola ešte tu.

Vedel, že za to nemôže, a vedel aj to, že otec nerobí správnu vec. Napriek tomu sa bál ozvať, nechcel sa postaviť nahnevanému otcovi. Aspoň sledoval, čo sa deje, a potešilo ho, že hoci kráľ Amandu vypovedal, ešte stále ju nezbavil dedičského práva. Netrhal definitívne všetky spojenia medzi sebou a svojou dcérou, a to dávalo Christopherovi aspoň malú nádej, že sa všetko vráti do normálu.

Amandina retiazka so symbolom ostali u otca. Amanda sa tým sama symbolicky vzdala svojho titulu, ale Christopher vedel, že keby to skúsil, dala by sa presvedčiť. Ľúbila otca, bola vždy jeho dievčatko, a hoci bola tvrdohlavá, Christopher ako jej brat si k nej vždy našiel cestu. Ale teraz bola Amanda za hranicou, tam, kde sa k nej nik nedostane.

Žiaľ, Christopher nemohol ostať zalezený v svojej komnate celý deň. Kráľ odchádzal na cestu do Khamaru, a kráľovstvo malo ostať Christopherovi na pleciach.

„Ak sa Amanda vráti," hovoril kráľ pred odchodom. „Platí, čo som povedal. Ide do väzenia."

Povedal to dosť dôrazne, aby Christopher pochopil, že žiadne výnimky robiť nesmie.

„Kedy sa vrátiš, otec?" spýtal sa Christopher.

„Neviem, dúfam, že čo najskôr. Staraj sa o Chione. Keby niečo, pošli mi správu po fénixovi."

Christopher prikývol, kráľ vysadol na koňa a spolu s tajomníkom a niekoľkými vojakmi odišiel.

---

Keď sa Amanda zobudila, slnko už bolo vysoko nad obzorom. Pomrvila sa na nerovnej podložke a chvíľu jej trvalo, kým si uvedomila, že leží na krídle draka. Rozospato sa posadila. Perceus otvoril jedno oko.

„Dobré ráno, princezná," pozdravil a zazíval tak, až sa to ozvalo na celé okolie a z úst mu vyletel dym.

Amanda skĺzla dole z krídla. Stále bola oblečená v bielych šatách, upravila si rozstrapatené červené vlasy a poobzerala sa okolo seba.

„Už nie som princezná," odpovedala a inštinktívne natiahla ruku ku kráľovskému symbolu na krku, ktorý tam už nebol.

Zrazu na ňu doľahla definitívnosť svojho rozhodnutia. Oči sa jej naplnili slzami a otočila sa k Perceovi.

„Och, Perceus," zavzlykala a rozbehla sa k nemu. Objala ho okolo krku, hlavu si oňho oprela a plakala.

„Ale no tak, Amy," povedal jemne Perceus a prikryl ju krídlom. „Bude to v poriadku."

„Nebude," hádala sa Amanda. „Otec bude naštvaný a ja sa už nebudem môcť vrátiť..."

„On príde k rozumu."

„Myslíš, že by ma sem len tak nechal chodiť? Že by uznal, že sa mýlil? To určite!"

Amanda v noci rozprávala Perceovi, čo sa stalo a prečo prišla. Vysvetlila mu, že potrebuje nový domov, a on ju ochotne prijal. Prvýkrát ju vzal do dračej jaskyne hlboko v horách.

„Chýba mi," priznala Amanda. „Aj on, aj Chris..."

„Tak sa vráť."

„Nie!" odvetila Amanda. „Po prvé, už ma tam nechcú, a po druhé... nie!"

Perceus si povzdychol a vstal.

„Poď, ideme sa prebehnúť," navrhol.

„Už nemám koňa, nebudem stíhať," namrzene odpovedala Amanda.

„Ach, tak poď," povedal Perceus a Amanda sa uškrnula.

V noci tiež nemala koňa, tak ju Perceus zobral na chrbát. Bežne to odmietal, nebol zviera ani sluha pre ľudí, ale potreboval ju dostať do bezpečia. Na dlhé vzdialenosti bolo tiež výhodnejšie preniesť ju.

Zleteli do údolia k rieke. Perceus nechal Amandu na brehu a šiel zatiaľ na lov. Amanda sledovala trblietajúcu sa vodu a napadlo jej, či by nemohla pomocou kúziel vidieť, čo robí Christopher. Sústredila sa, ako najviac vedela, ale nepodarilo sa to. Tak ďaleko jej schopnosti nesiahajú.

---

Sophelia prudko zastavila koňa pred hradnými bránami paláca v Carborne. Dostala od Christophera list s vysvetlením, čo sa stalo, a hneď sa ponáhľala do Tairemonu. Christopher ju čakal vo vstupnej sieni.

„Ahoj, Sophie," pozdravil ju.

„Chris, ako sa to mohlo stať?" spýtala sa Sophelia zúfalo. „Všetci sa zbláznili v tomto kráľovstve?"

Pôvodne chcela, aby prišiel aj Telly, ale nakoniec usúdila, že dávať jeho a Christophera do tesnej blízkosti by nemusel byť dobrý nápad.

„Otec je šialene nahnevaný, vypovedal Amy," vzdychol si Christopher. „Neviem, čo mám robiť."

Sophelia sa zamyslela.

„Nechaj to vychladnúť," navrhla nakoniec. „Možno bude mať iný názor, už keď sa vráti z Khamaru."

„Čo ak sa Amy niečo stane?" s obavami sa spýtal Christopher.

„Amy vie čarovať, Chris. Nič sa jej nestane."

Sophelia znela sebavedomo, ale keď neskôr hovorila Tellymu, čo sa stalo, necítila sa tak.

„Vieš, to je nevýhoda prísneho otca," skonštatovala. „Moji rodičia keď sa poriadne naštvú, tak..."

Zamyslela sa a zistila, že vlastne nevie, čo sa deje, keď sa poriadne naštvú.

„Amy bude v pohode," povedal Telly. „Ale čo Tairemon? Ako zvládneme útok zo severu, keď sa nedá spoliehať na Amandine čary?"

„Amanda toho zase nevie až toľko," pokrútila hlavou Sophelia. „Musela by ešte veľa trénovať, aby niečo naozaj vo vojne ovplyvnila."

---

Cesta do Khamaru netrvala dlho. Kráľ Cornelis počas cesty nemohol prestať rozmýšľať o Amande. Bol nahnevaný a zároveň sa o ňu bál, jeho hrdosť a hnev však stále vyhrávali nad citmi. Bola to neposlušnosť, ktorú u dcéry ešte nezažil, a pritom si bol istý, že pravdu má on. Draky boli nebezpečné, tak prečo to Amanda nedokázala pochopiť?

Uvažoval nad tým dlho, ale kým prešli cez močiar, musel sa začať sústrediť na inú úlohu. Nerád šiel do Khamaru, kráľovstvá boli dlhodobo znepriatelené, ale jeho cit pre spravodlivosť ho nútil túto cestu podniknúť.

Khamar bolo malé kráľovstvo, ležalo na severovýchod od Tairemonu. Vládla v ňom Lara, kráľovná, ktorá sa príliš nestarala o svoju krajinu, zato sa výdatne starala o seba. Bola tučná a málokedy opúšťala svoj palác, iba vydávala rozkazy, aj to niekedy absurdné, aby sa zabavila. Mala pramálo empatie a citu pre spravodlivosť. Nikdy sa nevydala, o následníkov trónu sa postarala jej sestra.

Kráľa Cornelisa prijala sediac na obrovskom tróne v prezdobených fialových šatách.

„Akí hostia k nám prichádzajú!" smiala sa hneď, ako sa otvorili brány. „Z najhoršie spravovaného kráľovstva pod slnkom, všakže?"

Drzo sa usmievala na Cornelisa, ktorý sa nenechal vyviesť z rovnováhy. Prišiel k trónu a mierne sa uklonil.

„Kráľovná Lara, rád vás opäť vidím."

„Ale, ale... tomu neverím, Cornelis. Ty ma rád vidíš? Niečo odo mňa chceš."

Lara sa pomrvila na tróne a vyzývavo hľadela na Cornelisa.

„V tom máte pravdu, kráľovná. Potrebujem sa porozprávať o..."

„Nie tak rýchlo, nie tak rýchlo. Najprv by sme vás mali privítať ako sa patrí. Veľkú hostinu, áno, presne tak," vyhlásila Lara a postavila sa.

Dala si zavolať sluhov. Prikázala im nachystať hostinu, ktorú Cornelis vôbec nepotreboval, ale nechcel Laru uraziť. Mohla mať cenné informácie.

„A doneste päťdesiattri červených jabĺk!" prikázala panovačne Lara sluhovi.

Cornelis len-len, že neprevrátil očami. Lara si rada vymýšľala nezmyselné, zdĺhavé úlohy pre sluhov, pretože ju to jednoducho bavilo. Namiesto toho, aby sa čas využil užitočnejšie, Lara rada nechala sluhov počítať jablká.

„Ešte si sa neoženil, Cornelis, ako vidím," prehodila Lara, keď sedeli o pár chvíľ pri stole.

„Nie, Lara, ani neplánujem," odvetil.

„Možno by si si mohol nájsť nejakú... spanilú ženu s kráľovstvom," zachichotala sa a prehodila si jednu tučnú nohu cez druhú. Potom si upravila sukňu, zrejme mala dojem, že pôvabne.

„Moje kráľovstvo je dosť veľké, myslím, že mi stačí."

„Aj tak nevieš kraľovať," odfrkla Lara. „Keď som tam bola, vládla tam až priveľká voľnosť pre sluhov a poddaných."

Lara nebola schopná pochopiť, ako je možné, že sluhovia nedostávajú nezmyselné príkazy. Pravdaže, v Tairemone bola veľmi, veľmi dávno, ale nič sa odvtedy nezmenilo. Cornelis sa snažil urobiť krajinu pre poddaných čo najpríjemnejšou, Lara presne naopak, a práve preto ju nemohol ani cítiť. Preto, a ešte aj pre jej absolútny nezáujem o spravodlivosť. Práve ten sa totiž ukázal ako hlavná prekážka k získaniu potrebných informácií o Nickovi.

„Prosím ťa, veď si niekoho chytil," prevrátila očami okázalo Lara, keď jej porozprával o Nickovom prípade. „Buď rád. Nechaj ho zhniť v tom väzení, čo ťa po ňom."

Naliala si víno a na dúšok ho vypila. Pokúsila sa o zvodný úsmev na Cornelisa, ale skôr ho odpudzoval.

„Aj tak, Lara, možno keby si mala niečo..." skúsil Cornelis. „O tom veliteľovi tajnej služby, Bergamovi."

„Nič o ňom neviem," prehodila bezstarostne Lara. „Neporozprávame sa zatiaľ o nás?"

„No..."

„Zakopme bojovú sekeru, Cornelis. Už nie sme najmladší, prekonajme staré problémy."

„Lara, ja nemám žiadne problémy, iba výhrady k tomu, ako vedieš kráľovstvo."

Lara sa zamračila a položila pohár.

„Tie isté výhrady mám na teba, Cornelis!"

Nebola s ňou rozumná reč. Čím dlhšie sedeli pri stole, tým viac vína vypila, a rozumná reč už neskôr vôbec neprichádzala do úvahy. Lara nakoniec donútila Cornelisovu delegáciu, aby ostali na noc.

„Možno zajtra," sľubovala. „Zajtra vyriešime tie tvoje listy."

No na ďalší deň sa situácia nezmenila. Lara stále chodila za Cornelisom, rada mu dokazovala, aká je v paláci dôležitá. Raz zo samej nudy rozbila vázu a obvinila z toho sluhu. Samozrejme, dala ho potrestať.

„Lara, ja viem, že je to tvoje kráľovstvo..." začal Cornelis, keď to videl.

„A čo?" útočne sa naňho oborila Lara. „Môžem robiť, čo chcem! Aj ty by si mohol, keby si nebol slaboch!"

Keby Cornelis nemal pred sebou cieľ, kvôli ktorému si Laru nesmel pohnevať, po tomto vyhlásení by jej povedal, čo si myslí, a okamžite odišiel. Teraz to však prekonal a radšej začal hovoriť o niečom inom.

Prišiel večer a Lara znovu hovorila, že možno zajtra sa k tomu dostanú. Cornelis prišiel za Charlesom, ktorý bol v Khamare s ním, a radil sa s ním o ďalšom postupe.

„Neviem, či má zmysel čakať," hovoril Cornelis.

„Skús na ňu zatlačiť," navrhol Charles. „Neostaneme tu donekonečna. Ak nič nepovie..."

„Nemám dosť dôkazov na to, aby som Nicka pustil," znepokojene pokrútil hlavou Cornelis.

Vzal si nakoniec radu od Charlesa a pokúsil sa na Laru zatlačiť.

„Lara, potrebujem hovoriť o tých listoch."

„A sú to ľúbostné listy?" zaklipkala očami. „Pre mňa?"

„Nie."

„Tak potom čo nás po nich," zaspievala Lara a chytila Cornelisa pod pazuchu. „Poďme sa prejsť..."

„Nie, Lara, musíme hovoriť o tomto. Prečo tvoj veliteľ tajnej služby písal niekomu o mojom zabití?"

„Ja som ťa zabiť nedala, to je isté," ohradila sa Lara. „Ale to iste vieš, inak by si mi vyhlásil vojnu," uškrnula sa.

„Prečo ma chcel zabiť on?"

„Kto?"

„Bergam."

„Možno chcel zachrániť Tairemon od tvojej príšernej vlády," nadhodila Lara.

Cornelis sa pokúšal ešte niekoľkokrát za deň dostať z nej aspoň akú-takú informáciu, ale keď sa opäť blížil večer, usúdil, že jeho snahy k ničomu nevedú.

„Ideme, Charles," zavelil.

„Konečne! Ešte deň a zbláznil by som sa z nej."

„Nič mi nepovedala," zavrčal kráľ nervózne. „Stratil som tri dni, zbytočne. Štyri aj s cestou. Akoby som doma nemal čo riešiť."

„A čo Nick?" spýtal sa Charles, kým si chystali kone na odchod.

„Neviem," smutne odpovedal Cornelis.

„Pozri, ak si nie si istý, ja by som ho nedržal vo väzení," poradil Charles. „Radšej by som ho poslal do vyhnanstva."

„Asi to tak vyriešim," prikývol kráľ.

Rozlúčili sa s Larou, ktorá ich nechcela pustiť, a začala vystrájať, že určite tak rýchlo odchádzajú preto, že niečím jej kráľovstvu uškodili.

„Najviac škodí kráľovstvu ona," poznamenal Charles potichu, kým odchádzali z hradného areálu.

Kráľ neodpovedal, hneval sa, že nič nezistil, a rozmýšľal, čo ďalej. Vyhnanstvo bolo pre Nicka dobrým riešením, ale stále by ostala škvrna na jeho mene a pochybnosti v kráľovej mysli. Rozmýšľal, či nemal ostať predsa len dlhšie a trpieť Laru ešte chvíľu.

„Ešte chvíľu, a požiadala by ťa o ruku," smial sa Charles. „Nič ti nechcela povedať, Cornelis. Netráp sa nad tým, urobil si, čo si mohol."

Tesne pred mestskými bránami ich zrazu ktosi zastavil. Na cestu vybehol neznámy muž, podľa oblečenia usúdili, že je sluha z paláca.

„Pane, nemám veľa času," oslovil kráľa a uklonil sa. „Ale počul som, čo ste sa pýtali kráľovnej. Niečo o tom viem."

„Hovorte," povedal kráľ a zosadol z koňa, aby si mohli so sluhom pozerať do očí.

„Kedy boli tie listy poslané?"

„Nedávno, pred pár mesiacmi."

„Nie sú pravé, pane. Bergam už nie je veliteľom tajnej služby, už takmer rok."

„Nemohol aj tak poslať tie listy?" spýtal sa Cornelis.

„Nie, lebo zmizol. Pred zhruba rokom zmizol on aj všetky jeho veci, pečať a tak... Jeho telo našli o dva mesiace po zmiznutí v jazere, ale jeho veci nie. Tie ostali stratené. Je mŕtvy, pane, tie listy nemohol písať."

Kráľ sa zamyslene pozeral sluhovi do tváre, ale videl, že neklame.

„A čo nový veliteľ tajnej služby?"

„Nemal by som to vedieť, pane..." rozpačito odpovedal sluha.

„Nikto sa nedozvie, že to viem od vás."

„Khamar sa vraj už vôbec nesústredí na Tairemon. Predtým sa pokúšali niečo s Tairemonom vymyslieť, ale neuspeli, a teraz ich vraj viac zaujíma Južné kráľovstvo a Axlord. Nemyslím si, že by vás chceli zabiť. Ale... to mám len z klebiet, tak..."

Neisto preskakoval pohľadom zo zeme na kráľa a naspäť.

„Nikto sa to nedozvie," uistil ho kráľ znovu.

Vybral z mešca jeden malý diamant.

„Veľmi ste mi pomohli," povedal sluhovi a podal mu diamant.

„Ďakujem, pane," povedal sluha a hlboko sa uklonil.

Keď bol sluha preč, kráľ zase vyskočil na koňa.

„Potrebujeme sa vrátiť domov čím skôr," vyhlásil. „Ešte dnes v noci."

Charles prikývol a čo najrýchlejšie sa vydali späť do Tairemonu. Prišli neskoro, bola už jedna hodina v noci, ale Christopher bol ešte hore a šiel privítať otca.

„Stalo sa niečo, kým som tu nebol?" spýtal sa kráľ, keď sa stretol so synom vo vstupnej sieni hradu.

„Nie, všetko v poriadku, len nejaké nepodstatné konflikty obyvateľov, všetko som vyriešil."

„Fajn."

Kráľ rýchlo vošiel do pracovne, zhodil zo seba cestovný plášť, ani nezavrel dvere a odchádzal.

„Otec, čo sa deje? Zistil si niečo?"

„Mám ešte dnes v noci prácu," odpovedal kráľ cestou k schodom vedúcim do podzemia. „Musím napraviť svoju chybu. Nick Frann je nevinný."